Týždenný výber Evy Čobejovej | Flašíkovej personálny audit v STVR je čudný, nadbytočná je aj redaktorka, ktorej prínos je pre pamäť národa výnimočný

Jej manažérske schopnosti a skúsenosti oceňovali aj ľudia, ktorí nepatria do koaličného tábora.

Keď vlani nastúpila do vedenia verejnoprávnej televízie a rozhlasu, bralo sa to tak, že koalícia našla svojho manažéra, ktorý STVR prispôsobí jej predstavám.

Ale zároveň sa to javilo tak, že Flašíková nepôjde do totálnej vojny s ľuďmi v STVR, nebude súhlasiť, aby sa v nej robila primitívna propaganda, lebo veď si nepotrebuje úplne zničiť renomé a chce v branži zostať aj po tom, čo bude pri moci iná politická konštelácia.

Ale teraz sa objavila správa, že v STVR je nutné prepustiť 60 ľudí, lebo aj tam treba konsolidovať.

Najprv to ani nevzbudilo veľkú pozornosť. Vo verejnoprávnych médiách prepúšťali aj iní riaditelia, vždy sa tu hovorilo o „prezamestnanosti“.

Flašíková chcela pôsobiť profesionálne a trochu si od prepúšťania asi aj umyť ruky, a tak hovorila o personálnom audite: ten vraj ukázal, ktoré pozície sú nadbytočné.

Ale keď sa objavil zoznam ľudí, ktorí majú byť prepustení, vyzeralo to čudne.

Boli tam aj mená ľudí, odborárov a členov štrajkového výboru, ktorý vznikol na obranu novinárskej práce. Už to skôr vyzeralo tak, že „personálny audit“ vyčistí STVR aj od kritikov vedenia. Medzi nich patrila aj Gyarfašová. Pripomeňme, že aj v Postoji v júni 2024 hovorila s kolegom Vagovičom o tom, že snaha vládnej koalície o ovládnutie RTVS sa podobá na normalizáciu.

Ale ona nebola za radikálne kroky. Bola umiernená, slušná, kultivovaná, no jej slovo znelo vážne, lebo Gyarfašová sa roky zaoberala totalitami v dvadsiatom storočí, takže má zrejme na niektoré veci zvýšenú citlivosť.

Lebo asi nebola dosť lojálna k vedeniu, príliš sa ozývala.

Možno sa to generálnej riaditeľke Flašíkovej javilo tak, že keď sa rýchlo zbaví odbojných redaktorov, chvíľu to bude nepríjemné. Chvíľu sa o tom bude hovoriť, ale o pár dní sa na vec zabudne. Lebo ľudia majú teraz iné starosti, ako riešiť nejakých prepustených redaktorov.

Lenže nastal problém. Lebo symbolom tých „nadbytočných redaktorov“ sa stala Soňa Gyarfašová.

Novinárka, ktorá má za sebou veľké novinárske počiny. Systematicky a poctivo mapovala dve totality dvadsiateho storočia a najmä ľudí na Slovensku, ktorí sa im vzopreli.

Vo verejnoprávnom rozhlase a potom aj v televízii pôsobila viac ako pätnásť rokov. Nezabudnuteľné sú jej rozhlasové relácie s názvom Osudy, ktoré písalo 20. storočie či Biele miesta 20. storočia.

Kto ste niekedy mali možnosť počuť tieto relácie, isto vám ostali v hlave. Zrazu ste si uvedomili, aké obrovské obete priniesli mnohí ľudia, aby sa nepodvolili zlu, aby bojovali za svoju vlasť, aby sa neprispôsobili totalite. Možno vás opäť nanovo zasiahlo to poznanie, že pre dôstojný a slušný život treba často priniesť obete, ako to urobili mnohí obyvatelia Slovenska. Nebolo ich málo, máme byť na koho hrdí, máme na čo nadväzovať. Bola to vlastne veľmi vlastenecká výchova.

No a teraz je Soňa Gyarfašová nadbytočná osoba. Lebo asi nebola dosť lojálna k vedeniu, príliš sa ozývala.

Lenže avizované vyhodenie práve tejto redaktorky nahnevalo naozaj veľa ľudí. Až tak, že boli ochotní ozvať sa.

Dôležitý bol hlas historikov, ktorí sa vzácne zjednotili a pod hlavičkou Slovenskej historickej spoločnosti SAV vyjadrili podporu redaktorke Soni Gyarfašovej. Sú pod ňou podpísané viaceré inštitúcie – vymenujme ich, lebo je to dôležité:

Slovenská archeologická spoločnosť pri SAV, Spoločnosť slovenských archivárov, Archeologický ústav SAV, Historický ústav SAV, podpísaný je predseda správnej rady Ústavu pamäti národa, pridala sa aj Katedra archívnictva a muzeológie FiF UK, ako aj Katedra slovenských dejín FiF UK, Katedra všeobecných dejín FiF UK, Katedra histórie a didaktiky dejepisu PdF UK, Katedra histórie UJS v Komárne, Katedra histórie UPJŠ v Košiciach, Katedra histórie UMB v Banskej Bystrici, Katedra histórie FF UKF v Nitre.

Chceli sme povedať, že takúto novinárku nájsť alebo vychovať by trvalo dlho.

To znamená, že sa vyjadrila väčšina slovenských historikov, nie iba pár notorických nespokojencov. Historici oceňujú Gyarfašovej „výnimočný prínos pre šírenie odborných poznatkov historikov, ale aj pre zachytávanie svedectiev pamätníkov, ktoré sú pre publikum emotívne a sledované“.

Dôležité bolo aj to, čo v Denníku N povedal k celej podpore jej iniciátor Juraj Šedivý z Katedry archívnictva a pomocných vied historických na Filozofickej fakulte UK. Povedal, že ide o apolitickú a čisto odbornú iniciatívu, ktorej cieľom nie je zapájať sa do sporov medzi koalíciou či opozíciou; ide im len o to, aby upozornili na veľmi kvalitného človeka, ktorého v STVR majú.

„Vieme to posúdiť z odborného hľadiska. Nezaujímajú nás jej odborárske či iné aktivity. Chceli sme povedať, že takúto novinárku nájsť alebo vychovať by trvalo dlho.“ Juraj Šedivý pripomenul, že vďaka Gyarfašovej zostali v archíve STVR autentické svedectvá mnohých osobností, ktoré dnes už nežijú. „Mala kontakty s veteránmi, s účastníkmi odboja, ale dôležitú rolu zohrával aj jej – povedzme – osobný šarm a ľudská stránka. Keby to isté robil niekto, kto robí moderné dejiny – ja či napríklad profesor Holec –, nedosiahol by ani tretinu toho, čo dosiahla ona svojím ľudským vystupovaním,“ povedal Juraj Šedivý a dodal, že Gyarfašová do veľkej miery nahrádza to, čo odborné pamäťové inštitúcie zanedbali – teda prácu s pamätníkmi na obdobia neslobody.

Podporu Soni Gyarfašovej vyjadrili aj iné spolky, inštitúcie či aktivisti.

Spomeňme aspoň, že na jej obranu sa postavili niektorí slovenskí aj českí signatári Charty 77, ako aj dcéry politických väzňov z 50. rokov združené v Konfederácii politických väzňov, ktoré vo svojom otvorenom liste napísali aj toto: „Je pre nás nepochopiteľné, že redaktorka takýchto profesionálnych kvalít a morálnych postojov odrážajúcich okrem iného úctu k histórii svojho národa by mala ukončiť pôsobenie v STVR.“

A ešte jeden otvorený ďakovný list. Napísal ho Ústredný zväz židovských náboženský obcí na Slovensku. Soni Gyarfašovej úprimne ďakuje „za dlhoročnú prácu, ktorou systematicky, trpezlivo a s hlbokým rešpektom uchováva pamäť na obete nacizmu a komunizmu“.

Nie je bežné, že sa proti jednej výpovedi novinára ozve toľko ľudí.

Zväz dodáva, že jej práca presahuje rámec novinárskej profesie. „Je službou pamäti – službou ľuďom, ktorých osudy mali zostať nepovšimnuté, ktorých mená mali byť nahradené číslami a ktorých príbehy mali zapadnúť prachom. Vracia hlas tým, ktorým bol odňatý, a dôstojnosť tým, ktorým bola systematicky upieraná.“

Možno je toho vymenovávania už i veľa, ale vznikli aj iné petície – nechajme ich už však bokom. Podstatné je, že za novinársku prácu Sone Gyarfášovej sa postavili mnohí ľudia, dokázali verejne oceniť jej prácu, jej prínos.

Nie každý novinár je ľahko nahraditeľný. Sú aj takí, buďme pokorní, ale niektorí sa jednoducho nedajú ľahko či adekvátne nahradiť. Nie sme krajinou s nekonečným množstvom talentov.

Z Flašíkovej auditu sa to tak však javí, preto netreba byť útlocitný, keď je občas niekto vyhodený a označený za nadbytočného.

Toto je na jednej strane veľmi smutný príbeh.

Ale na druhej strane – paradoxne – by sme bez tohto vyhadzovu možno aj prehliadli ten kus dôležitej práce, ktorý práve Soňa Gyarfašová odviedla vo verejnoprávnych médiách. A najmä od nich takúto službu aj očakávame. Nie je bežné, že sa proti jednej výpovedi ozve toľko ľudí a pripomenie, že redaktorka urobila niečo dôležité, čo možno aj presahuje novinársku prácu.

Niekedy počúvame veľa rečí o vlastenectve: ako treba byť patriotom, ako treba budovať hrdosť na svoju krajinu, ale občas je to len prázdne politické heslo.

Napadá mi ešte jedna otázka: Ak by sa Rada STVR rozhodla – z nejakého náhleho a nečakaného popudu – odvolať či vyhodiť generálnu riaditeľku Martinu Flašíkovú, našiel by sa niekto, kto by sa jej zastal, kto by napísal také protestné listy, ako prišli po správe, že bude vyhodená Soňa Gyarfašová?