Týždenný výber Jozefa Majchráka Čo urobiť, aby sme Poliakom stále len nezávideli

Jozef Majchrák

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Ak sa podarí vymeniť Fica, nastane čas, aby sme už konečne založili múzeum obetí komunizmu.

Vyštudoval sociológiu a politické vedy. Pracoval v Inštitúte pre verejné otázky, neskôr ako novinár v Hospodárskych novinách a v časopise .týždeň. Do denníka Postoj prišiel v auguste 2015.

Ďalšie autorove články:

Rezignácia politického stredu Všetci sú zmierení s tým, že vládu zostaví buď Fico, alebo progresívci

Týždenný výber Jozefa Majchráka Referendum v tejto podobe nedáva zmysel

Český historik Josef Žemlička Veľká Morava bola predohra. Pre našu štátnosť sú dôležitejší Přemyslovci

Pred šiestimi rokmi, v novembri 2019, iniciovali František Mikloško a bývalý novinár, dnes poslanec za KDH Jozef Hajko výzvu s názvom Aby minulosť nemala budúcnosť, ktorá volala po vzniku múzea obetí komunizmu.

Túto ich iniciatívu následne podporili viaceré známe osobnosti, umelci, historici, spisovatelia. Medzi nimi napríklad historik Roman Holec, evanjelický biskup Ján Hroboň, spisovateľ Tomáš Janovic, herec Milan Lasica, bývalý hokejista Peter Šťastný, ale aj primátor Bratislavy Matúš Vallo.

V texte výzvy sa okrem iného píše: „Utrpenie obetí nebolo zbytočné, pretože prispelo k pádu komunistického režimu v roku 1989. Títo ľudia si zaslúžia, aby sme si primeraným spôsobom pripomínali ich osudy. Preto iniciatíva navrhuje založiť múzeum obetí komunistického režimu. Tu by mohla široká verejnosť – hlavne však mladá generácia, ktorá už vyrástla v slobodných pomeroch – získať dostatočné informácie o represáliách.“

V texte sa tiež pripomínalo, že zriadenie a prevádzkovanie múzea obetí komunizmu je o to dôležitejšie, že podobný krok už dávnejšie vykonali v ďalších stredoeurópskych štátoch bývalého Sovietskeho bloku a Slovensko v tom zostáva smutnou výnimkou.

Tento fakt len čiastočne zmiernil vznik súkromného, audiovizuálneho Múzea obetí komunizmu v Košiciach, ktoré funguje od roku 2021 vďaka iniciatíve podnikateľa Pavla Hrica.

Ide o záslužný počin, ale toto múzeum sa svojou váhou, reprezentatívnosťou či šírkou záberu určite nemôže rovnať takým inštitúciám ako Dom teroru v Budapešti či múzeum Solidarity v Gdansku.

Len pripomeňme, že moderné múzeá tohto typu existujú aj v Rumunsku, v Nemecku, v Albánsku a ďalších postkomunistických krajinách.

Myšlienka vzniku reprezentatívneho múzea obetí komunizmu sa aj u nás opakovane objavuje už roky.

Napríklad v roku 2011 s touto myšlienku prišla vtedajšia premiérka Iveta Radičová a navrhla, že by mohlo sídliť v modernej budove úradu vlády, ktorá vznikla v čase socializmu, a rokovania kabinetu by sa presunuli do historickej budovy.

Radičovej vláda však padla, k moci sa dostal Smer a minister kultúry Marek Maďarič tento nápad odbil s tým, že na múzeum komunizmu nie sú peniaze.

Aj v roku 2019 sa o výzve Jozefa Hajka a Františka Mikloška síce chvíľu diskutovalo, ale potom prišli voľby, pandémia, vojna na Ukrajine a iniciatíva ako už viackrát predtým upadla do zabudnutia.

Dôvod, prečo sa úvahy o vzniku múzea obetí komunizmu u nás nikdy nepretavili do ničoho hmotného, je jednoduchý. Pre túto ideu sa nikdy nepodarilo získať dostatočnú politickú podporu.

Ani v Poľsku, Maďarsku či inde by takéto inštitúcie neboli vznikli bez vládnej podpory a štedrého štátneho financovania.

Na Slovensku sa v roku 2002, na sklonku prvej Dzurindovej vlády, podarilo Jánovi Langošovi politicky presadiť vznik Ústavu pamäti národa (ÚPN). V roku 2006 sa však začala éra Smeru, ktorý sa tu s prestávkami niekoľkých rokov drží pri moci už takmer dve dekády.

Od strany, ktorej predseda adoruje Gustáva Husáka, sa len ťažko dá očakávať, že poskytne politickú podporu takému projektu, akým je vznik múzea komunizmu. Veď ani spomínaný ÚPN sa za viac ako dvadsať rokov nedočkal vlastných dôstojných priestorov. A to už je naozaj hanba.

Možností, ako sa dopracovať k múzeu, ktoré si pripomenie obete komunizmu, je viacero. Jednou z nich je, že by vzniklo transformáciou práve ÚPN, ktorý má v tejto téme odborné zázemie aj skúsenosti.

Misia, s ktorou Ústav pamäti vznikol, sa postupom času vyčerpáva, mnohé dôležité archívne pramene boli spracované a zverejnené. Samotný riaditeľ ÚPN Jerguš Sivoš v rozhovore pre Postoj hovorí, že inštitúciu čaká uvažovanie, kam sa posunúť.

Vytvorenie múzea obetí komunizmu pod svojimi krídlami by bola pre ÚPN nová a veľká výzva.

K múzeu sa dá dospieť aj inými cestami. Dôležité je niečo iné.

Za tejto vlády je zriadenie takéhoto múzea ilúziou. Ak sa tu však po voľbách podarí odstaviť od vládnej moci Fica, tí, ktorí ho vymenia, by vznik múzea komunizmu nemali zaradiť na koniec zoznamu svojich priorít.

Alebo ešte inak.

Už spomenutý Ján Langoš venoval získaniu podpory pre vznik ÚPN obrovskú energiu a vykonal preň veľké množstvo politickej práce. Výsledkom bolo, že o tom presvedčil aj viacerých vtedy opozičných poslancov HZDS. Bol to skrátka jeho životný politický projekt.

Ak tu aj pri štyridsiatom výročí Novembra 1989 budeme o múzeu komunizmu stále iba snívať a plakať nad tým, ako si Poliaci či Maďari na rozdiel od nás dokážu pripomínať dôležité udalosti svojej histórie, tak to bude nielen obžaloba Fica.

Bude to znamenať aj to, že medzi tými, ktorí ho vystriedali pri moci, sa nenašiel nikto ako Ján Langoš.