Moc je tam, kde je Vučić Srbský prezident chce odísť z funkcie, ale moci sa zriecť nehodlá

„Budem už len pár týždňov prezidentom,“ oznámil v sobotu na zhromaždení Srbskej pokrokovej strany SNS prezident Aleksandar Vučić.

To, čo sa na prvý pohľad javí ako ústupok, je v skutočnosti strategickým ťahom, aby sa pri moci udržal ešte dlhšie. Vučić svoj oznam spojil s vyhlásením, že chce v kampani pomôcť svojej Srbskej pokrokovej strane.

Ako líder SNS by sa mohol opäť vrátiť do funkcie premiéra, ktorú zastával už v rokoch 2014 až 2017 a na ktorú na rozdiel od prezidentského kresla neplatia žiadne obmedzenia počtu mandátov.

Ako pripomenul aj korešpondent Frankfurter Allgemeine Zeitung pre Balkán Michael Martens, moc v tomto období držal v rukách premiér, zatiaľ čo vtedajší prezident Tomislav Nikolić preberal „najmä ceremoniálne úlohy“.

To sa zmenilo po Vučićovom odchode do prezidentského paláca. „Odvtedy sa domáca, zahraničná, bezpečnostná, finančná a kultúrna politika tvorí v belehradskom prezidentskom paláci, zatiaľ čo zodpovedné ministerstvá sú len implementačnými orgánmi,“ zhŕňa FAZ.

Aké šance majú študenti?

Doposiaľ nie je zaručené, či, a ak áno, tak kedy Vučić svoj oznam naozaj zrealizuje. Napriek tomu z jeho perspektívy existujú aj ďalšie argumenty v prospech predčasných volieb.

Tým najdôležitejším je vývoj protestného hnutia. Odkedy v novembri 2024 pri zrútení betónovej striešky v Novom Sade zahynulo 16 ľudí, v srbských mestách vyšli do ulíc státisíce, ktoré z nešťastia vinili bujnejúcu korupciu vládnucej SNS.

V nedávnom prieskume sa očakávaná študentská kandidátka umiestnila s 30,7 percenta na druhom mieste za SNS so 47,1 percenta hlasov. Protestné hnutie, ktoré chce do volieb zložiť vlastný zoznam kandidátov, tak v prieskumoch rastie, ale ešte stále jasne zaostáva za vládnucou stranou.

Pre porovnanie, ešte v posledných parlamentných voľbách v roku 2023 vtedy najsilnejší opozičný blok Srbija protiv nasilja (Srbsko proti násiliu) získal len 24 percent hlasov.

Pre Vučića by to mohol byť dôvod ísť do predčasných volieb – o ktorých hovorí už dlhodobo –, skôr než opozícia ďalej posilní.

Aj samotný prezident pripúšťa, že tentoraz bude boj pre SNS ťažší než v minulosti. „Pre nás by to nebolo ľahké, pre nich by bolo ešte ťažšie vyhrať,“ reagoval na čísla z prieskumu.

Stredoeurópske utópie

Vývoj protestného hnutia v Srbsku zároveň ukázal, ako zle fungujú jednoduché šablóny o údajne „prozápadných“ demonštrantoch, ktoré aj na Slovensku šíria hneď dva tábory – ten ľavicovoliberálnych idealistov, ktorí v každom odpore proti Vučićovi vidia bojovníkov za Európsku úniu, a na druhej strane tábor nacionalistov, ktorí v každej demonštrácii vetria pokus o akúsi sorosovskú „farebnú revolúciu“.

Oba naratívy pritom šíria obzvlášť ľudia, ktorí o Balkáne nevedia takmer nič, ale sú si úplne istí, čo si o demonštrantoch treba myslieť. Srbský vnútropolitický zápas sa tak stáva predmetom ich domácich projekcií, nie odrazom reálnej situácie.

Skutočnosť je pritom, znovu raz, omnoho komplikovanejšia. Protestné hnutie zahŕňa širokú paletu rôznych politických prúdov. A tak sa na protestoch proti korupcii nezúčastnila iba „belehradská kaviareň“, ale objavili sa aj pravoslávne ikony a čierno-oranžové stuhy, ktoré niesli bývalí srbskí parašutisti, ktorí sa pridali na stranu demonštrantov.

A ani Vučić, ktorý v Srbsku v poslednom desaťročí a pol zachovával v autoritársku kleptokraciu, nie je na srbské pomery výrazne proruským politikom. V zahraničnej politike razí skôr politiku novotitovského strihu. A tak srbský prezident v minulom roku letel 9. mája do Moskvy, zatiaľ čo v rovnakom čase srbské zbrojovky vyvážali do tretích štátov veselo delostrelecké granáty, ktoré napokon končili v rukách ukrajinskej armády.

Ďalšie memorandum?

Časť zahraničných sympatizantov protestov preto zaskočilo, keď študenti v máji vydali memorandum o Kosove (kde Srbi tvoria menej než päť percent populácie), v ktorom vyhlásili, že Kosovo je „integrálnou súčasťou Srbska“, čo vraj predstavuje „historický a morálny imperatív, ktorý nepodlieha vyjednávaniu“.

Pojem „memorandum“ pritom, obzvlášť v spojitosti s Kosovom, v Srbsku nie je neutrálnym pojmom. Nedá sa pri ňom nespomenúť si na zlovestne známe memorandum Srbskej akadémie vied a umenia (SANU) z roku 1986, ktoré započalo nacionalistický obrat v politickej kultúre a vyústilo do zrušenia kosovskej autónomie (1989), do vojen v Chorvátsku (1991 – 1995) a Bosne (1992 – 1995) a krvavého rozpadu Juhoslávie.

Iste, študentom a protestnému hnutiu je ťažké zazlievať, že v štáte, ktorý celú svoju identitu postavil na mýte o jednej stredovekej bitke, v tejto otázke nechcú ísť proti celospoločenskému prúdu. Pre budúcnosť srbskej demokracie to napriek tomu nie je príliš dobrá správa.

Ani študenti a ani nikto iný doposiaľ nedokázal vysvetliť, akým spôsobom sa má Srbsku vrátiť región, v ktorom pre viac než 90 percent obyvateľstva predstavuje odboj proti tomuto štátu uholný kameň národnej a historickej identity. A ani to, ako má byť Srbsko funkčnou demokraciou, ak by v ňom Albánci odrazu tvorili 20 a časom aj viac percent populácie.

To všetko neznamená, že si srbské protestné hnutie nezaslúži sympatie za to, čo koná a čo je skutočne náplňou jeho protestov – boj proti modelu štátu, v ktorom politici a silové zložky si môžu dovoliť všetko a v ktorom nikto nenesie zodpovednosť za to, keď demonštrantov bijú a šlendriánsky zrekonštruované stavby zabíjajú.

Kto si však miesto toho vysníva akúsi alternatívnu realitu, v ktorej po zmene vlády Belehrad zmení zahraničnopolitický kurz o 180 stupňov, bude len zbytočne sklamaný.