Expert na migráciu Omar Sayfo Migranti sem idú s očakávaniami a „európskym snom“ v hlave. A potom zistia, že to nie je realita

Omar Sayfo je maďarský arabista, politológ a odborník na migráciu a Blízky východ. Študoval na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti a doktorát získal na Utrechtskej univerzite v Holandsku. Pôsobí ako výskumník v Avicennovom inštitúte pre blízkovýchodné štúdiá a vo Výskumnom inštitúte pre migráciu.

Zhovárali sme sa o tom, prečo je pre Európu masová migrácia problém, ako jej čeliť a prečo sú stredoeurópske národy voči imigrantom otvorenejšie ako tie západoeurópske.

Rozhovor vznikol pri príležitosti festivalu Ružomberské Hanusove dni, na ktorých Omar Sayfo vystúpil s prednáškou o migrácii, integrácii a spoločenskej súdržnosti v Európe.

Ste Maďar, ale vaším rodným jazykom je aj arabčina. Aký je váš pôvod?

Môj otec je Sýrčan a moja mama je Maďarka. Otec prišiel do Maďarska v 70. rokoch ako študent. Spoznal moju mamu, vzali sa a odvtedy spolu žijú v Maďarsku.

Je téma migrácie pre vás zaujímavá aj kvôli vášmu kultúrnemu pôvodu alebo rodinnej histórii?

Študoval som na univerzite v Budapešti na katedre zameranej na Blízky východ a doktorát som si robil práve na túto tému. Úprimne povedané, ak máte zmiešaný pôvod, prirodzene si začnete klásť otázky o sebe, o identite a podobne. V určitom bode svojho života som si však uvedomil, že ja sám nie som až taký dôležitý. Dôležité je porozumieť tej časti sveta.

V podstate teda mám určitú výhodu pri chápaní Blízkeho východu. Stále však platí, že som sa narodil a vyrastal v Maďarsku a nemám žiadnu blízkovýchodnú identitu. Mám maďarskú kalvínsku identitu, ktorá je v podstate mojím mentálnym nastavením.

Pracujem však na témach Blízkeho východu a myslím si, že vďaka kultúrnemu zázemiu svojho otca a tomu, že sme počas môjho detstva často navštevovali Sýriu ešte pred vojnou, mám vytvorený určitý obraz o spôsobe myslenia na Blízkom východe. A práve to využívam vo svojej akademickej práci. Využíval som to aj predtým, keď som pracoval ako novinár.

Máte teda pocit, že kultúre ľudí z Blízkeho východu rozumiete lepšie?

Nie som si istý, či lepšie. Skôr mám určitý prehľad. Blízky východ je totiž veľmi rozmanitý. Napríklad keď sa tam niekomu predstavíte, otázka v mysli človeka, s ktorým hovoríte, nie je ani tak „aký je to človek“, ale skôr „akú skupinu reprezentuje“.

Ak by som sa napríklad na Blízkom východe predstavil menom Omar a hovoril by som s kresťanmi, predpokladali by, že som sunnitský moslim, pretože moje meno je typické sunnitské moslimské meno. Preto by boli ku mne veľmi diplomatickí, ale nie úplne otvorení.

A podobné je to aj pri rozhovore so sunnitským moslimom. Ten by sa snažil zistiť, z ktorého mesta pochádzam, aké mám záujmy a podobne — a tiež by tam existovali určité bariéry. Povedal by som teda, že Blízky východ je v tomto smere veľmi fragmentovaný a nikto nemá úplne jasný obraz o celom regióne, pretože je to ako spoločenská mozaika.

Môžete mať prehľad o konkrétnych skupinách a všeobecné porozumenie, ale vždy existujú určité limity toho, čo môžete pochopiť.

Vo svojej prednáške ste spomínali rôzne negatívne dôsledky masovej migrácie do Európy. Myslíte si teda, že prijatie veľkého množstva migrantov do Európy nebol dobrý nápad?

Myslím si, že masová migrácia, a najmä nekontrolovaná masová migrácia, vždy spôsobuje problémy, pretože narúša spoločenský poriadok. S príchodom ľudí s odlišnou identitou a iným kultúrnym zázemím – nejde len o náboženstvo, ale aj o kultúrne pozadie – môžu v každej spoločnosti vzniknúť napätia.

A obzvlášť v spoločnostiach, kde bola malá historická skúsenosť so stretávaním sa s ľuďmi z takýchto prostredí. Myslím si, že v čase krízy, ak je spoločnosť fragmentovaná, znamená to, že je slabšia a horšie reaguje na dnešné výzvy.

Domnievam sa, že Európa momentálne prežíva obdobie krízy – politickej, ekonomickej a podobne. A toto nie je správny čas na to, aby bola spoločnosť takto rozdelená a aby sa otvárali otázky všeobecnej identity.

Najmä keď čelíte geopolitickým súperom, ako je Čína a iné krajiny, ktoré majú oveľa centralizovanejší systém rozhodovania. Samozrejme, aj tieto krajiny sú rôznorodé, ale táto rôznorodosť v takomto zmysle neurčuje ich politiku.

My na Slovensku alebo aj v Maďarsku veľmi nevidíme negatívne dôsledky masovej migrácie alebo migračnej krízy, pretože tu nemáme veľa migrantov. Čo je najväčší problém na Západe v súvislosti s migrantmi?

Problém je v tom, že je to nekontrolované. Od roku 2015 je migrácia v podstate nekontrolovaná. Masová migrácia sa síce v západnej Európe začala už v 60. rokoch, keď prichádzali ľudia z bývalých kolónií do krajín ako Francúzsko alebo Spojené kráľovstvo, alebo prostredníctvom programov pre zahraničných pracovníkov v krajinách ako Holandsko, Nemecko a Švédsko.

Už vtedy to vytvorilo určitú fragmentáciu spoločnosti. Táto fragmentácia bola zvládnuteľná, pretože ekonomika bola silná a podobne.

Od roku 2015 však ide o nekontrolovanú masovú migráciu. Myslím si, že každá krajina dokáže zvládnuť určitý počet migrantov, ale nie v takom rozsahu. Napríklad Nemecko by sociálne nemalo problém, keby v roku 2015 prišlo povedzme niekoľko desiatok tisíc ľudí. V skutočnosti ich však prišlo viac než milión – prakticky zo dňa na deň.

Prečo je to problém?

Prináša to sociálne aj bezpečnostné problémy – a vlastne celý rad ďalších problémov.

Po prvé, ak neviete, kto prichádza, je to problém. Znamená to, že neprichádzajú vždy tí najvzdelanejší ľudia, ktorí by mohli prispieť európskym ekonomikám. Ak by prichádzali ľudia, ktorí dokážu ekonomike prospieť, nebol by to veľký problém.

Často však prichádzajú ľudia s nižším vzdelaním a z nižších sociálnych vrstiev, ktorí majú menšie šance integrovať sa do spoločnosti alebo do nej prispieť. Napríklad v Nemecku je zapracovanie veľkého množstva týchto ľudí do pracovného procesu veľmi pomalé. Diplomy nie sú kompatibilné alebo jednotlivci nemajú potrebné vzdelanie na to, aby sa zapojili do európskeho pracovného trhu.

Zvyčajne trvá približne päť rokov, kým sa niekto začlení na pracovný trh. To znamená, že počas piatich rokov predstavuje záťaž pre daňových poplatníkov, čo je pomerne nákladné.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Aké ďalšie problémy to prináša?

Druhá vec je bezpečnostná otázka. Prichádzajú ľudia z krajín s veľmi odlišnou kultúrou, často majú veľmi vysoké očakávania, pretože na sociálnych sieťach tí, ktorí už do Európy prišli, zvyčajne ukazujú jej pekný obraz. Zverejňujú fotografie pekných áut, pekného oblečenia a podobne, pretože chcú ukázať úspech tým, ktorých nechali doma.

Ak by to nerobili, prinieslo by im to hanbu – a v niektorých prípadoch aj ich rodinám, ktoré financovali ich cestu do Európy. Preto väčšina prichádzajúcich má veľké očakávania a „európsky sen“ v hlave. Keď sem však prídu, zistia, že to nie je realita.

Nie sú prijatí spoločnosťou, nemajú dobre platenú prácu. Cítia sa osamelí a často nemôžu dôverovať ani vlastným krajanom, pretože sociálne siete, na ktoré boli zvyknutí doma, sa v Európe rozpadajú.

Niektorí ľudia preto upadajú do depresie. Vidíme, že v mnohých prípadoch sa ľudia, ktorí zostanú sami so svojimi problémami, zapájajú do kriminálnej činnosti alebo páchajú zločiny voči miestnym obyvateľom – napríklad útoky nožom. Takýchto incidentov je pomerne veľa.

V mnohých prípadoch to nemá náboženský motív. Sú to jednoducho ľudia, ktorí nedokážu zvládnuť svoje vlastné problémy a nemajú dôveru v európsku pomoc v oblasti duševného zdravia. A aj keby túto pomoc vyhľadali, európske zdravotníctvo nemá kapacity zvládnuť také veľké množstvo ľudí.

Preto by som povedal, že imigrácia a migrácia samy osebe nie sú nevyhnutne zlé. Nekontrolovaná masová migrácia však áno.

Takže sme v situácii, keď je to už veľký problém. Čo si myslíte, že by sme teraz mohli urobiť, aby sme zmiernili jeho následky?

Európa sa už snaží hľadať riešenia. Momentálne nie ani tak samotná Európska únia, ale jednotlivé národné štáty a vlády v Európe uzatvárajú dohody s tretími krajinami a tranzitnými krajinami, aby zadržiavali migrantov mimo Európy. Vidíme tiež jav, že európske krajiny čoraz viac viažu rozvojovú pomoc pre neeurópske krajiny na spoluprácu v oblasti migrácie.

Dlhý čas bol najväčším problémom fakt, že mnohých ľudí jednoducho nebolo možné poslať späť do krajiny pôvodu, pretože ich identita nebola známa – nikto presne nevedel, odkiaľ pochádzajú. Niekedy ich dokonca ani ich vlastné krajiny nechceli prijať späť, takže zostali v Európe.

Teraz však vidíme, že aj Európska únia dáva čoraz viac právomocí jednotlivým štátom. Napríklad minulý rok Európska komisia rozhodla, že každá európska krajina má právo sama rozhodnúť, ktorú krajinu vyhlási za takzvanú tretiu bezpečnú krajinu.

Čo to znamená?

Štát, do ktorého môže byť migrant poslaný späť, aj keď tam nikdy predtým nebol. To otvára možnosti spolupráce napríklad s krajinami ako Albánsko v prípade Talianska alebo s krajinami ako Rwanda, čo sa snažili zaviesť Dáni a aj Briti – hoci v ich prípade to nakoniec nevyšlo. Tieto krajiny by mali prijímať a hostiť ľudí, ktorí už v Európe nie sú vítaní.

Neexistuje však žiadne zázračné riešenie. Napríklad vo Francúzsku žije približne sedemstotisíc až milión ľudí, väčšinou zo subsaharskej Afriky, ktorí by tam podľa zákona nemali byť, pretože nemajú legálne povolenie na pobyt. Nedajú sa však deportovať a vláda často ani nevie, kde presne sa nachádzajú. Je to teda veľká výzva a nemyslím si, že sa dá vyriešiť zo dňa na deň.

Nemci majú o niečo lepšiu situáciu, pretože majú právnu kategóriu nazývanú Duldung (strpenie – pozn. red.). Znamená to, že ak nie je možné osobu deportovať späť do krajiny pôvodu, zostáva v Nemecku registrovaná ako dočasný obyvateľ – teda ako osoba, ktorej je dočasne povolené zostať, kým sa nenájde spôsob, ako ju poslať späť.

Aspoň teda nemecké úrady vedia, kde sa títo ľudia nachádzajú. Vo Francúzsku to tak nie je. Myslím si preto, že Európa by mala pokračovať v sprísňovaní opatrení, ktoré sa už začali zavádzať.

Viete uviesť nejakú európsku krajinu, ktorá zvládla imigráciu dobre?

Napríklad Dánsko. Existuje veľký rozdiel medzi škandinávskymi modelmi, napríklad medzi Švédskom a Dánskom.

Od roku 2009 Dánsko zavádza pomerne prísne integračné a imigračné politiky. Ak sa nemýlim, Dánsko bolo prvou krajinou, ktorá vyhlásila, že žiadosť o azyl sa nedá podať priamo na jeho území. O azyl je potrebné požiadať napríklad na dánskom veľvyslanectve v zahraničí, pretože ak ste už priamo v Dánsku, podľa tejto logiky nemôžete byť považovaný za utečenca a zároveň nemáte nárok na trvalý pobyt.

Dáni mali tiež program na rozbíjanie sociálnej a geografickej segregácie. Snažili sa napríklad bojovať proti kriminalite v určitých oblastiach. Ak ste boli registrovaný v konkrétnej štvrti mesta – často išlo o štvrte s vysokým podielom migrantov – a spáchali ste trestný čin, trest bol vyšší než za rovnaký čin v inej časti mesta.

Napríklad ak by niekto v takejto štvrti spáchal drobný trestný čin, povedzme krádež z auta, za ktorý by zákon bežne určoval trest jeden rok väzenia, v tejto „rizikovej“ štvrti by mohol dostať dvojnásobný trest.

Dáni si vedú pomerne dobre. Nedovolili napríklad, aby školské triedy boli preplnené deťmi migrantov. Deti rozdeľovali medzi školy tak, aby sa miešali s miestnymi deťmi. V podstate teda presadzovali nútenú integráciu alebo asimiláciu.

Naopak, Švédi sa dlho prezentovali ako „humanitárna superveľmoc“. Výsledkom však bolo, že vo Švédsku začala rásť a prudko stúpať kriminalita.

Ako jeden z problémov ste spomenuli, že migranti nie sú spoločnosťou prijatí. V prednáške ste hovorili, že Stredoeurópania, napríklad Slováci a Maďari, sú otvorenejší voči integrácii migrantov do spoločnosti. To je však dosť zvláštne, pretože my Stredoeurópania sme často vnímaní ako najmenej tolerantní, najmenej otvorení, dokonca ako rasistickí či xenofóbni. Čo si o tom myslíte?

Myslím si, že ide najmä o čísla. Samozrejme, stredoeurópske národy boli v roku 2015 šokované – a oprávnene –, keď videli veľké množstvo ľudí prichádzajúcich z odlišných kultúr s iným pohľadom na svet. Bolo to dosť desivé. V západnej Európe si už na prítomnosť ľudí z iných kultúr a prostredí zvykli, takže vtedy reagovali trochu inak.

Ak sa však vrátim ku kultúrnej stránke, myslím si, že ľudia v strednej Európe – a je to skôr sociologická záležitosť – nemajú radi neistotu. Je to súčasť našej mentality a charakteru stredoeurópskej kultúry. Nemáme radi neistotu vo svojom živote.

Keď teda stretneme cudzieho človeka, nemusíme byť k nemu hneď na začiatku veľmi priateľskí. Ale keď zistíme, že nepredstavuje nebezpečenstvo a že je to dobrý človek, už s tým nemáme problém. Dokážeme ho pozvať domov, považovať ho za priateľa a podobne.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

V tom sú západoeurópske národy oproti nám odlišné?

V niektorých západoeurópskych spoločnostiach je to trochu iné. Tam síce pracujú s migrantmi a berú ich ako partnerov v práci, ale často ich nepozvú k sebe domov. V tomto smere existuje väčšia kultúrna bariéra, napríklad medzi Holanďanmi a migrantmi.

Ale opäť je to aj o počtoch. Každá krajina a každá spoločnosť dokáže fungovať s určitým počtom migrantov alebo cudzincov – akokoľvek ich nazveme. Keď je však ich počet príliš veľký, začnú vznikať sociálne výzvy a problémy.

Tí z migrantov, ktorí do strednej a východnej Európy prišli, boli často lepšie vzdelaní – napríklad univerzitní študenti alebo remeselníci. Nevnímali sme ich ako hrozbu, pretože ich sociálne postavenie im umožňovalo ľahšie sa integrovať.

Západná Európa čelila veľkému počtu menej vzdelaných ľudí, ktorí mali menší potenciál na integráciu. A práve kvôli svojmu veľkému počtu často ani neboli nútení sa integrovať, pretože môžete hovoriť po arabsky alebo po turecky a ekonomicky stále fungovať – napríklad tým, že pracujete len s ľuďmi z vlastnej komunity.

V strednej Európe sa však migrant musí integrovať. A myslím si, že keď s tým začne – keď sa začne učiť jazyk a spoznávať miestne zvyky –, ľudia v strednej Európe ho začnú oveľa viac prijímať. Oceňujú totiž, že ide o cudzieho človeka, ktorý sa naučil jazyk a rešpektuje miestnu kultúru. A potom, prečo by sme sa nemohli stať kamarátmi?

Napriek tomu Slováci zvyknú byť považovaní za pomerne islamofóbnych. Uvádza sa, že sme jediná krajina Európskej únie bez mešity. Dokonca sme prijali zákon, podľa ktorého musí mať nová cirkev alebo náboženská spoločnosť na registráciu minimálne päťdesiattisíc členov. Myslíte si, že to bol dobrý nápad?

Úprimne povedané, myslím si, že každá krajina, každá spoločnosť a aj politici, ktorí tú spoločnosť zastupujú, majú plné právo rozhodnúť, ako nastaviť zákony a ako formulovať takéto pravidlá.

Čo si myslíte vy?

Povedal by som, že ako Maďar do toho nemám právo zasahovať. Môžem povedať len to, že tomu rozumiem, a ak to odráža všeobecný názor na Slovensku, tak nech sa páči.

Ak však hovoríme všeobecne o islame, v poslednom čase sa otázka migrácie čoraz viac interpretuje cez náboženstvo. Islam je síce akousi ďalšou vrstvou problému masovej migrácie, ale nie je to hlavná podstata.

Kultúra je v mnohých prípadoch prinajmenšom rovnako rozhodujúca ako náboženstvo. A nie som si istý, či by napríklad Slovensko bolo spokojné, keby čelilo veľkému počtu kresťanských migrantov z Konga.

Jednoducho povedané: keď hovoríme o islame v Európe a o moslimskej migrácii do Európy, väčšinou máme na mysli migráciu z Blízkeho východu, zo severnej Afriky a zo strednej Ázie. Nehovoríme napríklad o migrácii z Bosny. Ak sa pozriete na Bosniaka a na Srba, zistíte, že majú veľmi veľa spoločného – dokonca viac než Bosniak a Iračan, Bosniak a Somálčan alebo Bosniak a Afganec.

Niekto by však mohol namietať, že bosnianski alebo albánski moslimovia sú skôr sekulárni moslimovia.

Ja by som to povedal takto: sú to Balkánci, ktorí sú náhodou moslimovia. Majú totiž rovnakú balkánsku kultúru – a balkánska kultúra je bez ohľadu na náboženstvo súčasťou európskej kultúry.

Napríklad keby ste sa pozreli na nigérijského moslima a nigérijského kresťana, zistili by ste, že kultúrne sú si veľmi podobní – napríklad v správaní na verejnosti, v rodinných hodnotách, v prístupe k práci alebo k autoritám. Je to teda kultúrna záležitosť, nielen náboženská.

V prípade Bosniakov sú dokonca aj tí, ktorí sú veľmi zbožní moslimovia, stále rovnako európski ako zbožní pravoslávni Srbi, pretože majú rovnakú kultúru. 

Ak sa pozriete na integráciu v Holandsku, štatistiky vo väzniciach ukazujú, že nadpriemerne zastúpení sú Surinamčania, ktorí sú kresťania. Rovnako nadpriemerne zastúpení sú Maročania, ktorí sú moslimovia.

Ale keď sa pozriete na Indonézanov, ktorí sú tiež moslimovia, vo väzniciach ich takmer nenájdete. Je to kultúrna otázka – indonézska kultúra napríklad nie je taká mačistická ako marocká. Podobné je to aj v Spojenom kráľovstve. Tam sú vo väzniciach najviac zastúpení napríklad Jamajčania.

Hlavným problémom Európy teda nie je islamská migrácia, ale neeurópska migrácia.

Rakúska poslankyňa Gudrun KuglerováVaša novela ústavy dáva ľuďom v Európe veľkú nádej

Jakub Lipták

Keď som robil som rozhovor s rakúskou poslankyňou Gudrun Kuglerovou, hovorila mi, že vo Viedni majú napríklad problém s násilím založeným na rodinnej cti v školách. To nie je náboženská otázka?

To je práve prvok blízkovýchodnej kultúry. Nie je to islamská, ale blízkovýchodná vec. Nechcem znieť, akoby som obhajoval islam, ale napríklad keď sa pozriete na jordánskych kresťanov – existujú o tom akademické štúdie –, zistíte, že aj medzi jordánskymi kresťanmi existujú vraždy zo cti.

Nájdete ich aj medzi sekulárnymi Kurdmi. A nájdete ich aj v Indii v hinduistických komunitách. V týchto kolektivistických spoločnostiach totiž nejde len o individuálne rozhodnutie človeka – napríklad o výbere partnera. Je to rozhodnutie skupiny, rodiny alebo komunity.

A ďalšia vec je, že v takýchto komunitách nejde len o osobnú česť. Ak by ste mi napríklad dali facku, nie je to len môj problém – je to problém celej mojej rodiny, pretože celá rodina by vyzerala slabá. A ak je rodina považovaná za slabú, ovplyvňuje to všetko – jej ekonomické postavenie, sociálne siete, vzťahy a podobne. Preto si nemôže dovoliť ukázať slabosť.

Ako som však spomínal, ak sa pozriete na kresťanov z Blízkeho východu – napríklad na libanonských maronitov, ktorí patria medzi najzápadnejší typ kresťanov v arabskom svete – alebo na Kurdov, dokonca aj na sekulárnych či komunistických Kurdov, uvidíte veľmi podobné vzorce správania.

Problém je teda v tom, že väčšina problematických migrantov v Európe je náhodou moslimská, a preto si tento problém automaticky spájame s islamom. V skutočnosti je však oveľa širší.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Téma nekontrolovanej migrácie je teraz veľmi aktuálna v súvislosti s vojnou v Iráne. Aké podľa vás budú jej dosahy na masovú migráciu do Európy?

Podľa údajov Svetovej banky z roku 2025 je v Iráne približne 28 až 30 miliónov ľudí, ktorí sa nachádzajú vo finančne veľmi krehkej situácii. Ide najmä o strednú triedu, ktorá postupne stráca svoje postavenie. Tento trend bude pokračovať aj po vojne, pretože Irán čelí sankciám. Režim sa nedá zmeniť bombardovaním zo vzduchu. Irán zostane izolovaný a jeho ekonomika sa bude ďalej zhoršovať.

To znamená, že približne 30 miliónov ľudí sa bude cítiť utláčaných a ekonomicky zúfalých. Budú sa snažiť nájsť riešenie – a migrácia môže byť jedným z nich. Európske krajiny navyše samy vytvorili určitú situáciu. Európska únia napríklad vyhlásila Iránske revolučné gardy za teroristickú organizáciu. Tým vlastne povedala, že Irán je riadený teroristami.

Rôzne európske organizácie zároveň – oprávnene – obvinili iránsku vládu, že od konca decembra zabila približne tridsaťtisíc demonštrantov. V takejto situácii bude pre Európu právne aj morálne ťažké povedať: „Ste riadení teroristami a títo teroristi vás zabíjajú, ale napriek tomu nemáte právo prísť do Európy a požiadať o azyl.“

Myslím si teda, že Európa sa v tomto smere dostala do problematickej pozície.

Ďalšou otázkou je, že v Iráne žije približne 2 až 4,5 milióna Afgancov. Ešte donedávna ich iránske úrady zhromažďovali a posielali späť do Afganistanu. Teraz to však nie je ich priorita. Preto majú Afganci žijúci v Iráne v podstate možnosť pokračovať smerom do Európy.

Čo to bude pre Európu znamenať?

Samozrejme, Európa už nie je taká otvorená ako v roku 2015. Európske krajiny sa preto budú snažiť príchod týchto ľudí zastaviť. To znamená, že budú musieť viac spolupracovať s Tureckom – a pravdepodobne mu za to aj viac zaplatiť.

Turecko už vybudovalo približne dvestokilometrový plot na hranici s Iránom. Má teda prostriedky na to, aby chránilo Európu pred migráciou. Samo však migrantov nechce, pretože prítomnosť sýrskych utečencov už teraz vytvára veľký tlak na tureckú spoločnosť, ekonomiku aj politiku.

Preto môže Turecko Európu chrániť, ale Európa za to bude musieť zaplatiť – finančne aj diplomaticky.

Niektorí analytici hovoria, že Rusko by mohlo túto krízu využiť a pomôcť Iráncom presúvať sa cez ruské územie až k hraniciam Schengenu – napríklad k Poľsku, Litve alebo Fínsku –, aby destabilizovalo situáciu a vyvolalo krízu. Teda aby sa pozornosť presunula z Ukrajiny na inú tému. Myslíte si, že by sa to mohlo stať?

Rusko to už raz urobilo. Veľa bude závisieť od toho, ako sa bude vyvíjať situácia na Ukrajine. Neviem to predpovedať, ale áno, je to reálna šanca, že sa to môže stať.