Pred týždňom sme v Postoji uverejnili rozhovor s ekonómom Martinom Kahancom, ktorý sa na Slovensko vrátil zjavne s ambíciou, aby nám pripomenul, že tu nie je tak zle, že sú tu obrovské príležitosti.
Problém vidí v niečom, čo nazval špirálou zmaru. „Opakujeme si, že to tu nie je dobré, ekonomike sa nedarí, školy sú nekvalitné.“ A okrem iného povedal: „Áno, sú tu negatívne veci, ale prepadli sme beznádeji a prílišnému negativizmu.“
Možno pred takými piatimi či šiestimi rokmi by takýto rozhovor čitateľov Postoja najmä nadchol. Keď sme vtedy priniesli článok, ktorý nebol iba kritický ku všetkému, čo je tu naokolo, a zdôrazňoval, že sa netreba neustále sebabičovať a podceňovať, čitatelia boli vďační aj nadšení.
Ale akoby sa niečo zmenilo. Martin Kahanec nedostal v diskusii pod svojím článkom veľa pochvál. Isto, čitatelia, ktorí pod rozhovorom diskutovali, nie sú žiadnou významnou sociologickou vzorkou, ide len o anekdotický dôkaz. A ten nikdy nemá veľkú vedeckú hodnotu, ide skôr o náhodné pozorovania či individuálne skúsenosti.
Aj tak je diskusia čitateľov pozoruhodná, a to najmä skepsou, ktorá z nej ide. Pripomeniem len zopár citátov zo 72 diskusných príspevkov.
Slováci si radi poplačú, ale príčiny zlej nálady u nás sú faktom.
„Teda súhlasím s autorom, že nie všetko na Slovensku je úbohé, jednoznačne však ideme hlboko pod svoj potenciál – a tu ryba smrdí od hlavy. Slovenské firmy sú nastavené na vratkový systém a najviac sa darí vybavovačom. Právna istota je päť percent.“
„Jaj, ten osviežujúci a perspektívny optimizmus pána Kahanca sa dá pripísať azda iba tomu, že ešte rukolapne nezažil Slovensko na vlastnej koži a hýbe sa s rakúskym platom po slovenských akademických bublinkách.“
„Keď išlo KDH do volieb s heslom ,Ľudia si zaslúžia prácu‘, tak sa nedostalo do parlamentu, keď išiel Smer s heslom ,Ľudia si zaslúžia istoty‘, vyhral ústavnú väčšinu. To nie je náhoda, že ekonomicky prežívame, pretože Slovač stratila kritické myslenie.“
„Pri všetkej úcte, nálada je iba multiplikátor stavu spoločnosti. Vychádza však z objektívnych príčin. Áno, určité národy sú viac rezistentné, zatiaľ čo Slováci si radi poplačú, ale príčiny zlej nálady u nás sú faktom.“
Viacerí čitatelia ekonómovi Kahancovi odmietli uveriť aj preto, že si zarába aj vo Viedni, takže vraj nemôže o živote na Slovensku veľa vedieť. To už pôsobilo až tak roztrpčene, že čo nám tu ty budeš rozprávať!
Naozaj to bolo prekvapujúce, akoby už málokto veril, že Slovensko raz môže byť spravované lepšie, že môže pritiahnuť späť mladých ľudí, rozbehnúť dobré projekty.
Táto skepsa má veľa reálnych príčin. Všetci tí, ktorí nie sú spokojní so súčasnou vládou, sa obávajú toho, že ani voľby nemusia priniesť zásadnú zmenu.
Nie je tu teraz mohutná vlna nádeje, že sa otvára nové okno príležitosti, aká sa preliala v posledných mesiacoch Maďarskom.
Možno by sa teraz patrilo napísať niečo povzbudivé.
Kaliňák pripustil, že sa časť stavby bude búrať.
Lenže aj uplynulý týždeň sa objavili smutné správy. S jednou prišlo KDH, keď informovalo, že je pozastavená výstavba vojenskej nemocnice v Prešove.
Naozaj stavbári zo stavby odišli. Priznal to aj minister obrany Robert Kaliňák. Problémom je nekvalita práce, ktorá ohrozuje statiku stavby. Čaká sa na znalecký posudok.
Kaliňák pripustil, že sa časť stavby bude búrať. Príčinou je zrejme nekvalitný betón, ktorý sa na stavbe používal. Minister tvrdí, že výstavba sa zdrží iba o tri až štyri mesiace, no pripustil, že škody budú značné.
A nevyvracia ani iný problém: že sa subdodávateľom neuhrádzajú faktúry za už vykonané práce a bude ich treba presviedčať, aby na stavbe pokračovali.
V jednej televíznej reportáži zastavovali ľudí v okolí prešovskej nemocnice a pýtali sa ich, čo si myslia o tom, že je na stavenisku nemocnice ticho a prázdno.
Najmä u starších ľudí, ktorí možno aj volili Smer, Hlas či SNS, bolo vidieť sklamanie. Akoby tomu ani nemohli uveriť. Ako sa toto môže stať na ostro sledovanej štátnej stavbe? Kde je stavebný dozor? Kde profesionálna česť či zodpovednosť? To už sme všetci len takí babráci?
Slováci kedysi stavali Budapešť, najmä v druhej polovici 19. storočia tisícky Slovákov prichádzali do hlavného mesta Uhorska, aby z nej pomohli urobiť veľkomesto, vtedy sa budovali krásne súkromné paláce, veľkolepé verejné stavby aj obytné kolónie.
Aspoň že sa na problémy prišlo ešte počas stavby, že to niekomu nepadlo na hlavu.
Slováci tam nepracovali len ako robotníci, napríklad Ján Nepomuk Bobula, rodák z Dovalova, bol významným budapeštianskym projektantom, architektom aj staviteľom. Hoci po úspešnej kariére Bobula napokon skrachoval. Aj to sa podnikateľom v stavebníctve stáva.
Teraz zas na stavbe nemocnice v Prešove pracujú maďarskí robotníci aj maďarské firmy spojené aj s jedným z najbohatších maďarských oligarchov Attilom Paárom.
To je celkom symbolické vzhľadom na historický kontext.
Všelijako sa to môže s dodávateľmi stavby teraz vyvinúť, možno bude treba urobiť nový tender na zhotoviteľa. Možno už v tom nebudú zapojení Maďari.
No dôležité je, aby ministerstvo malo všetko pevne v rukách a nedovolilo podvody či nekvalitnú stavebnú prácu.
O tom, že sa termín nedodrží a že bude stavba napokon drahšia, asi nikto nepochyboval, to už je taká miestna zvyklosť.
Aspoň že sa na problémy prišlo ešte počas stavby, že to niekomu nepadlo na hlavu po dokončení nemocnice.
Ale aj táto informácia o fušerstve na významnej stavbe prispela k tomu, že sa tá špirála zmaru točí ďalej.





