Autor diela Česká mše vánoční Hudba Jakuba Jana Rybu je plná radosti, ale jeho život bol zápasom o dôstojný život učiteľa

Za organom sedel sám skladateľ, rožmitálsky učiteľ, vtedy 31-ročný Jakub Jan Ryba. Na chóre hrali a spievali miestni ľudia.

Tá hudba poslucháča dokáže slávnostne naladiť a zároveň ho naplní radosťou. A robí to už vyše dvesto rokov.

Miestny učiteľ v Rožmitále toto ikonické dielo nepísal pre veľké chrámy ani pre profesionálne súbory. Napísal ho pre malé farské zbory s hudobnými laikmi, aby vďaka nemu mohli vznešenejšie prežiť Vianoce.

Toto dielo je svedectvom toho, ako sa aj v malých českých mestečkách darilo pestovať klasickú hudbu a ako patrila aj k životu nižších vrstiev spoločnosti. Vďaka tomu sa neskôr mohli zrodiť hudobní velikáni ako Smetana či Dvořák.

Ale Česká mše vánoční je zároveň svedectvom toho, že veselé a povznášajúce dielo môže napísať aj muž, ktorého život bol plný bolesti, biedy, sporov a mal tragický záver.

Sláva až po smrti

Dnes možno v Starom Rožmitále zapáliť sviečku Jakubovi Janovi Rybovi na cintoríne blízko miestneho kostola, v ktorom bol 27 rokov kantorom. Do riadneho hrobu na obecný cintorín bol však skladateľ prenesený až štyridsať rokov po svojej smrti.

Keďže spáchal samovraždu a ako verejne známa osoba tým vzbudil verejné pohoršenie, nemohol ležať medzi ctihodnými občanmi. Najprv bol pochovaný na odľahlom morovom cintoríne.

Až postupne bol prístup k nešťastnému skladateľovi milosrdnejší a chápavejší. Začali sa viac hrať jeho diela a najmä Česká mše vánoční sa stávala čoraz obľúbenejšou, lebo šikovní kantori ju dokázali nacvičiť aj s miestnymi ľuďmi.

Ryba k nej napísal české slová, a tak jej rozumeli aj ľudia neovládajúci nemčinu či latinčinu. Nebola to len náboženská záležitosť, ale aj vec národnej cti.

Jakub Jan Ryba sa až po svojej smrti dočkal obdivu a slávy. Začalo sa viac hovoriť aj o jeho živote, príkoriach, biede, a tak sa vytrácalo pohŕdanie a opovrhovanie.

Dnes už sú v Rožmitále a jeho okolí tri pomníky pripomínajúce skladateľa. Kamenný pamätník je aj medzi stromami na vrchu Štěrbina, kde si Ryba vzal život.

Pri jeho tele sa našlo Senecovo dielo O pokoji mysle. Seneca bol Rybov obľúbenec, práve on mu v ťažkých obdobiach života pomáhal prežiť, nevzdať sa, bojovať. Ale v apríli 1815 už ani pomoc antického stoika nestačila. 

Ryba bol vyčerpaný a nemal viac silu vzdorovať.

Jan Jakub Ryba (1765 – 1815). Foto: Profimedia/ČTK

V Rožmitále pod Třemšínem sú už dnes na svojho rodáka hrdí, na Vianoce tu znie aj Česká mše vánoční na pôvodnom organe, na ktorom ju prvýkrát odohral samotný autor. A tamojšia škola nesie meno po najslávnejšom miestnom učiteľovi.

Učiteľom proti svojej vôli

Jakub Jan Ryba bol celý svoj dospelý život učiteľom a 27 rokov učil práve v Rožmitále. Učenie sa stalo jeho vášňou, hoci sa učiteľom pôvodne nechcel stať.

Na svojom otcovi videl, že sa z učiteľovania ledva dalo vyžiť. Vzdelaní učitelia sa vtedy aj ťažko presadzovali, lebo učiteľské posty dostávali bývalí vojaci, ktorí deti nič nenaučili. Mnohí rodičia ani nechceli deti posielať do školy, hoci im to už školské zákony Márie Terézie nariaďovali.

Jakub Jan Ryba nezdedil po otcovi len učiteľské povolanie, ale aj hudobný talent. Ich skromný domov v Přešticiach či Nepomuku bol plný hudby a mladý Ryba už veľmi skoro začal tvoriť vlastné skladbičky.

Poslali ho študovať do Prahy na prestížne piaristické gymnázium a tam sa hudobne rozvíjal. Ako hudobník začal získavať uznanie aj si svojimi dielami privyrobil a nie div, že plánoval študovať vo svete a presadiť sa ako skladateľ.

No keď mal dvadsať, otec ho vyzval, aby rýchlo zložil učiteľskú skúšku a prišiel domov, potreboval jeho výpomoc. Syn poslúchol, ale návrat bol ťažký. Na prvom učiteľskom mieste neuspel, navyše mu umrela mama, otec sa druhýkrát oženil. Bolo toho veľa a mladý Ryba vážne ochorel. Vtedy sa hovorilo o nervovej horúčke, dnes by sme to asi nazvali depresiou.

Dostal sa z toho aj vďaka Senecovi, ktorý písal, že „človek v ťažkých chvíľach nemá podliehať zármutku, ale venovať sa užitočnej činnosti“. Ryba sa zmieril so situáciou.

Vo svojom životopise napísal, že vtedy tuho premýšľal o učiteľových povinnostiach a zistil, že sú veľmi vznešené. „Aby som sa upokojil, zaoberal som sa myšlienkou: aj v malom meste môžeš niečo dobré dokázať. A upokojený zahĺbil som sa do svojho nového povolania.“

Ako 23-ročný prišiel za učiteľa do Rožmitálu pod Třemšínem a bol tam až do svojej smrti. Bolo to mestečko obývané roľníkmi, remeselníkmi, hutníkmi.

Mladý muž sa s vervou pustil do učenia a do radikálnych zmien v škole. Dbal na čistotu, disciplínu, začal učiť aj nemčinu, aby sa jeho žiaci neskôr dokázali presadiť. A zavádzal aj vyučovanie záhradníctva a ručných prác. Talentované deti zadarmo po vyučovaní aj hudobne vzdelával.

Energia mladého učiteľa narazila na odpor. Prišli prvé sťažnosti, ale školský komisár, ktorý prišiel školu skontrolovať, označil učiteľa za „pravú ozdobu školy“ a vymenoval ho za správcu. Tieto situácie sa potom neraz opakovali, inšpekcia však bola s výsledkami školy zakaždým spokojná.

V Rybovej knižnici – ktorú si napriek chudobe budoval – boli všetky dôležité knihy o nových vyučovacích trendoch a smeroch.

Ryba si to takto pre seba sformuloval: „Žijem ako učiteľ, konám ako učiteľ a zomriem ako učiteľ.“

Večné spory a prieky

Rožmitálsky učiteľ mal neustále spory s rodičmi detí, so správcom arcibiskupského panstva, pod ktoré mestečko aj škola patrili, ale najmä s farárom Kašparom Zacharom.

Ryba mal asi veľa rôznych talentov, ale v jeho povahe zrejme bola aj prudkosť, silné sebavedomie a autoritatívnosť. Bol veľmi dôsledný a žiadal to od všetkých.

Asi nie vždy vystupoval diplomaticky a miestni dlho nedokázali oceniť, čo v obetavom a ambicióznom učiteľovi majú a že ich deti vychádzajú zo školy dobre pripravené na život, navyše aj hudobne vzdelané.

Ryba sa v Rožmitále oženil, bolo to šťastné manželstvo, s manželkou sa im narodilo trinásť detí, prežilo sedem. Uživiť veľkú rodinu bol problém, rodina žila biedne. Učiteľovi často nevyplatili mzdu, mohol si privyrobiť akurát tak hraním na svadbách, no to bolo ponižujúce.

Na Rybu často chodili rôzne udania, ale aj sám Ryba písal veľa sťažností. Jeho Školský denník, ktorý si dôsledne viedol, ukazuje, s čím všetkým zápasil.

Aj vďaka týmto podrobným zápiskom chcel ukázať, „čo musí vydržať snaživý učiteľ, usilujúci sa pevne hájiť svoje právo, ktoré náleží učiteľskému stavu“.

A pripomína v nich, akí dôležití sú učitelia na základných školách, lebo oni sú tí prví štepári a vrúbľovači, ktorí premenia „plánky na užitočné a sladké ovocie nesúce stromčeky“.

Za dôležité považoval vyučovanie hudby, lebo „celá naša podstata, či chceme, alebo nechceme, prijíma tón a takt, ktoré muzika podáva. Pulz býva vďaka nej živší alebo malátnejší, náruživosti bývajú buď vzbudené, alebo skrotené, a to tak, ako to táto tónová reč, ktorej iba duch rozumie, chce mať“.

Ryba videl v hudobnej výchove prostriedok na výchovu mravných citov a usiloval sa o to, aby v školách zneli aj české piesne, sám ich aj komponoval.

Organ, na ktorom prvýkrát zaznela Česká mše vánoční. Foto: Jakub Stadler/MAFRA/Profimedia

Uvedomoval si svoje skladateľské limity, keďže nebol v kontakte s popredným hudobným svetom a nemal možnosť študovať u veľkých majstrov. Rozhodol sa, že bude písať pre poslucháčov, ktorých dobre pozná. „Skúmal som svojich poslucháčov a zistil som, že všetci sú laici v hudbe, tak som si pomyslel: budeš písať pre laikov a pozdvihneš ich k vznešenému.“

To sa mu podarilo. Mimochodom, nie je autorom len jednej krásnej vianočnej omše, v jeho hudobnom katalógu je 1 083 diel. Okrem cirkevnej hudby sú to aj svetské piesne, menuety, kvartetá, sonáty, spevohry…

Boj s cirkvou?

Obľúbeným klišé v Rybových biografiách bolo, že za jeho smrť mohol najmä miestny farár Zachar. Predovšetkým v časoch totality sa zdôrazňovalo, že Rybu dohnala k samovražde cirkev.

No Spoločnosť Jakuba Jana Rybu na svojej webovej stránke píše, že je to mýtus a že „Rybov spor s farárom Zacharom nemožno zovšeobecňovať na spor s cirkvou“, lebo Ryba bol zbožný katolík, súčasť cirkvi.

Nebol ani žiadnym voľnomyšlienkarom. V Školskom denníku napísal, že základom všetkej výchovy je Boh a náboženstvo. „Konečným cieľom je láska k Bohu a k blížnemu, šťastný život, dobré mravy, opodstatnená poslušnosť panovníkovi a tým, ktorí sú ustanovení Najvyšším, aby riadili ľudstvo.“

O Rybovi vznikla divadelná hra a v roku 1993 na jej základe aj televízny film s názvom Noc pastierov. Odohráva sa v čase, keď Ryba skladal dielo Česká mše vánoční a keď vrcholili jeho spory s farárom Zacharom.

V hre je celkom dôveryhodne ukázané, že v Rožmitále sa stretli dve silné osobnosti, ktoré nedokázali spolu vychádzať. Farár bol samoľúby človek, zvyknutý na rešpekt, dráždilo ho Rybovo sebavedomie aj vzdelanie a asi žiarlil i na jeho hudobný talent.

Ryba sám o sebe napísal, že má povesť človeka, ktorý chce všetkých poučovať, že má búrlivú hlavu, posmešný jazyk a že ho pokladajú za rušiteľa pokoja.

A tak títo dvaja muži spolu dlhé roky únavne bojovali. No keď farár Zachar zomrel, Ryba na jeho počesť zložil trúchlospev.

Posledná kvapka

S farárom, ktorý nastúpil po Zacharovej smrti, si potom Ryba veľmi rozumel. Ale zase mu pribudli spory s novým správcom arcibiskupského panstva, pod ktoré patrila aj škola. Pár hodín pred tragickým úmrtím sa správca, neznášajúci sebavedomého učiteľa, vyhrážal, že mu zarazí deputát.

V Rybovi sa niečo zlomilo. Jeho syn si v ten večer všimol, že otec bol vyrovnaný, mĺkvy, bol dlho hore a pálil veľa písomností. Na druhý deň sa vybral na rannú omšu a išiel sa správcovi ospravedlniť, že nepríde na pohreb, na ktorý sa mu sľúbil.

A potom zamieril do lesa, mal so sebou ostrú britvu a Senecovu knižku. V nej mal podčiarknuté vety o plavcoch po rozbúrenom mori, pre ktorých je jediným bezpečným prístavom smrť.

Rezy na krku aj rukách boli dôkladné, Rybovo telo našli po troch dňoch.

Hrob Jakuba Jana Rybu v Starom Rožmitále. Foto: Martin Polívka/MAFRA/Profimedia

Ryba trpel zrejme depresiou, jeho psychika bola večnými spormi a zápasom o dôstojný život vyčerpaná, ale čo mohlo byť tou poslednou kvapkou? Dlho sa myslelo, že to bolo zhoršenie finančnej situácie rodiny.

Ale pred časom sa našiel nový dokument, ktorý naznačuje aj niečo iné. V příbramskom archíve objavili Protokol o predbežnom rozpočte na opravu rožmitálskeho organu a je zo 7. apríla 1815, teda vznikol deň pred Rybovou smrťou.

V ten deň sa konala obhliadka organa, na ktorom Ryba v roku 1796 prvýkrát zahral svoje dielo Česká mše vánoční. Organ bol už v apríli 1815 v zlom stave a rozladený. Oprava mala stáť 170 zlatých. Asi to bolo pre farnosť veľa, lebo farár protokol nepodpísal.

Je možné, že pre vyčerpaného Rybu to bola tragédia. 

On ako muž s absolútnym hudobným sluchom mal hrávať na falošne znejúcom nástroji. Možno to bola tá posledná kvapka.

Dnes je Rybov organ opravený a každý rok na Vianoce na ňom znie Česká mše vánoční. 

Dodnes vzbudzuje obdiv, hrdosť a radosť.