Týždenný výber Evy Čobejovej Oslavovali sme nový život a plodnosť a pritom počúvali správy o hrozivej demografii

Eva Čobejová

Komentár

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

V niečom to bolo symbolické. Mnohé stoly boli uplynulý týždeň ozdobené vajíčkami.

Vyštudovala žurnalistiku, pracovala v denníku Smena, SME, v týždenníku Domino Fórum a v časopise .týždeň. Je vydatá, má jedno dieťa.

Ďalšie autorove články:

Jednoducho Billa Hrdý a odvážny partner Pridu

O filme Prameň Témou sú nútené sterilizácie rómskych žien. Ale vlastne je ten film najmä o niečom inom

Týždenný výber Evy Čobejovej Miroslav Suja mal v Inchebe svoje hviezdne minúty. Kto za to môže?

A na Veľkonočný pondelok sa niekde polievali, inde zas šibali dievčatá a ženy.

Vajíčka sú symbolom plodnosti a zrodu nového života a aj oblievačky či šibačky mali pôvodne pomôcť tomu, aby mladé dievčatá boli nielen svieže, zdravé, pekné, ale aby mali aj plodnú silu.

A práve vo Veľkom týždni sa v médiách objavili znepokojivé čísla.

Štatistický úrad informoval, že Slovensko piaty rok po sebe zaznamenalo úbytok ľudí žijúcich na jeho území. V Postoji sme to zhrnuli do vety: Slovensko má málo mladých žien a tie majú málo detí.

Ťažko sa prijímala aj informácia, ktorú uviedla riaditeľka odboru štatistiky obyvateľstva na štatistickom úrade Zuzana Podmanická: „Hrubá miera pôrodnosti sa na Slovensku dostala v roku 2025 na najnižšiu úroveň za posledných sto rokov, teda bola nižšia aj ako napríklad počas druhej svetovej vojny.“

To človeka nenechá chladného.

Zároveň sa objavila správa, že v EÚ za posledných desať rokov najviac zostarli Slovensko a Cyprus. Vyplýva to z údajov Eurostatu o vývoji mediánového veku v rokoch 2015 až 2025.

Hneď dostali v médiách slovo demografi. Tí sú dnes čosi ako poslovia zlých správ.

Ale aj politickí komentátori k tomu niečo povedali. Niektorí ironicky písali o tom, že sa témy nepriaznivej demografie teraz isto chopia populistickí politici a rozbehnú kampaň na podporu pôrodnosti, samozrejme, prostredníctvom masívnych platieb zo štátneho rozpočtu. Pritom tie peniaze na podobné experimenty nemáme.

Akoby už ani nemalo nijaký význam niečo v tejto veci podnikať! Len sa treba zmieriť s tým, že ani na Slovensku ľudia nechcú mať viac detí. Je to ich slobodná voľba, rešpektujme ju, žiadne verejné politiky to nezmenia.

Politici preto nemajú čo vymýšľať všelijaké veci a veď ani nič nefunguje.

Pripomínalo sa Poľsko, kde vláda PiS mala program Rodzina 500+ a štedro rozdávala príspevky na deti, krátkodobo to aj zabralo, ale dnes má poľský ekonomický tiger úhrnnú plodnosť 1,1, čo je menej ako u nás (u nás za rok 2024 to bolo 1,5 dieťaťa na ženu).

No obhajcovia poľského programu zas pripomínajú, že vďaka nemu sa skokovo znížila miera chudoby medzi deťmi.

Isto, nie všetko funguje na zlepšenie demografie, ale má už verejná politika v tejto veci úplne rezignovať?

Možno nie je ani celkom správna úvaha, že vôbec nič nefunguje.

Demografi, ktorí po zverejnení nelichotivých čísel dostali v médiách veľký priestor, neboli príliš optimistickí. Ale kto ich pozorne počúval, mohol zistiť, že aj verejné politiky majú isté možnosti. Nie veľké, ale niečo sa nájde.

Demograf Branislav Bleha hovoril o rôznych mimoekonomických príčinách nepriaznivej demografie, ale nepopiera ani ekonomické príčiny. Napríklad nedostatok bytov, najmä pre mladých ľudí, či vysoké úroky pri hypotékach.

Ale aj on vidí hlavný dôvod, prečo sa naše rodiny zmenšujú, niekde inde. V Denníku N povedal, že oprášil jednu starú teóriu nízkej plodnosti, ktorá sa vraj nepoužíva v demografii často.

Ide o Dawkinsovu teóriu sebeckého génu. Ide o to, že človek je vo svojej podstate sebec. Napríklad pred tristo rokmi mali rodiny viac detí preto, že iba tie boli zárukou, že bude mať kto pracovať na poli a že sa o rodiča bude mať kto v starobe postarať. Dnes sú už deti skôr nákladom.

Ktorý sebec by chcel zbytočné náklady? Možno je to trochu tvrdé, ale asi nie úplne od veci.

A demograf Bleha ešte dodal: „Takisto platí, že to, čo vidíte okolo seba, sa pre vás stáva normou a tou sa dnes stáva jednodetnosť či bezdetnosť.“

Toto jeho tvrdenie môže byť pre mnohých užitočné. Ak chcete, aby vaše deti raz mali deti a vy ste sa dožili vnukov, je dobré mať okolo seba komunitu ľudí, ktorí majú veľa detí a považujú to za prirodzené. Dokonca to považujú vo svojej komunite za normu.

Ale vráťme sa ešte k tomu sebectvu, ktoré je človeku prirodzené. A to znamená, že ľudí, ktorí sa rozhodnú prijať viac detí, dobre ich vychovať (aj v tom zmysle, že neodídu všetky do zahraničia), treba vnímať ako tých výnimočných, ktorí dokázali poraziť vlastné sebectvo a priniesť istý druh obety.

Potom môže zaznieť aj otázka, či si od spoločnosti zaslúžia tieto rodiny aj nejaké benefity.

Pritom je jasné, že sa hádam nikto nerozhodne prijať deti pre výhodnejšie dane či štedrejšie príspevky. Ako motivácia na založenie veľkej rodiny už tieto veci nefungujú (ak si možno odmyslíme marginalizované komunity).

Môžeme ich teda chápať celkom inak. Ako odmenu za nesebectvo.