Hudobný priemysel a AI v hudbe Nová technológia zapadá do vyjazdených koľají

„Časy sa zmenili,“ povedal v známom rozhovore z roku 1992 basgitarový virtuóz Anthony Jackson, ktorý hrával napríklad s Hiromi či Michelom Petruccianim. Moderátor nechápal, čo tým myslí.

„Prišli stroje,“ objasnil Jackson. „Musíme s tým žiť.“ Moderátor opäť ťažko hľadal slová. „Neviem si predstaviť, ako by to ovplyvnilo vás,“ nadhodil, čím narážal na to, že vtedajšie synťáky a bicie automaty (drum machines) by nedokázali nahradiť majstrov jeho formátu.

„Týka sa to každého, každý stratil trochu práce. Ak budeš naďalej trénovať a hádam sa zlepšovať, miesto pre teba sa nájde; ak nie, tak nie. “

Moderátor potom objasnil, že sa nepýta na reklamné džingle, ale poriadnu muziku. „Ak za strojom sedí mimoriadny talent, aj výsledok bude mimoriadny. Žiaľ, talent za strojom je často menší, takže prirodzene aj to, čo z neho vyjde, je horšie,“ odpovedal Jackson.

„V deň, keď ma stroj prekoná, ma môžu zapichnúť vzadu na dvor medzi kukuricu. Myslím to smrteľne vážne. Nedovolím, aby ma prekonal niekto so strojom,“ pozeral sa Jackson uprene.

Technológia hudobný priemysel rozochvieva periodicky. Päťdesiate a šesťdesiate roky sa museli vyrovnať s elektrickými gitarami a hlasnými zosilňovačmi, čím hudba stratila svoju akustickú čistotu. Nahrávanie do samostatných stôp – najprv do dvoch, štyroch a neskôr násobne viac – umožnilo hudobníkom v štúdiu vyčarovať také komplexné party, aké by nikdy nezreprodukovali naživo.

Jazzová a štúdiová legenda Anthony Jackson

Digitálne synťáky a MIDI v osemdesiatych rokoch mohli (dosť nedokonale) napodobňovať mnohé akustické nástroje a úplne zmenili nielen zvuk popmusic, ale aj rocku či jazzu, dokonca vznikli nové žánre.

Medzi citom umelca a uchom poslucháča dlho bývalo len ozvučidlo a vibrujúca časť, struna či plátok, ale teraz tam toho bolo čoraz viac. Technológia prenikala stále viac do tvorby, distribúcie aj konzumácie hudby.

Ale zmena vždy napumpovala novú kreativitu.

Elektrická gitara nám dala Hendrixa, Van Halena či Methenyho. Štúdiá a viacstopové nahrávky zrodili neskorší Beatles a vrcholový Pink Floyd. Synťáky zas Depeche Mode, Jarreho či Emersona. Samplovanie Daft Punk a hip hop. 

Ale kde je virtuóz na AI? Kde je Hendrix Suna? Kde je Beatles promptovania?

Je doba, ktorej sa obával Jackson, konečne tu? Prekoná stroj nielen hudobníka, ale aj producenta a skladateľa? A čo to znamená?

Suno

„Hudba neprestáva. My tiež,“ píše sa na webe Suna, najpopulárnejšieho nástroja na generovanie AI hudby.

Táto firma má za cieľ „posilniť predstavivosť“, chce „priniesť radosť z hudobného sebavyjadrenia všetkým a všade“. Už dnes „milióny z celého sveta používajú Suno na vytváranie soundtrackov svojho života. A to len začíname“.

Stránka je plná fotiek hudobníkov, nástrojov, mixážnych pultov a ďalšieho vybavenia. Ale to je asi len o estetike, pretože na tvorbu so Sunom netreba nič z toho. Hocikto si môže urobiť úplne novú, profesionálne znejúcu nahrávku celkom sám za pár minút. Nemusí poznať hudobnú teóriu, vedieť spievať ani hrať na nástroji. „Netrpezlivosť je cnosť,“ tvrdí Suno na svojom webe.

Suno však nie je uzavretá krabička. „Vytvorené s hudobníkmi a pre hudobníkov na každej úrovni,“ tvrdí web. 

Používateľ môže zadať jednoduchý či komplexný prompt, môže nahrať vlastný part, vlastnú melódiu, vlastný text. S výsledkom môže manipulovať, pridávať či uberať nástroje, nastavovať parametre ako „podivnosť“ a podobne. Do finálneho produktu môže dať viac či menej vlastného vkladu, ale v každom prípade sa dá ušiť na mieru.

CEO Suna Mikey Shulman má veľkú víziu. Chcel by, aby bol hudobný priemysel taký veľký ako trh s videohrami.

„Ak bude hudba interaktívna a pútavá, ľudia za ňu budú platiť, tak ako platia za videohry,“ povedal v jednom rozhovore. „Zdá sa mi šialené, že hudba by nemala byť rovnako pútavá ako Fortnite.“ 

Počítačová online hra Fortnite, Star Wars verzia. Zdroj: fortnite.com

Chce tak ľuďom umožniť „zmysluplné konzumné zážitky“. Dúfa, že takto pritiahne aspoň miliardu používateľov, lebo „miliarda ľudí ponorená do hudby viac ako predtým, to musí byť pre hudbu dobré“.

Podobne ako keď urobil z neresti netrpezlivosti ústrednú cnosť svojej firmy, vníma zbytočné prekážky v akejkoľvek námahe či v potrebe vytrvalosti.

„Robiť hudbu dnes nie je naozaj príjemné. Berie to veľa času, musíš byť naozaj dobrý na nejakom nástroji alebo v produkčnom softvéri. Myslím si, že väčšina ľudí si väčšinu z tvorby hudby neužíva,“ tvrdí v rozhovore. Otázku moderátora, či to nie je ako beh, že to bolí, ale bežci to milujú, zhodí zo stola: „Väčšina ľudí prestane behať. Práve preto, že to je ťažké.“

Narcistická tvorba

Jazzman a youtuber Adam Neely vytvoril rozsiahlu a fascinujúcu videoesej o budúcnosti hudby v ére AI. Pozrel sa aj medzi ľudí, ktorí napĺňajú Shulmanov ideál bezbolestnej tvorby vlastného konzumného zážitku.

Na internetovom fóre Reddit v sekcii r/SunoAI sa zgrupujú náruživí používatelia AI na generovanie hudby. Neely chcel zistiť, kto je ich vzorom, akú AI hudbu počúvajú, kto ich tvorbu ovplyvňuje.

Nik, teda okrem nich samých. „Počúvam svoju hudbu deväťdesiat percent času“, „ak ty sám nie si závislý od svojej hudby, nik iný nebude“, „moje pesničky sú špica v porovnaní s tým, čo ide v rádiu“, „jasné, že počúvam takmer výhradne svoju hudbu, prečo nie?“ znejú komentáre.

Neely krúti hlavou. Ako väčšina muzikantov ani on svoju hudbu nejako veľmi nepočúva. „Je to podobne náročné ako počuť vlastný hlas na nahrávke,“ tvrdí. Asi preto, že jeho hudba je naozaj jeho, kreše ju do záverečného tvaru vlastnými rukami a vlastnou snahou.

Zatiaľ čo AI hudba je v podstate len sofistikovanou kompiláciou všetkého, čo už bolo, ktorú do finálnej podoby ako džina z lampy vyvoláva prianie promptera.

A čo viac, keby si umelec fičal hlavne na svojej hudbe (ako napr. Kanye West, smeje sa Neely) a nedokázal by pomenovať svoj hudobný idol, zdal by sa nám komicky narcistický. Ale AI „tvorcom“ je to akosi prirodzené.

Aj Mikey Shulman to vníma ako hrozbu: „Predstavte si, že by ste otvorili aplikáciu a tá by vám nepretržite streamovala AI hudbu, ktorá by vám bola tak na mieru, že by ju nikto iný nechcel počúvať. Vám by sa však páčila tak, že sa od nej stanete závislí. V podstate to bude ako pornografia a to je veľmi antisociálne.“

Mikey triafa do čierneho. Hudba je hlboko a široko ľudská vec. Správny hit, to je príchuť éry a generačný tmel. Všetci spoja hlasy, lebo každý pozná slová a melódiu. Absolútna individualizácia technológiou by nás ešte väčšmi ochudobnila o to, čoho už teraz máme nedostatok: o komunitu, spolupatričnosť.

Nehovoriac o tvorbe. Keď sa človek trochu ponorí do histórie hudby, vidí, ako spoza nástroja, textov a kompozície presvitajú jednotlivé osobnosti, ich životy a doba.

The Beatles v štúdiu, január 1969

Odporúčam dokument Get Back o nahrávaní predposledného albumu Beatles Let It Be (ktorý vyšiel ako posledný). Chlapci z Fab Four vo voľných chvíľach hrali skladby iných kapiel (spamäti!), diskutovali o najnovších správach, George Harrison neustále vychvaľoval Claptona. A v štúdiu sa to hemžilo talentovanými ľuďmi, nie každý bol Lennon-McCartney, ale každý celému procesu niečo pridal.

Máločo má potenciál byť také všeobjímajúco ľudské a spoločenské ako hudba a všetko okolo nej.

Ale Neely upozorňuje, že na Reddite sa opäť našiel používateľ, ktorý nesúhlasí: „Keď si každý môže vytvárať vlastnú hudbu podľa svojho vkusu, neexistuje žiadny dôvod počúvať hudbu iných ľudí okrem toho, aby sme načerpali inšpiráciu a podnety na našu vlastnú tvorbu. Zoznámte sa, toto je budúcnosť hudby.“

A, dodajme, nie je žiadny dôvod stretávať sa s inými ľuďmi v mene muziky.

Beatova téza, rozšírená verzia

K bezbolestnej, úplne demokratizovanej produkcii hudby na mieru sa ešte vrátime, ale teraz musíme odbočiť, pretože s konzumáciou hudby je to predsa len trochu zložitejšie.

Ak ešte nepoznáte Ricka Beata, dona youtubových muzikológov, mali by ste sa zoznámiť. Tento multiinštrumentalista, hudobný producent a znalec, ktorý sa možno z času na čas previní hriechom staromilstva, prišiel v ranom rozpuku AI s krásne jednoduchou tézou:

AI vie tak dobre tvoriť hudbu, pretože populárna hudba už dlhšie obdobie znie, akoby ju robil stroj.

V súčasných hitoch všadeprítomný autotune, používanie syntetických nástrojov namiesto skutočných, kvantizácia rytmu, toto technické hyperspracovanie hudby má podobný účinok, ako keď sa farmárčenie zmenilo na potravinársky priemysel. Každá mrkva vyzerá rovnako ako platónsky ideál mrkvy bez smietky hliny. Každý BigMac chutí presne tak, ako čakáme, len nie ako skutočné jedlo.

Keďže už celú generáciu počúvame hudbu, z ktorej priemyselné spracovanie odstránilo ľudskú surovosť, popmusic nás už predpripravila na machine music, myslí si Beato.

Rick Beato vo svojom štúdiu. Zdroj: Youtube

Na druhej strane sa medzičasom ukázalo, že AI je celkom presvedčivo schopná kopírovať aj ľudský prejav (o tom trochu viac nižšie).

Možno tu je ešte čosi dôležitejšie než zvuková stránka „mašinizácie“ hudby. Stroj s veľkým S, ako hovoria kritici modernej spoločnosti, nedávno napríklad Paul Kingsnorth.

Kritici modernému kapitalizmu vyčítajú komodifikáciu všetkého. Všetko sa stáva tovarom, na všetko sa pozerá optikou nákladov a zisku. Práve to nás pripravilo na AI hudbu.

Keď si Adam Neely robil prieskum medzi používateľmi Suna, spýtal sa ich, v čom im AI ponúka výhodu oproti tradičným postupom hudobnej produkcie či inému hudobnému softvéru. Odpovede sa zhodovali: rýchlosť.

Dlho poznáme pojem hudobný priemysel, ale až dnes, keď je celý proces automatizovaný, môže úplne naplniť potenciál svojho názvu. Ak je hudba produktom, ktorý má naplniť naše potreby zábavy, je jedno, kto ju robí a ako, hlavne že je čo najľahšie dostupná. Ak je mobil lacný a funguje, väčšina ľudí nerieši, že vznikol nútenou prácou pod komunistickým režimom. Ak sa z hrnčeka dá piť, neriešime, že ho nevytočil majster hrnčiar na kruhu.

Ale nepredbiehajme, pretože tento proces je oveľa starší ako súčasná AI.

Ako zarobiť na hudbe

Už dávno so vznikom veľkých vydavateľstiev sa začal prerod umenia na biznis, tvorby na výrobu a diela na komoditu. „Vitaj v stroji, daj si cigaru,“ spievali loydi v roku 1975 o svojej skúsenosti s hudobným priemyslom.

Franz Reuther sa narodil v roku 1941. Vyučil sa za kuchára, ale keď v šesťdesiatych rokoch spoznal rock and roll, zmenil si meno na Frank Farian a začal robiť hudbu. Pod týmto menom mal zopár hitov. Keď v roku 1975 vydal Baby Do You Wanna Bump, na obálke bol ešte iný pseudonym. Boney M.

Pesnička si získala popularitu v Belgicku a Holandsku. Vtedy sa Farian rozhodol, že najme performerov. Tri ženy a jeden muž, všetci pôvodom z Karibiku, začali na playback spievať Farianove nahrávky. Nahrávali televízne klipy, jazdili po kluboch a diskotékach. Keď v živej show Musikladen na nemeckej televíznej stanici zahrali budúci hit Daddy Cool, stali sa celoeurópskou senzáciou.

Nebolo úplným tajomstvom, že Boney M nie je ani tak kapela ako projekt producenta Fariana. Dve členky nahrávali vokály v štúdiu, tretia len tancovala a spievala na playback a Bobby Farrell, neprehliadnuteľný showman s afrom zväčša len nasucho otváral ústa, zatiaľ čo z reprákov dunel bas samotného Fariana. (Pre fajnšmekrov, tu je skutočne živé predstavenie, kde Farrell spieva.)

Podobné fabrikácie neboli vo vtedajšom discu neobvyklé, kapela mala úspech. To Frankovi Farianovi vnuklo nápad skúsiť čosi podobné naplno a v roku 1988 založil úspešné duo Milli Vanilli. Najal niekoľkých štúdiových spevákov a dvoch tanečníkov Faba Morvana a Roba Pilatusa, ktorí vystupovali na playback. Tentoraz to tajomstvo bolo.

Frank Farian (v strede) a Milli Vanilli. Zdroj: ndr.de

No hneď o dva roky sa im na koncerte zasekla páska, „girl you know it‘s t...“ hralo dokola. Odvtedy to šlo dolu vodou a tajomstvo sa dostalo von. Farian sa s performermi pohádal, vyhodil ich a priznal, že nespievali. Bol to škandál ako Brno.

Rádiá prestali hrať Milli Vanilli, ako jediní v histórii museli vrátiť cenu Grammy (hudobného Oscara), ktorú dostali za najlepšieho nového umelca. V USA čelili aspoň dvom tuctom súdnych konaní za zavádzanie zákazníkov. Morvan a Pilatus sa stali terčom posmechu, druhý z dvojice začal drogovať, viackrát sa pokúsil o samovraždu, až sa napokon predávkoval. A Frank Farian zatiaľ mohol rátať peniaze.

McMusic

Človek by si myslel, že tento poučný príbeh si vzal celý hudobný priemysel k srdcu. Práve naopak. Len sa to naučil robiť lepšie. Najväčšie mená v dnešnej popmusic naďalej bežne vystupujú na playback. Keď sa to prevalí, chvíľu je poprask, ale žiadna kariéra sa nekončí a desaťtisíce fanúšikov prídu na koncert aj o rok.

Nové hity pre atraktívneho performera obyčajne píše profesionálny skladateľ, nezriedka aj celý tím skladateľov a producentov. Takouto profesionálnou skladateľkou, hovorí Rick Beato, je napríklad Amy Allen, napísala mnohé skladby s miliardou streamov pre Sabrinu Carpenter, Harryho Stylesa, Selenu Gomez, Bruna Marsa.

Ďalší, Jack Antonoff, zase pre Taylor Swift, Lanu Del Rey, Kendricka Lamara. Obaja majú aj vlastné projekty, ktoré sa však úspechom nemôžu rovnať ich prominentným zákazníkom. Podobne ako keď Farian robil hudbu pre Boney M a Milli Vanilli.

Podľa Beata to zväčša vyzerá tak, že agentúra, ktorá má na starosti umelca, zazmluvní skladateľov a producentov, prípadne hudobníkov, ktorí dajú nahrávku dokopy. Umelec, pod ktorého menom vyjde, má len malý vklad, naspieva hlavný vokál, ktorý producent obyčajne poriadne spracuje, takže spevák ani nemusí vedieť dobre spievať.

Rovnako je to s videoklipmi, textom aj vizuálom albumu.

„Takže keď ľudia chcú analyzovať texty takýchto piesní, je to smiešne. Umelci ich nepíšu. Neobsahujú žiadne posolstvo. Jediná veľká hviezda, ktorá mi z hlavy napadá, že to robí, je Billie Eilish. Ona a jej brat skladajú spoločne. Nielen to, ale on aj nahráva všetky party. Sú jednými z mála ľudí, čo to robia,“ zhŕňa Beato.

No dobre, ale na rozdiel od Milli Vanilli umelci aspoň spievajú na svojich nahrávkach, môžeme povedať. Ale ani to nie je celkom pravda. Napríklad široko populárna a oceňovaná Jennifer Lopez použila „ghost singers“ (zástupný, anonymný spevák) v nahrávaní mnohých hitov, ktoré potom na playback predvádza na javisku.

„Celé to je dôkladne kalkulovaný proces,“ hovorí Beato. Produkt absolútne optimalizovaný na konzumáciu. Naša populárna kultúra je nereálna a neautentická aj bez pomoci AI. Kumšt je len v tom, ako túto fabrikáciu predať, nájsť jej tvár, vytvoriť brand. 

Ako uvidíme ďalej, nie je to vždy také jednoduché.

Streamovanie neexistujúcich umelcov

Podľa štatistík za rok 2024 si viac než 700 miliónov ľudí predpláca streamovacie platformy ako Spotify či Apple Music. Celkový ročný príjem týchto služieb je asi 20 miliárd dolárov, čo predstavuje viac ako dve tretiny zárobkov celého hudobného priemyslu. Väčšina (platenej) hudby k poslucháčom preteká práve cez tieto platformy.

Generovanie cez AI vyžaduje len zlomok snahy, času a peňazí, no produkt sa predá za rovnakú cenu, keďže sa môže uchádzať o podiel z rovnakého systému streamovacích odmien ako ľudská tvorba.

Tak na streamovacie platformy prišla záplava AI hudby. Podľa odhadov webu Sloptracker v roku 2025 28 percent uploadnutej hudby vytvorila umelá inteligencia (iné odhady tvrdia, že ešte viac). Niektoré profily AI „umelcov“ zarábajú mesačne tisícky dolárov, dokopy umelá hudba podľa Sloptrackera zarobila už niekoľko miliónov.

„Sienna Rose dosiahla taký úspech, o akom snívajú hudobníci po celom svete. Za posledné štyri mesiace si vybudovala fanúšikovskú základňu s viac ako štyrmi miliónmi mesačných poslucháčov na Spotify,“ písal vo februári hudobník PJ Frantz pre LA Times. Ale táto neosoulová speváčka neexistuje. Je to skrz naskrz AI:

Ľudia, ktorí ju vytvorili, to chceli ukryť. Dokonca vypustili video, v ktorom Sienna na kritiku reaguje, „všade vidím komentáre, že vraj som AI, nuž, cítim sa skutočne a dúfam, že milióny poslucháčov to cítia rovnako“, zatiaľ čo rám dverí za jej hlavou zázračne zmizne.

Rick Beato si dokonca myslí, že Spotify pretláčalo Siennu Rose pomocou falošných poslucháčov, pretože čísla na jej profile nesledujú podobný vzorec ako pri ľudských umelcoch. Ak má niekto jednotky miliónov aktívnych poslucháčov, jeho najpočúvanejšie skladby majú aspoň desaťnásobok streamov. V prípade Sienny Rose to bolo maximálne troj- až štvornásobok, aj to len pri jednej skladbe.

Odvtedy tejto syntetickej speváčke klesol podiel mesačných poslucháčov na 600-tisíc.

Čosi podobné sa stalo aj v roku 2025. Kapela The Velvet Sundown mala overený profil s 850-tisícmi mesačných poslucháčov. Dnes sa na ich profile píše „syntetický hudobný projekt“ so 126-tisícmi poslucháčmi.

Ak má Beato pravdu, nebolo by to až také prekvapivé. Pokiaľ Spotify zvládne hudbu popri distribúcii aj vyrábať, odpadli by mu výdavky na podiel autorom. 

Francúzsky Deezer už skoro rok označuje AI skladby, Bandcamp umelú hudbu zakázal, ale Spotify sa k podobnému činu dlho nemalo, za čo utŕžilo kritiku.

Napokon pred mesiacom oznámilo, že bude overovať, či za účtom umelca stojí skutočný človek. Ak bude vykazovať určité znaky skutočného človeka, ako napríklad predaj reklamných predmetov (tzv. merch) či dátumy koncertov, dostane odznak „overené“ (čo však neznamená, že hudbu nevytvorila AI).

Umelá hviezda rýchlo vyhasne

Zatiaľ to teda vyzerá tak, že úplne syntetické hviezdy sa nedokážu dlhodobo uchytiť. Buď im po odhalení klesnú poslucháči, alebo ich Spotify prestane dotovať/pretláčať.

Z istého pohľadu je to zvláštne.

Pred pol rokom si získal pozornosť výskum, ktorý tvrdil, že len tri percentá ľudí dokážu rozoznať AI hudbu od ľudskej. Ako však pre The Verge píše Terrence O’Brien, toto číslo je trochu zavádzajúce. Medzi úspešné pokusy autori zarátali len tie, keď človek správne uhádol všetky tri skladby – teda teoreticky mohli ľudia hádať správne v 60 percentách pokusov, len málokomu sa podarili všetky tri.

V každom prípade, AI pesničky sú čoraz ťažšie rozpoznateľné. Rick Beato urobil pre televíznu stanicu CBS malý experiment. Do ChatuGPT napísal, nech mu vytvorí obrázok a meno indiespeváčky. Nástroj Claude nechal napísať text piesne, ktorý vložil do Suna.

Za menej ako päť minút vznikla skladba Walking Away od Sadie Winters. Kritický Beato uznal, že je celkom dobrá, ľuďom na ulici sa páčila, dokonca vzniklo aj pár coververzií.

Skladba, ktorú spolu s identitou umelkyne vygenerovala AI za pár minút, s minimálnym ľudským vkladom

Tvorba a konzumácia hudby je stále o ľudských prepojeniach. Ak naleštenému priemyselnému produktu ešte dáva tvár nejaká popstar, väčšina ľudí to prijme. Ale väčšina ľudí si tiež uvedomuje, že AI nemá vnútornú stránku, je to program, s ktorým sa nedá prepojiť.

Produkty umelej inteligencie dostali prezývku AI slop, AI odpad, pretože rýchlokvasené podpriemerné až priemerné výtvory generatívnej AI, ktoré zaplavili sociálne siete, ľudia vedia odhaliť a rýchlo sa im zunujú.

Konzument stále vyžaduje trochu snahy a presvedčivý ľudský dotyk.

Preto Beato v podcaste u Lexa Friedmana zhŕňa: „Kto bude mať z umelej inteligencie prospech? Nuž, ľudia, ktorí už teraz vedia skvele skladať piesne, pretože musia byť schopní rozoznať, kedy systém vyprodukuje niečo dobré a kedy nie. Vygeneroval som asi 130 nápadov na piesne, z ktorých sú dobré asi tri.“

Na inom mieste tvrdí, že producenti a profesionálni skladatelia používajú Suno už teraz vo svojom pracovnom procese. Zdá sa, že AI hudobný priemysel zatiaľ nenarušuje, len doň ideálne zapadá.

Strašná nuda a možná nádej

Zopakujme si, kam sme sa zatiaľ prerozmýšľali: od generovania hudby na mieru samostatným človekom, čo poslucháča uzatvára do rakvy solipsizmu, až k jej centralizovanej výrobe, čo z poslucháča robí pasívneho konzumenta priemyselného produktu.

Medzičasom Spotify skúša prepojiť oba prístupy.

The Guardian píše, že spoločnosť oznámila novú funkciu: „Prémioví používatelia budú môcť vytvárať vlastné remixy a coververzie skladieb generované AI s využitím hudby od zúčastnených umelcov.“ CEO Spotify Alex Norström si myslí, že je to lepšie ako neregulované a pirátske používanie tvorby umelcov bez súhlasu. V tomto prípade za to pôvodní autori aj čosi zarobia.

Zmluvu so Spotify podpísal najväčší vlastník vydavateľských práv Universal Music Group (patrí sem napr. Taylor Swift, The Beatles a mnohí ďalší). Podľa všetkého s využitím svojej hudby budú musieť súhlasiť samotní umelci, inak ich tvorbu nebude možné používať.

Ale sú tu aj obavy, že takéto podmienky v podstate hudobníkov prinútia k súhlasu zo strachu pred poklesom popularity, ak fanúšikovia nebudú môcť s ich tvorbou manipulovať.

Potom je tu otázka, kam toto tvrdohlavé presadzovanie AI v hudbe vedie.

Zástancovia hovoria o demokratizácii. Ale problémom pri hudbe už dlho nie sú vstupné náklady. Slušný nástroj sa dá zohnať z bazoša za babku, zvuková karta takisto, dostatočne výkonný softvér je zdarma. Distrokidu alebo inej distribučnej službe zaplatíte ročne pár eur a svoju hudbu dostanete na Spotify, Apple Music, Deezer, všade. Nikdy to nebolo ľahšie.

Problémom je talent (ktorý sa sčasti preceňuje) a najmä a predovšetkým snaha a vytrvalosť. Ale keď je netrpezlivosť cnosť, sú to problémy, ktoré musia ísť bokom.

Čo z nás spraví tento rýchly a konzumný prístup, keď sa obráti na niečo také ľudské, ako je hudba?

Komentujúci pod videami o AI v hudbe často plačú: „Chcel by som, aby za mňa technológia robila prácu, zatiaľ čo ja sa budem venovať umeniu, nie naopak!“

A aj keby sme boli optimisti a uverili na chvíľu neuveriteľnému sľubu, že AI za nás bude pracovať a my zrazu budeme mať dosť voľného času, aby sme mohli robiť, čo sme vždy chceli, čo budeme robiť?

Učiť sa na hrať nástroji? Skúšať skladať piesne? Nie, to je podľa Shulmana zo Suna príliš namáhavé, budeme klikať myšou a zadávať prompty. Umelej inteligencii outsourcujeme ďalší kus svojej ľudskosti, kreativitu, stratíme schopnosť tvoriť a hrať, podobne ako prompteri v IT strácajú schopnosť programovať.

No, žiaľ, AI nedokáže vymyslieť nič nové, takže hudba bude znieť ešte bezduchejšie a uniformnejšie ako dnešná popmusic. Celé to potrvá, asi až kým sa neunudíme na smrť.

Ale čo v umení vnímame, čo pri ňom cítime a tak vôbec, závisí od kontextu, z ktorého k nemu pristupujeme. Ak vidíme, že ho tvorí človek a vkladá doň svoje skúsenosti a zručnosť, osloví nás hlbšie. Čo nič nestojí, okuká sa hrozne rýchlo.

Preto je možno najväčší problém AI umenia to, čo sa z neho dnešní „tech bros“ snažia spraviť a čo hudobný priemysel už urobil – počítačovú hru, bezbolestnú zábavu, pri ktorej o nič nejde. Z tvorby manufaktúru, zo životného boja len jeho simuláciu pri klávesnici, z umeleckého diela produkt a tovar. 

A tak sa kontext, ktorý mení otesaný kameň na obdivovanú pietu či popevok na srdcervúcu pieseň, stráca, s ním sa stráca aj umenie a zostáva len prostriedok na vyvolávanie príjemného konzumného zážitku.

Nie že by sme k tomu už roky nemali nakročené, len krok sa zrýchľuje na beh. Ľudí, ktorí to cítia, vôbec nie je málo.

A to je aj dôvod, prečo AI hudbu (v správnych rukách) čaká ako priemyselný úspech, tak aj umelecká irelevancia.