Pri archeologickom výskume Šibenica bola miestom popravy i varovným symbolom. Takto sa skúma tá v Stupave

Keď dnes niekto prichádza do Stupavy z malackého smeru, nič nenaznačuje, že po jeho ľavej ruke sa pred pár stovkami rokov nachádzala šibenica. Kopček, na ktorom stála, je dnes zarastený drobným hájikom obkoleseným novou zástavbou rodinných domov a Novým cintorínom.

To, že sa na tomto mieste – zvanom Pod vŕškom – vešali zločinci, už nie je len predpoklad na základe historických máp, ale fakt potvrdený vďaka archeologickému výkopu, ktorý v rámci širšieho výskumu šibeníc na západnom Slovensku vedú vedci z Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Ide o druhú šibenicu, ktorú sa im fyzicky podarilo odhaliť. Prvá bola v Holíči – objavili a zdokumentovali ju v roku 2022.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ako hovorí archeologička Stanislava Bönde Gogová, ktorá sa špecializuje na stredovekú archeológiu, pohrebný rítus a historické šibenice, ide o prvý výskum svojho druhu na Slovensku.

„V Holíči sa nám podarilo objaviť dvojstĺpovú murovanú šibenicu prepojenú kamenným múrikom a v rámci areálu popraviska sme objavili trinásť jedincov, ktorí tam spočinuli,“ hovorí. Zdôrazňuje, že šibenica je len jeden z typov objektov, ktoré sa nachádzali na popravisku – ďalšími, ktoré sa tam mohli nachádzať, boli napríklad stínadlá či koleso na lámanie.

Šibenice však nevyzerali iba ako obrátené písmeno L v hre obesenec. Mali rôzny tvar a niektoré dokonca vyzerali ako drobné murované konštrukcie pripomínajúce studňu, preto sa im aj hovorí šibenice studňového typu.

„Ide o architektonicky zložitejšie šibenice. Mali štvorcový alebo viacuholníkový pôdorys, na ktorý boli osadené kamenné stĺpy prepojené drevenými brvnami. Na základe výskumov v strednej Európe už poznáme typológie šibeníc a vieme, aký mávali tvar,“ pokračuje.

Hypotetická vizualizácia studničnej šibenice kruhového pôdorysu. Autor
odbornej koncepcie: Daniel Bešina. (Obraz vytvorený s podporou nástrojov
umelej inteligencie.)

Do centrálnej časti – teda „studne“ – sa ukladali mŕtvoly. „Neboli pietne pochovávané, ich telá po obesení do tých priestorov postupne odpadávali. Potom ich kat alebo paholok iba prihrabal. Preto ich obvykle nenachádzame v anatomickej podobe,“ vysvetľuje Bönde Gogová.

Šibenice neslúžili len na výkon spravodlivosti. Využívali sa aj ako smetiská, no zároveň mali veľký symbolický význam.

„Ľudí prichádzajúcich do mesta informovali o tom, že disponuje hrdelným právom. Vizuálna sila bola veľmi dôležitá, preto boli šibenice na vyvýšených miestach a pri hlavných cestách či vstupoch do mesta,“ hovorí archeologička. Zároveň sa ako nečisté miesta nachádzali mimo mestských hradieb a obývaných oblastí.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

V blízkosti šibenice sa mohli nachádzať aj božie muky, kríž či drobná kaplnka, takže odsúdený na smrť mal možnosť poslednýkrát sa pomodliť a poprosiť o odpustenie.

„Poprava bola verejné divadlo. Jej cieľom nebolo len potrestať vinníka, ale aj ukázať ostatným, aké následky má porušenie spoločenských pravidiel. Trest tak slúžil ako varovanie a zároveň vyjadroval, že zločinec bol zo spoločnosti symbolicky vylúčený,“ dodáva Bönde Gogová.

Šibenice z popkultúry sú u nás mýtus

Ako konkrétne vyzerala šibenica v Stupave, je ešte predčasné hovoriť a s istotou jej podobu asi ani poznať nebudeme. Zachovali sa totiž iba jej základy, ktoré boli prikryté vrstvou hliny. Ako vysvetľuje Daniel Bešina, taktiež pôsobiaci na katedre archeológie nitrianskej univerzity, predstavu nám dávajú historické vyobrazenia šibeníc z nášho regiónu.

„Samotná konštrukcia mávala aj vchod, ktorý však slúžil najmä katovi a paholkom. K slučke sa kat s odsúdeným dostal pravdepodobne zvonka pomocou rebríka. Tam mu dal slučku na krk a v podstate ho odtiaľ sotil,“ hovorí.

Ak si teda predstavujeme nejaké padacie dvierka, aké vídame vo filmoch, či slučky z hrubých lán, boli by sme na omyle. „V našich podmienkach sú takéto šibenice, ktoré poznáme z popkultúry, mýtus. U nás bola slučka z tenkého konopného špagátu. Vytvorilo sa z nej očko, ktoré sa preložilo cez seba, prevlieklo sa cez hlavu a na krku sa to stiahlo,“ vykresľuje archeológ.

Na popraviskách sa nielen vešalo, ale aj stínalo pomocou meča. O tom, že sa takýmto spôsobom popravovalo aj na tejto šibenici, svedčí nález odseknutého krčného stavca.

Odseknutý stavec. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Najčastejším zločinom, za ktorý sa na našom území vešalo, boli podľa Bešinu krádeže – napríklad vo vinohradoch, na trhu, mohlo ísť o krádež koní či o vreckárov.

„Záviselo to aj od recidívy. Možnože pri prvej menšej krádeži zločinca pripútali k pranieru a vyšľahali, a ak to spravil znovu, tak ho popravili,“ hovorí. „Vraždy sa považovali za vážny priestupok, tam sa už mohlo aj lámať kolesom.“

Aké časté bolo vešanie na šibenici možno podľa archeológa ťažko odhadnúť a záviselo od mnohých faktorov ako veľkosť mesta, prítomnosť konfliktov či zbojníkov. „Popravy boli v priemere skôr zriedkavé, ale mohlo sa stať, že sa podarilo chytiť celú zbojnícku bandu a v jeden deň popravili aj pätnástich ľudí,“ dodáva.

Výkop v Stupave je pod odborným vedením archeologičky Kataríny Šimunkovej, ktorá sa špecializuje na archeozoológiu, teda na zvieracie zvyšky nachádzané v archeologickom kontexte.

Zľava Katarína Šimunková, Stanislava Bönde Gogová, Daniel Bešina. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Aj v tejto šibenici nachádzame zvieracie kosti, napríklad z prasiat,“ hovorí. „Na Západe bol zvyk prasatá dokonca popravovať, no u nás sa to nedialo. Uhynuté zvieratá sa však aj v našich končinách niekedy vyhodili na šibenicu.“

Kosti prasiat sa sem však mohli dostať aj tak, že ľudia na popravených hádzali zvyšky jedla a tým ich dehonestovali. „Občas tiež nachádzame ulity slimákov, ktoré súvisia s obdobím, keď sa daná vrstva zakopávala. Keďže slimáky sú citlivé na životné prostredie, dokážeme vďaka nim zistiť, aké boli prírodné podmienky,“ vysvetľuje.

Malakológ Juraj ČačanýSlimáky sú indikátormi kvality prostredia, no obľubujú aj hradné zrúcaniny

Jakub Lipták

Nie senzácia, ale súčasť našich dejín

Samotnému výkopu – teda takzvanému deštruktívnemu výskumu – predchádzala nedeštruktívna fáza, ktorá okrem skúmania historických máp pozostávala zo skúmania lidarovej mapy, ako aj geofyzikálneho prieskumu, ktorý základy pod zemou potvrdil.

Určitou indíciou pritom mohol byť aj názov neďalekého kopčeka – Šibeničný vŕšok. Keďže však ide o inú lokalitu, podľa archeológov sa tam názov mohol v priebehu storočí presunúť.

Keď mali vedci objekt presne lokalizovaný, určili si plochu štyri krát štyri metre – takzvanú sondu –, v rámci ktorej vykopali dve obdĺžnikové jamy.

Šimunková zdôrazňuje, že odhrabávanie zeme sa robí po vrstvách a jeho súčasťou je dôsledná fotografická dokumentácia.

Fotodokumentácia. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Horná vrstva sa odkopáva najprv rýľom, a keď sa natrafí na pevnejšie murivo či kostrové pozostatky, pokračuje sa veľmi opatrne a pomaly sa odoberá hlina,“ opisuje. Pre archeológov je však dôležité vidieť nielen objekty zakopané pod zemou, ale aj rez všetkými vrstvami do hĺbky, preto sa v rámci sondy ponecháva neodhrabaný pás zeme.

„Volá sa kontrolný blok. Slúži na to, aby sme v profiloch videli jednotlivé vrstvy materiálu – napríklad tu máme vrstvu koreňového systému, tu vidíme, že sa už nachádza malta, teda deštrukčná vrstva súvisiaca so šibenicou. Ďalej máme premiešanú hnedú vrstvu a tu žlté geologické podložie,“ ukazuje vedúca výskumu.

Inými slovami, skladba a hrúbka jednotlivých vrstiev predstavujú pre vedcov časovú os, na základe ktorej dokážu určiť, kedy jednotlivé vrstvy vznikli a ako spolu jednotlivé objekty súvisia.

„V tejto časti sa nachádzajú lôžka tehál v malte na základoch múru, kde vidíme ich odtlačok. Vďaka tomu vieme, ako boli kladené tehly, ktoré tvorili nadstavbu šibenice,“ hovorí ďalej Šimunková.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Na tomto výskume sa podieľa viac ako desiatka ľudí, okrem vedecko-pedagogických pracovníkov a doktorandov z nitrianskej univerzity sú to aj vedci z pamiatkového úradu, zo Záhorského múzea v Skalici či z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave – a dokonca aj dobrovoľníci.

Na dne jamy hlbokej viac ako pol metra možno vidieť kostrové pozostatky nôh či čeľusť, ktoré výskumníci dočisťujú metličkou a ďalšími nástrojmi.

„Kosti sa očistia, následne sa dajú do antropologického laboratória, kde sa určí pohlavie, vek, odoberú sa z nich vzorky, pôjdu na datovanie pomocou uhlíkovej metódy C14, teda budeme vedieť relatívne presné obdobie, z ktorého pochádzajú,“ vysvetľuje archeologička.

Začisťovanie čeľuste. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Budú sa skúmať aj niektoré izotopy, ktoré nám napovedia, ako sa tí ľudia stravovali, a bude sa robiť aj analýza DNA. Na základe všetkých zistených informácií sa vytvorí nálezová správa, ktorá sa odovzdá na pamiatkový úrad. Tá bude slúžiť aj na účely možného vyhlásenia tohto miesta za národnú kultúrnu pamiatku,“ dodáva.

Podľa Šimunkovej by archeológovia mali spraviť aj prezentáciu pre Stupavčanov a možno aj výstavu nálezov. „Samotné miesto musíme uviesť do pôvodného stavu, takže po výskume murivá prekryjeme geotextíliou a všetko zasypeme. Potom uvidíme, ako sa rozhodne pamiatkový úrad v spolupráci s mestom, teda či sa tu spraví nejaká trvalá prezentácia šibenice,“ hovorí.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Akým spôsobom to bude prezentované, je ešte otázka budúcnosti. Do úvahy pripadá napríklad náznaková rekonštrukcia, ktorá by pozostávala z jemného nadmurovania základov, ktoré by ostali nad povrchom zeme. Originál však zrejme zostane pred očami verejnosti skrytý, ale tým aj chránený.

„V Holíči už máme takýto návrh, ktorý vypracovala architektka. Berieme do úvahy, že takéto miesto musí byť odprezentované citlivo a s pietou. Nechceme z toho robiť senzáciu – je to súčasť dejín a takéto tresty patrili do stredovekej i novovekej spoločnosti,“ zdôrazňuje Bönde Gogová.

Aká stará je stupavská šibenica ukáže datovanie pomocou uhlíkovej metódy C14, zatiaľ sa však archeológovia prikláňajú k 16. až 17. storočiu.

Spolupráca prírodných a spoločenských vied

Ako vysvetľujú odborníci, verejné popraviská na našom území fyzicky existovali až do 19. storočia a odstraňovali sa najneskôr počas obdobia Bachovho absolutizmu. Zaujímavé je, že napríklad v poľskom Sliezsku sa pri premene okolia bývalého popraviska na mestský park priamo na jednej šibenici vybudoval romantický altánok.

Po rozpade monarchie a vzniku Československa boli odstránené aj posledné zachované šibenice z praktických či symbolických dôvodov. No napríklad v Poľsku či Česku sa dodnes zachovali niektoré nadzemné konštrukcie šibeníc.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Stupavská šibenica je len súčasťou väčšieho projektu z Agentúry na podporu vedy a výskumu, v rámci ktorého sa archeológom už podarilo skatalogizovať osemdesiat šibeníc na západnom Slovensku. „Je to interdisciplinárny výskum, na ktorom spolupracujú archeológovia, pamiatkari, geofyzici, historici a historickí geografi, archivári a antropológovia,“ vymenúva Bönde Gogová.

S geofyzikom na KatarínkeAko nahliadnuť pod zemský povrch a čo to znamená pre archeológiu či stavebníctvo

Jakub Lipták

Na tomto výskume podľa nej vidno, aká je moderná archeológia rozmanitá disciplína a najmä s koľkými ďalšími prírodnými a spoločenskými vedami musí úzko spolupracovať. A hoci to vyzerá vzrušujúco, zďaleka to nie je len o kopaní.

„Keď niečo nájdeme, chceme to pochopiť. A na to treba ísť ku knihám, do hľadania analógií a podobných výskumov,“ hovorí ďalej. „Nie je to len o tom, že niečo vykopeme – musíme to dokázať interpretovať, porovnať, vysvetliť. Musíme celej spoločnosti dokázať, že archeologické dedičstvo je dôležité pre našu identitu.“

„Je to dobrodružné, je to aj adrenalín, ale zároveň hneď rozmýšľame nad tým, ako sa to sem dostalo, s čím to súvisí, ako to zapadá do histórie. Archeológia je tímová práca,“ dodáva.