Resentimenty a egá Ponaučenie z roztržky medzi Kyjevom a Varšavou

O „poľsko-ukrajinskom rozchádzaní sa“, ktoré sa zďaleka neobmedzuje iba na historickú pamäť, ale dotýka sa aj aktuálnych záujmov oboch krajín, sme už podrobne písali nedávno.

Odvtedy sa situácia nezlepšila, práve naopak – zažili sme ďalšie kolo eskalácie, ktoré nasledovalo po tom, ako prezident Karol Nawrocki rozhodol o odobratí najvyššieho poľského štátneho vyznamenania, Radu Bieleho orla, Volodymyrovi Zelenskému.

Rozchádzanie sa Poliakov a UkrajincovOba národy budú čoraz asertívnejšie, ich základné záujmy však zostávajú rovnaké

Maciej Ruczaj

Aké ponaučenia prinieslo toto ďalšie kolo roztržky medzi kľúčovými partnermi v strednej a východnej Európe?

V krátkodobom horizonte možno povedať, že prezident Zelenskyj dosiahol svoj taktický cieľ. Tým, samozrejme, nebolo „nahnevať Poľsko“. Varšava sa stala skôr „vedľajšou obeťou“ vnútropolitického úsilia budovať mosty medzi prezidentom a nacionalistickými kruhmi v politike, armáde i spoločnosti. Zároveň išlo aj o snahu odviesť pozornosť od rozsiahlej korupčnej aféry, ktorá v týchto dňoch zasahuje najbližšie okolie prezidenta.

Skutočnosť, že poľské štátne vyznamenania demonštratívne vrátili aj ďalší ukrajinskí politici vrátane Zelenského odporcov, ako je bývalý prezident Petro Porošenko, svedčí o úspechu tejto operácie. Rovnaký efekt „zjednotenia okolo vlajky“ možno pozorovať aj vo verejnosti.

Potvrdilo sa taktiež, že Kyjev sa v tomto prípade neusiloval o kompromis. Naopak, vedome doviedol situáciu až na pokraj eskalácie. V posledných dňoch boli zverejnené podrobnosti rokovaní, ktoré nasledovali po tom, ako sa na verejnosť dostalo Zelenského rozhodnutie pomenovať jednu z vojenských jednotiek názvom Hrdinovia ukrajinskej povstaleckej armády.

Novinár Zbigniew Parafianowicz uviedol celý rad návrhov, ktoré Varšava predložila Kyjevu pri hľadaní prijateľného riešenia, napríklad spoločnú „historickú deklaráciu“ oboch prezidentov alebo plošný súhlas s exhumáciami masových hrobov na Volyni. „Ukrajinská strana nereagovala.“

Prečo bola cena konfliktu s Poľskom pre vnútorné záležitosti prijateľná? Po prvé, povedané jazykom americkej administratívy, „Poľsko nemá žiadne karty“. Aspoň tak to vníma ukrajinská strana. Kyjev sa v súčasnosti cíti silný vďaka vojenským úspechom a vníma sám seba ako hráča „vyššej ligy“.

V tomto postoji cíti aj podporu veľmocí, predovšetkým Nemecka, ktoré nemá záujem na tom, aby sa Poľsko zúčastňovalo na vrcholných rokovaniach o budúcnosti Ukrajiny a bezpečnostnej architektúre v Európe. „O dôležitých otázkach sa má rozhodovať bez ponárania sa do východoeurópskeho bahna,“ opisuje logiku postoja európskych lídrov liberálny denník Gazeta Wyborcza.

„Merz mal od začiatku eminentný záujem držať Poľsko čo najďalej od Ukrajiny. Hlavným hráčom, ktorý formuje európsku politiku voči Ukrajine, má byť Berlín,“ dodáva Parafianowicz.

Po druhé, Kyjev vníma slabosť poľskej diplomacie, ktorú v súčasnosti rozdeľuje spor medzi konzervatívnym prezidentom a liberálnou vládou. Tento konflikt je zvonka čoraz častejšie využívaný, čo sa stalo aj tentoraz. Zelenskyj vo svojich vyjadreniach opakovane útočí výlučne na prezidenta Nawrockého.

V čase vrcholiacej krízy vzájomných vzťahov z jednej strany nereagoval na neoficiálne výzvy poľskej prezidentskej kancelárie na stretnutie hláv štátov, z druhej strany sa v Bruseli stretol s premiérom Tuskom. Toto stretnutie neprinieslo žiadne konštruktívne výsledky v otázke napätia medzi oboma krajinami, pomohlo však úspešne posilniť dojem nejednotnosti poľskej politickej scény.

Tento dojem ešte umocnil kontrast medzi veľmi jednotnou reakciou ukrajinských elít a vnútornou hádkou, ktorá v Poľsku vypukla v súvislosti s hodnotením Nawrockého kroku.

Analytik a bývalý diplomat Balázs JarábikEurópska taktika voči Rusku je nepochopiteľná. Kopírujeme bidenovskú politiku, akurát bez Bidena a s Trumpom na obzore

Martin HanusJozef Majchrák

Resentimenty

Celá kauza však prináša aj celý rad dlhodobejších zistení.

Dejiny majú v Európe stále potenciál vyvolávať silné emócie. Videli sme to aj v prípade znovuotvorenia českých sporov týkajúcich sa sudetských Nemcov. O to viac to platí v prípade dlhodobo nevyriešených resentimentov medzi Poliakmi a Ukrajincami. Spor poukazuje na kľúčový význam, ktorý má – povedané slovami slávneho filozofa Reného Girarda – „status obete“ v dnešnej verejnej diskusii.

V ukrajinskej reakcii bola zreteľná snaha „vyvážiť“ obvinenia z etnických čistiek páchaných na poľskom civilnom obyvateľstve v rokoch 1943 – 1944 poukazovaním na obdobné poľské zločiny. Na druhú misku váh sa preto kládli dlhé zoznamy poľských excesov.

Hľadanie tejto rovnováhy bolo natoľko úporné, že sa opakovane kládlo znamienko rovnosti medzi volynským masakrom a poľskou „pacifikáciou Haliče“ v tridsiatych rokoch – nepochybne brutálnou policajnou akciou namierenou proti ukrajinským nacionalistom, počas ktorej však podľa všetkého neboli zaznamenané takmer žiadne obete na životoch.

Rovnako sa hľadala rovnováha medzi štátnym vyznamenávaním lídrov UPA a skutočnosťou, že Poľsko medzi „otcov nezávislosti“ zaraďuje aj tvorcu ideológie poľského nacionalizmu Romana Dmowského – politika a intelektuála, ktorý však opäť nenesie zodpovednosť za žiadne zločiny proti ľudskosti.

Kauza mala pre ukrajinskú stranu aj jeden nezamýšľaný dôsledok – rozsiahlu medializáciu názvu a príbehu UPA v globálnom mediálnom priestore. O prípade a jeho historickom kontexte informovali médiá na všetkých kontinentoch. „Nikto neurobil pre pripomenutie volynského masakra toľko ako prezident Zelenskyj,“ ironicky poznamenal jeden z poľských publicistov.

Americký historik Timothy Snyder, ktorý patrí medzi najvýraznejších podporovateľov Ukrajiny v západnej verejnej diskusii, na tento problematický rozmer sporu upozornil v rozhovore pre Newsweek: „Problém nie je len v tom, že toto rozhodnutie urazilo mnohých Poliakov. Podstatnejšie je, že súčasná vojna by nemala byť spájaná s druhou svetovou vojnou a s UPA... Takéto závery nie sú pre Ukrajincov dobré. Súčasná vojna je z morálneho hľadiska jednoznačná. A možno ju politicky vyhrať. Vojnu o pamäť však vyhrať nemožno, pretože pamäť je neuveriteľne komplexná – a mnohí Ukrajinci si neuvedomujú, do akej miery.“

Po tretie, je tu pomerne pesimistická prognóza dlhodobého vývoja poľsko-ukrajinských vzťahov. Ide o dve krajiny, ktoré vzhľadom na historické skúsenosti s dlhodobým bojom za sebaurčenie disponujú veľmi silným zmyslom pre nezávislosť, suverenitu a sebaúctu. Zároveň obe v súčasnosti poháňa rastúce sebavedomie a ambície: Poľsko vďaka bezprecedentnému obdobiu hospodárskeho rastu, Ukrajina pre pocit, že je „štítom Európy“ a jedným z kľúčových aktérov globálnej politiky.

Zelenskyj otvára staré ranyRadosť z toho má iba Moskva

Jozef Majchrák

Stret národných eg

Tento stret dvoch silných „národných eg“ sa navyše odohráva v situácii, keď sledujeme prudký odklon od doterajších dogiem liberálneho medzinárodného poriadku. Spochybnenie existujúcej bezpečnostnej architektúry a návrat arogantného realizmu do vzťahov medzi štátmi – dokonca aj medzi formálnymi spojencami – vytvárajú nestabilné prostredie, v ktorom je eskalácia konfliktov oveľa jednoduchšia.

O to viac, že napriek vlastným predstavám majú oba štáty stále ďaleko k postaveniu skutočne suverénnych aktérov a do hry vstupujú aj záujmy veľmocí.

Poľskí komentátori upozorňujú predovšetkým na možnosť, že prehlbovanie poľsko-ukrajinskej roztržky môže poslúžiť ako vhodná zámienka na zablokovanie európskych ambícií Ukrajiny. Takýto vývoj bude síce vyhovovať väčšine západoeurópskych mocností, no – ako píše publicista Marcin Giełzak – „na niekoho bude treba zhodiť vinu za tento neúspech. A Poľsko bude poruke ako ideálny kandidát“.

Na druhej strane sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, že súčasná eskalácia môže vniesť do vzťahov medzi Varšavou a Kyjevom nový vietor. Poľská tradícia tzv. jagelovskej politiky, spočívajúca v bezpodmienečnej podpore západných ambícií bývalých štátov Sovietskeho zväzu, sa zo všetkých strán dostáva pod paľbu kritiky ako jeden zo zdrojov súčasnej krízy.

„Dávali sme všetko zadarmo, až Ukrajinci uverili, že sme od nich skutočne závislí,“ znie záver poľskej diskusie. Na druhej strane strategický cieľ tejto „jagelovskej politiky“ – teda čo najväčšie vytlačenie ruskej sféry vplyvu od poľských hraníc – zostáva aktuálny. „Musíme len zmeniť náš prístup ku Kyjevu zo sentimentálneho a z moralizujúceho na asertívny a cynický,“ hovorí Parafianowicz.

V podobnom duchu sa uprostred poľsko-ukrajinskej búrky vyjadril aj bývalý prezident Porošenko, inak spojenec nacionalistického prúdu v ukrajinskej politike. „Vzájomne sme si vrátili štátne vyznamenania, ventilovali sme pochopiteľné emócie, ale teraz je čas upokojiť sa. Musíme oddeľovať emócie od štátneho záujmu. Pretože štátnym záujmom Ukrajiny je silné spojenectvo s Poľskom, poľská podpora Ukrajiny v EÚ a NATO, spoločná bezpečnostná architektúra a spoločné zadržiavanie Ruska.“