Výzva našej doby Slovenská cesta k múzeu obetí komunizmu

Ako sme sa na Slovensku vyrovnali s obdobím komunizmu a akými symbolmi ho chceme budúcim generáciám pripomínať? Skúsme túto 36-ročnú cestu spolu s výzvami do budúcnosti stručne opísať.

V novembri roku 1991 prijalo Federálne zhromaždenie ČSFR takzvaný lustračný zákon, ktorý obmedzoval výkon niektorých funkcií v štátnych orgánoch a organizáciách – pre spoluprácu s komunistickou tajnou službou.

Po rozdelení Česko-Slovenska nebola na Slovensku ustanovená inštitúcia, ktorá by ho bola vykonávala, a tak sa fakticky nevykonával. V marci roku 1996 sa z iniciatívy poslanca NR SR Arpáda Tarnóczyho prijal zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Hoci sa zákon týkal nepremlčateľnosti niektorých trestných činov z čias komunizmu, tá sa nikdy nerealizovala.

Tridsiateho prvého októbra 1998 bola vymenovaná vláda Mikuláša Dzurindu. Ministrom spravodlivosti sa stal Ján Čarnogurský, ktorý 17. novembra 1999 oznámil, že založí oddelenie dokumentácie zločinov komunizmu, ktoré následne vzniklo prvého decembra. Od prvého februára nasledujúceho roku sa stal Marián Gula jeho prvým pracovníkom.

Týždenný výber Jozefa MajchrákaČo urobiť, aby sme Poliakom stále len nezávideli

Jozef Majchrák

O dva mesiace neskôr k nemu pribudol ďalší pracovník Jaroslav Markech. Okrem toho sa podieľal na práci tohto oddelenia Peter Dinuš, poradca ministra.

V roku 2001 sa tam v rámci náhradnej vojenskej služby zamestnali ešte Juraj Kalina, Matej Medvecký a Peter Matiel.

Dvadsiateho piateho októbra 2001 bol schválený 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu ako štátny sviatok a deň pracovného voľna. V tomto istom roku vyšlo pod editorstvom Františka Mikloška, Gabriely Smolíkovej a Petra Smolíka dielo Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 I, II.

Dielo má dovedna 1300 strán, obsahuje CD-ROM s takmer 102-tisíc menami obetí komunizmu. Pri kompletizovaní zoznamov týchto obetí zohral dôležitú úlohu Ján Čarnogurský ako minister spravodlivosti, ako aj pracovníci spomínaného oddelenia. Na diele pracovalo dohromady 28 autorov a spolupracovníkov.

Devätnásteho augusta 2002 bol zákonom NR SR, ktorého iniciátorom bol poslanec Ján Langoš, zriadený Ústav pamäti národa. Svoju činnosť začal 1. mája 2003 a prvým predsedom jeho správnej rady sa stal práve Ján Langoš.

Predsedom bol až do svojej tragickej smrti v júni 2006. Väčšina pracovníkov zo spomínaného oddelenia na ministerstve spravodlivosti prešla doň pracovať. Ústav pamäti národa si intenzívne plní všetky povinnosti, ktoré vyplývajú zo zákona.

Nemá však trvalé pôsobisko, sídlil a sídli na rôznych miestach, napríklad v budove Najvyššieho súdu v Bratislave na Námestí SNP, v budove ministerstva dopravy na Námestí slobody, u saleziánov na Miletičovej ulici alebo na Košickej ulici. Vláda mu v roku 2021 pridelila budovu na Krížnej ulici, ktorú však čaká zásadná a finančne náročná rekonštrukcia.

Na porovnanie, v Poľsku vznikol podobný Institut Pamieci Narodowej v decembri 1998, v Česku Ústav pro studium totalitních režimů až v auguste 2007.

V roku 2010 založil pracovník Ústavu pamäti národa František Neupauer v rámci občianskeho združenia Nenápadní hrdinovia na pôde Univerzity sv. Alžbety na Námestí slobody Múzeum zločinov a obetí komunizmu.

Myšlienku tohto múzea sa z objektívnych dôvodov nepodarilo ďalej rozvinúť, ale na nádvorí tejto budovy zostali pamätné panely venované Vladimírovi Juklovi, Silvestrovi Krčmérymu a sestre Zdenke Schelingovej.

V roku 2021 založil v Košiciach na Moyzesovej ulici Pavol Hric v rámci spoločnosti APEX, a. s., multimediálne Múzeum obetí komunizmu.

Financované je prevažne zo súkromných zdrojov, poprípade z rôznych projektov. Múzeum už navštevujú organizované skupiny zo škôl. V tom istom roku založil Miloš Majko v Seredi Múzeum totality.

Na vlastnom pozemku vyčlenil dve budovy na tento účel. Zatiaľ ho navštevujú skôr jednotlivci, je v ňom miestnosť s 23 miestami na sedenie.

Šéf ÚPN Jerguš SivošUrčite máme na to, aby sme vybudovali veľké Múzeum totality

Martin HanusJozef Majchrák

Na Slovensku boli publikované stovky kníh, ktoré mapujú obdobie komunistického prenasledovania. Je inštalovaných okolo 500 pomníkov, pamätných tabúľ a búst, ktoré pripomínajú toto obdobie a osobnosti, ktoré vtedy trpeli. Je tu štátom financovaný Ústav pamäti národa, aj keď zatiaľ stále v provizórnych priestoroch.

Vyrovnávať sa s obdobím komunizmu sa dá najpresvedčivejšie cestou názornej výchovy. Bol som v Berlíne v múzeu, ktoré sa nachádza v budovách bývalej tajnej polície STASI. Videl som, ako tam prichádzajú autobusy s deťmi z rôznych škôl z Nemecka.

Sprevádzajú ich pracovníci dokumentačného strediska, ktoré toto obdobie mapuje a nachádza sa v tom istom priestore. Takto sa buduje pamäť národa a vyrovnávanie sa s minulosťou. Pomaly, trpezlivo, od mladých ľudí.

Toto je veľká výzva tejto doby na Slovensku: konečne vybudovať štátom podporované múzeum, najlepšie v stálych priestoroch Ústavu pamäti národa, samozrejme, s filiálkami po celom Slovensku.