Pilier slovenského exilu Biskup, ktorý zhromažďoval roztratených. K storočnici Dominika Hrušovského

Pre generáciu slovenských kňazov, ktorá v druhej polovici 20. storočia zažila komunistický režim, snahu o ateizáciu spoločnosti, perzekúcie cirkvi a prenasledovanie veriacich, bolo historickou výzvou zapojiť sa do zápasu za náboženskú slobodu.

Tí, ktorí zostali na Slovensku, svedectvom viery a prežitého utrpenia; tí, ktorí sa dostali do zahraničia, organizovaním všestrannej pomoci spoza železnej opony. 

K najvýznamnejším osobnostiam v druhej skupine patril biskup Dominik Hrušovský.

Zo Slovenska do Večného mesta

Dominik Hrušovský sa narodil 1. júna 1926 v obci Veľká Maňa (dnes Maňa). Skúšku dospelosti zvládol s vyznamenaním na gymnáziu v Šuranoch. Študoval tu v období, keď boli v dôsledku Prvej Viedenskej arbitráže pripojené k horthyovskému Maďarsku. Napriek tomu zostalo šurianske gymnázium slovenské, hoci mu režim kládol množstvo prekážok. 

Praktiky maďarizácie videl na vlastné oči aj Hrušovský, čo v ňom ešte viac posilnilo jeho národné povedomie.

V roku 1945 vstúpil do seminára a začal študovať na bohosloveckej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave, ale biskup Pavol Jantausch ho ako nadaného študenta poslal v roku 1946 na vyššie akademické fórum: Pápežskú Lateránsku univerzitu do Ríma.

Toto rozhodnutie sa stalo osudovým – do vlasti sa totiž vrátil až po dlhých desaťročiach, keďže na Slovensku sa moci ujal komunistický režim, ktorého tvrdá proticirkevná politika vyústila do potláčania náboženského života a represií proti cirkevnej hierarchii aj veriacim.

Sám Dominik Hrušovský bol voči komunizmu negatívne naladený už z rodinného prostredia. Jeho otec ako vojnový zajatec z prvej svetovej vojny prežil v Rusku niekoľko rokov a na vlastné oči videl, čo sa tam po boľševickej revolúcii dialo. Doma hovorieval: „To nie je pre nás. To sú neznabohovia, tí v Boha neveria. Z toho nemôže byť nič dobré.“

Na Lateránskej univerzite Dominik Hrušovský vyštudoval na prelome 40. a 50. rokov filozofiu a teológiu. V decembri 1950 bol vysvätený za kňaza, svoju primičnú svätú omšu celebroval v Bazilike sv. Klimenta. Ako bolo pre dané obdobie typické, jeho rodičov na ňu komunistický režim nepustil.

75 rokov od začiatku vysielaniaRádio Slobodná Európa – hlas spoza železnej opony a Slovensko

Peter Jašek

V druhej polovici 50. rokov pôsobil ako profesor filozofie a dogmatiky v Pápežskom regionálnom kňazskom seminári vo Viterbe. V roku 1962 odišiel ako kňaz na Slovenskú katolícku misiu do Paríža, odkiaľ v roku 1966 prešiel do epicentra slovenského katolíckeho exilu, do Ríma.

Po celý čas svojho pôsobenia v zahraničí veľmi aktívne prispieval do slovenských exilových médií. Od roku 1947 sa ako redaktor podieľal na vysielaní slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu a v Paríži spolupracoval so slovenským vysielaním francúzskeho rozhlasu. Početnými článkami prispieval do slovenských exilových novín a časopisov, najmä do Hlasov z Ríma, v ktorých niekoľko rokov pôsobil aj ako zodpovedný redaktor.

Pomoc prenasledovaným

Slovenský exil vykonal veľa záslužnej práce v prospech Slovákov vo vlasti. V priebehu desaťročí sa na Západe sformovali popri významných osobnostiach aj viaceré inštitúcie, ktoré pomáhali nielen Slovákom v zahraničí, ale aj doma za železnou oponou.

Medzi týmito inštitúciami mal zásadný význam Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda (dnes Pápežský slovenský ústav a kolégium sv. Cyrila a Metoda v Ríme), ktorý vznikol v roku 1963. Hrušovského pôsobenie v ústave sa začalo v roku 1966 a trvalo až do roku 1992, pričom od marca 1973 zastával najzodpovednejšiu funkciu rektora ústavu.

V čase, keď sa vrátil do Ríma, už na Slovensku bolo cítiť pohyb v spoločnosti, ktorý vyústil do oživenia v roku 1968. Krajania v Ríme sledovali meniace sa pomery vo vlasti s optimizmom, ktorý sa prejavil výrazným nárastom počtu slovenských pútnikov do Večného mesta. Nádeje zmaril 21. august 1968 a invázia vojsk Varšavskej zmluvy.

V nových pomeroch sa ešte viac zvýraznila úloha exilových organizácií pri pomoci prenasledovaným kresťanom na Slovensku a v boji za zachovanie náboženského života, ktorý sa opäť ocitol pod tvrdým ateizačným tlakom normalizačného režimu. Mimoriadne významná bola pomoc krajanov pri vydávaní a distribúcii náboženskej literatúry, ako aj vysielanie slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu. S oboma aktivitami je Hrušovského meno nerozlučne späté.

Bol to práve Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorý bol hlavným centrom vydávania náboženskej literatúry v exile. Monumentálne vydavateľské dielo tejto inštitúcie pred rokom 1989 sa odhaduje na viac ako tisíc publikácií a tri milióny výtlačkov.

Tematicky a obsahovo sa riadilo aj potrebami veriacich na Slovensku. Medzi vydanými knihami preto nájdeme okrem Svätého písma aj veľa teologických, liturgických a modlitebných kníh, ako aj životopisy svätých či náboženskú literatúru pre deti a mladých ľudí. Tieto knihy zohrali dôležitú úlohu pri uskutočňovaní liturgických reforiem Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku.

Dôležitú úlohu hral ústav aj pri výchove a vzdelávaní slovenských kňazov – mnohých z nich vysvätil v kaplnke ústavu práve biskup Hrušovský.

O význame ústavu a Hrušovského práce svedčí list 53 osobností zo Slovenska pri príležitosti 25. výročia vzniku ústavu v roku 1988. V liste vyzdvihli všestrannú pomoc ústavu a ocenili jeho úlohu pri záchrane a tvorbe náboženského a kultúrneho života Slovákov doma aj v zahraničí. 

Medzi signatármi boli osobnosti ako biskup Ján Ch. Korec, vedúce postavy tajnej cirkvi Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Viktor Trstenský, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Rudolf Fiby, František Novajovský, historik a kňaz Štefan Šmálik, filozof Ladislav Hanus, budúci biskupi Alojz Tkáč a Rudolf Baláž, spisovateľka Katarína Lazarová, lekár a spisovateľ Pavol Strauss, historik Jozef Jablonický či vydavateľ samizdatov a neskorší zakladateľ Ústavu pamäti národa Ján Langoš. Bola to nepochybne aj pocta práci vtedajšieho rektora.

Roztratených zhromažďovať

František Trstenský

Zhromažďovať roztratených

Hrušovského aktivity sa neobmedzovali len na ústav. Výrazne sa angažoval v slovenskej exilovej komunite. Svätá stolica ho 17. júna 1975 vymenovala za vedúceho duchovnej služby pre Slovákov v zahraničí. Za krajanmi precestoval doslova celý svet a organizoval ich náboženský život. Úlohu však chápal predovšetkým ako službu.

V roku 1975 sa stal predsedom náboženskej komisie Svetového kongresu Slovákov. Komisia sa pod jeho vedením výrazne angažovala za ustanovenie slovenskej cirkevnej provincie. Dielo, o ktoré sa usilovali už predchádzajúce generácie prakticky od rozpadu Uhorska, sa podarilo dotiahnuť do úspešného konca 30. decembra 1977.

Zároveň sa podieľal na príprave memoránd, ktorými Svetový kongres Slovákov upozorňoval medzinárodnú verejnosť na porušovanie náboženských slobôd a perzekučné zásahy komunistického režimu proti cirkvám a veriacim na Slovensku. Tieto aj podrobne dokladoval v duchu Hrušovského snahy dať memorandám faktografický charakter.

Oddanosť jeho službe pre Slovákov v zahraničí vystihuje aj jeho biskupské heslo zo slov Žalmu 147, 2: Dispersos congregare (Zhromažďovať roztratených).

Pri príležitosti jeho 50. narodenín ho pápež Pavol VI. v roku 1976 vymenoval za pápežského preláta. V decembri 1982 ho Ján Pavol II. vymenoval za titulárneho biskupa diecézy Tubia, pričom vysviacku z pápežových rúk prijal 6. januára 1983 v Bazilike sv. Petra za prítomnosti početnej slovenskej komunity vrátane slovenských biskupov v zahraničí.

Učiť, posväcovať, riadiť

Pád komunistického režimu v roku 1989 bol historickým míľnikom ďalšieho vývoja, ktorý odštartoval transformáciu komunistického Československa na demokratický štát. Súčasťou tohto procesu bol aj národnoemancipačný zápas Slovákov, ktorý vyústil do pokojného rozdelenia Československa a vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993.

V oboch udalostiach sa naplnil dlhoročný zápas slovenského exilu na Západe a spája sa s nimi návrat Dominika Hrušovského na Slovensko. Keď sa v Ríme radil so slovenskými kňazmi, vyšli im tri základné okruhy, v ktorých videli možnosť, ako pomôcť cirkvi na Slovensku: učiť, posväcovať a riadiť.

Najzložitejší bol tretí uvedený okruh, keďže cirkev v područí komunistického režimu bola desaťročia fakticky riadená zvonku. Hoci sa v nových pomeroch náboženský život slobodne rozvíjal, prinieslo to so sebou veľkú zodpovednosť a nové výzvy. Obnovovanie štruktúr a reštitúcie cirkevného majetku patrili v najväčším.

Dlhoročný pápežský sakristiánNajradšej som mal Benedikta XVI., pokornejšieho človeka som vo Vatikáne nestretol. Ostal však nepochopený

Imrich Gazda

Vlasť navštívil po prvýkrát v januári 1990 a už tu zažil skúsenosť typickú pre generáciu emigrantov, ktorí prežili roky v exile – situácia na Slovensku bola iná ako ich predstavy. A hoci bola vo všeobecnosti slovenská emigrácia vnímaná pozitívne, ľudia na Slovensku nemali veľký záujem využiť jej znalosti a skúsenosti pri budovaní demokracie.

V septembri 1992 vymenoval Ján Pavol II. Dominika Hrušovského za pomocného biskupa Trnavskej arcidiecézy a v decembri toho istého roku bol ustanovený za vikára Trnavskej arcidiecézy pre Bratislavu. Na prvom zasadnutí Konferencie biskupov Slovenska bol v apríli 1993 zvolený za jej generálneho tajomníka a predsedu komisie pre Slovákov v zahraničí.

V roku 1995 organizoval úspešnú návštevu pápeža Jána Pavla II. na Slovensku. V tom čase už rezonoval vnútropolitický zápas proti premiérovi Vladimírovi Mečiarovi a jeho metódam riadenia štátu. Hrušovský patril k tým, ktorí mali s premiérom, ale aj ďalšími politikmi vrátane prezidenta Michala Kováča korektný vzťah. 

V homílii na svätej omši, ktorú celebroval po zvolení Mečiarovej vlády, povedal: „Prišiel som preto medzi vás, lebo toto je vláda môjho štátu a môjho národa. Ale chcel by som vás upozorniť. Moja prítomnosť neznamená, že schvaľujem všetko, čo budete robiť. Ak niečo urobíte, čo sa protiví kresťanskej morálke alebo porušuje ľudské práva, budem vaším prísnym kritikom.“

Vo vyššej cirkevnej hierarchii mal Mečiar v dôsledku svojej politiky tvrdých odporcov. Spoločenské pnutie ako dôsledok vnútropolitického vývoja sa tak prenieslo aj do cirkvi. Aj v dôsledku týchto napätých vzťahov sa Hrušovský v júli 1995 vzdal postu v biskupskej konferencii.

V apríli 1996 ho pápež Ján Pavol II. povýšil na titulárneho tubijského arcibiskupa a poslal na diplomatickú misiu do Bieloruska, kde pôsobil ako apoštolský nuncius až do roku 2001. Posledné roky života prežil na odpočinku v rodnej obci Maňa a v Nitre, kde vo veku 90 rokov zomrel 27. júla 2016.

O svojom bohatom a na udalosti dramatickom živote zanechal svedectvo vo forme autobiografie nazvanej Roztratených zhromažďovať. Rozprávanie o mojom živote (Post Scriptum, 2018). Svoj život zasvätil zápasu za zachovanie hodnôt, ktorými sa riadil: viery v Boha a lásky k národu.