250 rokov USA Keby ste boli videli Spojené štáty na začiatku, neboli by ste povedali, čo z nich vyrastie

Podľa nedávneho prieskumu spoločnosti Gallup si 77 percent Američanov myslí, že signatári americkej Deklarácie nezávislosti z roku 1776 by boli bývali sklamaní z toho, ako sa Spojené štáty vyvinuli. Len 19 percent si myslí, že by sa boli tešili.

Tá skepsa nie je záležitosťou posledného obdobia. Už na prelome milénia boli odpovede Američanov na túto otázku tak pol na pol.

Pritom v roku 2026 sú Spojené štáty americké s 342 miliónmi obyvateľov veľkosťou populácie na treťom mieste na svete po Indii a Číne. Rozlohou sú na treťom mieste po Rusku a Kanade.

Hospodárstvo USA tvorí v nominálnom vyjadrení štvrtinu globálnej ekonomiky. Krajina je na špičke vývoja prelomových technológií, momentálne v podobe umelej inteligencie.

Ozbrojené sily Spojených štátov sú najmocnejšie na svete. Amerika je zodpovedná za tretinu globálnych vojenských výdavkov.

No začiatky tejto krajiny, z ktorej sa stal svetový hegemón, boli omnoho skromnejšie. Aby sme si naplno uvedomili cestu, ktorou prešli Spojené štáty od svojho vzniku, musíme sa preniesť v čase do roku 1776 či ešte o pár rokov skôr.

Proti Londýnu

Pôvodných 13 britských kolónií na východnom pobreží Severnej Ameriky, ktoré sa vyhlásili za Spojené štáty americké, malo v tom čase len asi 2,5 milióna obyvateľov. Z toho necelých 500-tisíc boli čierni otroci.

Na porovnanie, vo Veľkej Británii žilo vtedy asi deväť miliónov ľudí. Len Londýn mal približne 800-tisíc obyvateľov.

Najväčším mestom v koloniálnej Amerike bola Philadelphia so 40-tisíc obyvateľmi. New York mal asi 25-tisíc obyvateľov.

Boston mal pred americkou vojnou za nezávislosť asi 16-tisíc obyvateľov. Práve tu v roku 1770 po streľbe deviatich britských vojakov do nepokojného davu zomrelo päť osadníkov. Udalosť vošla do dejín ako bostonský masaker.

O tri roky neskôr sa tu uskutočnilo bostonské pitie čaju (Boston Tea Party). Skupina osadníkov prezlečených za Indiánov vtedy na protest proti britskej daňovej politike vyhádzala debny s čajom cez palubu.

Zničenie čaju v bostonskom prístave na litografii Nathaniela Curriera z roku 1846. Reprofoto: Wikimedia Commons

Vzdialenosti boli omnoho väčšou prekážkou ako dnes. V súčasnosti trvá let z Londýna do New Yorku asi osem hodín. V roku 1776 mohla plavba z Anglicka do Severnej Ameriky trvať šesť až osem týždňov (pri zlom počasí dokonca desať až dvanásť týždňov). Plavba opačným smerom trvala tri až päť týždňov.

Rozdiel bol spôsobený tým, že vetry v severnom Atlantiku prevažne fúkajú zo západu na východ. Plachetnica plaviaca sa z Anglicka do Ameriky tak pláva proti vetru. Plachetnica, ktorá pláva opačným smerom, má, naopak, „vietor v plachtách“.

Tých 13 kolónií z pohľadu Londýna netvorilo najvzácnejšie britské dŕžavy na západnej pologuli. Ekonomicky väčší význam mali vtedy oblasti, z ktorých sa neskôr stala Kanada, a tamojší obchod s kožušinami, nehovoriac o britských ostrovoch v Karibiku, kde sa pestovala cukrová trstina. Napriek tomu Británia, námorný hegemón svojej doby, neváhala nasadiť armádu, keď dlhoročné spory s osadníkmi o dane eskalovali až do otvorenej vzbury.

Vôľový národ

„Všetky úspešné revolúcie v anglosaskom svete boli svojím spôsobom o návrate k dávnemu právu, ktoré bolo pošliapané,“ povedal kedysi v rozhovore pre .týždeň americký právnik a filozof slovenského pôvodu Ben Novak (brat známeho teológa Michaela Novaka). „Napríklad americká revolúcia bola bojom za obnovu práva, ktoré prestal rešpektovať kráľ Juraj III. Vlastne sme v našej vojne za nezávislosť bránili tradičné anglické slobody, pretože sme mali pocit, že nám ich kráľ a parlament upierajú.“

Slová Bena Novaka sú pozoruhodné nielen svojím obsahom – takto podané dôvody americkej vojny za nezávislosť od Británie sa dajú nájsť v každej učebnici dejepisu –, ale aj tým, ako sú formulované: posledná veta je v prvej osobe množného čísla (my).

Zápasy amerických osadníkov z konca 18. storočia pokladá Novak za svoje dedičstvo, aj keď jeho vlastní predkovia dorazili zo Slovenska do Ameriky až na prelome 19. a 20. storočia, teda viac ako o storočie neskôr. Ukazuje to otvorený charakter americkej národnej identity – Američania ako „vôľový národ“, nie nutne ako spoločenstvo „pôdy a krvi“.

Predkovia dnešných Američanov boli v nejakom bode v minulosti vštepení do kmeňa tohto národa a oni aj ich potomkovia následne pokladajú za svoje aj to, čo sa stalo predtým, než vôbec do Ameriky dorazili. V súčasnosti žije v Spojených štátoch asi 54 miliónov ľudí (okolo 16 percent obyvateľstva), ktorí sa narodili v inej krajine.

Tento percentuálny podiel prisťahovalcov na americkej populácii je dnes ešte o niečo vyšší ako počas veľkej imigračnej vlny na prelome 19. a 20. storočia, keď do Ameriky prišlo aj najviac Slovákov. Vtedy žilo v USA necelých 15 percent ľudí, ktorí sa narodili inde...

Deklarácia nezávislosti

V každom prípade heslom amerických osadníkov z konca 18. storočia bolo „No Taxation Without Representation“ (Žiadne dane bez zastúpenia). Inak povedané, britský parlament nemal právo uvaľovať na kolonistov dane bez toho, aby v ňom mali vlastných volených reprezentantov.

Z dnešného pohľadu je aj štipka irónie v tom, do akej miery bola americká vojna za nezávislosť od Veľkej Británie vlastne daňovou vzburou. V súčasnosti musí americký občan podávať doma daňové priznanie bez ohľadu na to, kde vo svete žije a zarába peniaze. Takýto systém má údajne už len Eritrea. Rádovo niekoľko tisíc Američanov žijúcich v cudzine sa ročne predovšetkým z tohto dôvodu rozhodne vzdať svojho občianstva – čo je, mimochodom, tiež administratívne dosť náročný proces...

Za deň zrodu Spojených štátov – ich Deň nezávislosti – sa považuje 4. júl 1776. V tento deň delegáti druhého kontinentálneho kongresu vo Philadelphii prijali Deklaráciu nezávislosti (delegácia zastupujúca štát New York pripojila súhlas neskôr). Vojna s Britániou vtedy trvala už 15 mesiacov – začala sa bitkami pri Lexingtone a Concorde v apríli 1775.

Deklarácia nezávislosti, ktorú spísal Thomas Jefferson, neskorší tretí prezident USA, mala v čase svojho prijatia predovšetkým dvojaký význam: jednak ako politický prejav vôle Američanov, ktorí sa rozchádzajú s Veľkou Britániou a chcú ďalej pokračovať ako samostatná krajina, jednak ako zoznam krívd a porušení práva zo strany britského panovníka a parlamentu voči americkým osadníkom.

Neskôr – počas 19. storočia – Deklarácia nezávislosti získala ešte iný, nadčasový a symbolický charakter. Stala sa meradlom, ktorým Američania posudzujú svoju krajinu. A to najmä vďaka druhému odseku, ktorý odráža vznešené ašpirácie nového národa:

Považujeme tieto pravdy za samozrejmé, že všetci ľudia sú stvorení ako seberovní, že sú svojím Stvoriteľom obdarení určitými neodňateľnými právami a že medzi tieto práva patrí právo na Život, Slobodu a usilovanie sa o Šťastie. – Že na zabezpečenie týchto práv sú medzi ľuďmi ustanovované vlády, ktoré odvodzujú svoju spravodlivú moc zo súhlasu tých, ktorým vládnu. – Že kedykoľvek sa akákoľvek forma vlády stane pre tieto ciele deštruktívnou, je právom ľudu ju zmeniť alebo zrušiť a ustanoviť novú vládu, založenú na takých princípoch a s tak usporiadanou mocou, aké sa im zdajú najvhodnejšie na zaistenie ich bezpečnosti a šťastia. Rozvážnosť však velí, aby sa vlády, ktoré existujú dlhý čas, nemenili pre malicherné a prechodné príčiny. Skúsenosť totiž ukazuje, že ľudia sú skôr ochotní znášať zlo, pokiaľ je ešte znesiteľné, než aby napravovali svoj údel tým, že zrušia zriadenie, na ktoré sú zvyknutí. Ak sa však nahromadí dlhý rad zneužívaní moci a uzurpácií, ktoré neochvejne smerujú k jedinému cieľu – podrobiť ich absolútnemu despotizmu –, potom majú nielen právo, ale aj povinnosť takú vládu zvrhnúť a vytvoriť nové záruky svojej budúcej bezpečnosti.

Irónia, že dokument o rovnosti všetkých ľudí spísal otrokár (Jefferson vlastnil počas svojho života asi šesťsto otrokov), nezostala dobovým pozorovateľom skrytá. Na druhej strane úvodné slová Deklarácie nezávislosti citovali na podporu svojej veci všetci budúci americkí aktivisti – či už bojovali proti otrokárstvu, segregácii černochov, alebo za volebné právo žien.

„Stále mám sen,“ povedal Martin Luther King vo svojom slávnom príhovore z 28. augusta 1963. „Je to sen hlboko zakorenený v americkom sne. Mám sen, že jedného dňa tento národ povstane a bude žiť podľa skutočného zmyslu svojho kréda: ,Považujeme tieto pravdy za samozrejmé, že všetci ľudia sú stvorení ako seberovní.‘“

King pokladal spomenuté slová Deklarácie nezávislosti za „dlžobný úpis“ alebo „zmenku“, ktorú vystavili otcovia zakladatelia USA ako sľub, pričom jeho generácia trvá na jej splatení.

Martin Luther King na proteste vo Washingtone, kde 28. augusta 1963 predniesol svoj slávny prejav „I have a dream“. Foto: Wikimedia Commons

Americká Deklarácia nezávislosti inšpirovala v nasledujúcich storočiach aj ďalšie podobné dokumenty iných porobených národov bojujúcich za slobodu. Dala podnet aj na vznik Washingtonskej deklarácie z 18. októbra 1918, ktorou zahraničný odboj Čechov a Slovákov vyhlásil z Ameriky samostatnosť Československa...

Zoznam krívd

Hoci najznámejšou časťou Deklarácie nezávislosti Spojených štátov je spomenutý druhý odsek, z dnešného pohľadu je zaujímavé čítať aj zoznam 27 krívd, ktoré jej autori vyčítali kráľovi Jurajovi III.

„Vyslal sem zástupy nových úradníkov, aby sužovali náš ľud a vyjedali ho z majetku,“ vyčítajú napríklad britskému panovníkovi. Vzhľadom na množstvo agentúr súčasnej americkej federálnej vlády a regulácií, ktoré produkujú, je to pozoruhodná výčitka. Dalo by sa argumentovať, že moderný americký daňovník je pod oveľa väčším útlakom štátneho aparátu, než bol kedykoľvek priemerný kolonista pod britskou korunou.

„Uvalil na nás dane bez nášho súhlasu,“ píše sa tu tiež. No dnes musia obyvatelia hlavného mesta Washington, D. C., platiť federálne dane, ale v Kongrese nemajú hlasujúceho reprezentanta. „Zdaňovanie bez zastúpenia“ majú doslova na poznávacích značkách automobilov.

„Zbavil nás v mnohých prípadoch výhod čestného súdu s porotou,“ vyčíta kráľovi Deklarácia nezávislosti. No kritici upozorňujú, že v dnešnej Amerike sa drvivá väčšina trestných vecí vďaka silnému tlaku prokurátorov na obvinených vyrieši dohodou o vine a treste ešte predtým, než sa dostanú pred porotu.

Zo sledovacieho aparátu, ktorý sa rozvinul po teroristických útokoch z 11. septembra 2001, či z držania domnelých alebo skutočných teroristov na vojenskej základni Guantánamo by americkí otcovia zakladatelia bazírujúci na dodržiavaní prísnych pravidiel trestného procesu boli bývali zrejme zhrození.

Deklarácia nezávislosti Spojených štátov. Reprofoto: Wikimedia Commons

„Udržiaval medzi nami v čase mieru stálu armádu bez súhlasu našich zákonodarných zborov,“ znie ďalšia výčitka voči kráľovi. Kým zakladatelia USA príliš nedôverovali stálej armáde v čase mieru, dnes sú Spojené štáty najväčšou svetovou vojenskou mocnosťou s množstvom základní po celom svete. Američanov pred hrozbou „vojenskopriemyselného komplexu“ varoval dokonca bývalý generál a prezident Dwight Eisenhower vo svojom rozlúčkovom príhovore v roku 1961.

Navyše kritici poukazujú aj na militarizáciu americkej polície. Tá je v mnohých prípadoch vybavená relatívne ťažkými zbraňami, ktoré sa v iných krajinách nachádzajú skôr vo výzbroji armád...

Samozrejme, kritikom, ktorí by tvrdili, že súčasná federálna vláda USA je zdrojom nepomerne väčšieho útlaku než vláda kráľa Juraja III., možno vždy oponovať: v dnešných Spojených štátoch stále fungujú slobodné voľby, mnohé z vyššie zmienených vecí zaviedli demokraticky zvolení politici, a ak občanom prekážajú, môžu zvoliť iných politikov, ktorí tieto záležitosti zmenia.

Proti tomu by sa však opäť dalo namietnuť: volebná tyrania, teda že občania si dobrovoľne zvolia neslobodu, bola dôležitou témou aj pre otcov zakladateľov. Vlastne sa ničoho nebáli viac. Neskôr, keď písali americkú ústavu, pokúsili sa toto riziko minimalizovať rozdelením moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu a vytvorením systému bŕzd a protiváh medzi nimi.

Juraj III., britský panovník v rokoch 1760 až 1820. Obraz Benjamina Westa je z roku 1779, keď Spojené štáty viedli svoju vojnu za nezávislosť od Veľkej Británie. Reprofoto: Wikimedia Commons

Osem rokov bojov

No ústava prišla na rad až niekoľko rokov po vojne. Nezávislosť Spojených štátov bolo najskôr potrebné vybojovať zbraňami.

Ako sme spomenuli, v júli 1776, keď bola prijatá Deklarácia nezávislosti, trvala vojna s Britániou už viac ako rok. Skončiť sa mala až o ďalších sedem rokov. Jej výsledok vôbec nebol istý.

Armáda pod vedením Georgea Washingtona v rôznych obdobiach americkej vojny za nezávislosť čelila dezerciám, neposlušnosti a svojhlavosti vojakov, problémom s financovaním či nedostatkom v zásobovaní a výzbroji.

Samotná pozícia Washingtona ako veliteľa bola počas vojny na vážkach pre kolísajúcu podporu politikov. Washington však vždy dokázal dosiahnuť nejaký menší alebo väčší úspech, ktorý zabránil rozpadu revolučnej armády a stmelil jej rady. V upevnení disciplíny nového amerického vojska mu pomohol najmä pruský vojenský dôstojník Friedrich Wilhelm von Steuben.

Americkí vojaci sa bránia Britom v bitke pri Guilford Court House v roku 1781. Obraz Charlesa McBarrona. Reprofoto: Wikimedia Commons

Do vojny sa na americkej strane zapojili aj ďalší Európania s dobrodružnou povahou: slávny markíz de Lafayette, Poliak Tadeusz Kościuszko či francúzsky husársky dôstojník slovenského pôvodu Ján Ladislav Polerecký.

Francúzsko, ktorému vtedy vládol Ľudovít XVI., významne podporilo boj amerických osadníkov peniazmi, ale aj pozemnou a námornou silou. Pre Paríž išlo o súčasť vybavovania si starých účtov s Veľkou Britániou. Do vojny sa zapojilo aj Španielsko. Okrem Severnej Ameriky sa bojovalo v Karibiku, západnom Stredomorí i v Indii.

Obe krajiny za svoju podporu americkej nezávislosti neskôr zaplatili veľkú cenu. Nelichotivý stav francúzskych verejných financií v dôsledku výdavkov na vojnu s Veľkou Britániou patril k faktorom, ktoré viedli k Francúzskej revolúcii v roku 1789. Španielske kolónie v Amerike sa zase podľa vzoru USA rozhodli získať nezávislosť na začiatku 19. storočia.

Patrioti proti lojalistom

Americká vojna za nezávislosť mala aj niektoré znaky občianskej vojny. Okrem patriotov, teda osadníkov, ktorí sa chceli osamostatniť od Londýna, patrilo asi 450-tisíc ľudí (teda pätina obyvateľstva) k takzvaným lojalistom. Títo Američania chceli zachovať zväzky s Veľkou Britániou. Asi 25-tisíc ich priamo bojovalo na britskej strane.

Rozdelené boli dokonca rodiny vrátane tých prominentných. Kým napríklad Benjamin Franklin bol jedným z najznámejších otcov zakladateľov Spojených štátov, jeho syn William bol významným britským lojalistom. Na ich osobné vzťahy mala vojna devastačný účinok.

V amerických mestách a obciach sa stávalo, že lojalistov ich spoluobčania vymáčali v dechte a obalili perím. Niekedy ich takto vyhnali z mesta.

Po vojne sa zrejme veľká časť lojalistov prispôsobila realite novej krajiny. Možno podobne, ako sa u nás väčšina odporcov rozdelenia ČSFR zmierila s existenciou samostatnej Slovenskej republiky po roku 1993.

No niektorí lojalisti odišli do Británie (ako spomenutý William Franklin), Karibiku alebo Kanady. Prílev lojalistov patril k faktorom, prečo sa Kanada vyvíjala odlišne ako Spojené štáty, ba rovno v protiklade k identite svojho južného suseda – vývoj, ktorý sa ešte posilnil po neúspešnom vpáde Američanov do Kanady v roku 1812. Táto vojna sa skončila vypálením mesta Washington Britmi o dva roky neskôr...

No nepredbiehajme! Americká vojna za nezávislosť trvala osem rokov. Briti až Parížskou zmluvou v roku 1783 uznali samostatnosť USA.

Obraz Parížska zmluva Benjamina Westa zostal nedokončený. Sú na ňom len americkí delegáti (zľava doprava) John Jay, John Adams, Benjamin Franklin, Henry Laurens a William Temple Franklin. Britskí delegáti odmietli pre obraz pózovať. Reprofoto: Wikimedia Commons

Revolučná vojna

Niekedy sa namiesto slovného spojenia americká vojna za nezávislosť používa aj slovné spojenie americká revolúcia. Pred rokom 1989 sa u nás dalo stretnúť aj s pojmom americká buržoázna revolúcia. V angličtine sa zase hovorí o American Revolutionary War (teda americkej revolučnej vojne).

Nešlo tu totiž len o nezávislosť jedného národa od druhého. Americká vojna za nezávislosť priniesla aj zásadné spoločenské zmeny. Z poddaných britskej koruny, ktorí mali vzhliadať k vrchnosti, sa stali občania, od ktorých mala po novom vychádzať všetka moc v krajine.

Hoci už v koloniálnom období bola americká spoločnosť rovnostárskejšia ako tá v Británii (s výnimkou otrokov), vznik novej republiky znamenal úplný koniec šľachty a jej titulov. Americká ústava, účinná od roku 1789, Spojeným štátom priamo zakázala udeľovanie šľachtických titulov. Postavenie a povesť človeka v spoločnosti mal určovať nie jeho pôvod, ale schopnosti a charakter.

Bola zavedená aj náboženská sloboda. Pred vojnou mali viaceré kolónie oficiálne „ustanovené cirkvi“. Na juhu to bola Anglikánska cirkev (po vzniku USA sa začala volať Episkopálna), v severných kolóniách to bol často kongregacionalizmus. Hŕstka katolíkov (tvorili asi jedno percento obyvateľstva) sa v koloniálnej Amerike mohla stretnúť s diskrimináciou v prístupe k úradom.

Medzi 56 signatármi Deklarácie nezávislosti bol vzhľadom na náboženské zloženie 13 kolónií len jeden katolík: Charles Carroll z Marylandu. Zaujímavosťou je, že sa dožil najvyššieho veku spomedzi všetkých signatárov (zomrel v roku 1832 vo veku 95 rokov) a zároveň bol posledným žijúcim z nich.

Anglikánsky (po vojne za nezávislosť episkopálny) kostol Christ Church vo Philadelphii navštevoval George Washington, Benjamin Franklin i Robert Morris. Foto: PVSBond/Wikimedia Commons

V každom prípade nová republika žiadnu oficiálnu cirkev nezaviedla. V krajine panovala sloboda vierovyznania.

Ženy síce nezískali volebné právo (to prišlo až v roku 1920), no po vyhlásení nezávislosti sa začal klásť väčší dôraz na ich vzdelanie. Hovorí sa tomu republikánske materstvo: ženy ako strážkyne republikánskych občianskych cností, ktoré v úlohe matiek vštepujú nasledujúcej generácii...

A hoci na juhu otroctvo prekvitalo až do občianskej vojny v 60. rokoch 19. storočia, severné štáty USA začali túto inštitúciu zákonne obmedzovať už ku koncu 18. storočia.

Americká a Francúzska revolúcia

Mnohých Francúzov americký príklad nadchol, keď v roku 1789 uskutočnili vlastnú revolúciu. Tá však rýchlo vyústila do vojny proti ostatným európskym veľmociam a do vlády teroru, keď boli tisíce ľudí sťaté na gilotíne.

Rozdiel spočíval v tom, že Američania sa svojou revolúciou chceli vrátiť k dávnym anglickým právam, ktoré im upieral kráľ Juraj III. Naproti tomu francúzski revolucionári chceli novú spoločnosť vybudovať takpovediac od základov „na zelenej lúke“ – vrátane nového revolučného kalendára. A to si vyžadovalo priam fyzickú deštrukciu spoločenských štruktúr „starého režimu“.

Kým Američania vyhlásili nezávislosť od britského kráľa, zrušili šľachtické tituly a nezvolili si oficiálnu národnú cirkev, francúzski revolucionári kráľovi, šľachticom a duchovným rovno stínali hlavy...

Kým vo Francúzsku mala revolúcia silne protikresťanský charakter, v Amerike to bolo inak. Toľko citovaná prvá veta druhého odseku Deklarácie nezávislosti odvodzuje klasicky liberálne neodňateľné práva každého jednotlivca od Stvoriteľa. Osvietenský dokument je tak istým spôsobom zakorenený v Božom prirodzenom zákone.

O pár rokov neskôr si Američania schválili aj ústavu (účinná je od marca 1789). Jeden z otcov zakladateľov a druhý prezident USA John Adams o tomto dokumente povedal: „Naša ústava bola vytvorená iba pre ľud morálny a nábožensky založený. Pre vládu akémukoľvek inému je úplne nepostačujúca.“

Cesta k ústave je samostatnou kapitolou.

Ústava Spojených štátov, ktorá sa začína slávnymi slovami „We the People“ (My, ľud). Reprofoto: Wikimedia Commons

Spojené štáty skoro neprežili

Hoci v roku 1783 vyhrali Spojené štáty vojnu za svoju nezávislosť, v nasledujúcich rokoch hrozilo, že mladú republiku zničí mier. Roky 1783 až 1789 sú „kritickým obdobím“ amerického experimentu.

Ako ústava krajiny fungovali takzvané Články Konfederácie, podľa ktorých bola ústredná vláda slabá, bez vlastných daňových príjmov. Jednotlivé štáty si robili svoju obchodnú politiku, uvaľovali na seba navzájom clá a správali sa skoro ako samostatné krajiny. Neexistoval prezident ani federálne súdnictvo.

Krajina bola ešte z vojny zadlžená voči Francúzsku a Holandsku. Kontinentálne, teda papierové peniaze, ktoré Kongres vydával počas vojny, boli bezcenné. Veteráni, ktorí sa vracali na svoje farmy, často nachádzali svoje hospodárstva zadlžené alebo skonfiškované veriteľmi.

Shaysova vzbura zadlžených farmárov v štáte Massachusetts v rokoch 1786 až 1787 naplno odhalila, že ústredná vláda nie je schopná vyrovnať sa ani s vnútornými nepokojmi. To viedlo k zvolaniu ústavodarného zhromaždenia do Philadelphie.

Do dvoch rokov mali Spojené štáty novú ústavu, ktorá je so zmenami účinná dodnes. V roku 1789 bol aj George Washington zvolený za prvého prezidenta.

Už v roku 1783, keď sa skončila vojna, bol Washington oslavovaný ako novodobý Cincinnatus, lebo sa z vlastnej vôle vzdal velenia nad armádou a odišiel na svoju farmu Mount Vernon. Keď ho neskôr zvolili za prezidenta, zostal ním dve volebné obdobia a odišiel do dôchodku.

Samovýchova gentlemanaGeorge Washington a jeho 110 pravidiel slušného správania

Lukáš Krivošík

Schopnosťou odísť sa Washington v oboch prípadoch odlišuje od neskorších vodcov revolúcií proti Španielom v Latinskej Amerike, z ktorých sa stávali vojenskí diktátori. Vráťme sa však ešte na okamih k ústave.

Otcovia zakladatelia chápali, že moc korumpuje. Preto ju v ústave rozdelili na výkonnú, zákonodarnú a súdnu. Kompetencie vlády rozdelili medzi federálnu a štátnu úroveň. Kongres zase na dve komory: Snemovňu reprezentantov a Senát.

Asi by však neboli súhlasili s tým, že ide o demokraciu. Čítali diela o antickom Grécku a Ríme a chápali, že neobmedzená demokracia sa môže zvrhnúť do tyranie väčšiny. Preto novú ústavu nepostavili na dôvere v múdrosť politikov, ale na nedôvere voči hriešnej ľudskej prirodzenosti.

Podľa antickej teórie čisté formy vlády (monarchia, aristokracia, demokracia) vždy časom degenerujú do svojich zvrátených foriem (tyrania, oligarchia, vláda luzy). Riešením malo byť práve ich prepojenie do jedného systému, kde jedna zložka vyvažuje druhú.

Americkú formu vlády chápali otcovia zakladatelia ako „zmiešaný systém“, ktorý kombinuje monarchistické prvky (silný prezident), aristokratické prvky (Senát a Najvyšší súd) a demokratické prvky (Snemovňa reprezentantov).

Vysoké ideály, nízka prax

S týmto operačným softvérom sa Spojené štáty počas 19. storočia rozšírili až k Tichému oceánu (na úkor Indiánov a Mexika). V rokoch 1861 až 1865 došlo ku krvavej občianskej vojne, ktorá skoncovala s otrokárstvom. Černošská otázka však zostala nevyriešená ďalších sto rokov.

Ku koncu 19. storočia Spojené štáty predbehli Veľkú Britániu a stali sa hlavnou svetovou priemyselnou veľmocou. V 20. storočí z nich účasť v oboch svetových vojnách a víťazstvo v studenej vojne urobili globálnu superveľmoc číslo jeden.

Američania vymysleli lietadlo, zostrojili atómovú bombu a ako prví a doteraz jediní sa dostali na Mesiac (po tom, ako sa Sovieti prví dostali na obežnú dráhu Zeme).

„Ak dnes zvíťazíme, 4. júl už nebude známy len ako americký sviatok, ale ako deň, keď svet jedným hlasom vyhlásil: Neodídeme potichu do tmy. Nezmizneme bez boja. Budeme žiť ďalej. Prežijeme. Dnes oslavujeme náš Deň nezávislosti.“ Tieto slová s pátosom predniesol Bill Pullman v úlohe prezidenta Spojených štátov, ktorý sa v sci-fi filme Deň nezávislosti chystá viesť protiútok ľudí z celého sveta proti mimozemským útočníkom.

Tento kultový veľkofilm natočil nemecký režisér Roland Emmerich v roku 1996, na vrchole amerického „unipolárneho momentu“. O štyri roky neskôr nakrútil tento rodák zo Stuttgartu historickú snímku Patriot s Melom Gibsonom – heroický portrét americkej vojny za nezávislosť.

Menej idealizovaný pohľad na Deň nezávislosti ponúka kontroverzný americký režisér Oliver Stone vo filme Narodený 4. júla z roku 1989. Tom Cruise tu hrá skutočného veterána Rona Kovica, ktorý sa narodil na americký štátny sviatok, neskôr poslušne narukoval do Vietnamu a tam utrpel zranenie, ktoré ho pripútalo na invalidný vozík. Vyznamenaný vojak sa následne stal protivojnovým aktivistom.

Hollywood vždy vedel svetu predávať americký sen. No popri tom ho dokázal spochybňovať lepšie než propaganda ktoréhokoľvek veľmocenského protivníka Spojených štátov.

Sympatie sveta voči Amerike čerpajú už 250 rokov z príťažlivosti a sily jej univerzalistických ideálov. Naopak, antiamerikanizmus sa napája z neschopnosti USA podľa nich konať:

Otrokárstvo, skaza amerických Indiánov, vojenské zasahovanie do záležitostí banánových republík Latinskej Ameriky, masaker v Mỹ Lai či mučenie väzňov v bagdadskej väznici Abú Ghrajb a v posledných desaťročiach rastúci pocit, že Spojené štáty ľahkovážne a krátkozrako vyvolávajú vojny v exotických častiach sveta (najmä na Blízkom východe), ktorých historickému a geografickému kontextu rozumejú len povrchne. To všetko v situácii, keď si doma nevedia vyriešiť ani len vojny gangov v uliciach svojich veľkomiest.

Mladá idealistická republika, ktorá sa vzbúrila proti britskému impériu, sa sama stala impériom. A vystupuje tak čoraz nepokrytejšie. Súčasná administratíva Donalda Trumpa navyše hlása posolstvo, že svet doteraz zneužíval dobrotu a veľkorysosť Ameriky. A je čas splatiť jej tieto „dlhy“.

Spojené štáty tak rezignujú na svoju „soft power“, na mäkký vplyv prameniaci z ich kultúrnej príťažlivosti a z atraktívnosti ich politických ideálov. Dlhodobým dôsledkom bude nedôvera a odcudzenie spojencov. Ak už teda nie sme hodnotovými druhmi a naše vzťahy majú len transakčný rozmer, potom k nim budeme rovnako pristupovať aj my.

Napriek tomu by sa 250 rokov Spojených štátov amerických nemalo posudzovať len cez prizmu politických dejín alebo aktuálnej politickej situácie. Spojené štáty sú viac ako len jedna prezidentská administratíva. Ba sú viac než všetci americkí prezidenti dokopy.

Najväčším aktívom Ameriky sú jej ľudia. Možno aj vy poznáte Američanov žijúcich na Slovensku. Často ide o optimistických ľudí, ktorí okolo seba vytvárajú aktívne komunity a inšpirujú aj svoje slovenské okolie k schopnosti pozerať sa na problémy ako na zvládnuteľné výzvy a meniť veci svojpomocne k lepšiemu.

To oni sú najlepším dedičstvom revolucionárov z roku 1776.