Na čom záleží Rozmohol sa nový fenomén – heteropesimizmus. Prečo už aj niektoré feministky prehodnocujú svoje presvedčenie

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Aká je odpoveď na vzťahovú skepsu mladých žien? Podľa reakčného feminizmu je to návrat k sexuálnej zdržanlivosti a manželstvu.

Vyštudovala žurnalistiku a germanistiku, pracovala v STV, v Slovenskom rozhlase a ako šéfredaktorka portálu nm.sk. Je vydatá, má tri deti.

Ďalšie autorove články:

Žiaci sa na tri týždne vzdali mobilu To, čo nasledovalo, prekvapilo všetkých i samotné deti. Experiment mal úspech

Tichá pandémia Duševné choroby sú celosvetovo na vzostupe. Bude to vážny problém, varujú odborníci

AI v školstve Môže ničiť kritické myslenie a podporuje lenivosť mozgu. Po prvých štúdiách rastú obavy

Heteropesimizmus vyjadruje sklamanie žien zo vzťahov s mužmi a ich snahu úplne vycúvať z akéhokoľvek zoznamovania sa. Tento fenomén sa čoraz častejšie skloňuje na sociálnych sieťach a vedie mnohé ženy k vedomej voľbe dobrovoľného single života.

Tento termín prvýkrát spopularizovala americká teoretička a spisovateľka Asa Seresin v roku 2019. Seresin sa v súčasnosti identifikuje a žije ako muž. Keď napísal svoju slávnu esej o heteropesimizme, verejnosť ho spoznala ešte ako ženu.

Nejde o zmenu sexuálnej orientácie v dôsledku sklamania, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať.

Týka sa primárne heterosexuálnych ľudí, ktorých priťahuje opačné pohlavie, no najmä žien, ktoré majú zároveň pocit, že partnerské spolužitie s mužmi je zdrojom neustáleho utrpenia a sklamania.

Postoj · Na čom záleží / Rozmohol sa nový fenomén heteropesimizmus. Prečo už aj niektoré feministky prehodnocujú svoje presvedčenie

V skratke, heteropesimizmus vyjadruje hlboký smútok a cynizmus nad tým, že nájsť zdravý, bezpečný a rovnocenný heterosexuálny vzťah sa v modernom svete zdá takmer nemožné.

Dnešné mladé ženy sú unavené z moderného randenia cez zoznamovacie aplikácie aj zo súčasnej kultúry nezáväzného sexu. Majú dojem, že muži hľadajú len povrchné známosti a odmietajú sa viazať. Ak sa aj nejaké vzťahy začnú, podľa nich v nich u mužov chýba základná emočná inteligencia či vzťahová gramotnosť.

Celý život počúvali, že vo vzťahoch musí ísť všetko 50 na 50, to znamená, že všetka neplatená starostlivosť o deti a domácnosť sa musí deliť na polovicu, no v realite sa to stále nedeje. Zažívajú pocit nespravodlivosti a o svoje skúsenosti s „nezrelými“ mužmi sa delia na sociálnych sieťach.

Niektoré idú ešte ďalej a volia si rezignáciu na akékoľvek romantické vzťahy, pričom túžbu po rodine úplne vymazali zo svojho zoznamu plánov.

Tento fenomén si všimli už aj takzvané reakčné feministky – ide o relatívne nový, provokatívny prúd, ktorý vznikol ako priama reakcia na krízu moderných vzťahov, hnutie #MeToo a nástup digitálnej éry.

Tieto feministky tvrdia, že niečo sme asi urobili zle, keď sme to nechali zájsť tak ďaleko, pričom to ohrozuje aj demografický vývoj vo vyspelých krajinách sveta.

Britská novinárka, spisovateľka a feministka Louise Perry je jednou z najvýraznejších postáv tejto debaty. Známou sa stala vďaka svojim textom a najmä knihe The Case Against the Sexual Revolution (doslovný preklad: Argumenty proti sexuálnej revolúcii), ako aj komentárom pre Daily Mail alebo The Spectator a vlastnému podcastu Maiden Mother Matriarch.

Perry ako feministka tvrdí, že heteropesimizmus je logickým vyústením sexuálnej revolúcie, keď sa zrušili pravidlá hry, teda manželstvo ako záväzok a ochrana žien pred predátormi. Zostal len voľný trh, ktorý podľa nej vyhovuje skôr mužskej biológii a ženy zanecháva zranené a zatrpknuté.

Tvrdí, že sexuálna revolúcia od 60. rokov minulého storočia ženy neoslobodila, ale naopak, uškodila im.

O svojich tézach hovorila najnovšie v známom podcaste novinára Rossa Douthata z denníka The New York Times. Bolo zaujímavé sledovať šarmantnú feministku, ktorá prišla k záverom, že kultúra nezáväzného randenia a sexuálnej slobody v skutočnosti ženám uškodila, pretože im biologicky ani psychologicky jednoducho nevyhovuje.

Perry dokonca navrhuje radikálne riešenie: ženy by sa mali správať, akoby antikoncepcia neexistovala, a sex by mali mať len s mužom, ktorý by bol dobrým otcom a s ktorým chcú vstúpiť do manželstva.

Douthat namieta, že v dnešnom svete s internetom, antikoncepciou a individualizmom je takýto striktný postoj mimo intenzívnych náboženských komunít nepredstaviteľný.

Perry uznáva, že nábožensky založení ľudia majú výhodu, pretože ich kultúra sa dokáže reprodukovať na rozdiel od progresívneho feminizmu, zároveň však zdôrazňuje, že nechce žiť v totalitnom náboženskom svete. Chce zachovať výdobytky feminizmu ako vzdelanie žien a bezpečnosť vo verejnom priestore, ale zároveň vidí potrebu sexuálnej zdržanlivosti.

Najprekvapujúcejším momentom pre jej liberálnych kritikov je navrhované riešenie. Perry vo svojich záveroch a nedávnych prednáškach otvorene obhajuje monogamné manželstvo a dokonca kresťanskú sexuálnu etiku ako najlepší ochranný štít pre ženy.

Tvrdí, že inštitúcia manželstva historicky slúžila na to, aby „skrotila“ divoké mužské pudy a prinútila mužov investovať energiu a zdroje do jednej ženy a detí. Mladým ženám preto radí: „Počúvajte svoje matky a staré matky, buďte zdržanlivé a hľadajte džentlmenov.“

V poslednom čase sa Perry čoraz viac vyjadruje aj k téme klesajúcej pôrodnosti na Západe. Tvrdí, že hyperindividualizmus a rozpad tradičných rodinných štruktúr vedú k demografickej katastrofe. Spoločnosť by podľa nej mala začať vnímať zakladanie rodín v mladšom veku nie ako príťaž, ale ako kľúčový spoločenský záujem.

Kritici jej vyčítajú, že pod rúškom ochrany žien v podstate vracia spoločnosť do 50. rokov, pričom obmedzuje ženskú autonómiu.

Perry však u Douthata kritizuje aj online fenomén tradwives, tradičných manželiek a mnohodetných matiek, ktoré prezentujú svoj život v domácnosti ako cestu pre dnešné ženy.

Podľa Perry prežívajú tradwives rovnaký smútok a hnev ako progresívne feministky, no zvolili si iné riešenie. Upozorňuje na paradox, že toto hnutie je hlboko závislé od internetu a online priestoru, čo ho robí nerealistickým. Celá táto subkultúra podľa nej „všetko performuje pred kamerou“, čo je v priamom rozpore s myšlienkou tichého, skrytého rodinného života mimo moderného sveta.

Ako ďalej argumentuje, táto rebélia proti liberálnemu feminizmu tak trpí „fundamentálnym nerealizmom vzhľadom na to, v akej spoločnosti žijeme“. Svet sa podľa nej nedá len tak pretočiť späť do 50. rokov v USA, a hoci s týmito ženami súcití v ich hneve voči nespravodlivosti sveta, ich odpovede považuje za utopické a umelé.

Perry vidí tradwives ako symptóm skutočného problému, ako je vyhorenie žien v modernom svete a kríza vzťahov, ale ich riešenie považuje za internetovú fantáziu, ktorá ignoruje biologickú i ekonomickú realitu.

Diskusia s Douthatom sa zo strany Louise Perry končí skôr pesimisticky – tvrdí, že spoločnosť ako celok nemá jasné ani ideálne riešenie moderných konfliktov medzi pohlaviami. Na individuálnej úrovni však podľa nej moderná doba poskytuje dostatok slobody a vôle na to, aby si človek vybudoval kvalitné, rovnocenné manželstvo a vyhol sa negatívnym internetovým trendom.

Jednoznačnú odpoveď nemá ani na Douthatovu otázku, do akej miery sa dá sexuálna premena spoločnosti oddeliť od ekonomickej premeny, teda vstupu žien na trh práce a ich úspechu, a či je možné mať spoločnosť so silným morálnym dôrazom na sexuálnu zdržanlivosť a zároveň plnú emancipáciu žien.

Tak či onak, je to zaujímavá debata s modernou ženou, ktorá prišla k „netradične“ sviežim záverom o správaní žien a mužov.