Odkaz záchrancom demokracie Demografia ju ohrozuje viac ako Fico

Nedávne pesimistické demografické prognózy týkajúce sa Slovenska vyvolali celkom intenzívnu verejnú debatu. Na tom by nebolo nič prekvapivé, ale zaujímavá bola poloha, ktorú si v tejto diskusii zvolili niektoré liberálne médiá a komentátori.

Otázka pôrodnosti, ktorá je kľúčovým hýbateľom demografických trendov, sa v ich textoch redukovala len na záležitosť osobnej voľby a životného štýlu. Pričom so širšími spoločenskými dôsledkami tohto vývoja sa vraj treba zmieriť. Dokonca ten, kto volá po reakcii štátu na tento negatívny vývoj, koná vlastne nebezpečne a môže dláždiť cestu k diktatúre.

Takýmto spôsobom rámcoval debatu napríklad Ján Markoš v Denníku N. Vo svojom inak argumentačne pomerne skromnom texte s názvom Neexistuje veľa dobrých dôvodov mať deti okrem iného píše: „Predstava detí, ktoré sa rodia preto, aby ‚zachránili štát‘, mi na tele vyvoláva zimomriavky. Rovnako predstava rodičov, ktorí deti privedú na svet, aby tým ‚pomohli štátu‘.“

Nielenže ide o zvláštnu vetu, keďže takto zvyčajne neuvažuje nikto, kto sa rozhoduje mať deti.

Takýto typ rozmýšľania o demografii je slepou uličkou, pretože zachytáva len jednu časť problému. Individuálna sloboda rozhodnutia je nepochybná, no demografický vývoj má pre spoločnosť a politický systém dôsledky, ktoré sa nedajú zľahčovať ani ignorovať.

Konkrétne aj pre systém, ktorý nazývame demokraciou a ktorý niektorí kolegovia novinári dnes zachraňujú takmer na dennej báze.

O silnom súvise medzi demografiou a demokraciou, mimochodom, nehovoria len konzervatívni autori, ale vidia ho aj myslitelia z opačného brehu. Aj tí, ktorých texty pravidelne vychádzajú v slovenských liberálnych novinách.

Demografická kontrarevolúcia

Urobme si teda malú rešerš a začnime rešpektovaným bulharským politológom Ivanom Krastevom. Ten vo svoje knihe Čo príde po Európe? na príklade Bulharska, ale aj ďalších východoeurópskych krajín analyzuje, ako negatívna demografia nahlodáva demokratický systém a posilňuje sily, ktoré ju chcú rozvrátiť.

Píše, že to, čo sa v roku 1989 začalo ako demokratická revolúcia, sa zmenilo na demografickú kontrarevolúciu.

Krastev považuje práve demografiu za jeden z hlavných faktorov východoeurópskej reakcie na migračnú krízu a následného vzostupu populistickej politiky.

„Ohrozená majorita a jej politika vníma demokraciu cez demografiu. Národ, podobne ako Boh, je jedným zo štítov, ktorým sa ľudstvo chráni proti nesmrteľnosti. Veríme, že práve v spomienkach rodiny a štátu budeme žiť aj po smrti. Osamelý jedinec je smrteľný iným spôsobom ako osoba, ktorá je súčasťou skupiny. Neprekvapuje preto, že práve demografické vnímanie rozhoduje nielen o nepriateľskom nastavení spoločnosti voči cudzincom, ale aj o negatívnych reakciách na spoločenské zmeny,“ tvrdí bulharský politológ.

Ak nedôjde k zmene trendov, tak vplyv tejto „demografickej paniky“ na politiku bude podľa Krasteva ďalej rásť a hrozí, že to nebude pekný pohľad.

K podobným záverom dochádza vo svojej knihe Identita. Túžba po dôstojnosti a politika hnevu aj americký liberálny filozof Francis Fukuyama. Rovnako ako Krastev si myslí, že zlá demografia a pocit ohrozenia, ktorý vyvoláva, sú silným dopingom pre politiku robenú pod heslom „vezmime si svoju krajinu späť“.

Kontinentálna gerontokracia

Ďalším zaujímavým čítaním na túto tému je kniha izraelského novinára a politológa Nadava Ejala. Má názov Vzbura proti globalizácii. Prečo ľudia revoltujú proti dnešnému svetu.

Ejal je ľavičiar, ale mnohé jeho postrehy sú zaujímavé. Premýšľavosť sociálneho vedca navyše doplňuje novinárskymi skúsenosťami z terénu. V prípade demografie napríklad postrehmi z Japonska a Južnej Kórey, kde prepad pôrodnosti už výrazne mení miestnu spoločnosť.

Na čom záležíJe nebezpečné tvrdiť, že otázka, či mať dieťa, je len otázkou túžby a všetko ostatné nám je ukradnuté

Zuzana Hanusová

Demokratické zriadenie a trhová ekonomika spájané so Západom stáli podľa Ejala na predpoklade populačného rastu. Do značnej miery sa oň opierala daňová a dôchodková politika, pracovný trh, ale aj kľúčové politické hodnoty.

Úbytok ľudí v produktívnom veku a mladých voličov povedie k spoločenským zmenám, ktoré európski sociológovia nazývajú kontinentálnou gerontokraciou.

Ejal píše, že tento vývoj zmení aj charakter politického zápasu. V budúcnosti sa kľúčové spory povedú medzi dôchodcami, ktorí budú brániť svoju záchrannú sieť, a pracujúcimi ľuďmi v produktívnom veku, ktorým sa nebude páčiť výška ich príjmov po zdanení.

„Hodnoty a politika veku zodpovednosti vyplynuli do značnej miery z povojnového babyboomu. Populačná explózia rozmnožila počet pracovníkov a deti tejto generácie vyrábali a konzumovali v miere, ktorá zaistila polstoročie prosperity. Táto generácia očakáva pohodlný život na dôchodku. Vek zodpovednosti je však preč,“ tvrdí Ejal.

Toto napätie nutne povedie ku generačnému konfliktu, ktorého možnú intenzitu Ejal vyjadril výrokom japonského ministra financií z roku 2013. Ten v debate o dlhovekosti a ekonomike povedal, že seniori v jeho krajine by sa mali „poponáhľať a umrieť“.

Slovensko je v tomto zmysle zraniteľné dvojnásobne: nízkou pôrodnosťou aj odchodom mladých ľudí do zahraničia. Nejde teda len o starnutie populácie, ale aj o oslabovanie vrstvy, ktorá má niesť ekonomické aj politické náklady štátu.

Bez potomstva neexistujú veľké plány

O tom, aká deštruktívna je populačná kríza, pokiaľ ide o hodnoty Západu, napísal pred časom zaujímavý text aj komentátor denníka New York Times David Brooks. Išlo o reakciu na myšlienkový experiment ekonóma Tylera Cowena, ktorý sa pýtal, čo by sa stalo, ak by sa obyvatelia jednej zemskej pologule stali neplodnými.

Brooks napísal, že západný svet by to uvrhlo do obrovskej duchovnej krízy, keďže ako judaizmus, tak kresťanstvo, z ktorých táto civilizácia vychádza, sú založené na prísľube.

„Všetko, čo stojí za to, je dielom generácií. Bez potomstva neexistujú veľké plány. Neexistujú veľké ambície. Politika stráca zmysel. Keby ľudia vedeli, že ich národ, skupina a rodina sú odsúdené na zánik, nestavali by budovy, ktoré by pretrvali. Nesnažili by sa zakladať nové spoločnosti. Nestarali by sa o ochranu životného prostredia. Nešetrili by a neinvestovali. Radikálne by sa zvýšila autonómia jednotlivcov. Ľudia, ktorí by nič neobetovali pre deti svojej spoločnosti, by sa sami stali deťmi – založili by svoj život na pôžitku a pohodlí namiesto naplnenia zmyslu,“ píše Brooks.

Záchranu Brooks nevidí ani v masovom príchode imigrantov z druhej pologule. „Generácie potrebné na asimiláciu prisťahovalcov by neexistovali. Sterilná kultúra by nemohla rozkvitnúť a tak podnietiť asimiláciu (...). Ak by prišli milióny prisťahovalcov, zaplnili by budovy, ale nestali by sa nositeľmi pokračovania kultúry. Neboli by ako súčasní prisťahovalci, pretože by sa nepripojili k spoločnému projektu, ale ho nahradili.“

V demokratickej spoločnosti, samozrejme, nie je možné k reprodukcii nikoho nútiť a rozhodnutie nemať deti sa neberie ako etický prehrešok.

Demografia má však také obrovské politické a spoločenské dôsledky, že pri debate o nej sa určite nedá vystačiť len s tézou: mať deti je každého osobná vec.