Nekrológ Za Jurajom Lexmannom

Prof. PhDr. Juraj Lexmann, ArtD., bol nesmierne skromný človek. My vlastne môžeme až dnes spomenúť jeho profesionálnu cestu, lebo keby žil, isto by nám to nedovolil.

Bol hudobný skladateľ, hudobný a filmový teoretik, režisér hudobných dokumentárnych filmov a televíznych diel a pedagóg. V oblasti výskumu sa zameriaval na filmovú a liturgickú hudbu.

Vytvoril hudbu do viac ako stodvadsiatich dokumentárnych a animovaných filmov, ako aj k scénickým programom SĽUK-u.

Realizoval strih a hudobnú dramaturgiu asi k 1 400 filmom spravodajskej, dokumentárnej a animovanej tvorby.

Publikoval sedemnásť monografií a ich prepracovaných vydaní.

Je zostavovateľom kníh Liturgického spevníka pre Katolícku cirkev na Slovensku.

Dlhé roky pracoval v Ústave hudobnej vedy SAV, v období 1997 až 2009 bol jeho riaditeľom.

Prednášal na VŠMU, na Filmovej a televíznej fakulte tejto školy vybudoval Katedru zvukovej skladby.

Prednášal v kňazskom seminári na CMBF v Bratislave.

Spolupracoval s významnými režisérmi, napríklad s Viktorom Kubalom, na hudbe k filmom Zbojník Jurko či Krvavá pani.

Bol nositeľom viacerých významných ocenení. V roku 2014 získal Cenu Andreja Radlinského za dlhodobý prínos v oblasti médií. V tom istom roku mu bol Svätou stolicou udelený rytiersky Rád sv. Silvestra v stupni „rytier veliteľ“, ktorý sa udeľuje katolíkom za rozvoj cirkvi prostredníctvom svojich profesionálnych schopností, v roku 2017 získal Cenu Petra Mihálika za celoživotný prínos v oblasti filmovej vedy.  

Už bolo povedané, že Juraj Lexmann bol zostavovateľom Liturgického spevníka na Slovensku. Tu som tak trochu svedkom tohto príbehu. Jurko sa dozvedel, že sa pripravuje nový Liturgický spevník a že ho pripravujú síce dobrí ľudia, ale nie celkom vhodní na takýto projekt. Jurko sa s tým nevedel zmieriť.

Predsedom Liturgickej komisie na Slovensku bol nitriansky biskup doktor Ján Pásztor. Biskupským tajomníkom v Nitre bol doktor Tibor Slovák, žiak mojej mamy. A tak ma Jurko poslal za ním, aby som sprostredkoval jeho stretnutie s biskupom. Nebolo to jednoduché, lebo úlohy pre tvorcov boli už rozdané. Úprimne poviem, bol to dlhý zápas.

Jurko predstavil biskupovi tím vtedy asi najlepších veriacich hudobných znalcov na Slovensku a aj vďaka – po matkinej strane – jeho nemeckej dôslednosti dnes máme na Slovensku toto krásne dielo. Veľmi pozitívnu úlohu v tomto projekte zohral aj vtedajší generálny vikár Nitrianskej diecézy, profesor Jozef Vrablec.

Ja si na toto obdobie pekne spomínam. Navštevoval som vtedy Lexmannovcov na Záluhách, prinášal som z Nitry často jóbovské správy, ale prežil som u nich vďaka manželke Gerte a deťom Katke, Martinovi a Brigitke krásne chvíle, keď som sa ako starý mládenec často aj dobre najedol.

A ešte jedna vec. V marci 1987 uplynulo 45 rokov od prvých deportácií židovských občanov zo Slovenska. S Jánom Čarnogurským, biskupom Korcom a ďalšími sme vtedy pripravili vyhlásenie niektorých osobností Slovenska k tejto tragickej udalosti, v ktorom sme vyjadrili svoju úprimnú ľútosť. Poprosil som vtedy Jurka, či by nezašiel za národným umelcom Eugenom Suchoňom, či by to nepodpísal. Jurko išiel a podpis Eugena Suchoňa zdobí tento dokument už navždy. Takú dôveru mal tento veľký slovenský skladateľ k Jurajovi Lexmannovi.

Juraj Lexmann bol výnimočná osobnosť novodobých kultúrnych dejín Slovenska. Ale bol to v prvom rade krásny človek. Raz sme išli jeho autom niekam na Myjavu. Juraj, jedna mladá hudobná kritička a ja. Rozprávali sme sa a ona sa odrazu Juraja opýtala, v čom vidí zmysel, aj profesionálneho života. A Jurko jej odpovedal: „Je to strašne jednoduché. Napĺňať život láskou!“

Milá Gerta, Katka, Martin, Brigitka aj s vašimi rodinami, prežili ste s otcom krásny príbeh. Obetavo ste sa nakoniec oňho všetci starali. Máte právo byť hrdí na svojho manžela a otca. A my všetci spolu s vami ďakujeme Pánu Bohu za tohto vzácneho človeka, Juraja Lexmanna.