Žiakov z Luníka IX priviedol na majstrovstvá sveta Nechcem ich meniť, len im ukázať cieľ. Sú tu nespočetné talenty

Opisuje, že po príchode na Luník IX sa cítil zo strany žiakov ponižovaný, ale povedal si, že to buď vydrží, alebo odíde.

Mesačne dá na benzín aj štyristo eur, aby bol s deťmi, ktorým chce meniť životy.

Hovorí, ako môže šport meniť osudy detí z Luníka IX, ako musí často suplovať úlohu rodičov, pripravovať deti na zápasy, voziť ich na vlastnom aute a niekedy im aj kupovať jedlo.

Tešia ho medaily, ktoré jeho zverenci získali nielen na majstrovstvách Európy, ale aj vo svete.

„Je skvelé, keď u týchto detí vidíte šťastie, úprimnosť. Niekam ich zoberiem a už to nie je také, že všetci gádžovia sú zlí. Keď vidia, že v športe neexistujú bariéry, je to úplne iný svet.“

Peter Furman učí telesnú a technickú výchovu a je trénerom bojového umenia MMA.

Čo bolo najťažšie, keď ste prišli na Luník IX?

To nekonečné dochádzanie. Vtedy som ešte býval v Čiernej nad Tisou a cesta tam a späť mi trvala štyri hodiny.

Od pondelka do štvrtka sme s deťmi trénovali do štvrtej, v stredy sme mávali turnaje. Domov som sa vracal o pol desiatej večer, aby som ráno o pol piatej opäť vstával do práce.

Riaditeľ mi vtedy narovinu povedal, že sa musím rozhodnúť, či to zvládnem.

Ale keď mi dali priestor na prácu s deťmi, rozhodol som sa, že mi to za tú diaľku stojí.
Doma ma čakala manželka s malým dieťaťom a rozbehnutým štúdiom. Pred ňou dávam skutočne klobúk dole, ako to zvládala.

Teraz bývate v Pribeníku, čo je stále diaľka, máte to dvesto kilometrov do školy a späť. Koľko vás mesačne stojí benzín?

Do štyristo eur približne.

Nebolo by pre vás jednoduchšie nájsť si zamestnanie bližšie k bydlisku?

Hľadal som aj tu, jasné. Ale vidím, že tam má moja práca zmysel.

S deťmi hľadáme rôzne cesty, športujeme, tancujeme, chodíme na súťaže, ideme až do extrému, stále sme iniciátori.

Každý učiteľ alebo tréner má svoje vízie, čo by chcel dokázať. Prišiel som na školu, kde je nespočetne veľa talentov. Ale práca s nimi je, samozrejme, veľmi náročná.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ste trénerom bojového umenia MMA, deti vďaka tréningom dosiahli úspechy nielen doma, ale aj na majstrovstvách v Európe, na majstrovstvách sveta v Brazílii aj na Indonézii.

Dokázali to za dva roky tvrdej driny a tréningov štyrikrát do týždňa, plus zápasov cez víkendy.

Ktorá základná škola bola na majstrovstvách sveta?

Deckám sme dali športovú možnosť a chceli sme od nich len jedinú vec: aby počúvali, chodili do školy a pekne sa správali k učiteľom.

Do pol roka sa nám podarili majstrovstvá Slovenska, do roka sme šli na majstrovstvá Európy a potom sme boli na dvoch majstrovstvách sveta.

To je neskutočný úspech.

Môj úžasný kolega je karatista, pracuje s mladšími deťmi, ja som vsadil na MMA a na to, že naše deti sú skôr výbušnejšie, chcú ísť viac dopredu ako do ústrania.

Ako ich motivujete?

Vraveli sme im, že keď budú makať, zmení sa im život.

Dievčatá na Luníku boli prvé, ktoré začali trénovať. Zo začiatku to fungovalo, ale keď prešli zo štvrtého ročníka do piateho, držali sa ešte jeden rok a začali sa maľovať, fintiť, zaujímať o chlapcov, smsky, TikTok.

Mám tu dievčinu, ktorá bola tretia na majstrovstvách sveta v MMA, pripravili sme ju za dva roky. Prešla na druhý stupeň, jeden rok som ju podržal, ale teraz sa jej skúste opýtať, koľkokrát príde na tréning. Už má náušnice v nose, fialové nechty.

Túto zmenu vnímate s prechodom na druhý stupeň. V čom to podľa vás je?

Pokiaľ sú na prvom stupni, rodičia sa o ne starajú ako o malé deti, všetko im dajú. Ale keď sa to preklopí a sú už na druhom stupni, ich otázkou je, kedy donesú peniaze.

Na rozdiel od iných detí, tieto z Luníka sú tlačené do toho, aby boli predčasne dospelé.

Učiteľka z košického Luníka IXMoje bydlisko je nálepka. Som Rómka a zvládla som to

Jana Holubčíková

Máte ako muž u detí väčšiu autoritu?

Musím byť úprimný. Dámy medzi Rómami to majú veľmi ťažké. Keby som tu mal pracovať ako žena, neostal by som tu. Klobúk dole pred každou kolegyňou.

Ja som veľmi prísny a zlý a niekedy sa až hanbím sám pred sebou, ako som reagoval. 

Keď som sem nastúpil, bol som zo strany žiakov ponižovaný. Povedal som si, buď to vydržím a dám to, alebo môžem odísť preč.

Keď od nich niečo chcem a máme pravidlo, musia to striktne dodržiavať, lebo ich nič nenaučím.

Keď nebudú robiť veci podľa pravidiel, stále zostanú vo svojom svete.

Riaditeľ vašej školy mi povedal, že keď tu má niekto záujem učiť, veľmi rýchlo pochopí, či na to má. Niektorým záujemcom stačí jedna hodina a na druhý deň už neprídu. Na Luníku zostanú iba tí, ktorí v tom vidia zmysel.

Keď som sem prišiel, po týždni som bol rozhodnutý, že sa nevrátim. Manželka mi dohovorila, povedala, že to zvládnem a mám vydržať. Sama má skúsenosti s rómskou komunitou, veľmi veľa mi radila.

Som tu stále aj vďaka riaditeľovi, ktorý je skvelý človek, takisto zástupkyni, kolegom.

Nemáme tu čas kvákať, to tu neexistuje. Príde len ten, kto chce s týmito deťmi naozaj robiť.

Ako s vami spolupracujú rodičia?

Pre nich je priorita povedať: Mám prácu alebo fušku. Ale nie to, aby malo dieťa vzdelanie. Ale my potrebujeme rodičov, ktorí s nami spolupracujú.

Každý jeden by chcel, aby mal zo svojho dieťaťa dobrého športovca, ale nie je ochotný pre to nič urobiť. Očakával by som väčšiu pomoc, nejakú súčinnosť.

Potrebujem ich na tréningu, ale je bežné, že dieťa ide miesto toho s rodičom na nákup.

Je fajn, že ho to učia, ale nezaujíma ich, že dieťa trénuje preto, aby mohlo niečo vrcholovo dosiahnuť.

Pre nich je priorita dnešok. To, čo bude zajtra, ich nezaujíma. S tým sa nedokážem stotožniť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Má toto zmýšľanie vplyv aj na ich deti?

Jasné, to je najhoršie. Niečo im vštepujeme do hlavy a snažíme sa im ukázať, že keď na sebe budú poctivo a tvrdo pracovať, tak naozaj jedného dňa niečo dokážu.

Najprv som ich chcel meniť na lepších ľudí. Ale vôbec ich netreba meniť. Len im ukázať, že život má cieľ a zmysel.

A toto je najväčší problém. Tieto deti nemajú žiadny cieľ. To, čo vidia doma, to prinášajú aj sem.

Netvrdím, že rodičia s nami musia chodiť na zápasy vždy.

Každý zápas je na informovaný súhlas rodiča. Podpísaný príde, ale na všetko ostatné sme sami. Ráno ich niekedy ideme budiť, kontrolujeme každému tašku, či majú všetko.

Momentálne vozíme deti na zápasy s kolegom na svojich autách. Tu som pochopil, čo je povolanie a čo práca.

Každý krúžok rodiča niečo stojí. Vravíte, že deti vozíte na zápasy na svojich autách a prispieva im aj škola.

Boli sme s deťmi na súťaži, celý deň. Škola nám zaplatila cestu a deťom som povedal, aby si zobrali niečo jesť. Myslíte si, že si zobrali? Ráno bol problém ich už len pozbierať.

Cez deň som im kúpil nejaké jedlo, vodu a večer boli hladní, išli sme na pumpu s reštauráciou. Keď mi pri pokladni povedali sumu 180 eur, myslel som si, že sa rozplačem. Všetko išlo z mojich peňazí.

To isté robí v prípade potreby aj pán riaditeľ. Keď deti potrebovali kimoná na karate, kupoval ich kolega.

Postupne sme to nastavili tak, že deti majú so sebou vodu a desiatu, aspoň ten základ občerstvenia počas turnajov.

Tínedžeri si všeobecne prechádzajú náročným obdobím dospievania. Čím sa dá namotivovať mladý človek z Luníka, ktorý nemá štandardné bývanie a motiváciu vzdelávať sa?

Mal som tu chalana, ktorý hovoril, že chce byť drogový díler. Stále mal nejaký problém, bitky.

Zobral som ho s deviatakmi do kuchynky a začali sme piecť. Do pol roka bol iniciátorom všetkého.

Dámy kolegyne odpadávali. Mali sme tu šiškové dni, perníkové dni, robil sa langoš, gyros, pizza aj koláče.

Dnes sa učí za kuchára, majstri sú s ním spokojní. Už má ambície, chce mať bufet.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Teda vidíte deti, ktoré po vedení nájdu svoju motiváciu.

Chcú byť inde. Spýtajte sa rómskych detí, či chcú vlastnú izbu, a uvidíte tie pohľady. Niektoré sa pýtajú, či sa to dá. Alebo sa spýtajte, kto by sa chcel sprchovať každý deň.

Nedeje sa ani to, že majú ráno čisté oblečenie a svoje botasky. Príde posledný a zoberie, čo mu zostalo. A to sú len malé veci, ktoré sú pre nás bežné.

Mali sme žiaka, ktorý sa sa po roku tréningu kvalifikoval do Indonézie. Potom tu všetko ospevoval, zážitky, iný svet. Vonku nie ste Róm. Povedal mi: Pán učiteľ, tam som nebol cigán! Tam som bol bojovník!

Šport mení aj tých najhorších ľudí na najlepších vďaka sebadisciplíne. V bojových športoch hráte sami za seba. Musíte zo seba dostať tú najväčšiu emóciu.

Ale každý z nich má vysvetlené, že je zbraňou, a učím ich, aby to nezneužívali.

Rozbiješ kamarátovi vonku nos, mama pôjde na políciu, prídu sem a už si trestnoprávne zodpovedný.

Na nedávnom premietaní filmu Štúr v školskej telocvični sedeli vaši žiaci disciplinovane, nevyrušovali a po predstavení sa o ňom zanietene rozprávali.

Tu sa na tom pracuje. Keby ste videli začiatky, čo rozprávali kolegyne.

Pred 23 rokmi tu tašky lietali von oknom, pracovné pomôcky horeli v triede a všetky knihy ste videli porozhadzované vonku.

Dnes budete pre chalana princezná a zajtra vám vynadá a ani neviete za čo.

Tu je každý deň ako malý zázrak.

Na tréningoch sme si to nastavili: dobré známky, správanie a hlavne úcta, rešpekt voči učiteľovi. Majú zakázané biť sa: keď sa pobijú vonku, stopneme krúžok na mesiac.

Premietanie filmu Štúr v škole na Luníku IXŽiaci riešili nešťastný výstrel z pušky, Štúr je podľa nich lepší než Fico

Jana Holubčíková

Funguje to?

Jasné. Mali sme tu chalana, s ktorým sme mali ambiciózne plány. Mohol ísť na majstrovstvá, ale čo z toho, keď sa neučil, mal nulovú disciplínu aj dochádzku, na hodine oponoval učiteľom. Rok stál, nesmel prísť na tréning.

Vidno posun. Žiaci chcú chodiť na telesnú výchovu, budú robiť všetko preto, aby prišli.

Naši žiaci chodia aj na lyžiarsky výcvik. Idú len tí najlepší z druhého stupňa a dostanú to ako odmenu za správanie a známky.

Tam konečne vidia, že žiť sa dá aj inak.

Čakal som, že keď tam prídeme, bude tam chaos, bordel, budú premýšľať, kde si vypiť a zafajčiť. Ale nič sa nestalo.

Zlepšili sa tam vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi. K týmto žiakom si získavate dôveru len postupne a presne tak je to aj u ich rodičov.

Ako brali rodičia, že deti idú na lyžiarsky a nebudú doma niekoľko nocí?

Pustili ich, ale starali sa, volali.

Prirovnal by som to k vzťahom, ktoré boli kedysi, dajme tomu v roku 1900. Vtedy bolo veľa detí, rodičia si s nimi nevybudovali vzťahy, lebo vedeli, že by mohli prísť o hociktoré z nich.

Keď sa pýtam, koľkých majú súrodencov, menšie číslo ako štyri nikto nepovie. Z koľkých detí si? Z piatich, z dvanástich.

Treba s nimi ísť do hĺbky, ale to sa pri každom nedá, aj keby som sa postavil na hlavu.

Skúšajú, koľko je vo vás právd. Tieto deti potrebujú iný spôsob výučby, ale povedal by som, že to skoro všetky deti.

Už s nimi viac pracujeme od prvého stupňa a krásne to funguje.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Počula som o existencii mýtu, že učitelia, ktorí učia rómskych žiakov, majú za to špeciálne príplatky. Váš riaditeľ povedal, že ide o sumu asi 30 eur. To sa ani nedá závidieť.

Vymením sa s hociktorým učiteľom na dva týždne, nech si to tu užije. A nech berie môj plat. Som ochotný.

Máte krúžky, dostanete aj príplatky, ale všetko si musíte organizovať, vypisovať papiere.

Domov prídem hotový a nepoznám kolegyňu, ktorá by večer o desiatej ešte niečo pracovné nepísala.

Už ste povedali, že svoju prácu vnímate ako povolanie. Máte pred sebou ešte nejaké výzvy?

Osobný život som touto prácou skončil. Ešte cez víkend ako tak fungujem s rodinou.

Čo ma drží na deväťdesiat percent je moja vôľa a to, že to nie je práca, ale povolanie.

Je skvelé, keď u detí vidíte šťastie, úprimnosť. Niekam ich zoberiem a už to nie je také, že všetci gádžovia sú zlí.

Keď vidia, že v športe neexistujú bariéry, je to úplne iný svet.

Je možné, že raz si nájdete prácu pri svojom bydlisku. Rozmýšľate nad tým?

Premýšľam: keď raz odídem, čo s nimi bude.

Trávim s nimi viac času ako vlastní otcovia. Kto ich berie na večere, obedy, do reštaurácie? Pri mne sa učia stolovať, jesť. Kontrolujem im tašky, všetko sa rieši za pochodu.

Keby sa mi podarila dobrá práca niekde pri Kráľovskom Chlmci, to by bolo veľké plus.

Moja manželka ma v práci stále povzbudzuje, pomáha mi celá rodina. Ďakujem Pánu Bohu za všetko pekné, čo sme dokázali, manželke za nekonečnú podporu, je tá najúžasnejšia žena na svete. Aj dcére, synovi, otcovi, mame, tetuške, svokre, dedkovi a strýkovi za pomoc a skvelé rady. Taktiež priateľom, ktorí ma v práci stále povzbudzujú. 

Riaditeľ čaká, že jedného dňa prídem a poviem dosť. Každý deň, keď sadnem do auta, sa sám seba pýtam: Prečo tam ideš, načo to robíš?

Ale vždy sa niečo nájde.