Výchovná poradňa Dcéra sa hrá na macochu a tvrdí, že som to ja. Že na ňu kričím a som zlá. Cítim úzkosť z toho, že ma takto vníma

Otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dcérka má štyri roky a nedávno ma zarazila jedna príhoda. Bola u svojej babky a hrala sa na Zlatovlásku. Potom zrazu začala sa veľmi hnevať, pišťať, tak sa babka spýtala, prečo zrazu taká veľká zmena. A dcéra jej odpovedala, že teraz hrá Zlatovláskinu macochu, že je zlá rovnako ako jej mama, teda ja. Babka jej dohovárala, že mama nie je taká zlá, ale ona stále to svoje, že som na ňu zlá a kričím na ňu.

Zostali sme s manželom z toho v úžase, vôbec nevieme, čo sa deje. Je pravda, že na ňu občas skríknem, keď neposlúchne a ide si stále svoje. Možno sa to zdá ako maličkosť, že čo riešim, ale ja si v poslednom čase všímam, že sa dcéra odo mňa odťahuje, správa sa ku mne odmerane, sama mi nikdy nedá pusu. Keď jej niečo hovorím, tak ma nevníma, ale keď zvýšim hlas, hneď som najhoršia na svete. Začne hovoriť, že ma nechce, že chce babku. Keď jej niečo hovorím, napríklad čo nemá robiť, začne na mňa kričať, aby som jej to nehovorila a nechala ju na pokoji. Niekoľkokrát za deň od nej počujem, že ma nemá rada a že chce bývať u babky.

Cítim z toho úzkosť, pretože moja mama práveže nebola super matka, nesiem si so sebou viaceré veci z detstva, ako ma neustále kritizovala, nikdy som nebola dosť dobrá, nikdy ma za nič nepochválila. Aj preto ma tak veľmi trápi, keď moje dieťa takto o mne hovorí v mojej neprítomnosti. Dá sa to napraviť? Vôbec mi nenapadá príčina, z čoho to celé vzniklo. Ako si s ňou budovať vzťah, keď ma takto odmieta?

Milá čitateľka,

to, čo opisujete, dokáže rodiča zasiahnuť a zraniť. Najmä vtedy, ak vnímate, že Vaše detstvo bolo sprevádzané kritikou zo strany matky. Môžu sa vyskytnúť aj pochybnosti a otázky: „Robím to isté? Aká som mama?“

Z toho, čo píšete, sa nedá jednoznačne povedať, čo spôsobilo správanie a komunikáciu Vašej dcérky. Štvorročné dieťa totiž nemusí zrkadliť ani Vašu výchovu, ani Vaše správanie a ani Vás nemusí odmietať. Nachádza sa totiž vo vývinovej fáze, keď je jej fantázia veľmi živá. V tomto období sa deti hrajú tzv. symbolické a rolové hry (policajt, zlá macocha, princezná, slúžka…).

Práve cez tieto roly často spracovávajú svoje emócie, skúšajú moc, zlosť, strach, zákaz a sociálne vzťahy. V tomto kontexte dcérka vetu „mama je zlá“ nemusela myslieť tak, ako si ju vysvetľujeme my dospelí. Pre nás je to hodnotenie človeka, ale u takého malého dieťaťa to môže znamenať: „Mama mi nedovolila, čo chcem, a zakričala na mňa.“ Môže to byť vyjadrenie jej prežívania danej situácie. Taktiež to môže mať odpozerané z rozprávok, kde nevlastná mama (macocha) kričí, zakazuje, trestá. Mohla to navnímať aj z YouTubu, hier, rozhovorov iných detí…

Na druhej strane by som však celej situácii venovala pozornosť. Dcéra sa Vám môže snažiť dať najavo to, čo prežíva, a prejavuje to spôsobom, akým dokáže, a to cez hru a slová postáv. Nevie pomenovať presné emócie a použiť slová ako: „Cítim sa nepochopená a zľaknem sa, ak na mňa zvýšiš hlas.“ Ale jednoducho povie: „Mama je zlá a ja kričím ako mama.“

To, že to povie babke, je skôr znak toho, že sa u nej cíti bezpečne. Dcérka má u nej možno viac voľnosti, viac hry, pozornosti. Babka by nemala Vašu dcérku presviedčať a napomínať, ale skôr vstúpiť do hry a povedať niečo ako: „Aha, v tejto tvojej hre je mama naozaj zlá. Tvoja mama ťa ľúbi.“

To odporúčam aj Vám, nepresviedčajte dcérku, že ste dobrá mama a že už tak nemá rozprávať. Ani sa nevypytujte: „Prečo takto škaredo rozprávaš? Čo som ti urobila?“ Aj keď Vás to bolí. Hľadajte za týmito jej slovami emóciu – možno potrebuje viac pokojného času s Vami. Chce sa s Vami hrať častejšie. Možno jej chýbate. Možno sa zľakla, ak ste zakričali. Dávajte jej ešte viac pochopenia a svojej blízkosti.

Venujte jej čas. Dcérka prežíva emócie a dáva ich najavo, pracuje s nimi. Jednou z úloh rodiča je vedieť ich uniesť. Zároveň máte svoje citlivé miesto (ako majú všetci rodičia), a preto Vás to tak zasahuje. Ale vzájomnou blízkosťou, láskou a vnímaním dcérky si dokážete vytvárať vzťah.

Z toho, čo ste napísali, sa tu stretlo viac vecí naraz – obdobie vzdoru, hranie rôznych rolí, odpozorované správanie, možná citlivosť na zvýšený hlas a Vaše vlastné bolestivé spomienky a emócie. Dá sa to napraviť, a to blízkosťou, spoločným časom a prejavmi lásky voči dcére.

Ak by sa však odmietanie zo strany dcérky výrazne zhoršovalo, trvalo dlhšie obdobie alebo by ste si všimli ďalšie zmeny v jej správaní, napríklad zvýšenú úzkosť, zhoršený spánok, častejší plač, regres v správaní, bolo by vhodné obrátiť sa na detského psychológa. Nemusí to automaticky znamenať problém, ale môžete dostať priestor na lepšie porozumenie tomu, čo dcérka prežíva, a zároveň dostanete podporu aj Vy ako mama.