Týždenný výber Jozefa Majchráka Stále netušíme, aké by malo byť Slovensko po Ficovi

Začiatkom novembra minulého roka si lídri PS, SaS, KDH a Demokratov dali z iniciatívy Michala Šimečku spoločný obed, na ktorom sa dohodli na vytvorení rámca pre programovú spoluprácu.

Podľa predsedu Demokratov Jaroslava Naďa mali nasledovať stretnutia k jednotlivým sektorom, ako sú obrana, spravodlivosť, zahraničná politika, hospodárstvo či dane. Cieľom malo byť dohodnúť sa v každej z týchto oblastí na konkrétnom programovom výstupe a predstaviť ho verejnosti.

Povedané trochu nadnesene, malo ísť o plán niekoľkých strategických krokov, na ktorých sa opozičné strany dokážu zhodnúť a ktoré sú pripravené uskutočniť veľmi rýchlo, ak by sa im vo voľbách podarilo zostaviť vládu.

Odvtedy však prešli mesiace, pomaly je leto, no opozícia zatiaľ nepredstavila verejnosti žiadny spoločný programový výstup, ktorý by sa dal považovať za zárodok alternatívneho vládneho plánu.

Teda ak predpokladáme, že väčšine voličov ako odpoveď na túto otázku nebudú stačiť len heslá typu, že sa nebude kradnúť alebo že Slovensko nebude robiť užitočného idiota Putinovi.

Ak sa aj objavia konkrétne programové návrhy, ide skôr o sólové iniciatívy jednotlivých strán než o výstupy zo spoločných stretnutí, za ktorými by stála širšia politická dohoda.

Stále teda nevieme, na akých opatreniach zameraných na konsolidáciu ekonomiky by sa dnešné opozičné strany vedeli dohodnúť. Nie je zrejmé ani to, či medzi nimi panuje konsenzus v témach, ako sú energetická politika, klimatické politiky EÚ, federalizačné snahy Bruselu vrátane návrhov na zrušenie práva veta, alebo ako uvažujú o reakcii na negatívne demografické prognózy.

Nielenže to nevieme, ale pri pohľade na aktuálnu opozičnú scénu je zjavné, že sa to tak skoro ani nedozvieme.

Progresívne Slovensko, ktoré je preferenčným lídrom opozície, dnes zaťažuje kauza združenia Projekt Fórum a veľkú energiu venuje snahe oddeliť ju od osoby svojho predsedu.

Pre KDH sú komunálne a regionálne voľby tradične matkou všetkých volieb. Keďže v nich teraz navyše ide aj o politickú budúcnosť Milana Majerského, kresťanskí demokrati dnes nemajú veľkú kapacitu riešiť niečo iné. Zároveň sa chcú vyhnúť obvineniam z paktovania s liberálmi a progresívcami, aby neohrozili pozíciu svojho predsedu v Prešove.

SaS pôsobí tak, akoby momentálne stavila na sólo hru. A Igorovi Matovičovi dlhodobo vyhovuje pozícia, v ktorej môže strieľať na všetkých.

Samozrejme, je tu aj riziko, že politicky nezručne vedená snaha o dohodu na spoločnom programe by mohla otvoriť spory, ktoré by opozíciu poškodili. Lenže úplná absencia akéhokoľvek verejného výstupu na túto tému vytvára opačný problém: dojem, že žiadny plán vlastne nevzniká.

Niekdajší politik KDH a SDKÚ Ivan Šimko vydal pred niekoľkými rokmi knihu, ktorú by si dnešní opoziční lídri mali prečítať ako povinné čítanie. Volá sa Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara.

Šimko si počas pôsobenia v politike písal denník a kniha je tak podrobnou rekonštrukciou vzniku SDK a kampane pred voľbami v roku 1998, ktoré znamenali pád mečiarizmu.

Nie, netreba robiť násilné analógie s dneškom. SDK síce tvorilo päť subjektov, ale pre účelovú zmenu zákona išlo o jednu volebnú stranu, čo politikov automaticky tlačilo k menšiemu súpereniu a väčšej komunikačnej jednote. Zároveň vtedy ešte tak silno nerezonovali identitárne témy. Dominovali ekonomické a zahraničnopolitické otázky, v ktorých sa kompromisy hľadali ľahšie.

Jeden moment je však hodný pozornosti: koľko času a energie boli vtedajšie opozičné strany ochotné venovať spoločným rokovaniam o témach, na ktorých im veľmi záležalo.

Napríklad príprave zavedenia priamej voľby prezidenta. Išlo o opozičnú top prioritu, pričom KDH a ľavicová SDĽ, ktorá nebola súčasťou SDK, mali na začiatku v zásadných veciach dosť odlišné názory.

Strany tiež venovali hodiny rokovaní téme, ako sa vyrovnať s Mečiarovou privatizáciou. Aj tam panovala široká škála názorov: od nerobiť s tým nič cez uvalenie špeciálnej dane až po zoštátnenie najproblematickejších prípadov.

Už mesiace pred voľbami mali opozičné strany v zásuvke vypracovaný plán, ako reagovať v prípade, že by sa Mečiarova garnitúra pokúsila zmanipulovať voľby. Vtedy sa to považovalo za vážnu hrozbu. Vo vymenúvaní podobných príkladov by sa dalo pokračovať ešte dlho.

Dôležité je však niečo iné. Zo Šimkovho denníka vyplýva, že politici a experti vtedajších opozičných strán sa rok a pol pred voľbami v roku 1998 stretávali a rokovali takmer denne.

Ukázalo sa to ako dôležitý faktor. Touto horúčkovitou aktivitou totiž voličom vysielali signál, že to s prevzatím moci myslia vážne a že sú dohodnutí aspoň na základnom pláne, čo treba po voľbách so štátom urobiť.

Takáto emócia z dnešnej opozície nejde ani náznakom.

Projekt FórumZdruženie Šimečkovej matky platilo mobil, ktorý používa líder PS

Marek VagovičAdam Takáč

Kauza FórumOtázka, na ktorú by mal Michal Šimečka predsa len odpovedať

Martin Hanus

Vedľajšie úväzkyTakmer tritisíc lekárov pracuje aspoň na troch miestach naraz. Kontrolóri sa pýtajú, ako to stíhajú

Lukáš KekelákKristína Votrubová

Odkaz záchrancom demokracieDemografia ju ohrozuje viac ako Fico

Jozef Majchrák

Príbeh synody pokračujeVatikánska správa zverejnila svedectvá dvoch homosexuálov v civilných zväzkoch a kritizuje konverzné terapie

Pavol Rábara

Single tridsiatniciNie všetci si tento stav vybrali. Čo ich brzdí v tom, aby si našli lásku na celý život

Zuzana Hanusová