Tri ponaučenia z Eurovízie 26 Aj zúfalý národ môže raz vyhrať, niektorí Európania stále fanúšikujú Izraelu a nebinárne hnutie vyfučalo

Ba dá sa povedať, že aj na podmienky tohto krikľavého festivalu inakosti bol až nevýrazný. Po prvýkrát vyhrala periférna európska krajina, s ktorou málokto rátal: Bulharsko.

Očakávania stávkových kancelárií boli úplne mylné: do top 3 sa nedostal ani jeden z piatich favoritov: Fínsko, Grécko, Dánsko, Austrália a Francúzsko. Pre topfavorita Fínsko nastalo drsné prebudenie: blondínka na vysokých podpätkoch, ktorá fidlikala na 245-ročných husliach, sa musela uspokojiť so šiestym miestom.

Druhý miláčik stávkových kancelárií – vtipný grécky mladík s oranžovou vlnenou čapicou a oranžovými kožušinovými čižmami, ktorý s odkazom na svoje chudobné detstvo spieval proti konzumizmu – skončil na neslávnom desiatom mieste.

Dokonca aj eurovíziová superveľmoc Švédsko vyžarovala bezradnosť: jediná krajina EÚ, ktorá počas pandémie nikdy nezaviedla povinnosť nosenia rúška, ponúkla speváčku s akýmsi vyšívaným rúškom cez pol tváre, masku vraj nosí kvôli prekonaniu sociálnej úzkosti.

Výsledkom tichého umierania favoritov bolo, že sa vedenie počas prvej polovice tradične zdĺhavého hlasovania neustále menilo.

Ale 27-ročná Bulharka Dara napokon vyhrala s jasným odstupom. Jej dancefloorová skladba Bangaranga mala všetko, čo úspešný eurosong potrebuje: drajv, rytmus, tanečnosť – a to isté nezameniteľné niečo.

Prvé ponaučenie zo sobotňajšej noci vo viedenskej Stadthalle preto je, že Eurovízia so svojimi približne 150 miliónmi divákov je parketa, na ktorej si chudobné, odľahlé, podcenené alebo z nejakého dôvodu ostrakizované krajiny môžu urobiť efektívne medzinárodné promo.

Bulharsko je hlboko depresívna krajina s osmoro voľbami počas piatich rokov, ktorá vinou korupcie a polohy na juhovýchodnom okraji Európy ani veľmi neprofituje zo svojho členstva v EÚ.

Eurovíziová dráha najchudobnejšieho členského štátu EÚ sa nápadne podobá na dlhoročného absentéra Slovensko: Bulhari sa na piesňovej súťaži zúčastňujú len od roku 2005, druhé miesto v roku 2017 bolo zatiaľ najlepším výsledkom, no často sa im nepodarilo kvalifikovať sa v semifinále. Bulharská verejnoprávna televízia BNT si preto z finančných dôvodov dala v rokoch 2023 až 2025 pauzu.

Protest proti účasti Izraela pred finále 70. ročníka súťaže Eurovízie vo Viedni v sobotu 16. mája 2026. Foto: TASR/AP

Návrat v roku 2026 dopadol viac ako triumfálne: nový silný muž Bulharska, ľavicovonacionalistický a záhadne rusofilný premiér Rumen Radev zagratuloval slovami: „Dara je ďalším dôkazom toho, že Bulharsko môže vyhrať.“

Krajina, ktorú väčšina divákov asi musela chvíľu hľadať na mape, sa svojím sympatickým vystúpením zviditeľnila tak, ako sa to podarilo chudobným Írom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch alebo Ukrajincom po ich prvom víťazstve v roku 2004 – po ktorom nasledovala nekrvavá proeurópska Oranžová revolúcia.

Bulharské performance z tohto roku trošku pripomínalo aj divoké huculské tance Ukrajinky Roxany z ukrajinského annus mirabilis 2004.

Bulharsko v sobotu ukázalo, že kultúra s tradičnejším hodnotovým systémom môže raz za čas obstáť v skrz-naskrz dúhovej Eurovízii: slovo bangarang pochádza z jamajskej kreolčiny a znamená chaos, nepokoj alebo vzburu. Bulharská popová hviezda Dara sa vo svojej skladbe štylizuje s neustálym opakovaním ako bangaranga: I’m an angel / I’m a demon / I’m a psycho / For no reason / I’m a mover. 

Neoplatí sa v texte hľadať hlbšie posolstvo, skladba je v podstate výzvou jednej veselej rebelky na celonočné žúrovanie.

Pieseň Bangaranga napriek všetkej svojej modernosti obsahuje niektoré aspekty tradičnej bulharskej kultúry: Darini tanečníci mali na sebe masky, ktoré vychádzali zo starodávnej tradície kukerov. To sú hrôzostrašné postavy, ktoré hlučným zvonením zvonov a divokými tancami odháňajú zimu, mráz a zlých duchov.

Zaujímavé je, že samotná speváčka nepatrí k žiadnej menšine vedúcej nejaký identitárny boj. Dara je heterosexuálna, dokonca zákonne vydatá Bulharka – a nič viac.

Druhé ponaučenie z tohtoročnej Eurovízie je, že dlhoročný účastník Izrael má stále – alebo opäť – prekvapivo veľa fanúšikov po celej Európe. A to napriek tomu, že eurovíziová stálica, ktorá súťaž vyhrala už štyrikrát, čelí v Európe od roku 2023 zúrivému odporu.

Silné postavenie bolo obzvlášť viditeľné v sobotu: po tom, čo Izrael minulý rok poslal mohutnú baladu, ktorú spievala preživšia teroristickú palestínsku inváziu zo 7. októbra 2023, židovský štát v tomto podpriemernom roku poslal iba priemernú kvalitu: Noam Bettan – milý, ale trochu neupravený chlap s hrozným účesom – spieval v hebrejčine, v angličtine, no najmä vo svojej rodnej francúzštine smútočnú ľúbostnú baladu Michelle.

Izraelský spevák Noam Bettan sa teší z druhého miesta počas finále 70. ročníka pesničkovej súťaže Eurovízia vo Viedni. Foto: TASR/AP

Bolo urobené všeličo, aby Izrael nevyhral, ale usmiaty dobrák Bettan si napriek všetkým týmto snahám vybojoval druhé miesto.

Päť verejnoprávnych televízií pre účasť Izraela bojkotovalo Eurovíziu 2026: tradične propalestínske Írsko, väčšinovo protiizraelské Španielsko a k tomu ešte Holandsko, Island a Slovinsko. Prelomom bolo najmä stiahnutie sa Španielska, keďže to bolo prvýkrát, čo chýbala krajina automaticky kvalifikovanej „veľkej päťky“.

Zúčastnilo sa teda iba 35 krajín – menej ako kedykoľvek predtým od zavedenia semifinále v roku 2004. Vo finále bolo len 25 súťažiacich.

Aj tak bolo celkovo udelených 4 118 bodov: každá z 35 zúčastnených krajín rozdávala 58 bodov od svojej poroty a 58 bodov publika. V postavení akejsi ďalšej krajiny mohlo hlasovať teleso s pekným názvom The Rest of the World, teda „zvyšok sveta“.

Európska vysielacia únia EBU zaviedla – ako prakticky každý rok – aj teraz nové pravidlá. Bez toho, aby to niekto kompetentný otvorene vyslovil, všetky inovácie mali hrať v neprospech Izraela.

Prvou zmenou bolo, že každý divák mohol namiesto predchádzajúcich 20 hlasov odovzdať už len desať hlasov. EBU tým reagovala na diskusie o údajne nápadných volebných vzorcoch. V podstate ide o – aj pre netransparentnosť EBU nepodloženú – fámu, že židovské menšiny žijúce v Európe organizovaným spôsobom zvyknú podporovať izraelského účastníka. Toto podozrenie bolo tŕňom v oku mnohých vysielateľov.

Je pritom málo pravdepodobné, že maličký počet európskych Židov by dokázal zásadne ovplyvniť výsledky hlasovania.

Keby to tak bolo, musela by neustále vyhrávať Ukrajina – so svojimi šiestimi miliónmi utečencov roztrúsených po celej Európe. A konkurovať by jej mohlo iba Rumunsko so svojimi štyrmi miliónmi pracovných migrantov usídlených v západnej Európe.

Tak to však nie je: Rumunsko v sobotu síce poskočilo vďaka hlasom publika na tretie miesto, trošičku bizarná skladba Choke me („Udus ma“) za to však vďačila do značnej miery hlasom z krajín, kde sa rumunskí gastarbeitri vôbec neocitli: Bulharsko, Litva, Fínsko, Ukrajina, Poľsko.

Druhou zásadnou zmenou pravidiel bolo, že národné poroty „odborníkov“ boli v roku 2026 rozšírené z piatich na siedmich členov – a že dvaja zo siedmich po novom musia mať 18 až 25 rokov. Keďže je zo všetkých prieskumov známe, ako veľmi protiizraelsky naladená je naša európska generácia Z, táto arbitrárna zmena musela hrať v neprospech Izraela.

Predstava, že Izrael vyhrá a ako hostiteľská krajina budúceho ročníka bude vystavený bojkotu, ktorý zničí celú súťaž, bola zrejme nočnou morou zodpovedných v EBU.

V sobotu sa potom udialo to, čo sa udiať muselo.

Ortieľ 35 sedemčlenných národných porôt dopadol podľa očakávania – Izrael v ňom dosiahol iba na ôsme miesto. Porotcovia iba jedného štátu (Poľsko) dali Izraelu maximum bodov (12) a iba dve národné poroty (Ukrajina a Moldavsko) odmenili Izrael druhým najvyšším možným skóre (10 bodov).

Bulharská speváčka Dara drží trofej po víťazstve vo finále 70. ročníka pesničkovej súťaže Eurovízia vo Viedni v sobotu 16. mája 2026. Foto: TASR/AP

Keď boli po hlasovaní porôt oznámené hlasy publika, rozvinul sa hurikán, ako ho poznáme od roku 2024: Izrael bol ohromený 220 hlasmi z celej Európy a značný čas sa udržal na prvom mieste.

No z hlasovacieho správania 36 entít nebolo možné vyvodiť žiadny jasný vzorec. Hneď šesť krajín dalo Izraelu maximum bodov: Azerbajdžan, Fínsko, Portugalsko, Švajčiarsko a obe určujúce sily Európskej únie – Nemecko a Francúzsko. Dokonca aj číro antisemitské krajiny ako Grécko a Arménsko ocenili výkon izraelského Žida Noama Bettana. Približne ako priemer Európy hlasoval aj The Rest of the World (sedem bodov).

Tento výsledok naznačuje, že neupravený Izraelčan, ktorý s veľkorysou melanchóliou oplakával koniec vzťahu s onou Michelle, získal reálne sympatie nemalého počtu reálnych ľudí po celej Európe.

Autor osobne predpokladá, že výnimočne vysoké skóre izraelských účastníkov po vypuknutí gazskej vojny môže byť čiastočne spôsobené efektom trucovania: keď ľudia vidia hon na izraelských hudobníkov, ktorému sú vystavení v európskych uliciach, môže to v nich vyvolať súcit. Autor sám poslal jednu esemesku pre Izraelčana – lebo mu ho bolo ľúto.

Tretie ponaučenie bude pre kresťanských konzervatívcov v krajine, ktorá eurosong dlhodobo ignoruje, obzvlášť zaujímavé: mohutná nadšenecká vlna dúhovej až transrodovej propagandy už na Eurovízii ustúpila.

V roku 2024 sme písali o vyvrcholení nebinárneho hnutia. Jeho najväčší triumf nastal vo chvíli, keď nebinárna satanistka z Írska, ktorá s odpudzujúco hororovou šou získala šieste miesto, nasadila rovnako nebinárnemu víťazovi zo Švajčiarska svoju tŕňovú korunu.

Švajčiarska osoba s menom Nemo zvíťazila vtedy s hymnou na nebinárnosť.

Pomerne inteligentná skladba prešpikovaná biblickým jazykom vykúpenia sa volala The Code, pretože Nemovi sa vo svojom vnímaní podarilo „prelomiť binárny kód“ a iba takto našiel svoje šťastie.

Mladý človek spieval na základe svojho osobného blúdenia: „Somewhere between the 0s and 1s, that’s where I found my kingdom come.“ Refrén znel takto: „I, I went to Hell and back / To find myself on track / I broke the code, whoa-oh-oh / Like ammonites/ I just gave it some time / Now I found paradise / I broke the code, whoa-oh-oh.“

V roku 2024 to bol až nebeský prísľub: človeka, ktorý sa postaví proti binárnosti, čaká raj na zemi. V roku 2025 sme napísali o mrazivom šoku, ktorý o rok neskôr zasiahol nepripravených divákov: „nebinárne“ Nemo po veľkom víťazstve nenašlo svoje šťastie, ale zrútilo sa psychicky a prezentovalo sa na bazilejskom javisku ako psychiatrický prípad. Na javisku sa odrazu krčilo vyziabnuté, ohnuté, týrané stvorenie, ktoré polonaho vykričalo svoje zúfalstvo.

V roku 2025 síce opäť vyhral príslušník viacerých menšín – homosexuálny polofilipínsky kontratenor z Rakúska JJ, ale cez Nema videli diváci s tichou hrôzou, že nebinárnosť nie je nejaká vtipná móda, ale vážna porucha, ktorá spôsobuje nekonečné utrpenie.

Eurovízia dýchala aj v sobotu dúhovou kultúrou, ale bolo to vidieť najmä na zvláštnom oblečení viacerých účinkujúcich mužov – moderátor mal napríklad cez holý trup prehodené sako.

Kvír weby sa vystatovali, že až štyria účastníci sobotnej súťaže sa identifikujú ako homosexuáli alebo kvír ľudia. Zahrnuli do toho aj fínskeho partnera blonďavej huslistky Peteho Parkkonena, ktorý ako vnuk černocha z Martiniku v detstve síce trpel rasizmom, ale vedie bežný heterosexuálny život so ženou a dieťaťom.

Huslistka Linda Lampeniusová a spevák Pete Parkkonen z Fínska vystupujú s piesňou Liekinheitin vo finále 70. ročníka pesničkovej súťaže Eurovízia. Foto: TASR/AP

Vysvitlo, že si dúhoví aktivisti nesprávne vyložili Parkkonenovu poznámku v jednom rozhovore, že „sa ľahko zamiluje do ľudí bez ohľadu na ich džender“. Parkkonen neskôr vysvetlil, že sa tým nijako nepriznával k bisexualite.

Tak zostali v sobotu iba traja, ktorí sa verejne identifikujú ako príslušníci sexuálnych menšín: Litovčan Lion Ceccah, ktorý skončil na neslávnom štvrtom mieste na dne rebríčka, je organizátorom a popularizátorom drag párty v Litve.

Dán Søren Torpegaard Lund, ktorému dali poroty odborníkov tretie miesto, ale publikum iba jedenáste, je otvorený gej a nachádza sa deväť rokov v trvalom vzťahu s priateľom a posledné tri roky je s ním aj zasnúbený. No a favorizovaný grécky mladík s oranžovými čižmami Akylas (10. miesto) je „otvorene kvír“.

Traja z 25, to je pravdepodobne o niečo viac ako prevalencia sexuálnych menšín v bežnej populácii, ale kým každý druhý víťaz Eurovízie v posledných desiatich ročníkoch uviedol netradičnú orientáciu, v tomto roku sa kvír účinkujúcim nedarilo.

Neboli dobrí, neboli príťažliví, na rozdiel od predchádzajúcich rokov sa ani nesnažili šíriť explicitný ideologický obsah.

Nebinárnosť v sobotu vôbec nehrala rolu, vlaňajšie zrútenie Nema pred 160 miliónmi divákov pôsobilo možno príliš odstrašujúco.

Bulharka so stereotypnou heteronormatívnou životosprávou zvíťazila so ženskými zbraňami.