Voľby 1946 Bitky, streľba, manipulácie. Ako vyzerala polarizácia pred osemdesiatimi rokmi

Večer z 24. na 25. mája 1946 vyšiel spontánny sprievod prívržencov Demokratickej strany (DS) od generálneho sekretariátu na Májkovej ulici na Stalinovo námestie (dnešné Námestie SNP), odtiaľ k vysokoškolskému internátu Svoradov na Palisádach.

Tu proti manifestujúcim zasiahlo auto plné komunistických ozbrojencov, akejsi svojvoľnej poriadkovej služby, ktorá sa usilovala ovládnuť verejný priestor za pomoci brachiálneho násilia. Ich zásah sprevádzala streľba, ktorá zranila päť osôb, pričom dvaja vysokoškoláci utrpeli ťažké zranenia. Niekoľko desiatok poranili kusmi betónu, ktoré hádzali do zhromaždených. Z nich 11 potrebovalo nemocničné ošetrenie.

Takto opisuje jedno z predvolebných zhromaždení historik Róbert Letz.

Predvolebná demonštrácia v Žiline 19. mája 1946 bola zase predčasne prerušená pre výtržnosti ozbrojených partizánov, ktorí ako prívrženci KSS takto dávali najavo nesúhlas s výrokmi politikov DS.

V ten istý deň sa konal aj veľký míting komunistov v Nitre, na ktorom rečnil predseda KSS Viliam Široký. Priaznivci DS ho neustále prerušovali píšťalkami a rapkáčmi, až nakoniec musel prejav prerušiť a opustiť pódium. V nitrianskych uliciach nasledovali šarvátky medzi mladými prívržencami DS a komunistickými agitátormi.

Komunisti sa snažili atmosféru vybičovať aj široko medializovanými obvineniami svojich konkurentov z politickej vraždy. Išlo o incident, ktorý sa stal v obci Čáry, kde došlo k potýčke medzi miestnym predsedom KSS a aktivistami DS, ktorí v obci vylepovali predvolebné plagáty. Komunistický funkcionár, ktorý na prívržencov DS začal strieľať z okna svojho domu, bol následne sám postrelený a zomrel.

Na druhej strane v Starej Ľubovni bol napadnutý a brutálne zbitý miestny predseda okresného národného výboru za DS. Udialo sa tak na popud okresného tajomníka KSS, ktorý na neho poštval dav komunistických prívržencov.

Vtedajší francúzsky veľvyslanec v Československu Maurice Dejean hlásil do Paríža, že predvolebná kampaň na Slovensku je oveľa drsnejšia ako vo zvyšku republiky.

Ako vidno, ostrá spoločenská polarizácia nie je len javom dnešných dní, ale existovala aj pred osemdesiatimi rokmi, keď ľudia ešte o žiadnych sociálnych sieťach nechyrovali.

Naozaj slobodné voľby?

Ale späť k voľbám. Tie v roku 1946 sa označujú ako posledné slobodné. Nie je to však celkom pravda. Úplne slobodné neboli.

Komunistický minister vnútra Václav Nosek presadil zmeny volebného systému, ktoré oproti ústave z roku 1920 zavádzali viacero nových prvkov, od ktorých si komunisti sľubovali, že pomôžu práve ich strane.

Politicky mohli pôsobiť len strany združené v takzvanom Národnom fronte. Z volieb boli pre obvinenie z kolaborantstva počas vojnových rokov vyradené viaceré politické strany, ktoré boli súčasťou prvorepublikovej politiky. Týkalo sa to agrárnikov, ktorí boli dlho najsilnejším politickým prúdom, ale aj národných demokratov, živnostenskej strany a na Slovensku mali zákaz pôsobenia ľudáci.

Bola znížená hranica aktívneho (z 21 na 18 rokov) aj pasívneho volebného práva (z 30 na 21), od čoho si komunisti sľubovali aj príliv nových hlasov, keďže medzi mladými mali veľa podporovateľov. Po novom mohli hlasovať aj príslušníci bezpečnostných a ozbrojených zložiek.

Najkontroverznejšou zmenou však bolo to, že z volieb boli vyradené celé skupiny obyvateľov. Hlasovať na základe princípu kolektívnej viny nemohli občania nemeckej a maďarskej národnosti, a to ani v prípade, že išlo o antifašistov.

Komunistickým „bičom na reakciu“ však mali byť manipulácie s volebnými zoznamami. Všetky osoby s volebným právom boli spísané na takzvané stále voličské zoznamy. Tie boli zverejnené. Ak sa na nich nachádzal niekto, kto mal byť na základe retribučných zákonov vylúčený z možnosti voliť, mohla byť voči nemu vznesená námietka.

V praxi to znamenalo, že stačilo napríklad aj obvinenie z kolaborantstva bez reálnych dôkazov a volič bol vylúčený zo zoznamov a nemohol hlasovať. Komunisti takto masovo obviňovali voličov, o ktorých si mysleli, že budú hlasovať za iné strany, ale aj kandidátov politickej konkurencie.

Podľa niekdajšieho nekomunistického ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu bol takto len v Prahe zo zoznamov vyradených viac ako 20-tisíc voličov. Využívalo sa to aj na Slovensku, kde to tiež postihlo desaťtisíce ľudí, keďže sa takto dali obviniť všetci úradníci z obdobia vojnovej Slovenskej republiky.

Na archívnej snímke z 26. mája 1946 v Bratislave voliči čakajú pred jedným z bratislavských volebných okrskov počas prvých povojnových volieb do Ústavodarného národného zhromaždenia. Foto: TASR/Radislav Roller

Novinkou bolo aj zavedenie takzvaných „bielych“ hlasovacích lístkov. Keďže volebná účasť bola povinná, oficiálne dávali možnosť voličom odmietnuť všetky strany Národného frontu.

Podľa historika Mareka Syrného však komunisti presadením tohto zákona nesledovali snahu o vyjadrenie sa nespokojencov.

Spočítali si, že keby voči nim kriticky naladení voliči nemali takúto možnosť, automaticky by volili nekomunistické strany. Ak však takúto možnosť budú mať, mnohí radšej vhodia biely lístok a ich hlasy sa pomerne rozpočítajú medzi všetky politické strany, čím nekomunistické strany dosiahnu horší výsledok než v systéme bez bielych lístkov.

Kríže verzus hviezdy

Predvolebná kampaň na Slovensku mala aj vizuálnu podobu súboja kríža a červenej hviezdy.

Po podpise Aprílovej dohody medzi DS a politickými predstaviteľmi slovenských katolíkov sa demokrati intenzívne snažili o mobilizáciu veriacich voličov. Katolícki kandidáti DS robili aktívnu kampaň orientovanú na túto cieľovú skupinu.

Pred voľbami sa ozvali aj katolícki biskupi, ktorí v Katolíckych novinách publikovali smernice k voľbám pre veriacich voličov. Tie nepriamo, ale jasne nabádali voliť DS.

Okrem iného sa v nich písalo: „Tieto voľby rozhodnú o tom, či v našom štáte bude panovať kresťanský duch alebo nie. Ich veľký význam vyžaduje, aby sa ich zúčastnil každý katolík a odovzdal platný hlas. Hoci slovenským katolíkom nebola povolená strana, akú si žiadali, sme viazaní vo svojom svedomí odovzdať hlas na takú stranu, ktorá stojí na kresťanskom základe a bude hájiť práva Cirkvi.“

Súčasťou tohto zápasu bola aj takzvaná „krížiková akcia“. Katolícki aktivisti kreslili po domoch a plotoch kríže, aby dali aj vizuálne najavo, že daná obec stojí „za krížom“. K tomu sa pripájali aj mnohí kňazi a v kostoloch vyzývali na „voľbu kríža“. Rozšírilo sa aj nosenie krížikov na viditeľných miestach ako prezentácia politickej preferencie.

Na archívnej snímke z 26. mája 1946 v neznámej dedine volička vhadzuje svoj hlas do urny počas prvých povojnových volieb do Ústavodarného národného zhromaždenia. Foto: TASR/Radislav Roller

Komunisti na to odpovedali vizualizáciou iného symbolu – červenej hviezdy –, ktorý sa v ich baštách maľoval na budovy a ktorý komunistickí prívrženci vo forme odznakov takisto nosili na viditeľných miestach.

Prekvitala aj „volebná poézia“, ktorá dostávala priestor v obidvoch hlavných straníckych tlačových orgánoch.

„Sľubujú nám rajské sady, zatiaľ berú všetky úrady. Keď ich v máji nezlomíme, v ruskom jarme skončíme,“ písal denník Čas vydávaný Demokratickou stranou.

Komunistická Pravda na to odpovedala: „Dvojka – to sú veľké statky, trojka chráni ľud a matky.“ Volebné číslo dva mala DS, trojka patrila komunistom.

Pokiaľ ide o médiá, aj pri nich komunisti bezohľadne zneužívali mocenské nástroje, ktoré držali v rukách.

Jediným celoštátnym médiom bol rozhlas, ktorý spadal pod ministerstvo informácií. Na jeho čele stál stalinista Václav Kopecký, ktorý sa postaral o to, že pokiaľ šlo o priestor v tomto médiu, komunisti mali oproti ostatným stranám výrazne navrch.

Čachrovalo sa aj s papierom, ktorého bol v tom čase nedostatok. Kým stranícka tlač nekomunistických strán bola z tohto dôvodu obmedzovaná, pre komunistické noviny a časopisy bolo papiera vždy dosť.

Emócie nechýbali ani vo volebný deň, v nedeľu 26. mája 1946. Pred redakciou denníka Čas a generálnym sekretariátom DS na Lazaretskej ulici v Bratislave sa podľa dobových článkov zhromaždili masy ľudí, aby očakávali volebné výsledky. Po ich zverejnení začal dav búrlivo oslavovať a volať na slávu.

Na Slovensku zvíťazila DS so ziskom 62 percent. KSS dostala len 30 percent hlasov, čo plus-mínus kopírovalo predvojnový výtlak komunistov a sociálnych demokratov, ktorí sa počas SNP zlúčili.

V českých krajinách zvíťazila Komunistická strana Československa so ziskom 40 percent a ani veľký volebný úspech slovenských demokratov už nedokázal zastaviť nástup totalitnej moci. To je však už iný príbeh.