Prezimovanie vo večnej vojne Rastie hrozba, že prehrávajúci Putin eskaluje vojnu nejakým útokom na NATO

Pozorovanie rôznych „veží Kremľa“ je nevďačná, neexaktná a výsostne špekulatívna veda a v deň odovzdávania koncoročného vysvedčenia na našej dedinskej základnej škole na to ani nemám silu.

Ale som presvedčený, že zvlášť vo fáze, keď Vladimir Putin v očiach medzinárodnej verejnosti – pozri reakcie Donalda Trumpa a Alexandra Lukašenka na aktuálne dianie – viditeľne slabne, by sme konečne mali pochopiť, o čo Putinovi v piatom, resp. trinástom roku neúspešného podvolenia Ukrajiny ešte ide.

Vôbec netušíme, koľko toho Putin o chode vojny naozaj vie.

Jeho petrohradské tvrdenie, že ruská armáda dobýva v Záporožskej oblasti „každý deň“ až „kilometre“ ukrajinského územia, bolo buď propagandistické vystatovanie sa, alebo svedčilo o predkladaní nepresných informácií prezidentovi.

Pri takom tempe by Rusi už museli „oslobodiť“ Medzilaborce.

Teraz dal Putin najavo, že nezmení svoje vojnové ciele. Prioritou podľa neho zostáva úplné dobytie Doneckej, Luhanskej, Záporožskej a Chersonskej oblasti, ktoré Moskva anektovala v rozpore s medzinárodným právom.

Takto sa sám zakopáva a dáva najavo, že už nedokáže len tak cúvnuť.

Ak by chcel získať donbaský „ukreprajon“ okolo Kramatorska a Slovianska a ešte aj dobyť veľké mestá Záporožie a Cherson, musel by po septembrových „voľbách“ nariadiť obrovskú mobilizáciu a obetovať ďalšie milióny mužíkov – a to ešte s neistou šancou na úspech.

Rusi vedú svoju vojnu, akoby stále „ešte ani len nezačali“.

Na druhej strane Putin si v poslednom čase začal niektoré veci priznávať.

V Petrohrade priznal, že sa „bojí mýliť sa“ v číslach – a donedávna kognitívne celkom bystrý vladár si už naozaj mýli kilometre s tisíckami štvorcových kilometrov a ruské mesto s ukrajinskou riekou.

Čoraz častejšie sú rozpory medzi Putinom a jeho ministrami a propagandistami: krátko po tom, čo minister zahraničných vecí Lavrov trval na údajnej dohode medzi Trumpom a Putinom na Aljaške, Putin zdôraznil, že v Anchorage k žiadnej dohode nedošlo.

Tieto rozpory nutne nenaznačujú vážny konflikt medzi jednotlivými vežami Kremľa, ale skôr sťaženú komunikáciu medzi administratívou a prezidentom, ktorého Ukrajinci volajú už len „bunkrový dedko“.

Hneď v troch vystúpeniach Putin teraz dokonca priznal aj problém s benzínom, hoci krízu zľahčoval slovami, že „benzínové rezervy“ v porovnaní s predchádzajúcim rokom klesli len o štyri percentá.

A Rusov ešte ani nepripravoval na nový ekonomický model, v ktorom niekdajšia čerpacia stanica sveta predáva svoju ropu so zľavou do zahraničia a potom ju vykupuje v Indii s príplatkom ako benzín a potom ju predáva so štátnou dotáciou na ruských pumpách.

Hoci je očividné, že Ukrajinci sa dostali – možno na polrok, možno už len na niekoľko týždňov – do vojensky dominantnej pozície, Kremeľ na to reaguje pozoruhodne pokojne alebo vôbec.

Už ani snaživý „Putinversteher“ John Mearsheimer netuší, kde je tá často skloňovaná červená čiara Rusov: „Kde presne tá červená čiara leží, je veľmi ťažké povedať.“

Rusi vedú svoju vojnu, akoby stále „ešte ani len nezačali“.

Napríklad si 10 – 15 dní šetria drony aj rakety a potom zabijú pri masívnom útoku – ako v predposlednú noc – tridsať Kyjevčanov. Môžeme sa staviť, že to o 8 –13 dní tupo zopakujú.

Vrcholom bezmocnosti je, že Rusi na vysokoprecízne vyradenie ruských rafinérií a zbrojoviek Ukrajincami po novom odpovedajú bombardovaním bežných ukrajinských púmp – aj ďaleko od frontu.

Pumpy majú síce maličký vojenský význam, ale aspoň horia.

Z každodenného konania agresora nemožno vypozorovať žiadnu strategickú zmenu.

Najväčšia hodnota Putinovho režimu je Putinov život.

Predpokladám, že Putin ešte ani sám nevie, čo má spraviť.

Očakávam s patričnou opatrnosťou, že mu niekde v kútiku duše došlo, že asi nevojde do ruskej histórie ako moderná obdoba dobyvateľa Petra Veľkého.

Na to môže dávno zabudnúť: doteraz získal okolo 19,3 percenta ukrajinského územia, čo predstavuje zväčšenie Ruskej federácie o medzinárodne neuznaných 0,68 percenta, do značnej miery zničených a čiastočne izolovaných od pevninského Ruska.

A to za cenu, že každý mesiac padne toľko Rusov, ako Sovietsky zväz – ktorý inak nevynikal jemnocitnosťou, pokiaľ ide o hodnotu ľudského života – stratil v celej desaťročnej afganskej vojne.

Na pochopenie tohto nepochopiteľného zločinca môžeme vychádzať iba z jednej nemennej danosti: Putin chce prežiť.

Najväčšia hodnota Putinovho režimu je Putinov život.

To je slabosť, možno jediná slabosť inak silného lídra.

Kľúč k ukončeniu Putinovej vojny preto leží v osobnom, doslova aj súkromnom živote Putina.

V týchto dňoch prišli v súvislosti s touto vecou dve relevantné správy.

Prvá je celkom dôveryhodná, druhú zatiaľ šíria iba niektoré zainteresované zdroje.

Evakuuje Putin pred ukrajinskými dronmi aj svoju druhú rodinu?

Prvá správa: Putinova luxusná jachta Graceful, ktorá rozmaznáva svojho abstinujúceho majiteľa a jeho ctených hostí okrem iného aj „vínnou jaskyňou“ so 400 kvalitnými vínami, mala od roku 2022 vypnutý transpondér. Ale teraz sa vydala – s masívnou vojenskou eskortou – na ďalekú cestu.

Pravdepodobným cieľom je stredozemný prístav v Turecku.

Druhá správa: napriek faktu, že po novom až 27 systémov protivzdušnej obrany chráni Putinovu obľúbenú rezidenciu na Valdajskom jazere, sa podľa ukrajinských informácií pristúpilo k zbúraniu jednej budovy v rozsiahlom areáli.

To znie šialene, ale niečo také sa už stalo: Putin dal už v roku 2024 demolovať palác nad morom v Soči, v ktorom v minulosti s hrdosťou prijímal svetových lídrov. Obľúbenému Soči sa už vyhýba, pravdepodobne sa tam pre blízkosť Ukrajiny už necíti bezpečne.

Tieto dve správy majú niečo spoločné: podľa opozičnej bieloruskej agentúry Nexta plavidlo s dĺžkou 84 metrov s obľubou využíva istá Alina Kabajevová.

Bývalá gymnastka je považovaná za Putinovu partnerku a matku jeho dvoch synov.

No a Valdajský palác bol údajne hlavným bydliskom Kabajevovej a Putinových potomkov.

Tu vyvstáva otázka: evakuuje Putin pred ukrajinskými dronmi iba svoj majetok alebo zároveň aj svoju druhú rodinu?

A aké má plány pre seba?

Atómový úder je preto málo pravdepodobný.

Podľa jeho doterajšieho správania sa dá predpokladať, že sa chystá hibernovať v bunkroch.

Rusko je veľké, Rusi sú trpezliví a na jeseň môže byť situácia zase iná.

Možno vyvíjajú systém obrany proti ukrajinským dronom, možno bude aj nejaký benzín.

Ťažko si však dokážem predstaviť, že vladár, ktorému tak záleží na šírení strachu, dovtedy nič nepodnikne.

Celé leto sa prizerať systematickému ničeniu ruskej ekonomiky a vojnovej mašinérie, to by bolo príliš ponižujúce.

Musí urobiť niečo, čo mu obnoví autoritu a zdvihne ducha provojnového Ruska – a čo so sebou zároveň nenesie riziko, že protiúder zlikviduje agresora fyzicky.

Atómový úder je preto málo pravdepodobný.

Putin je na prezimovanie vo večnej vojne pravdepodobne pripravený, ale popritom musí hodiť NATO nejakú rukavicu.

Zelení mužíci operujúci v nejakom baltskom lese, záhadný útok na zbrojný závod vo Veľkej Británii aj varovanie tajných služieb USA, že Rusko pripravuje ozbrojenú provokáciu v Poľsku, treba brať vážne.

Vojnový zločinec už nemá karty ani dobré východisko zo slepej uličky, ale veľmi sa obávam, že niečo ešte príde.

Niečo také veľké, hrozné a nezmyselné ako celá táto vojna.