Levko Dohovič, ktorý prešiel štrnástimi tábormi To, že som bol v gulagu, absolútne neľutujem. Bol som vo vybranej spoločnosti

Narodil sa pred deväťdesiatimi rokmi v Užhorode do rodiny gréckokatolíckeho farára a učiteľky.

Už ako štrnásťročný sa zapojil do protikomunistického odboja v ilegálnej antisovietskej organizácii. Za to ho odsúdili na desať rokov nútených prác, poľahčujúcou okolnosťou bol len jeho vek.

Takmer sedem rokov strávil v rôznych väzniciach a pracovných táboroch ako politický väzeň. Pokúsil sa aj o útek.

Leontina Dohoviča, ktorého volali aj dirigent z gulagu, sme požiadali v novembri o rozhovor, nedožil sa už však zverejnenia. O autorizáciu sme preto požiadali jeho syna. 

V rozhovore pre Postoj hovoril, čo zažíval ako politický väzeň a akých ľudí stretol v koncentračných táboroch.

Rozprával aj o tom, čo mu pomáhalo prežiť a až do konca vzdorovať režimu.

Pýtali sme sa taktiež na to, ako sa dostal k hudbe a umeniu, za akých okolností prišiel do Československa a takisto čo sa dialo, keď ho sledovali eštebáci.

Zaujímal nás aj jeho názor na vojnu na Ukrajine a ako vnímal novembrové udalosti.

Tohtoročného laureáta Ceny pamäti národa Levka Dohoviča sme navštívili u neho doma v Košiciach.

Prežili sme výnimočné stretnutie s človekom, ktorý aj napriek svojim ťažkým skúsenostiam pôsobil skromne, ale zato rozhľadene, inšpiratívne, múdro a galantne.

Ako neplnoletý, len štrnásťročný, ste vyrábali protistalinovské a protikomunistické letáky a nechávali ich pred kostolmi, aby si ich ľudia prečítali. Za to vás aj chytili, stali ste sa neplnoletým politickým väzňom. Ako prebiehalo vaše zatknutie?

Išiel som poobede do školy a asi dvesto krokov od nášho bytu ma už čakali „gorily“. Cítil som, že je zle. Povedali mi, aby som šiel s nimi, že im pomôžem odniesť nejaké plagáty z kina Moskva.

Tak sme šli, pri kine som sa zastavil, ale vraveli: „Poďme ďalej.“ Tak sme prišli až k budove sovietskej tajnej polície NKVD.

Neviem, čo mi napadlo, otočil som sa a zakričal: „Lúčim sa, Užhorod!“ Sotili ma tak, že som sa udrel do dverí, rozbil som si čelo.

Ako vyzeral výsluch neplnoletého dieťaťa? Odsúdili vás vtedy nielen za letáky, ale aj za krádež zbraní pre ilegálne skupiny.

Správali sa dosť prístojne, pokiaľ nenašli v mojej taške pištoľ. Potom ma už udreli, až mi ohlo zuby, spadol som. Ale to bolo jediný raz takto.
Hovorili, že ich chcem postrieľať, ale pištoľ nebola nabitá. Ja som ju vtedy len tak zobral do školy, pochváliť sa chlapcom. Viete ako, štrnásťročný chlapec. (Úsmev.)

V Užhorodskej filharmónii bol sklad zbraní, odtiaľ sme brali, čo sa dalo. Uskladnili sme to v kryptách pri užhorodskom zámku. A stadiaľ to chlapci brali ďalej, bojovali proti Nemcom a proti „Moskáľom“.

Na výsluch ma vzali o tretej poobede a držali ma až do pol tretej rána. Pýtali sa všelijaké veci, niekedy absurdné. Ale vedeli o nás dosť, pretože nás sledovali.

Aká bola v čase vášho zatknutia atmosféra na Zakarpatsku medzi ľuďmi?

Bola strašne ťažká. Ľudia hovorili, že prišli Moskáli a „oslobodili“ nás od bieleho chleba. V roku 1947 bol na Ukrajine aj Zakarpatsku hlad.

Väznili farárov, ktorí nechceli prejsť pod Pravoslávnu cirkev patriacu pod Moskvu, prenasledovali ľudí, ktorí nechceli vstúpiť do kolchozov, dokonca ich fyzicky likvidovali. A tak sa ľudia búrili a boli proti takémuto „oslobodeniu“.

Ťažká situácia pôsobila aj na mládež, tá sa nedá oklamať, je viac revolučná. Odpor proti tomu, čo sa dialo, proti zavádzaniu ruštiny do škôl a prenasledovaniu sa začal na univerzite v Užhorode, postupne sa pridali stredné školy. Vytvorili sa skupiny, ale nebolo to koordinované, skôr spontánne.

Niekoľko rokov predtým chceli vášho otca, gréckokatolíckeho kňaza, uväzniť. Ako si na to spomínate?

Stalo sa to asi tri týždne po príchode sovietskej moci a armády. Starosta dediny bol dobrý chlap. Keď k nemu prišlo NKVD, že idú po otca, dal im slaninu a slivovicu a syna poslal za mojím otcom, aby ho varoval, že ho idú zatknúť.

Spolu s ďalšími chlapcami sme otca odviedli do cerkvi a tam sme ho zamkli. Hľadali ho celý deň v dedine aj v susednej, ale nenašli ho. Ale do cerkvi nešli. V noci ho potom chlapci odviedli preč a pomohli mu dostať sa cez hranice do Československa.

Ako to zvládala vaša rodina?

S mamkou sme zostali štyri deti. Najstaršej sestre sa podarilo po pár mesiacoch utiecť za otcom, mal som odísť aj ja. Ale pri mojom pokuse ma skoro chytili a ako desaťročný som sa tak zľakol, že som povedal, že to už nikdy viac neskúsim.

Najmenšia sestra nemala ani rok, bol to ťažký život. Chodil som po farnostiach, kde bol otec farárom, a vozil domov potraviny, ktoré nám darovali dobrí ľudia. Chodil som s vozom od domu k domu.

Mamke zakázali učiť, robila len podradné roboty a z toho sa nedalo vyžiť. Život bol ťažký a to vyvolalo aj u mňa averziu k celému režimu.

Posledná rozlúčka s Levkom DohovičomMal len 14 rokov a už sa stal politickým väzňom. Volali ho dirigent z gulagu

Jana Holubčíková

Vráťme sa k tomu, čo sa dialo po tom, čo vás uväznili.

Mal som veľké šťastie, že som sa dostal do cely číslo päť. Bolo ráno pol tretej a mňa dodnes mrzí, že moja prvá myšlienka v cele nebola na mamku, ale na to, ako sa dá odtiaľ utiecť.

V cele bol gréckokatolícky kňaz Ivan Miňa, ktorý ma vyškolil. Keby nie on, nie som tu.

Čo vám poradil?

Podmienky v táboroch boli strašné, povedal mi základné veci. A všetko, čo mi poradil, stopercentne platilo. Poučil ma, aké práva mám ako maloletý a aby som nikdy nepodpísal spoluprácu.

Povedal mi, že keď nám počas cesty vo vagónoch dajú na deň jednu slanú rybu, kocku a pol cukru a päťstopäťdesiat gramov čierneho chleba, mám zjesť najskôr rybu a potom kocku cukru.

Vo vagónoch nám dávali prevarenú vodu raz za deň, štvrť litra. Z toho sme mali vyžiť celý deň. Ale tu som. (Úsmev.)

Pokúsili ste sa aj utiecť, keď ste boli v tábore šesťdesiat kilometrov severozápadne od Archangeľska, ale chytili vás.

Denne som myslel na to, ako utiecť. Bol som tým posadnutý.

Pomohli mi ľudia, ktorí tam pracovali. V každom tábore bola škola pre neplnoletých, tam som chodil po robote.

Učiteľka mi dala kompas, dokonca mi kúpila civilný oblek a čudujem sa, že ma neprezradila. Vyškolila ma aj v topografickej mape, všetko som vedel naspamäť.

V tom čase som pracoval v knižnici, nerobil som ani na píle, ani na výstavbe lodí. Do knižnice ma vtedy vzali so slovami: „Zoberiem vás, politického väzňa, pretože keď tam dám nejakého zlodeja, tak si z tých cenných kníh bude robiť cigarety.“

A v tej knižnici som sa podkopal a utiekol odtiaľ.

Ako prebiehal váš útek?

Bol som päť dní na slobode. Urobil som chybu, keď som si chcel kúpiť chlieb. Ale čo chcete od šestnásťročného chlapca? (Úsmev.) Väčšinou som išiel v noci a cez deň spal niekde v tajge, kde sa dalo.

Zrazu sa objavili piati na koňoch a pýtali sa ma, kam idem. Povedal som, že k tete do dediny. Vyzvali ma, aby som si k nim sadol, že ma odvezú.

Povedal som, že sa prejdem, je pekný čas. Nejako som sa ich zbavil, odišli. Ale potom prišiel iný dôstojník a ten mi nedal pokoj, chcel ma odviezť a nemohol som nič robiť.

Keď ma doviezli, začal som utekať, čo mi sily stačili. Potom som už nevládal, ľahol si do ihličia a zaspal som. Za jednu-dve hodiny som počul brechot psov a vedel som, že ma majú.

Dali mi desať rokov. Tak sa to malo stať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo sa dialo potom?

Keď zomrel Stalin, všetkých amnestovali a mňa odviezli do tábora za polárny kruh. So Stalinom tam bol taký jeden moment.

Keď zomrel, nútili nás stáť päť minút, aby sme mu vzdali česť. Ale ja som povedal: „Prepáčte, ja to nespravím.“ A dostal som päť dní samotky a na deň dvestopäťdesiat gramov chleba a trochu vody.

Potom ma odviezli z Molotovska do Vorkuty do režimového tábora.

V koncentračných táboroch, v ktorých som bol, bolo päťdesiat-šesťdesiat percent Ukrajincov. Držali sme tábor v rukách, mali sme vnútorný výbor. Keď k nám dali zlodejov, prvé, na čo sme ich upozornili, bolo, že prišli do politického tábora a musia sa podľa toho správať. (Úsmev.)

Mohli ste udržiavať kontakt s rodinou, písať a dostávať listy?

Každý mohol dostávať listy, ale nie vždy došli. Z Vorkuty sme mali dovolené písať rodinám dva listy ročne. Každý polrok.

Mamke som napísal naposledy z Molotovska pred Vorkutou. Dôstojník mi povedal, že v liste nie je nič kompromitujúce, ale odošle ho, až keď podpíšem spoluprácu.

Vydierali vás cez korešpondenciu.

Čo iné mohli robiť? Brali plat, to bola ich robota. (Úsmev.)

Ale u mňa nepochodili ani u našich ukrajinských chlapcov. Z našich nikto nepodpísal ani z Čečencov, z Estóncov, z Litovcov tiež nie. To boli tvrdí chlapci, nezradili nás.

Povedal som, že nebudem spolupracovať. Dôstojník vtedy vzal list, roztrhal ho a hodil do koša so slovami: „Keď si to rozmyslíte, príďte.“

Mamka o mne nevedela rok a pol. Neskôr som sa dozvedel, že doma za mňa odslúžili svätú omšu s tým, že už som mŕtvy.

Ako väzeň ste sa zúčastnili aj na väzenských štrajkoch.

Bolo to vo Vorkute. Štrajky politických väzňov začali v Noriľsku vzdialenom šesťtisíc kilometrov, ale systém informácií fungoval a dozvedeli sme sa o tom aj vo Vorkute a začali štrajkovať. Mali sme štrnásť požiadaviek, z Moskvy prišiel generálny prokurátor Rudenko, ktorý mal s nami rokovať.

Mimochodom, ten istý Rudenko, ktorý bol žalobcom v Norimberskom procese s fašistami.

Išlo o štrajk v jednom z najhorších gulagov Rudnik vo Vorkute. Bezpečnostné zložky ho krvavo potlačili, dvesto väzňov zastrelili a tristo zranili, medzi nimi aj vás. Vám za túto činnosť hrozil trest smrti. Ako ste to prežívali?

Nebolo mi to jedno. Na súde v Moskve začali čítať rozsudok s tým, že ma odsudzujú na trest smrti zastrelením. Videl som pred očami mamu, sestry, všetko.

Ale hovoril som si: aj keby ste sa na hlavu postavili, nedám na sebe znať, že ma to zasiahlo. A po chvíli pokračovalo čítanie rozsudku slovami: „Keďže ešte nedovŕšil osemnásť rokov, odsudzuje sa na desať rokov prísnych táborov a rok prísnej väznice.“

Vtedy som sedel v Moskve, vo väznici Butyrka. Hrdím sa tým, pretože v tej väznici sedel aj Lenin. A nie každému sa to podarí. (Úsmev.)

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pomáhala vám v tom všetkom mladosť, bojovný duch?

To určite pomáhalo. Ale to mám doteraz, som celý život rebelant. (Smiech.)

Keď nezradíte seba a ostanete sám sebou, viete, čo máte robiť. To hovorím celý život. Nikdy sa nedajte na nejaké cestičky, a to aj za cenu, že budete trpieť. Pretože na konci svojho života budete ľutovať.

Aké boli Vianoce vo väzniciach a táboroch?

Spomínam si na väznicu v meste Bohučary, to bolo ešte v začiatkoch môjho putovania po gulagoch. Bola prerobená z kláštora a pri ňom bol krásny velikánsky kostol. Trošku sme naň videli.

A keď o polnoci slúžili omšu, spievali naše koledy, tak to na nás pôsobilo, že sme po cele chodili ako tigre.

Darmo na nás kričali, že si máme ľahnúť, nič nepomohlo. Jeden väzeň tam mal nejaké ruble, tak sme ráno poprosili bachara, aby nám kúpil dva chleby a dva sáčky cukríkov. Nás bolo asi dvanásť a večer sme si všetko rozdelili, Ukrajincov nás bolo osem, bol s nami aj Žid a Číňan.

Tichučko sme si my ukrajinskí chlapci zakoledovali a bol to najťažší Štedrý večer v mojom živote.

Koho ste v tom čase spoznali vo väznici?

Medzi politickými väzňami bolo mnoho krásnych ľudí. Ja som bol najmladší politický väzeň. Dávali na mňa pozor, pomáhali mi a vychovávali ma, ako mohli.

Keď vymysleli nejakú akciu a chcel som ísť s nimi, povedali: „Ticho buď, ty sa musíš dostať na slobodu a tam pokračovať v našej robote.“ Veľmi ma to zlostilo. (Smiech.)

V tom čase som začal s hudbou.

Mali ste v gulagoch nástroje, na ktorých ste hrali?

Husle boli za celých šesť rokov jediná vec, o ktorú som listom požiadal mamu, aby mi poslala. Vždy som jej písal, aby mi nič neposielala a nechala sestrám, ja tu mám čo jesť.

Husle patrili môjmu pradedovi. Syn Igor sa na nich potom učil na konzervatóriu, stále ich má.

V tábore ma hrať na husliach učil profesor Alechnovič z Leningradu. Učil ma napríklad aj Leo Kalmit, významný estónsky divadelný a hudobný pedagóg, spoznal som aj mnohých iných. A k dirigovaniu a zborovému spevu ma doviedol Leonid Iščenko, dirigent Odeskej opery.

Ako to, že vám v tábore umožnili hrať?

Nás najväčších banditov odviezli za Bajkal a rozdelili nás do troch koncentrákov. Povedali nám: „Na robotu vás hnať nebudeme, dostanete dennú normu, len nám nerobte výtržnosti a neroznášajte štrajk po okolitých koncentrákoch.“ Za tri mesiace v okolí všetko štrajkovalo. (Úsmev.)

Keďže nás nehnali do roboty, dali sme sa na kultúru. Náčelník to toleroval, pretože sa mohol pochváliť, že už nerobíme žiadne politické veci a že nás prevychoval. Zo začiatku to bolo dobré, kým sme nevyparatili ďalšie veci.

Viete aj dôvody, pre ktoré boli poslaní do gulagov členovia inteligencie, s ktorými ste sa stretli?

Neviem, ale všetko to boli politickí väzni. Viete, v Sovietskom zväze sa hovorilo: keď máte človeka, paragraf sa nájde.

Neskôr, už po páde komunizmu, som bol predsedom Európskeho kongresu Ukrajincov a v estónskom Talline sme mali výročnú schôdzu.

V Estónsku sa Moskáli veľmi rozdrapovali, naši Ukrajinci mali menšie problémy a estónske vedenie ich veľmi nebránilo. Pomohli sme aj preto, lebo keď som povedal, že Leo Kalmit bol v gulagoch mojím učiteľom, mal som všade otvorené dvere. Potom sme si ho šli uctiť aj k jeho hrobu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V tábore boli teda v rámci možností priaznivé podmienky na kultúru?

Keď som šiel cvičiť na husliach, chlapci sa zo mňa smiali, hovorili, že pozrite sa, jedného Ojstracha – toho slávneho ruského huslistu – už máme a tu ide Oj-úžas. (Smiech.)

Tam som začal robiť aj s asi štyridsaťčlenným mužským zborom. Bol výborný, keby som mal teraz taký zbor a mohol s ním zadirigovať tri piesne, ktoré mám najradšej, môžem na javisku aj zomrieť.

Chlapi v zbore už poznali spev?

Boli to politickí väzni z celej Ukrajiny, inteligentní ľudia a hudobne zdatní, spievať sme ich naučili. Spievali sme štvorhlas. Svoj prvý koncert som dirigoval 20. marca 1955 a bol venovaný Tarasovi Ševčenkovi.

Odvtedy som nemal asi ani jeden koncert, na ktorom by som mu nevzdal česť.

Chceli sme spraviť ďalšie predstavenie, ale v koncentráku bolo osemsto väzňov, ktorí sa nevmestili do jedálne. Celý program však kontrolovali.

Pri každom koncentráku bol dôstojník, ktorý mal na starosti kultúru a prevýchovu väzňov. Deň predtým náš program schválil jeho zástupca, dôstojníkovi sa však nepáčilo, keď Ukrajinci pri uctení si Ševčenka vstali, tak vstala aj celá ruská suita, ktorá tam bola. Aby nám na ďalší deň znemožnil reprízu, v čase koncertu dal vypnúť prúd.

Aké dlhé obdobie ste strávili v gulagoch?

Šesť a pol roka. To je len taká pionierska dĺžka, ľudia sedeli aj po tridsať rokov.

Ako sa tam vlastne dalo prežiť? Čo pomáhalo  najviac?

Mal som necelých pätnásť rokov, každý z gulagov bol iný, ale každý bol ťažký a bolo si treba chrániť holý život. Človek prežije všetko, len sa nesmie psychicky poddať. Len čo sa poddá, je to smrť.

Ale absolútne neľutujem, že som tam bol.

Prečo?

Bol som vo vybranej spoločnosti a medzi veľkými ľuďmi. (Úsmev.)

Zanechali tábory dôsledky na vašom zdraví?

V tábore Vorkuta mi diagnostikovali tuberkulózu, v pľúcach som mal tri kaverny (dutiny vzniknuté rozpadom tkaniva, pozn. red.). A tá so mnou išla až domov.

V roku 1955 ma už v ústach zaliala krv. Zachránil ma jeden Žid, volal sa Maxim, ktorý predtým robil v Moskve na nejakom ministerstve. Cez známych zohnal streptomycín, ktorý mi chorobu utlmil.

Ako zaujímavosť poviem, ako som sa stal felčiarom. Raz si ma zavolal náčelník koncentráku a opýtal sa ma: „Väzeň Dohovič, poznáte latinku?“ „Áno, poznám.“ „Budete felčiarom.“

Poslali ma na trojtýždňový kurz k väzňovi, ktorý bol felčiarom v rakúskej armáde, a šiel som na oddelenie, kde boli ľudia so žltačkou a tuberkulózou.

Potom už pomaly nastávalo obdobie, keď vás prepustili.

Keď sa k moci dostal Chruščov, nastal politický odmäk. Do koncentrákov posielali trojčlenné komisie v zložení dôstojníka NKVD, prokurátora a ešte niekoho. S každým z nás mali rozhovor, niekoho púšťali domov, iného do vyhnanstva.

Aj keď som bol v tom čase už trikrát odsúdený, všetky priestupky som mal pred svojimi osemnástymi narodeninami. Povedali mi, že keď traja ľudia v Užhorode podpíšu reverz, že už proti komunizmu a socializmu nebudem nič robiť, pustia ma domov. Ak nie, pošlú ma až niekam na Kamčatku.

Hovoril som im, že kto už za mňa niečo podpíše, keď ste zo mňa v Užhorode spravili takého banditu?

Mamka však podpisy zohnala. Dobrí ľudia sa v mojom živote vždy našli. Keď prišiel list s podpismi, pustili ma domov a 26. júla 1956 som sa vrátil do Užhorodu.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V roku 1957 ste potom vycestovali za otcom do Československa.

Za Chruščovovej vlády bola možnosť vycestovať za rodinnými príslušníkmi. Už z gulagu som mamke písal, aby požiadala o vycestovanie a nečakala na mňa, lebo som nevedel, kedy sa dostanem domov.

Mamka netušila, že som bol trikrát odsúdený, z toho aj na trest smrti, zomrela by, keby sa to bola dozvedela. Stále som jej písal, nech s mojimi sestrami idú.

V máji 1956 predložila dokumenty a na krajskom oddelení rozhodli, že proti tomu nemajú výhrady, neuviedli však mená. A keď som v júli prišiel domov, povedala mi, že sedem rokov som nebol doma a že bezo mňa nepôjde. Hovoril som jej, že škoda skúšať a že hrozí, že kvôli mne nepustia ani ich.

Nedala mi však pokoj, tak som šiel za náčelníkom oddelenia pasov a víz a otvorene som mu všetko vysypal. Podplukovník sa na mňa pozrel a opýtal sa: „Chcete vycestovať?“ Vravím mu, že ani nie, pretože nepoznám jazyk, nemám ani žiadnu kvalifikáciu, čo tam budem robiť? Hovorí mi: „Dám vám dvanásť dvojhárkov, vyplňte ich, len nikde nenapíšte dátum a do 10. augusta mi to doneste.“

Doniesol som. Medzitým rodiny, ktoré podávali dokumenty spolu s mamkou, už dávno vycestovali. Vravel som jej: „Vidíš, nepustia nás, a ako vás ja s tuberkulózou budem živiť?“

Ako sa to potom podarilo?

Predstavte si, ten podplukovník poslal do Moskvy formuláre so starými dátumami, podsunul pod ne aj moje dokumenty, a keď v Moskve videli, že to na kraji schválili, ďalej to neskúmali a všetkým nám vystavili pasy.

Podplukovník ma vo februári 1957 zavolal a hovorí mi: „Máte dva dni na vycestovanie. Neručím, že vás pustia. Len čo by sa krajské oddelenie bezpečnosti dozvedelo, že máte ísť za hranice, všetkých vás stopnú. A nepoznáme sa.“

Dôveroval mi asi aj preto, lebo som mu všetko vyrozprával. Boli medzi nimi aj dobrí ľudia, nedá sa povedať, že nie.

Týmto spôsobom sa nám podarilo vycestovať do Československa, v podstate napoly ilegálne.

Vycestovali ste do Děčína, kde žil váš otec. Vtedy ste sa dozvedeli, že bol medzitým na dva roky uväznený?

Už sme to vedeli. Odsúdili ho, ako aj ostatných, pretože ako gréckokatolícky kňaz nechcel prestúpiť na pravoslávie. V Děčíne pracoval na železnici ako vozňový disponent.

Najprv ste využili skúsenosti z gulagu a pracovali ste ako pomocník u zubára, neskôr ste aj vyštudovali za zubného technika. Pôsobili ste aj v Ukrajinskom zbore v Prahe. S občianstvom vám však robili úrady komplikácie, hoci vašej mame a sestrám ho udelili bez problémov.

U nich to bolo v poriadku. Mne ho nechceli priznať, štyridsať rokov som žil so sovietskym pasom.

Mal som ho pritom dostať po piatich rokoch pobytu. Na ministerstve vnútra mi povedali, že takým ako ja občianstvo nedávajú. Keď som chcel písomné rozhodnutie, odmietli. Občianstvo mi udelila až Slovenská republika v roku 1997.

Ako ste vnímali inváziu sovietskych vojsk v roku 1968?

Keďže som mal iba sovietske občianstvo, mal som strach. Úrady o mne vedeli, stále si ma predvolávali na výsluchy.

Chvíľu som aj uvažoval, že odídem na Západ. Možno som aj urobil chybu, ale inak by som nemal manželku Helenku a synov. Takú ženu by som tam nenašiel. Daj, Bože, každému chlapovi takú, akú mám ja.

Spoznal som ju v speváckom zbore v Prešove. Mala so mnou „veselý“ život. Z Prešova ju dovážali na výsluchy do Košíc. Keď hovorila, že má syna v škôlke, že kto ho vyberie, odviezli ju naspäť.

Keď ste prišli z Prahy do Prešova, pôsobili ste aj v Podduklianskom ukrajinskom ľudovom zbore a dievčenskom zbore Vesna. Po invázii v roku 1968 nastúpila normalizácia, režim vás vyhodnotil ako politicky nespoľahlivého a bránil vám normálne sa zamestnať, chodili ste väčšinou na brigády, domácnosť mohla živiť hlavne vaša pani manželka.

V roku 1971 ma vyhodili z roboty. Tri mesiace som bol nezamestnaný, už mi hrozilo, že ma ako príživníka budú súdiť. Našli sa však dobrí ľudia v Košiciach, ktorí ma vzali, a pätnásť rokov som potom robil v stavebníctve.

Mal som zákaz činnosti v školstve, kultúre a podobne. Robil som na takzvanej investičnej akcii Z, cez moje ruky išla napríklad výstavba športovej haly na Aničke v Košiciach či výstavba košickej zoo a lyžiarskeho areálu v Kavečanoch. Školy cez túto akciu upratovali parky, maľovali lavičky, stĺpy a podobne.

Ako ste spomínali, ŠtB vás intenzívne sledovala. Požiadali ste v Ústave pamäti národa o informácie, ktoré o vás viedla?

Áno a čudovali by ste sa, aké materiály sme dostali – tristo strán spisov, pričom ďalších päťsto strán bolo zlikvidovaných.

Zo mňa mali naši vyšetrovatelia srandu, bol som už vyškolený na NKVD.

Čo s vami na výsluchoch riešili?

Pýtali sa, čo kto hovorí a robí proti socializmu, pýtali sa na profesorov a podobne, hlúposti.

Ale je pravda, že nie až také ako v Užhorode, kde mi starší vyšetrovateľ hovoril: „Vieme, že ste z Vatikánu dostávali listy. Priznajte sa a povedzte, kde tie listy sú.“ 

Bol som mladý, ale už som mal dosť rozumu, aby som mu odpovedal, že „mne štrnásťročnému určite neposielal rímsky pápež listy...“ Dva dni ma držali, nedali mi jesť, potom mi dali slanú rybu a pohár s ľadovou vodou mi vychrstli do tváre.

Ako s vami zaobchádzali v Československu?

V roku 1972 som bol na výsluchu od ôsmej rána. Okolo desiatej prišiel do kancelárie taký vysoký „buldog“ a spustil na mňa: „Súdruh Dohovič!“ Hovorím: „Pardon, nie som súdruh, ale pán Dohovič.“ To na nich veľmi zapôsobilo. Nemôžem povedať, že by som sa nebál, nikdy ste nevedeli, kde sa to skončí, po výsluchoch som mával zvýšené teploty.

On na to: „Nechcete na nikoho nič povedať, nechcete s nami spolupracovať. Ste sovietsky občan, dnes je štvrtok, v pondelok píšem list na veľvyslanectvo do Prahy a odovzdáme vás sovietskym orgánom. A sovietske orgány sa s vami v rukavičkách baviť nebudú, vy to dobre viete!“

Ja mu hovorím: „Už ste skončili? Zapisovateľka, zapíšte slová podplukovníka, ako sa vyjadruje o sovietskych orgánoch. Sovietske orgány sú také isté socialistické orgány ako naše a ako sovietsky občan si vyprosím, aby sa niekto o nich tak vyjadroval.“ Viac som ho nevidel. (Smiech.) Mali zo mňa psinu.

Keď na to s odstupom spomínam, nebolo rozumné, čo zo mňa vyšlo. Bol to nejaký zvierací inštinkt brániť sa. Teraz si uvedomujem, že keby som bol rozmýšľal, čo povedať, takto to určite nepoviem.

Keď ma brali na výsluch, manželku som školil, čo má robiť, kam napísať, čo hovoriť, keby som sa nevrátil. Sedela v aute a plakala, vravel som jej, neplač, plakať budeš až potom.

Bolo to veselé. A poviem vám, teraz mi to chýba, nemám sa s kým porozprávať na úrovni.

ŠtB vás vzala na výsluch aj tesne pred Novembrom 1989. Kedy to bolo?

Bolo to 25. októbra 1989.

Pamätáte si, o čom sa s vami rozprávali?

Ale áno. „Ako to, pán Dohovič, že zbor zo socialistického Československa zaspieval v Bulharsku Otčenáš?“ (Úsmev.)

Hovorím mu: „Pán kapitán, viete, kto bol Bortňanskyj? Nie? Tak vráťte diplom. To je skladateľ, svetová veličina zborového spevu z prelomu 18. a 19. storočia. Nezaradil som to ako cirkevnú záležitosť, ale ako súčasť barokovej hudby.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

S bezpečnostnými zložkami ste si teda užili.

Zaujímavé bolo, že nás na hranici stopli aj v roku 1998 po revolúcii, keď sme šli na koncert do Budapešti. Ako prezident Európskeho kongresu Ukrajincov som tam organizoval stretnutie ukrajinskej mládeže Európy. Na hranici nás držali viac než dve hodiny. Podobne to bolo na ceste späť.

Môj syn Slávko vtedy pracoval ako novinár v Pravde, písal aj o rezešovcoch a istý čas sa musel skrývať. Od polície sme potom zistili, že proti nám nič nemajú, že za tým bola SIS.

Náčelníkovi SIS Mitrovi som neskôr napísal list s pozvaním na kávu a výborný koňak do Košíc ako vďaku za to, že na mňa dáva pozor. (Úsmev.) Ja som večný rebelant.

Ako sa pamätáte na Nežnú revolúciu?

Boli sme v Košiciach, mal som zmiešané pocity. Celkom určite som sa z toho tešil, nemôžem povedať, že nie. Ale stále som mal pochybnosti, čo sa z toho zrodí. Bohužiaľ, čo sme chceli, to máme.

V čom vidíte príčinu, že to nie je lepšie?

V povahe ľudí. Úplne zabudli na to, čo je to ľudskosť. Ale politikou sa nechcem veľmi zaoberať. Eštebáci si len povymieňali miesta, Česi to urobili lepšie ako my, išli po nich viac. Ale aj manželke hovorím, mal som v sebe humor vtedy, treba ho mať aj dnes.

Boli ste niekedy v Múzeu obetí komunizmu, ktoré je tu v Košiciach?

Bol som, je to pekne spravené, chválim ich, ale ešte je veľa roboty, čo treba doplniť. Som aj členom Konfederácie politických väzňov, mám s nimi dobré vzťahy.

Ako vnímate vojnu na Ukrajine? Zrejme tam máte veľa známych...

Veľmi veľa. Je to tragédia, ale dalo sa to čakať. Európa bola slepá, jednoznačne. Verili Putinovi, ale s Moskáľmi dohody neplatia. Keď sa Putin stal prezidentom, manželke som vravel, že je to Stalin v modernom vydaní. Je chytrý, vychovaný v KGB ako všetci ich vodcovia.

Teraz čítam, že ruské matky sa tešia, keď dostanú auto po tom, čo ich synovia zomrú. To je Ázia, iná mentalita. Ale Ukrajinci sa vždy vzchopia, je to päťstoročný boj.