Učiteľka z košického Luníka IX Moje bydlisko je nálepka. Som Rómka a zvládla som to

Autorka získala za tento článok 13. októbra 2025 Cenu za ohľaduplnú publicistiku o chudobe, ktorú odovzdáva Slovenská sieť proti chudobe.

Má 19 rokov, vyrastala na košickom Luníku IX. Vychovávala ju babka, ktorá ju motivovala, aby sa učila. Formovali ju aj saleziánky, ktoré jej ukázali svet mimo rómskeho sídliska. Istý čas s nimi žila na internáte spolu s rovesníčkami.

Dnes je učiteľkou v materskej škole a hovorí, že chce byť pre ďalších Rómov vzorom.

Vanesa Čuláková sa rozhodla zostať na košickom Luníku IX, hoci je toto sídlisko samo osebe stigmou. Mnoho obyvateľov má problém začleniť sa do práce či spoločnosti práve pre adresu zapísanú v občianskom.

Pre Postoj hovorí, že do školy chodila rada a vždy chcela dosiahnuť samostatnosť. Po škole sa túžila zamestnať a prispievať babke do domácnosti – peniazmi, ktoré si sama zarobila.

Práve babka, ktorá Vanesu mala v opatere s jej ďalšími troma súrodencami, ju k učeniu povzbudzovala najviac.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Babka videla, že chcem chodiť do školy a že sa rada učím. Motivovala ma, aby som šla na strednú pedagogickú školu. Hovorila mi: Vzdelávaj sa, dáš to a ver si. Podľa mňa je najdôležitejšie, že je niekto, kto vo vás verí,“ opisuje Vanesa.

Dodáva však, že konečný cieľ musí človek dosiahnuť aj tak len sám.

Jej babka vyrastala v detskom domove, s Vanesou komunikovala doma po slovensky. Babka podľa Vanesy zažila inú výchovu aj prostredie, preto bol aj jej prístup iný. Vychovala dve deti, neskôr sa starala o štyri vnúčatá.

Vanesa pochádza z početnej rodiny deviatich detí, najmladšie sa narodilo len tento rok.

Luník IX je nálepka

Vanesa potvrdzuje, že Rómovia zažívajú často diskrimináciu pri hľadaní práce. Sama sa s takými prejavmi stretla už počas školskej praxe v bežnej škôlke.

„Keď počuli, odkiaľ pochádzam a že som Rómka, tak sa len uprene pozerali, že vážne? Úplne inak sa správali. Myslím si, že sa treba pozerať aj na vnútro človeka a spoznať ho.“

Diskriminácia sa podľa nej prejavuje aj tým, že sa k nej ako k Rómke správajú automaticky inak.

„Stalo sa mi viackrát, že som mala pocit, ako keby mi museli všetko vysvetľovať viac. Ja som im povedala, že veď ja rozumiem. Ako keby ma podceňovali. Človek to všetko vníma a cíti, ako sa ten druhý pozerá.“

Dodáva, že aj tak nikdy nedokáže ovplyvniť, čo si o nej ľudia budú myslieť. „Ako to celé pochopia, je už na nich. Ja nemôžem každému vysvetľovať, čo viem, aké mám vzdelanie a že mám prácu.“

Istý čas jej trvalo, kým si našla po škole brigádu. „Luník je taká nálepka. Je to ťažké, ale človek sa musí snažiť.“

So stredoškolským vzdelaním chce dať príklad ďalším Rómom, aby sa nebáli a viac si verili. „Aj ja som Rómka a zvládla som to. Každý má rozum, len sa treba zatnúť, sadnúť si za stôl, učiť sa a môže byť aj lekár.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Práve počas praxe medzi majoritou sa zamýšľala nad tým, akí sú Rómovia, ako sa líšia od väčšinovej spoločnosti.

„Vnímala som už v detstve aj neskôr na praxi, ako žijeme my Rómovia. To, že naša národnosť je iná, neznamená, že nedokážeme nič. Keď nás diskriminujú alebo kritizujú na internete, vtedy niekedy len prehltnem, čo napíšu – že Rómovia nepracujú, lebo sa im nechce.“

Vanesa hovorí, že nie je pravda, že žiadny Róm nechce byť zamestnaný. „Mám sto chutí zobrať kritikov na Luník a ukázať im ľudí, ktorí tu pracujú a chodia každý deň do práce. Poznám aj Slovákov, ktorí žijú len po vonku a nemajú kde hlavu zložiť.“

Nikola Bilá z Gréckokatolíckej rómskej misieMôj život sa totálne zmenil. Všetko sa začalo jednou otázkou kňaza

Jana Holubčíková

Vanesa hovorí, že Luník IX sa pomaly mení a vidieť, že ľuďom záleží na vzdelaní viac ako kedysi.

„Už si začínam všímať, že veľa detí odtiaľto išlo aj na pedagogickú školu, akú mám ja. To ma veľmi teší. Chcú sa učiť aj za kuchára, idú za asistentov, už sa neboja.“

Pozná viac ľudí, ktorí majú vyššie ako základné vzdelanie.

„Veľmi sa to na Luníku posunulo vo vzdelávaní. Aj tí starší hovoria, že potrebujú školu, vedia, že bez nej ich nezoberú do práce. Je to potrebné.“

Nová generácia je už podľa Vanesy iná, inšpiruje sa od rovesníkov, chce viac. „Nemusí tam byť vplyv rodičov, ale keď je moja kamarátka vzdelaná, aj mňa to začne lákať. Vidím, že ju to baví, že je to dobré, rozpráva sa o tom. Ani ostatní potom nemajú strach to skúsiť.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vanesa priznáva, že mala obavy, keď mala ísť na prijímačky na strednú školu s maturitou, neverila si. „Ale rodina, kamaráti mi hovorili: Skús, za to nič nedáš. Uvidíš, keď sa podarí, bude to super, uvidíš niečo nové, aké to tam je.“

So sebavedomím jej výrazne pomohli saleziáni. Vďaka nim na chvíľu vyšla zo svojej komunity, zmenila prostredie a dokázala sa potom pozerať na mnoho vecí inak.

„Vtedy som sa najviac naučila samostatnosti, vážiť si veci a vnímať, aké je žiť medzi Rómami a aké medzi Slovákmi. Naučila som sa niečo o Slovákoch, zistila som, čo máme spoločné, v čom sme iní, v čom podobní a čo chápeme inak.“

Vanesu povzbudzuje babka aj k tomu, aby skúsila vysokú školu. Momentálne však chce pracovať a mať stály príjem.

„V budúcnosti sa plánujem osamostatniť, nebývať stále pri babke. Ale človek musí mať nejaký postup, nedá sa všetko naraz. Uvidím, či raz budem mať možnosť odísť z Luníka.“

Vysokú školu si tak zatiaľ necháva v zálohe. Má priateľa, ktorý pracuje ako taxikár, a jeho takisto motivuje, aby si doplnil vzdelanie.

Som šťastná a je to aj divné

Aký je život na Luníku? Vanesa s úsmevom hovorí, že by prijala, keby tam nevyhrávala naplno celý deň a noc muzika. „Človek sa veľmi nevyspí, hudba ide nonstop. Keď má človek vstávať ráno do práce, už to vníma.“

Keďže Vanesa pracuje v škôlke, má šancu už odmala motivovať aj najmenšie rómske deti. Pozná ich jazyk aj prostredie, v ktorom vyrastajú. Deti zo sídliska podľa nej potrebujú viac pozornosti.

„Treba sa im venovať, potrebujú motiváciu sa niečo naučiť. Zvládnu to, ale potrebujú ‚postrčiť‘. Keď dieťa niekto motivuje, začne vnímať všetko inak.“

Rómka, ktorá pracuje ako zdravotná sestraNikdy som nezažila diskrimináciu, všade som bola obľúbená

Jana Holubčíková

Nápad ministra školstva, aby boli už trojročné deti povinne v škôlke, vníma pozitívne. Podľa nej je dobré, keď budú v škôlke čo najskôr.

„Naučia sa hrať s inými deťmi, komunikovať. Veľa rómskych detí má problém so slovnou zásobou, ide im to veľmi ťažko. Sú deti, ktoré prekvapia, že pekne rozprávajú. Ale to je aj vec rodičov, ako s nimi komunikujú doma.“

Vanesina babka rozprávala doma po slovensky, cíti, že aj to na ňu malo veľký vplyv, hoci sa s kamarátmi vonku rozprávala len po rómsky.

Vyjsť z rómskeho prostredia je podľa nej dôležité. „Treba nadobudnúť aj iné skúsenosti. Nerómovia nás vnímajú inak a my im ukážeme, že nie každý Róm je rovnaký.“

Sama sa kedysi bála ísť medzi Slovákov. Počas školskej praxe v škôlke sa stretla s tým, že deti na ňu ukazovali rodičom a hovorili, že je Rómka.

Myslí si, že už aj malé deti vedia, že k Rómom chodiť nemajú. „Keď vidia rómske deti, už k nim nerómske nejdú. Udržiavajú si vzdialenosť.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vanesa tvrdí, že nie je jednoduché určiť, komu možno pripísať vinu za vzájomné vzťahy a prečo existujú také rozdiely a vnímanie.

„Aj my Rómovia máme predsudky, nechceme ísť k Slovákom, hovoríme si, že sa k nim nebudeme tlačiť, že to nemá zmysel.“ Podľa nej chýba dôvera na oboch stranách.

Páči sa jej, keď Slováci propagujú rómsku kultúru, spievajú rómske piesne, považuje to za poctu.

Dnes pracuje v škôlke v nerómskom kolektíve, niektoré jej kolegyne ju učili. Smeje sa, že je teraz divné, že si s nimi tyká. „Keď mi povedia, aby som im tykala, hanbím sa.“

V neďalekej základnej škole, ktorú navštevovala, stretáva takisto svojich bývalých učiteľov.

„Neviem opísať ten pocit. Som šťastná aj je to divné, že som teraz na takej istej úrovni ako oni, že som učiteľka. Som rada, že pracujem s ľuďmi, ktorých poznám a ktorí mi stále pomáhajú, aj sa stále od nich učím.“

Vanesa je vo svojej generácii na Luníku zatiaľ jediná pôvodná obyvateľka, ktorá si spravila maturitu, získala pedagogické vzdelanie a zároveň zostala učiť na Luníku.