Týždenný výber Lukáša Krivošíka | Odsúdenie Päivi Räsänenovej a tri zlé správy o stave slobody slova

Najvyšší súd Fínska vo štvrtok rozhodol v medzinárodne široko sledovanom prípade Päivi Räsänenovej.

Pôvodným povolaním lekárka, bývalá fínska ministerka vnútra (v rokoch 2011 až 2015) a aktívna kresťanskodemokratická politička kritizovala v júni 2019, že pochod Pride podporila miestna evanjelická cirkev, ktorej je sama členkou. Na Twitteri konfrontovala svoju cirkev s veršami z novozákonného Listu Rimanom 1:24-27.

Niekto političku udal a rozbehlo sa vyšetrovanie, ktoré v apríli 2021 vyvrcholilo vznesením obvinenia z podnecovania nenávisti proti skupine obyvateľov zo strany prokuratúry. Obvinenie zahŕňalo aj výroky, ktoré Räsänenová v roku 2019 predniesla v rozhlasovom vysielaní, a obsah brožúrky z roku 2004 pod názvom Ako muža a ženu ich stvoril, kde kritizovala homosexuálne zväzky z kresťanského hľadiska.

Spolu s ňou bol obvinený aj luteránsky biskup Juhana Pohjola, ktorý brožúrku zverejnil.

V roku 2022 oboch oslobodil prvostupňový súd a v roku 2023 aj odvolací súd. Konštatovali, že žalované výroky spadali pod slobodu prejavu. No prokuratúra sa odvolávala, až prípad skončil pred Najvyšším súdom.

Ten političku vo štvrtok oslobodil, pokiaľ išlo o citovanie biblických veršov v súvislosti s Prideom na Twitteri. No pomerom hlasovania troch sudcov ku dvom uznal ju i biskupa za vinných z podnecovania nenávisti pre brožúrku z roku 2004.

Dodajme, že vyšla desať rokov predtým, než Fínsko zákonne uznalo „manželstvá“ osôb rovnakého pohlavia. Táto brožúrka má byť teraz podľa rozsudku odstránená z distribúcie.

Päivi Räsänenová dostala finančný trest 1800 eur, biskup Pohjola 1100 eur a 5000 eur musí zaplatiť vydavateľstvo, ktoré brožúru vydalo. Politička oznámila, že po preštudovaní rozsudku zváži, či sa neobráti na Európsky súd pre ľudské práva.

Proces s Räsänenovou rezonoval aj za hranicami Fínska. Tak ako naši kresťanskí demokrati, aj tí fínski sú súčasťou Európskej ľudovej strany – teda toho najmainstreamovejšieho európskeho mainstreamu. Ich predstaviteľka bola stíhaná s pomocou paragrafov, ktoré sa tradične využívali skôr na stíhanie neonacistov.

Zo zahraničných hlasov Räsänenovú okrem iného podporili v roku 2021 aj všetci traja slovenskí biskupi Evanjelickej cirkvi a. v. (Eľko, Mihoč, Hroboň). Minulý mesiac fínska politička vypovedala aj pred americkým Kongresom.

Systematické obmedzovanie slobody prejavu, ku ktorému dochádza vo viacerých európskych krajinách, je pre Američanov nepochopiteľné a neprijateľné. Európske sklony k cenzúre kritizuje nielen súčasná americká administratíva (ako viceprezident JD Vance na vlaňajšej bezpečnostnej konferencii v Mníchove), štvrtkové odsúdenie Räsänenovej si podal aj liberálny denník Washington Post.

„Fínsko sa často uvádza ako najšťastnejšia krajina na svete, ale to len vtedy, ak máte radi chladné zimy a drastické obmedzenia slobody prejavu,“ píše sa hneď v úvode redakčného editoriálu s výstižným názvom Fínska fraška vo veci slobody prejavu.

Podľa Washington Post v prípade Päivi Räsänenovej „bolo jej stíhanie tým skutočným zločinom“.

Naopak, na Slovensku privítal odsudzujúci rozsudok poslanec Progresívneho Slovenska Ondrej Prostredník. „Fínsko odmietlo urážky voči gejom, skrývajúce sa za ,náboženskú slobodu‘,“ napísal na svojom Facebooku.

Finančný trest označil Prostredník za „veľmi mierny“. Verdikt podľa neho ukázal ako neopodstatnenú „paniku ultrakonzervatívnych politikov, že Räsänenovú chcú poslať do väzenia za názor“.

Takéto hodnotenie poslanca PS neprekvapuje, no aj konzervatívnejší čitateľ by si na tomto mieste mohol položiť otázku: nie je to príliš veľa kriku pre jednu pokutu? Veď sú časti sveta, kde kresťanov beštiálne vraždia pre ich vieru.

V prípade Päivi Räsänenovej však nejde o výšku trestu, ale o princíp a najmä precedens do budúcnosti.

Pripomeňme, že takmer sedem rokov je dnes 66-ročná politička ťahaná po súdoch za niekoľko verbálnych vyjadrení, ktoré sa nevymykajú z rámca tradičného cirkevného učenia. Na jej stíhanie fínska polícia, prokuratúra a súdy vynaložili čas a prostriedky, ktoré by sa dali využiť na stíhanie trestnej činnosti proti majetku či zdraviu, kde boli nejaké konkrétne obete.

Fínsky trestný kódex za podnecovanie nenávisti predpokladá v základnej sadzbe trest odňatia slobody do dvoch rokov, v závažných prípadoch do štyroch rokov väzenia. Toto bol Damoklov meč, ktorý nad Räsänenovou celý čas visel.

Mierny rozsudok fínskeho Najvyššieho súdu môže byť dôsledkom aj dlhoročného sústredeného medzinárodného tlaku, čo je luxus, ktorý nemajú doslova stovky, možno tisíce bežných ľudí poťahovaných za verbálne delikty na internete vo viacerých štátoch Európy. Spomeniete si ešte na dôchodcu, ktorého chcela nemecká polícia pred pár týždňami stíhať, lebo kancelára Merza označil za Pinocchia?

Účelom týchto procesov, ktoré často zahŕňajú domové policajné prehliadky v skorých ranných hodinách so zhabaním notebookov či mobilov, nie je dostať ľudí do väzenia na dlhé tresty odňatia slobody. Ich cieľom je dosiahnuť v širokej spoločnosti autocenzúru a konformitu alebo, inak povedané, zastrašiť občanov a dosiahnuť, aby sa k určitým javom nevyjadrovali.

Kriminalizovanie kritických verbálnych prejavov ako „extrémizmu“ slúži politicky predovšetkým progresívnej „woke“ ľavici, aby mohla šíriť a presadzovať v spoločnosti svoje vlastné naratívy bez rizika, že sa nájdu kritici, ktorí by chceli aktívne protirečiť. Veľa ľudí môže mať na ľavicovoliberálnu agendu kritický názor, no radšej zostanú ticho, keď vidia, že prehovoriť by znamenalo výsluchy na polícii, domové prehliadky, výdavky na advokátov a mnohoročné ťahanice po súdoch – nech by aj na konci stál oslobodzujúci rozsudok.

Ak hovoríme o nacionálno-populistickom autoritárstve na Východe v krajinách ako Rusko alebo Bielorusko, nemali by sme obchádzať ani autoritársky progresivizmus na Západe, ktorý síce v posledných prezidentských voľbách dostal na frak v Spojených štátoch, no stále sa mu darí v Európe a je možné, že budúci rok sa ujme moci aj na Slovensku.

O tom, že ani v širšom euroatlantickom kontexte nejde o vymyslený problém, svedčia aj dve ďalšie správičky z minulého týždňa.

Koaličné poslanecké kluby v rakúskom parlamente vo štvrtok podporili uznesenie vyzývajúce vládu, aby preskúmala „rámcové podmienky na ochranu zdravotníckych zariadení“. Predkladateľom ide o vytvorenie „ochranných zón“ okolo potratových kliník, kde by bola obmedzená sloboda prejavu a zhromažďovacia sloboda pro-life aktivistov.

Už onedlho by sme teda aj u našich juhozápadných susedov mohli vidieť scény, aké poznáme zo Spojeného kráľovstva. Tam polícia obťažuje aj ľudí, ktorí sa pred potratovými klinikami hoci len potichu modlia. Smutné je, že uznesenie podporili aj poslanci Rakúskej ľudovej strany, ktorá sa tvári, že zastupuje kresťanskodemokratického voliča.

A napokon ešte jedna správa: vo štvrtok dolná snemovňa kanadského parlamentu schválila takzvaný zákonný návrh C-9, známy aj ako „zákon proti nenávisti“, ktorý zavádza nové trestné činy a odstraňuje doterajšiu výnimku pre náboženské postoje. Doteraz platilo, že názor vyjadrený v dobrej viere a opierajúci sa o náboženské presvedčenie či náboženské texty nespadá pod zločiny z nenávisti.

Schválený návrh, ktorý predložili vládnuci liberáli, túto výnimku ruší. Proti hlasovali opoziční konzervatívci. O návrhu ešte bude rokovať Senát, teda horná snemovňa kanadského parlamentu.

Problém zákonov „proti nenávisti“ voči abstraktným skupinám obyvateľstva je, že za „nenávisť“ sa dá označiť vlastne akýkoľvek argument, ktorý sa niekoho dotkne. A táto dotknutosť je výsostne subjektívna.

Samozvaní zástupcovia týchto skupín vo verejnom priestore – väčšinou rôzne trojosobové občianske združenia – najskôr nastoľujú v mene týchto skupín ďalekosiahle požiadavky na zmenu zákonov, politík a peňažných tokov. A keď sa objaví opozícia, ktorá uvádza argumenty proti, jej nesúhlas sa následne označuje za „nenávistný prejav“, motivovaný rôznymi „izmami“ a „fóbiami“, a tým sa delegitimizuje či dokonca kriminalizuje.

Fínsky rozsudok a hlasovania kanadského i rakúskeho parlamentu sú tromi zlými správami z uplynulého týždňa o stave slobody prejavu v euro-atlantickom priestore. Naznačujú, že tradičné kresťanské postoje môžu byť čoraz viac kriminalizované a potláčané brachiálnou štátnou mocou.

Dá sa tomu čeliť principiálnou obranou slobody prejavu (i slobody po prejave) pre všetkých a odmietať zástancov ďalšieho uťahovania skrutiek okolo úst občanov v mene zdanlivo ušľachtilých cieľov ako „boj proti dezinformáciám“ či „boj proti nenávisti“ (oboje, samozrejme, definujú prívrženci jedného úzkeho politického prúdu).

Dodajme, že sloboda prejavu neexistuje preto, aby chránila názory, s ktorými všetci súhlasia. Existuje preto, aby chránila práve názory, ktoré niekto môže považovať za šokujúce, výstredné alebo neslýchané.

Sloboda prejavu je zástava, ktorú z nepochopiteľných príčin nechávajú konzervatívci v slovenskej straníckej politike pohodenú a zaprášenú na zemi. Bude nepríjemné, ak sa tejto témy namiesto nich chopí skutočný extrém.