X faktor Čo je tá skutočná opozičná šlamastika

Pravdaže, Robert Fico má stále najúčinnejšiu politickú komunikáciu, ktorou fixuje všetkých ostatných, aj tentoraz dovládne do konca svojho mandátu.

Inak je to len rétoricky robustný premiér pozoruhodne slabej vlády.

Od roku 1998 sme nemali neschopnejšieho ministra financií, ministra zahraničných vecí či ministra vnútra, aj preto sme svedkami spackanej konsolidácie, jarmočnej zahraničnej politiky a rozkladu polície.

Vládne strany Smer, Hlas a SNS majú dnes dokopy porovnateľnú percentuálnu podporu, ako mal po dvoch rokoch vládnutia pandémiou ubitý Matovičov štvorlístok (OĽaNO, SaS, Sme rodina, Za ľudí).

Podstatný rozdiel je však v pohľade na opozíciu vtedy aj dnes.

Z úpadku Matovičovej koalície profitovali hráči v protizápadnom aj prozápadnom tábore – naširoko rozkročený Pellegriniho Hlas sa držal okolo 20 percent, Ficov Smer sa znovu narodil, mimoparlamentné PS mohutnelo na dvojciferné čísla.

Z úpadku Ficovej koalície profituje extrémistická Republika, no prozápadný tábor je len o málo silnejší než vo voľbách 2023.

Progresívci, ktorí vtedy dosiahli 18 percent, majú podľa posledných prieskumov agentúr Focus, AKO a IPSOS okolo či pod 20 percent. U Matoviča panuje dobrá nálada, keďže strana prežila kómu z roku 2024, no v princípe sa iba vrátil k podpore z jesene 2023. V SaS, ktorá mala naposledy 6,3 percenta, sa tešia, že ťažia z preferenčného poklesu PS a od začiatku roka sú nad 7 percentami. KDH neťaží z ničoho a nevie sa vymaniť z pásma ohrozenia.

Obrazu celkovej prevahy opozičného tábora pomáhajú mimoparlamentní Demokrati, ktorí sa naposledy nedostali cez tri percentá, usilovnosťou však vyplávali na hladinu či mierne nad hladinu piatich percent.

Keď nie je X faktor

Otázka znie jednoducho: Ficova trojkoalícia je slabá, vnútorne rozhádaná, navyše vládne v objektívne ťažkých časoch, prečo teda nemá opozícia jasnejšiu prevahu?

Prvý dôvod je zrejmý a nesúvisí priamo s obsahom.

Slovenská opozícia nemá vo svojich radoch rozdielovú osobnosť, akou sa stal u južných susedov Orbánov vyzývateľ Péter Magyar.

Aj pred poslednými maďarskými voľbami v roku 2022 bola veľká časť Maďarov nespokojná so stavom krajiny a skorumpovanosťou, spojená opozícia si však do svojho čela zvolila nevýrazného Pétera Markiho-Zaya. Praktizujúci katolík so siedmimi deťmi mal byť ťahákom pre sklamaných voličov Fideszu. Vypukla vojna na Ukrajine, Orbán osedlal tému mieru a chabého vyzývateľa prevalcoval s nečakane vysokým náskokom a získal ústavnú väčšinu.

Teraz je to inak. Proti Orbánovi stojí talentovaný a komunikačne veľmi zdatný Magyar, ktorý určite nevyniká konzervatívnym životným štýlom.

No má mimoriadny drajv, z nuly vybudoval stranu, opanoval opozičný priestor, neobmedzoval sa na reaktívne tlačovky, ale diktoval témy aj dynamiku, aj on si nárokoval na národno-populistickú agendu, niekoľkokrát obišiel celú krajinu a na vrchole kampane zvláda aj päť mítingov denne.

V tejto chvíli sa zdá, že po 16 rokoch našiel víťazný recept proti mašinérii Fideszu.

Orbán a jeho antipód Magyar ukazujú, akou kľúčovou je v politike rola jednotlivca.

Tento typ rozdielového hráča – či aspoň jeho tieňa – však absentuje v súčasnej slovenskej opozícii.  

PS, SaS ani KDH sa neopierajú o postavu predsedu, ktorý by dokázal vlastným vyžarovaním získať voličov spoza straníckeho plota, je to naopak, viac či menej schopný predseda sa opiera o stranu.

Značku neťahá on, ale skôr značka ťahá jeho.  

Rozdiel medzi jednotlivými stranami je v ich zázemí, v miere profesionality a v schopnosti pripraviť si komunikačnú šablónu. V tom treba uznať, že medzi jednookými funguje tím progresívcov najlepšie.

Áno, je tu ešte aj Hnutie Slovensko, opozičná anomália, ktorá stojí len na svojom lídrovi, ale ako už vieme, s ním sa nedá vládnuť, len padnúť.

Opoziční politici rôznych odtieňov sa inak zlievajú do jedného chóru. Chýba prenikavejší talent, onen X faktor, ktorý nespieva ako ostatní, nie je zameniteľný s ďalším tuctom, ale vytŕča s potenciálom osloviť druhý breh, respektíve sivú masu uviaznutých medzi brehmi.

Geopolitika jedného mantinelu

Tým sme pri druhom defekte opozície.

Už dnes je jasné, že Ficovi ostala rovnako ako Orbánovi len jedna volebná karta, a to geopolitika.

Na domácich témach už nevedia bodovať, na to sú príliš prerastení s mocou aj nakopenými problémami. Vlastne im ani neostáva iné než kampaňovať na geopolitike, ktorá napĺňa občanov neistotou a úzkosťami, a na obraze hlavného nepriateľa, ako si ho rokmi vytvorili z napadnutej a brániacej sa Ukrajiny.

Pre Fica je protiukrajinská kampaň hlavným nástrojom, ako si udržať náskok pred Republikou a líderstvo vo svojom tábore – a zároveň je to jediná šanca, ako vo voľbách prehrať čo najmenej, v ideálnom prípade neprehrať vôbec.

Fico sa preto už roky neprihovára stredu spoločnosti, ale iba voličskému jadru a najradikálnejším skupinám v krajine. Na tých vypúšťa aj svojho Blahu, ktorý už bežne označuje Zelenského za vojnového zločinca a Ukrajinu za teroristický štát.

Opozícia má však v komunikácii s voličmi podobný problém. Progresívci, liberáli aj konzervatívci sa v geopolitike prihovárajú len opozičnému jadru, nie stredu spoločnosti.

Výsledkom sú občas morálne pokriky a bezzubé vyhlásenia, ktoré sa síce poľahky verklíkujú bez toho, aby znepokojili kohokoľvek v proukrajinskom tábore či médiách, ale mieria mimo podstaty – a najmä nemieria k nikomu mimo opozičného jadra.

Dobrým príkladom je spor okolo údajne stále poškodeného ropovodu na Ukrajine, z ktorého už od januára netečie zazmluvnená ruská ropa, pričom na jej dodávky majú Slovensko a Maďarsko na základe európskej legislatívy výnimku do konca roka 2027.

Zatiaľ čo Fico už mesiac obviňuje Ukrajincov, že nám zastavili dodávky cez Družbu, a prijíma marketingové protiukrajinské opatrenia (zastavenie dodávok núdzovej elektriny), opozícia jednohlasne kričí späť, že vinníkom prerušených dodávok je Rusko, ktoré poškodilo ropovod.

Prvý problém opozičnej rétoriky spočíva v tom, že vecne bližšie k pravde stojí Fico.

Ruské útoky síce zrejme naozaj – nevedno v akej miere – spôsobili škody. Lenže aj z viacerých stanovísk samého Zelenského zreteľne vyplýva, že dôvodom neustále odkladaného spustenia ropovodu nie je jeho poškodenie, ale nevôľa Ukrajincov, aby tadiaľ ruská ropa ešte vôbec tiekla. 

Napokon, ukrajinská strana nechcela pustiť na miesto poškodenia nielen slovenských a maďarských inšpektorov či diplomatov, ale ani veľvyslankyňu EÚ v Kyjeve Katarínu Mathernovú.

Ľady sa pohli až tento víkend, keď sa v Kyjeve stretli diplomati viacerých štátov vrátane Slovenska a Maďarska, kde im ukrajinská strana podľa vlastných vyjadrení prezentovala poškodenia, pre ktoré má byť ropovod stále nefunkčný.

Slovenské opozičné strany však problém, ktorý zjavne leží na ukrajinskej strane, nedokázali za mesiac pomenovať a uznať niečo ako náš národný záujem – kým má Slovensko v rámci európskej výnimky a platných kontraktov právo na ropu z Družby, Ukrajina by ju mala do konca budúceho roka rešpektovať.

Ak tak neurobí, hoci aj z pochopiteľných domácich dôvodov, je naším právom žiadať ju o spriechodnenie ropovodu, rovnako ako kritizovať, ak sa tak nedeje.  

Ukrajina je obeť vojny, ktorej EÚ výdatne pomáha, napriek hroznej rétorike jej na komerčnej báze obrovským množstvom munície pomáha aj Slovensko, preto musí platiť reciprocita.

Naši opoziční predstavitelia však nič z toho nevedia vysloviť, akoby sa tým mali previniť proti tajnému prikázaniu „nikdy nekritizovať Ukrajinu ani Zelenského“.

Áno, Fico sa zas riadi obzvlášť amorálnym „nikdy nekritizovať Rusko ani Putina“, ale od opozície je nemúdre robiť opak len preto, aby sa nevystavila obvineniu, že nestojí na správnej strane dejín.

Táto dichotómia, čierna alebo biela, vyhovuje v konečnom dôsledku viac Ficovi než opozícii.

Bolo to vidieť aj na poslednom divadle okolo dvoch listov – Ficovom Zelenskému a Šimečkovom Putinovi.

Nikto ho nemyslel vážne, Fico vedel, že ho nepodpíše opozícia, Šimečka vedel, že ho nepodpíše koalícia. Ale všetci vidia, že z tých dvoch je opozičný list tým teatrálnejším gestom.

Opozícia by bola presvedčivejšia, keby v tejto veci dokázala kritizovať Zelenského aj Fica. Ukrajinského prezidenta za zjavné obštrukcie proti slovenskému energetickému záujmu, slovenského premiéra za dlhodobo podpaľačskú rétoriku voči Ukrajine aj EÚ, pre ktorú mu v Kyjeve ani Bruseli nikto nevychádza v ústrety.

Opozičné ticho nasledovalo aj po neprijateľných Zelenského vyhrážkach voči Orbánovi, ktoré boli takpovediac z gangsterského slovníka.

Samozrejme, Fico to odsúdil obratom. Pre Orbána, ktorý týždne predtým hovoril o Ukrajine ako nepriateľskej krajine a vyfabrikoval scenár, že ukrajinskí vojaci idú zaútočiť na maďarskú infraštruktúru, bol Zelenského šokujúci výpad ako darček z nebies.

No na Orbánovu smolu neurobil Magyar žiadnu chybu, bez akéhokoľvek „ale“ razantne odsúdil fyzické vyhrážky z Kyjeva, urobil tak opakovane, dokonca hovoril o prerušení kontaktu s Ukrajinou.

Péter Magyar, ktorý inak obviňuje Fidesz zo zapredania Moskve – v nedeľu obrovský opozičný dav v Budapešti skandoval heslo „Rusi, domov!“ –, tak zvládol balansovanie na hrane.

Viktor Orbán síce o ňom ďalej šíri, že je kandidátom Ukrajiny a Bruselu, len to znie už príliš zúfalo.

V tomto má Smer vo svojej voličsky najatraktívnejšej agende predsa len ľahších súperov.

Kauza Irán a opozičné vajatanie

Opozičný problém sa ukázal aj pri neodôvodnenej a zle naplánovanej vojne USA a Izraela proti Iránu.

Opäť to bol Fico, ktorý najzapamätateľnejšie sformuloval nesúhlas s vojnou. Iste, hovorí sa mu to najľahšie, bol proti všetkým blízkovýchodným vojnám od roku 2003, navyše vie, že Slováci nemajú radi americké vojny.

Okrem toho, vojna v Iráne a zablokovanie Hormuzského prielivu sú vodou na mlyn jeho tlaku na spojazdnenie Družby a tiež pri presviedčaní verejnosti, že budúce odstrihnutie od ruskej ropy je európskou sebadeštrukciou.

Vyhlásenia slovenskej opozície sú oproti Ficovej línii tak trochu ako poznámky pod čiarou.

Progresívci najskôr zaútočili na vládu, že umožnila prelety amerických vojenských lietadiel, rovnako ako kedysi Dzurindova vláda, ktorá povolila prelety Američanov do Juhoslávie.

Problém bol v tom, že opäť celkom netrafili terč a téma rýchlo zhasla.

Situácia je totiž oproti roku 1999 zásadne iná, vtedy sme ešte neboli členmi NATO, Dzurindova vláda musela až dvakrát po sebe zasadať v hustej atmosfére, aby povolila prelety všetkých lietadiel vrátane bojových.

Teraz vláda nepotrebovala nič schvaľovať, sme v NATO, s USA máme obrannú dohodu (z čias Hegerovej vlády), oznamovanie a prípadné schvaľovanie preletov je viac-menej úradnou procedúrou.

Progresívne Slovensko však k iránskej vojne aspoň zaujalo skeptické stanovisko, ktoré racionálne rozviedli viacerí jeho predstavitelia (Korčok, Valášek, Bátor).

SaS a Demokrati len vyjadrili presvedčenie, že útok povedie k pádu teokratického režimu, ale vyhli sa tomu, čo si vlastne o americko-izraelskej vojne myslia.

Ešte viac prekvapilo KDH, ktoré ústami najvyšších predstaviteľov nezvládlo pomenovať ani banálnu skutočnosť, že došlo k porušeniu medzinárodného práva.

Europoslankyňa Miriam Lexmann dokonca v TA3 spochybnila, že by bola Trumpova vojna v rozpore s týmto právom, bez bližšieho vysvetlenia ju nazvala „obranným útokom“, hoci tomu nič nenasvedčuje.

Líder KDH Majerský hovoril pred vyše týždňom v podobnom duchu v relácii Na telo na Markíze, čím očividne zaskočil aj Tibora Gašpara, ktorý čakal minimálne v tomto bode zhodu.

KDH bolo pritom stranou, ktorá mala voči blízkovýchodným vojnám USA jasný aj prezieravý postoj. Niet vlastne dôvodu, aby dnes proti iránskemu dobrodružstvu nevystúpilo podobne ako Fico – a zjavne by to bolo i v súlade s väčšinovým cítením vlastných voličov.

Kresťanskí demokrati v roku 2003 odmietli Bushovu inváziu do Iraku a ako jediní z vtedajšej Dzurindovej vlády sa v tom nemýlili.

Lídrom nesúhlasu bol vtedajší minister vnútra Vladimír Palko, aktívne proti tejto vojne vystupoval aj súčasný poslanec KDH František Mikloško, ktorý sa krátko pred útokom na Bagdad v parlamente pýtal, či je iracké nebezpečenstvo naozaj také veľké, že „vyváži zlo vojny so všetkými jej zlými dôsledkami“.

Žiaľ, súčasné vedenie KDH si podobnú otázku nepoložilo a ľahkovážne tak odhodilo jedno cenné dedičstvo.