Pred maďarskými voľbami Prečo môže Orbánov tieňový štát prežiť, aj keď bude v opozícii

Viktor Orbán je päťnásobným predsedom vlády Maďarska. Z toho štyrikrát vládne nepretržite s ústavnou dvojtretinovou väčšinou. Od roku 2010 do roku 2026 – šestnásť rokov bez prerušenia.

Tým sa stal najdlhšie vládnucim parlamentným lídrom Západu. Takéto dlhé vládnutie však nevyhnutne prináša aj vážne bremená.

Jeho systém totiž stihol vytvoriť aj neskutočne silný a stabilný tieňový štát. S tým súvisí jeden rozšírený omyl, ktorý sa v maďarskom verejnom diskurze drží mimoriadne húževnato. Ide o predstavu, že ak Fidesz raz prehrá, „bude koniec“, uzavrie sa jedna éra a krajina sa vráti do „normálnych koľají“. Táto predstava je falošná. A práve preto môže viesť k hlbokému sklamaniu.

Skutočná zmena systému v Maďarsku totiž nemôže byť výsledkom jedných volieb. Môže nastať len vtedy, ak sa protivníkom Fideszu podarí zvíťaziť nielen v roku 2026, ale aj v nasledujúcich voľbách. A to aspoň raz s ústavnou dvojtretinovou väčšinou. Aby sa stihli demontovať aj prvky spomínaného tieňového štátu.

Logika tieňového štátu

To, čo sa v Maďarsku vybudovalo za uplynulého jeden a pol desaťročia, totiž nie je len mocenský výkon viazaný na vládne cykly, ale hlboko zakorenený inštitucionalizovaný systém. Politická konštrukcia, ktorá dokáže bez problémov prežiť aj volebnú porážku a s novou energiou – už zbavená vládnej zodpovednosti – pokračovať tam, kde prestala. Áno, niečo podobné sme už videli – na Slovensku u Roberta Fica.

To, že Viktor Orbán vládne tak dlho a v podstate s neobmedzenou mocou, je aj v európskom meradle výnimočné. Skutočná otázka však neznie, ako dlho, ale na čo tento čas využil.

Orbán pochopil, že v modernej politike sa skutočná moc neskrýva len v technike vládnutia, ale v kontrole nad inštitúciami. Nie iba v tom, kto sedí v kresle premiéra, ale v tom, kto rozhoduje aj vtedy, keď už premiérom nie je.

Tak vzniklo to, čo dnes filozof János Kis, jedna z kľúčových osobností maďarskej zmeny režimu v roku 1989, nazýva tieňovým štátom. Ide o mocenskú štruktúru, v ktorej voľby rozhodujú len o výkonnej moci, zatiaľ čo skutočné centrá moci zostávajú nedotknuté.

Prokuratúra, výklad ústavy, zjednocovanie judikatúry najvyšších súdov, kontrolné a dozorné orgány, rôzne nadácie, súkromné kapitálové fondy, štátne médiá – to všetko sú pozície, ktoré boli na dlhé roky ovplyvnené vôľou jednej strany.

Nie náhodou. Nejde o vedľajší právnotechnický efekt, ale o výsledok vedomého politického plánovania.

Orbán verzus MagyarMaďarskému premiérovi hrozí prehra. Domino môže zasiahnuť aj Bratislavu

Zsolt Király

Najvyšší súd (Kúria) ako konečná moc nad výkladom práva

Kúria je najvyšším súdnym orgánom Maďarska. Nie je „jedným zo súdov“, ale vrcholom výkladu práva. Kúria netvorí zákony, ale určuje, ako sa majú uplatňovať.

Jej politický význam spočíva v tom, že netreba „riadiť“ každého sudcu – stačí určiť strop výkladu práva. Môže spomaľovať alebo blokovať citlivé kauzy, v sporoch o voľby má rozhodujúce slovo a výkladom práva dokáže zneškodniť reformy. 

Problém je v tom, že predseda Kúrie je volený parlamentom dvojtretinovou väčšinou, funkčné obdobie je deväť rokov, teda výrazne presahuje jeden volebný cyklus, v posledných rokoch boli do vedenia Kúrie dosadení kandidáti bez plnohodnotnej sudcovskej kariéry, ale s jasným politickým krytím Fideszu.

Vo volebných sporoch Kúria systematicky rozhodovala v prospech vládnej strany (napr. v otázkach financovania kampane, mediálnej rovnosti, zneužívania štátnych zdrojov), výkladom procesných pravidiel blokovala alebo spomaľovala citlivé kauzy, vytvorila precedensy, ktoré zvyšujú prah dokazovania pri korupčných prípadoch spojených s verejnými zákazkami. Nejde teda o „riadenie sudcov“, ale o nastavenie stropu interpretácie práva, ktorý chráni systém aj po strate vlády.

Najvyšší kontrolný úrad (Állami Számvevőszék, ÁSZ) je ďalšou dôležitou baštou tieňového štátu. Jeho význam spočíva v tom, že načasuje (kedy kontroluje), selektuje (koho kontroluje) a rámcuje (čo označí za porušenie zákona). Správa ÁSZ môže znemožniť politickú stranu pred kampaňou, zdiskreditovať samosprávu, poskytnúť zámienku na odobratie finančných zdrojov.

ÁSZ je učebnicovým príkladom strategickej, nie technickej moci. Jeho predseda má 12-ročný mandát, je menovaný dvojtretinovou väčšinou a úrad načasúva kontroly (napr. tesne pred voľbami), selektuje subjekty (opozícia vs. vláda), rámcuje porušenia zákona spôsobom, ktorý má politický účinok.

Opakovane kontroloval opozičné strany a konštatoval „nezrovnalosti“, ktoré viedli k pokutám alebo strate štátneho financovania. Rovnaké alebo závažnejšie praktiky pri Fidesze neboli predmetom porovnateľnej kontroly. Výsledkom je tzv. „účtovnícka gilotína“ – legálny spôsob, ako ochromiť kampaň súpera bez potreby trestného konania.

Výhrady voči Kúrii a Állami Számvevőszék pritom nespočívajú v tom, že by ich predstavitelia konali „nekompetentne“ v technickom zmysle. Práve naopak: ide o formálne vysoko profesionálne fungujúce inštitúcie, ktorých problémom je politická asymetria a selektívnosť výkonu moci.

Potenciálna nová vláda Tiszy by tak síce mohla mať jednoduchú parlamentnú väčšinu, no aj tak by nebola schopná vyvodzovať zodpovednosť. Márne by hlásala protikorupčný obrat, ak by nemala kontrolu nad začatím trestných konaní. Márne by sa pokúšala o reformy, ak by sa výklad ústavy kedykoľvek mohol stať štítom na obranu starého systému.

Viktor Orbán a jeho okruh by preto neprišli o moc definitívne. Porážka by bola len dočasným stavom, nie konečným pádom.

S tým súvisí aj zneviditeľnenie nadobudnutého majetku. Znie to povedome, však? Pripravovaná novela katastrálneho zákona môže aj u nás na Slovensku pomôcť politikom zatajiť vlastníctvo nehnuteľností. V Maďarsku sú však v tomto oveľa ďalej.

Súkromné kapitálové fondy a „EÚ-kompatibilný offshore“

V apríli – máji 2010, čiže po tom, čo Fidesz-KDNP po ôsmich rokoch v opozícií prvýkrát získal v parlamentných voľbách dvojtretinovú väčšinu, Orbánova vláda zaviedla pojem systém národnej spolupráce. Jednou z jeho najcynickejších inovácií bolo vytvorenie tzv. súkromných kapitálových fondov (po maďarsky magántőkealapok).

Čo je súkromný kapitálový fond? Z právneho hľadiska ide o jednoduchý investičný fond, ktorého skutoční vlastníci (investori) nie sú verejne známi. Správcom fondu je často štátny aktér alebo oligarcha blízky vláde. Inými slovami: nevieš, komu majetok patrí – vieš len, že papierovo nepatrí Orbánovi.

Takto sa celé diaľnice, banky, mediálne spoločnosti či energetický majetok dostali nie do rúk konkrétnych osôb, ale do konštrukcií, za ktorými nemožno identifikovať meno, zodpovednosť ani vlastníka. Na papieri teda nepatria nikomu – v skutočnosti však systému, ktorého vlákna sa zbiehajú v rukách jednej či dvoch desiatok ľudí. Ide o domáci offshore model v EÚ-kompatibilnom balení. A práve to robí orbánovskú éru skutočne trvácnou.

Rovnaká logika platí aj pri prevádzaní štátneho majetku do nadácií (takzvaný systém KEKVA). Univerzity, atraktívne a neskutočne hodnotné nehnuteľnosti, balíky akcií sa dostali mimo dosahu štátu takým spôsobom, že ich nemožno získať späť jednoduchou parlamentnou väčšinou.

Používaný argument, že súkromná správa je efektívnejšia než štátna, je v zásade legitímny – a historicky správny aj v slovenskom kontexte. Rozdiel medzi klasickou privatizáciou a orbánovským modelom je však zásadný.

Ako bolo uvedené, v Maďarsku totiž ide o presun majetku do netransparentných právnych schránok (magántőkealapok), kde nie je verejne známy konečný beneficient. Riziko nevzniká zo „súkromnosti“, ale z kombinácie: neidentifikovateľného vlastníctva, politicky prepojeného správcu, praktickej nemožnosti spätnej kontroly alebo návratu majetku.

Súkromné fondy môžu fungovať dobre, ak majú transparentnú vlastnícku štruktúru, podliehajú nezávislému auditu, existuje reálna možnosť sankcie alebo zmeny správcu.

V Maďarsku sú však správne rady nadácií obsadené bývalými ministrami, poslancami, oligarchami, mandáty sú doživotné alebo extrémne dlhé, majetok bol vyvedený bez trhovej ceny a bez spätnej klauzuly. Preto nejde o „lepší manažment“, ale o poistenie moci po strate vlády.

Maďarská stopa na MálinciHoci podľa Tarabu ide o slovenský strategický záujem, Maďari otvorene píšu o využití Málinca pre svoje potreby

Erik Potocký

Argument Gramsci vs. Orbán: nejde o symetrický prípad

Často sa objavuje tvrdenie, že Orbán len robí to isté čo liberálna ľavica na Západe – obsadzuje inštitúcie v duchu Gramsciho. Tento argument je zavádzajúci, pretože zamieňa kultúrny vplyv s právne zabetónovanou mocou.

Západné univerzity, médiá či mimovládky totiž nie sú dosadzované zákonom, ich vedenie je pluralitné a meniteľné, konzervatívci môžu zakladať alternatívne inštitúcie.

Orbánov systém mení ústavné a zákonné pravidlá, obsadzuje inštitúcie s donucovacou právomocou (súdy, prokuratúra, kontrolné úrady), znemožňuje ich výmenu aj po voľbách. Rozdiel teda nie je ideologický, ale ústavný.

Nelegitímne je to nie preto, že je to „konzervatívne“, ale preto, že odníma voličom reálnu možnosť zmeny moci, premieňa demokraciu na súťaž bez možnosti výmeny rozhodcov, vytvára systém, kde voľby rozhodujú len o vláde, nie o moci.

To už nie je kultúrny boj, ale postdemokratická architektúra štátu.

Aké je tajomstvo Pétera Magyara?

V takomto politickom prostredí sa objavil Péter Magyar. Ak však nezíska dvojtretinovú ústavnú väčšinu na zmenu zákonov prijatých dvoma tretinami parlamentu, môže skončiť podobne ako vlády Matoviča, Hegera a Ódora.

Vnútorné konflikty a vonkajšie tlaky ich rozložili, stratili parlamentnú väčšinu – a výsledkom bol návrat Roberta Fica v obnovenom postavení zbaveného politickej ceny predchádzajúcich vládnych období.

Péter Magyar vstúpil na scénu začiatkom roka 2024, keď bola maďarská opozičná scéna v troskách a v spoločnosti bola silnejšia túžba po zmene než potreba politickej sofistikovanosti. Keď už nezáležalo na tom, kto príde – len aby prišiel niekto, kto dokáže Orbánovu vládu poraziť.

Jeho úspech je sčasti otázkou načasovania, sčasti šťastia, ale aj schopnosti pochopiť, že netreba upratovať ruiny a dohodovať sa s bývalými, opakovane neúspešnými vyzývateľmi Orbána, ale hovoriť novým politickým jazykom.

Voličská základňa strany Tisza je nezvyčajne heterogénna: nahnevaní liberáli, sklamaní voliči Fideszu, protestní voliči proti systému. To, čo ich spája, nie je detailný program, ale túžba odstrániť orbánovský systém. To však na vládnutie nestačí.

Prečo môže vláda Tiszy ochrnúť?

Predstavme si, že Péter Magyar sa dostane k moci. Od prvého momentu sa ocitne medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane zdedí ťažkú ekonomickú situáciu pri vysokých spoločenských očakávaniach. Na druhej strane získa v podobe Fideszu opozíciu, ktorá nebude bežnou parlamentnou opozíciou, ale tieňovým štátom s obrovským inštitucionálnym a ekonomickým zázemím.

Orbán nezmizne. Ak bude nútený – podľa vlastných nádejí len dočasne – odovzdať vládnutie, urobí všetko pre pád novej vlády: právne, ekonomicky aj politicky. Preto ani volebná porážka Fideszu nemusí znamenať koniec systému.

Skutočná otázka teda neznie, či možno Viktora Orbána poraziť v roku 2026. Otázka znie, či je niekto schopný rozobrať tú mocenskú štruktúru, ktorá ho prežije. Odpoveď je jasná: nestačia jedny voľby. Nestačí charizmatický líder. Nestačí hnev ani túžba po odplate.

Treba čas, právnu odvahu, politickú trpezlivosť – a aspoň dve po sebe idúce víťazstvá, ideálne s ústavnou väčšinou. Bez toho bude aj prípadná výmena vlády len polčasovým výsledkom.

Skutočná zmena systému – ak vôbec nastane – nepríde v roku 2026, ale najskôr o celý volebný cyklus neskôr. A je lepšie to povedať už teraz. Najmä tým, ktorí Maďarsko sledujú zvonka, napríklad zo Slovenska.

Voľby v roku 2026Môže dôjsť k pádu Viktora Orbána, Keira Starmera aj k inému rozloženiu síl v USA

Ján Cipár

Kampaňové praskliny a nervozita

Týmto sa však príbeh nekončí. Práve naopak – tu sa stáva skutočne zaujímavým. Pretože teoretická logika „tieňového štátu“ sa tu stretáva s každodennými detailmi kampane. S epizódami, ktoré sa na prvý pohľad javia ako komunikačné chyby, no v skutočnosti sú symptómami unaveného defenzívneho systému.

Fidesz v nedeľu usporiadal celonárodný kongres, na ktorom predstavil všetkých 106 kandidátov v jednomandátových obvodoch a aj svojho kandidáta na premiéra – Viktora Orbána. Samo osebe by išlo o rutinnú udalosť, najmä pre stranu zvyknutú na moc. Tentoraz sa však udialo niekoľko zvláštností.

Maďarský volebný systém je zmiešaný. Voliči hlasujú v jednomandátových obvodoch (106 mandátov) a zároveň za celoštátne stranícke kandidátne listiny (93 mandátov). Parlament má 199 poslancov a systém je nastavený tak, že víťaz v jednomandátových obvodoch získava výraznú mandátovú prémiu aj pri relatívne tesnom celkovom výsledku.

Spomedzi kandidátov Fideszu je 41 nových mien a 65 starých. Orbán to komentoval slovami, že „verím, že cirkev sa musí neustále reformovať, pretože vo Fidesze je lepší len Fidesz“.

Nápadné však bolo, že najznámejšie tváre Fideszu – ministri a stranícki „hráči ťažkej váhy“ – sa okázalo vyhýbajú individuálnemu súboju. Existuje len jedna výnimka: Tibor Navracsics, minister verejnej správy a regionálneho rozvoja, ktorý je už čiastočne mimo vnútorného kruhu, bývalý eurokomisár, ktorý kandiduje v Budapešti.

Všetci ostatní si zvolili bezpečie kandidátnej listiny. Individuálny obvod znamená príliš veľké riziko. Listina poskytuje ochranu – najmä tým na jej čele. To samo osebe veľa vypovedá o tom, ako veľmi Fidesz verí vo vlastnú neporaziteľnosť.

Balázs Orbán, šéf kampane, politický riaditeľ Viktora Orbána a jeden z hlavných tvorcov duchovného profilu kampane, urobil na tomto kongrese obrovskú amatérsku chybu. Nezabezpečil si totiž internetovú doménu sloganu Biztos választás (Istá voľba).

Péter Magyar a strana Tisza okamžite rozpoznali príležitosť. Doménu kúpili a v priebehu hodín ju zaplnili opozičným obsahom. Odkaz bol jasný: Fidesz je „istou voľbou“ len pre skorumpovaných oligarchov.

Následne prípad presunuli do právnej roviny – požiadali o ochrannú známku sloganu. To už nebol vtip, ale vytvorenie nátlakovej situácie. Od tohto momentu by Fidesz mohol používať vlastný slogan na tričkách, hrnčekoch či plagátoch len so súhlasom Tiszy.

Význam tejto kauzy mnohí podceňujú, hoci ide o jedno z najdrahších polí kampane. Slogan nie je len veta. Objavuje sa všade: na bilbordoch, reklamných predmetoch, v online reklame. Tieto materiály sa vyrábajú mesiace pred voľbami, so zmluvami, s tlačiarenskými kapacitami a predfinancovaním.

Tri mesiace pred voľbami už spravidla neexistuje manévrovací priestor. Ak sa vtedy ukáže, že slogan je právne napadnuteľný, zostávajú tri zlé možnosti: vyhodiť hotové materiály, všetko prepracovať alebo požiadať o povolenie súpera. Všetko stojí veľa peňazí. A čo je minimálne rovnako dôležité – čas a dôveryhodnosť.

Klamstvo sa neoplatí – ani v kampani

Právny rozmer sa objavil aj na inom fronte. Podľa oznámenia Pétera Magyara dal Mestský súd v Budapešti v prvom stupni za pravdu strane Tisza v spore s vydavateľom portálu Index. Provládne médium totiž postavilo celú kampaň na dokumente, o ktorom tvrdilo, že ide o 600-stranový ekonomický program Tiszy.

Problém bol v tom, že takýto dokument neexistoval. Časť citácií v ňom – ako sa počas súdneho konania preukázalo – „halucinovala“ umelá inteligencia.

Kampaňová chyba Fideszu so sloganom, zabuchnuté dvere pred nosom aktivistov, opatrnosť individuálnych kandidátov, právne zlyhania propagandistických článkov – to všetko ukazuje na jedno: systém sa bráni. Nie je sebavedomý, ale nervózny. Neútočí, reaguje. 

A zatiaľ čo navonok sa ešte stále snaží pôsobiť silno, stabilne a nevyhnutne, vnútri sa objavuje čoraz viac prasklín.

Týždenný výber šéfredaktoraRobertovi Ficovi hrozí, že v apríli ostane ako kôl v plote

Martin Hanus

Čo hovoria čísla?

Potvrdzuje to aj čerstvý prieskum agentúry Medián zverejnený 14. januára, ale aj ďalšie prieskumy verejnej mienky. Spoločným znakom je absencia obratu trendu.

V Mediáne má Tisza náskok 12 percent. Nožnice medzi Tiszou a Fideszom sa opäť otvárajú. Všetky agentúry sa zhodujú, že Tisza má minimálne 2,5 milióna voličov. Pri Fidesze je rozptyl väčší – medzi 2,1 až 3 miliónmi. Tri mesiace pred voľbami je zvyčajne mimoriadne ťažké otočiť trend, čo podľa väčšiny meraní hrá v prospech Tiszy.

Táto politika stavia na hneve a nádeji. Magyar doteraz často reagoval na kritiku agresívne a vyžadoval absolútnu lojalitu aj od vlastných podporovateľov. Zároveň však jeho vystúpenia presne zodpovedajú psychickému nastaveniu jeho publika.

Vyhýba sa rozdeľujúcim témam, opakuje jednoduché posolstvá, jeho podujatia sú profesionálne a naznačujú finančnú hojnosť. Rýchlo sa učí. Na Slovensku by nám ho najviac pripomínal Igor Matovič.

Záverečná otázka

Najväčším rizikom pre Pétera Magyara do budúcnosti je fakt, že pod logom Tiszy zjednotil nezvyčajne heterogénnu voličskú základňu. Zhromaždili sa tam voliči, ktorých nespája ideológia, ale jediná silná túžba: odstrániť orbánovský režim. To je však zároveň najväčšie riziko Tiszy. Ak sa Magyar dostane k moci, táto široká koalícia sa môže rýchlo rozpadnúť.

Situáciu mu komplikuje aj dedičstvo prehnaných sľubov, zatiaľ čo značná časť jeho voličov očakáva okamžité zadosťučinenie po páde Viktora Orbána. Časť ľavicovej inteligencie už teraz dúfa, že sa opäť stane morálnym kompasom verejného života – lenže výkonná moc by sa ocitla v rukách pravicového politika bez silnej protiváhy.

Tieto rozporné očakávania nemožno uspokojiť naraz. Môžu vzniknúť nové strany, politický priestor sa môže znovu usporiadať do normálnejšieho spektra. Ak to Tisza prežije, stane sa jednou z konkurenčných strán – nič viac, nič menej. Najneskôr o štyri roky budú nové voľby a Péter Magyar už na tejto strane politického spektra pravdepodobne nebude sám.

Potenciálna vláda Tiszy by navyše čelila mimoriadne ťažkému dedičstvu. Ťažká ekonomická situácia, vybičované spoločenské očakávania a opozícia, ktorá nebude bežnou parlamentnou opozíciou.

Orbán totiž – aj keď odovzdá vládnutie – bude mať pod kontrolou hore spomenutý obrovský tieňový štát. Je k nemu naviazaný generálny prokurátor, Ústavný súd, Kúria, Štátny kontrolný úrad, dohľad nad trhom a v neposlednom rade obrovské ekonomické a mediálne zdroje. Všetko by bolo pripravené na urýchlenie pádu novej vlády a následný návrat k moci s „čerstvou demokratickou legitimáciou“. Presne tak, ako sa to naposledy podarilo Robertovi Ficovi a strane Smer.

Medzitým sa oficiálne začalo aj volebné obdobie. Prezident Tamás Sulyok vyhlásil voľby na 12. apríla. Dátum nikoho neprekvapil, ale definitívne stanovil časový rámec. Zostávajú tri mesiace. Málo času na strategický obrat, veľa času na chyby.

Strany už neplánujú – odpočítavajú. A počas týchto troch mesiacov sa rozhodne, či bude výmena vlády len epizódou alebo prvou kapitolou dlhého, bolestivého, ale skutočného systémového prechodu.