Tisza sa stala novým Fideszom Čo spôsobilo pád Orbánovho režimu

V uplynulých mesiacoch, keď sme cestovali po Maďarsku, bolo na každom kroku cítiť niečo, čo presahovalo bežnú politickú náladu: odhodlanie, tiché porozumenie, nevyslovenú istotu, že tentoraz sa to skončí.

Ten typ spoločenského pulzu, ktorý sa len zriedka mýli – a ktorý sa v noc volieb napokon pretavil do čísel, percent a mandátov.

Kráľ bol už dávno nahý – 12. apríl len umožnil, aby sa to už nielen tušilo, ale aj vyslovilo.

Čo však viedlo k pádu Orbánovho systému? Čo spôsobilo úplné zmiznutie starej opozície a ako sa mohla strana Tisza stať víťazom v takom bezprecedentnom rozsahu?

1. Keď sa realita postaví do cesty – súmrak propagandy

Každý systém funguje dovtedy, kým dokáže monopolizovať interpretáciu reality. Fidesz túto schopnosť stratil. V posledných rokoch už nešlo o formovanie reality, ale o jej zakrývanie: namiesto pravdy postpravda, namiesto riešení strach, namiesto spolupráce rozdeľovanie.

Viktor Orbán presne vedel, že svet, ktorý budujú a komunikujú, nie je totožný s realitou. Nemohol o tom však hovoriť – pretože by sa bolo ukázalo, že za kulisou nie je nič. Zostalo teda udržať si vlastný tábor, mýtus troch miliónov voličov. 

Lenže tento cieľ sa nielenže nepodaril naplniť – symbolicky sa presunul na druhú stranu: Tisza sa stala silou, za ktorú sa postavili masy.

2. Váha moci – keď sa systém zrúti sám na seba

NER (tzv. systém národnej jednoty) nespadol zo dňa na deň. Zrútil sa pod vlastnou váhou. Príliš dlhé vládnutie nevyhnutne vedie k pohodlnosti – a čo je ešte nebezpečnejšie, k pocitu neomylnosti.

Klientelistická sieť, ktorá bola oporou systému, sa postupne stala jeho najväčšou záťažou. Oligarchický svet, okázalé bohatnutie, arogancia a nekompetentnosť ľudí dosadených do funkcií – to všetko viedlo k tomu, že spoločnosť už nechcela len zmenu, ale aj vyvodenie zodpovednosti.

Tisza výrazne vyhralaOslobodili sme Maďarsko od Orbánovho režimu, vyhlásil Magyar, ktorý získal ústavnú väčšinu

Marek HolkaJuraj Brezáni

3. Tisza ako nový Fidesz – a Péter Magyar ako „raný“ Orbán

Dejiny sa neopakujú, ale často sa rýmujú. Keď sa pozrieme na Orbána po roku 1989, porovnáme ho s dnešným a vedľa toho postavíme politický profil Pétera Magyara a posolstvá Tiszy, začína sa črtať známy obraz.

Tisza dnes vypĺňa priestor, ktorý kedysi patril Fideszu: systémová kritika, národný tón, dynamika a dôraz na osobnú dôveryhodnosť. A Péter Magyar – aspoň zatiaľ – viac pripomína Orbána na začiatku jeho dráhy než jeho dnešnú podobu.

Otázkou nie je, či dostal šancu – dostal ju, a to s bezprecedentným mandátom. Otázkou je, či sa vydá inou cestou. Pretože toto víťazstvo nevzniklo primárne za neho, ale proti Orbánovi. Nasledujúce voľby už budú o ňom.

A rozobratie NER-u – to treba povedať otvorene – si vyžiada minimálne dve po sebe idúce víťazstvá.

4. Neschopnosť poučiť sa z porážky – reflexy Fideszu zostávajú rovnaké

Zrelosť politickej komunity sa najlepšie ukáže po prehre. V prípade Fideszu zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by k nej došlo.

Balázs Orbán ako šéf kampane viditeľne zlyhal – nie nevyhnutne pre nedostatok schopností, ale preto, že ideológ bol postavený do čisto operatívnej pozície. A komunikácia po voľbách ukazuje, že strana opakuje tie isté schémy: Soros, Brusel, Ukrajina. Akoby sa nič nebolo stalo.

Lenže všetko sa zmenilo.

5. Ilúzia dvojtretinovej väčšiny – keď sa systém chytí do vlastnej pasce

Jedným z najväčších rizík dlhodobej moci je ilúzia večnosti. Fidesz uveril, že jeho dominancia je trvalá, nie dočasná.

Tomu prispôsobil aj volebný systém – mechanizmus zvýhodňujúci víťaza. Iróniou dejín je, že tento systém dnes nevyniesol jeho strojcu, ale jeho protivníka. To, čo malo byť štítom, sa stalo nástrojom pádu.

Koniec uhorskej koalícieČo znamená triumf Pétera Magyara

Martin Hanus

6. Keď výzva prichádza zvnútra

Viktor Orbán kedysi povedal: Fidesz môže poraziť len Fidesz. Tento výrok sa teraz naplnil.

Po rokoch budovania vlastnej „opozície“ si jeho predstavitelia nevšimli skutočné nebezpečenstvo: vnútornú nespokojnosť. Tých, ktorí boli odsunutí bokom, no systém poznali zvnútra a vedeli ponúknuť alternatívu.

Péter Magyar túto energiu dokázal zachytiť. Neútočil zvonka, ale rozkladal systém zvnútra. A pritom prevzal a predefinoval aj nástroje Fideszu: národné symboly, demonštráciu sily, komunitný zážitok.

To, čo bolo kedysi prirodzeným terénom Fideszu, už dnes nie je výlučne jeho.

Na Národnom pochode bolo na tvárach aktivistov Tiszy, stojacich za pódiom, vidieť napätie aj vieru, ktoré sa zriedka objavujú naraz: moment „teraz alebo nikdy“. Slzy, zovreté ruky, nevyslovená istota.

Na účastníkoch Orbánovho Pochodu mieru tento pocit chýbal.

A možno práve vtedy bolo všetko rozhodnuté.

Maďarsko si vybralo novú cestu. Opustilo systém, ktorý začínal s veľkými ambíciami, no za posledných pätnásť rokov sa od nich definitívne odklonil.

To najťažšie však ešte len prichádza. Moc nie je len príležitosť – je to skúška. Rôzne záujmy, politické prúdy a nenaplnené ambície sa budú stretávať a ich zvládnutie bude najväčšou výzvou každej vlády.

Otázka už neznie, čo padlo, ale čo vznikne na jeho mieste.

Dúfajme, že systém, v ktorom pravda nie je komunikačný produkt, výkon nie je privilégium a verejný život sa neorganizuje podľa lojality, ale podľa zásluh.

Pretože ak nie, tento príbeh sa neskončil. Len pokračuje s novými postavami.