Psychiater Peter Šomšák Ústava nevymazáva intersexuálov ani nikoho iného. Pohlavie ako spektrum si nedokážem predstaviť

Peter Šomšák je psychiater a súdny znalec. Ako lekár pôsobí v Rakúsku a ako znalec na Slovensku aj v Rakúsku. V rokoch 2020 až 2021 bol riaditeľom odboru duševného zdravia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky. 

Novela ústavy, ktorá hovorí o dvoch biologicky určených pohlaviach, bola kritizovaná aj preto, že údajne vymazáva časť spoločnosti. Šomšák tento argument odmieta a myslí si, že binarita pohlaví nikoho nevymazáva. Objavili sa aj nejasnosti v súvislosti s tým, či sú v súčasnosti ešte legálne tranzície, teda úradná zmena pohlavia. Podľa Šomšáka nejestvuje zhoda na tom, čo znamená pojem „biologicky určené pohlavie“, a bolo by podľa neho potrebné, aby sa to konkrétne zadefinovalo.

Šomšák v rozhovore vysvetľuje aj to, prečo nová revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spravila transsexuálom medvediu službu, čo vlastne veda vie o vzniku tejto poruchy a čo by odporúčal ľuďom, ktorí pociťujú diskomfort s vlastným pohlavím.

Článok 52a slovenskej ústavy od 1. novembra hovorí: „Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy.“ Dáva vám táto veta zmysel?

Áno. Ja ako lekár tomu rozumiem.

Začnime s tým, čo je vlastne pohlavie.

Pohlavie je podmienené tromi zložkami – po prvé ide o chromozómy X a Y v rôznej kombinácii, po druhé o pohlavné hormóny a po tretie o vonkajšie a vnútorné pohlavné orgány, pričom súčasťou vnútorných pohlavných orgánov sú aj pohlavné žľazy, ktoré produkujú pohlavné bunky. Tvorba hormónov, ako aj vonkajších a vnútorných pohlavných orgánov je kódovaná v pohlavných hormónoch.

Inými slovami, pohlavie nie je zadefinované výlučne chromozómami, ktoré reprezentujú takzvaný genotyp človeka, ale aj tými ďalšími znakmi, ktoré reprezentujú fenotyp človeka.

Tým, že ide o tri zložky, môže dôjsť aj k takzvanej intersexualite, keď napríklad máte mužský genotyp, ale ženský fenotyp. Podľa niektorých zdrojov nie je intersexualita anomália či abnormita, aj keď ja mám na to iný názor.

Otvára to debatu o tom, či existuje pohlavná binarita alebo uvažujeme o spektre biologického pohlavia medzi mužským a ženským.

Ako je možné, že to nemusí byť anomália, ak pri intersexualite dochádza k rozporu genotypu a fenotypu?

Pretože výsledok je buď muž, alebo žena. Rozhodujúca je kombinácia tých troch faktorov, ktoré určujú pohlavie. Neviem, do akej miery sa vyznáte v genetike, ale chromozomálna výbava buniek predstavuje takzvaný genotyp, v ktorom je zakódované všetko, ale prejaví sa z toho len časť – to je fenotyp.

Môžete mať zakódované rôzne farby očí, ale prejaví sa u vás len jedna farba. V tomto prípade by to znamenalo, že sa u vás prejaví jedno pohlavie – napríklad ženské –, hoci zakódované je mužské, pretože ďalšie zmeny v genóme určia napríklad zmenu receptorov pre pohlavné hormóny alebo hormóny samotné.

V takom prípade hovoríme o mužovi či o žene?

Kľúčové je to, čo je vidieť – ako sú vyvinuté vonkajšie a vnútorné pohlavné orgány a sekundárne pohlavné znaky, no zaujímajú nás aj pohlavné hormóny a ich receptory. Keď má niekto pohlavné orgány určitého pohlavia, väčšinou má, samozrejme, aj pohlavné hormóny daného pohlavia, hoci genetika môže byť iná.

Aby som to ešte viac skomplikoval, tak každý muž má aj ženské pohlavné hormóny a každá žena aj mužské, ale ide o to, čo prevažuje. Hormonálny systém je jeden z regulačných mechanizmov človeka a určuje, čo sa z chromozómov prejaví navonok v podobe pohlavných orgánov a znakov.

Teda keď sa o niekom povie, že je intersexuál, znamená to, že jeho chromozómy sú opačné ako jeho fenotyp?

Môžeme to takto povedať. Jeho genotyp je iný ako fenotyp, no o pohlaví rozhoduje fenotyp. To je to, s čím žijete. Môžete byť intersexuál a v živote o tom nebudete vedieť, až kým si nespravíte genetický test.

Po svete chodia ľudia, ktorí majú rôzne iné chromozomálne anomálie a nikdy sa o nich nedozvedia. Chromozómy ani nedokážeme ovplyvniť. Čo vieme z biologického pohlavia umelo meniť, sú hormóny, sekundárne pohlavné znaky a pohlavné orgány – to sa robí v procese medicínskej tranzície.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Dá sa pohlavie zmeniť?

Chromozómy nie. Hormóny, sekundárne pohlavné znaky a aj pohlavné orgány sa chirurgicky dajú zmeniť. Ak vychádzame z toho, že rozhodujúci je fenotypový prejav pohlavia, tak sa pohlavie biologicky dá zmeniť, ale umelo – keď totiž prestane takýto človek brať hormóny, jeho biologické pohlavie sa opäť prejaví.

Ak však za základ pohlavia považujeme iba chromozómy, čo podľa mňa nie je pravda, potom je pohlavie nemenné.

Profesorka Daniela Ostatníková minulý rok v rozhovore pre Postoj na otázku, kto je muž a kto je žena, odpovedala: „Sú to dve odlišné pohlavia determinované chromozómami. Chromozómová výbava dievčat/žien obsahuje súbor pohlavných chromozómov XX a chromozómová výbava chlapcov/mužov obsahuje súbor pohlavných chromozómov XY. Informácie na chromozóme Y umožnia po oplodnení vývin mužského plodu.“ S týmto teda nesúhlasíte?

Nesúhlasím, lebo ako som hovoril, genotyp sa fenotypovo nemusí vždy prejaviť tak, ako by sa mal. To znamená, že môžete mať plne vyvinuté dievča s mužským chromozómom Y, kde sa informácia z Y neprejaví a prejaví sa všetko z X. To by bola otázka pre pani profesorku, čo to potom je? Jedine že by povedala, že je to anomália.

Keby v budúcnosti našli telesné pozostatky takéhoto dievčaťa s chromozómami XY a chceli by zistiť, či to bol muž alebo žena, čo zistia?

Zistia, že to bol muž.

Napriek tomu, že počas života to bola žena.

Áno, lebo v kostrových pozostatkoch nenájdete ani hormóny, ani genitálie.

Keď sa teda z kostrových pozostatkov zisťuje, či bol niekto muž alebo žena, nie je to celkom spoľahlivé?

Ak natrafíte na intersexuála, tak nie. Šanca, že pôjde o takého človeka, je do dvoch percent, pretože to je zastúpenie intersexuálov v populácii.

Je to možné aj naopak, teda že muž má chromozómy XX?

Áno, je to možné, ale to sa už považuje za anomáliu, označuje sa ako XX syndróm muža. Genotypovo ide o ženu, fenotypovo o muža.

Keď ústava hovorí, že Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy, existuje podľa vás konsenzus na tom, čo znamená „biologicky určené“?

To by malo byť zadefinované v nejakej vyhláške alebo odbornom usmernení ministerstva zdravotníctva, čo sa bude chápať ako biologicky určené pohlavie.

Myslíte si, že v odbornej obci je na tom zhoda?

Nemyslím si, že vo svete je jasný konsenzus na tom, čo je biologicky určené pohlavie, ako by malo byť zadefinované a aké konkrétne testy by sa mali robiť.

A to aj práve v súvislosti s prúdmi, ktoré sú v dnešnej spoločnosti a snažia sa pohlavie zadefinovať inak a celú túto problematiku dostať z medicínskej do spoločenskej roviny. Teda existujú aj tendencie celkom spochybniť existenciu biologického pohlavia. To tvrdím aj na základe toho, akým smerom sa uberá Medzinárodná klasifikácia chorôb.

Koľko existuje pohlaví?

Mužské a ženské, čiže dve.

Niektorí hovoria, že pohlavie je spektrum, a teda že sa môžeme nachádzať kdekoľvek na tom spektre. Čo si o tom myslíte?

Neviem si predstaviť, ako by to s pohlavím vyzeralo, keby to bolo spektrum.

Existujú kritici novely ústavy, ktorí hovoria, že vymazala intersexuálov, respektíve časť spoločnosti.

Ja si myslím, že intersexuálov nevymazala, pretože pri intersexualite je predsa fenotyp mužský alebo ženský. Takže sme stále v mužsko-ženskej binarite. A akú časť spoločnosti vraj ústava vymazala? Neviem, ktoré osoby sú pri binarite muža a ženy vymazané.

Je možná situácia, že sa narodí niekto, kto nie je ani mužom, ani ženou?

Neviem si predstaviť, že by sa u nejakého jedinca neprejavila ani genetická informácia v chromozóme X, ani Y. Netuším, ako dlho by taký jedinec žil, keďže jeho regulačný systém by nebol vyvinutý. Došlo by k ťažkým poruchám vývinu celého tela.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Genetička Michaela Šišková na sociálnej sieti LinkedIn napísala, že príroda nikdy nečítala našu ústavu a ani ju nebude rešpektovať, pričom uviedla príklady nejakých variantov – ako tvrdí –, na ktorých sa snaží ukázať, že ich ústava nereflektuje. Spomína napríklad Swyerov syndróm. Čo to je?

Človek má chromozómy XY, hormóny má ženské a pohlavné žľazy má nefunkčné. Neprodukujú pohlavné bunky, čiže človek je neplodný. Z troch znakov pohlavia sú teda len dva, výzor (fenotyp) je ženský a chromozómy sú mužské.

Swyerov syndróm má prevalenciu jeden na stotisíc pôrodov.

Takéhoto človeka by ste označili za muža či za ženu?

Podľa mňa je to žena, lebo má síce mužskú genetiku, ale ženský fenotyp a aj pohlavné žľazy, aj keď nefunkčné. Predpokladám, že takáto žena bude vystupovať aj správať sa ako žena, ktorá je však neplodná.

Pani Šišková ďalej spomína napríklad Turnerov syndróm, o ktorom uvádza: „dievčatá s jedným chromozómom X, často s problémami s plodnosťou“.

A nízky vzrast a potom problémy s obličkami, so srdcom... Čiže má jeden chromozóm X. Sama píše, že ide o dievča, lebo sa to vyskytuje iba u dievčat. Fenotyp je dievčenský a genetika je taktiež dievčenská. Tak aký je tu problém s ústavou?

Potom uvádza Klinefelterov syndróm: „muži s nadpočetným chromozómom X, častejšie problémy s hormonálnou rovnováhou“.

Je to muž, pretože sa mu vo fenotype prejavil chromozóm Y. Má dva chromozómy X namiesto jedného, no prejavil sa ten druhý X vo fenotype? Prejavuje sa ako neplodnosť, problémy s vývojom pohlavných žliaz v puberte a potom ako nízky vzrast, dlhé končatiny, menej svalovej hmoty.

Ale keď je to muž, ako sa píše, tak má fenotypový prejav mužský. To, že má jedno X navyše, predsa neznamená, že to je žena. Opäť nevidím problém s ústavou.

Aby som všetko zhrnul, pri syndrómoch uvedených pani Šiškovou nevidím z pohľadu Ústavy Slovenskej republiky a binarity pohlavia žiadny problém.

Spomínali ste Medzinárodnú klasifikáciu chorôb. Koľko existuje vlastne takýchto klasifikácií?

Existuje Diagnostický a štatistický manuál duševných porúch (DSM) od Americkej psychiatrickej asociácie, ktorý sa v Európe používa iba v Holandsku a pre nás je nerelevantný, a ako lekár ho nemôžem oficiálne používať. Ale medicínsky to relevantný dokument určite je.

Potom existuje Medzinárodná klasifikácia chorôb (MKCH), ktorú robí Svetová zdravotnícka organizácia, a pre Slovensko je záväzná. Základom týchto manuálov je, že máme jednotné diagnostické kódy. Inými slovami, ak niekto dostane diagnózu v Japonsku, ja si podľa kľúča môžem pozrieť, aké ochorenie má. Táto klasifikácia slúži na stanovenie diagnózy a komunikáciu lekárov s poisťovňami.

MKCH má momentálne najnovšiu revíziu s poradovým číslom 11, na Slovensku platí stále verzia 10.

Aký je medzi nimi rozdiel z hľadiska porúch týkajúcich sa pohlavnej identity?

Základný rozdiel je, že v MKCH 10 ide o poruchu sexuálnej identity, zatiaľ čo v MKCH 11 už nejde o žiadnu poruchu a ide len o rodovú – teda nie pohlavnú – inkongruenciu. V najnovšej verzii je akoby úplne vytrhnutá z kontextu a nesúvisí s pohlavím. Nachádza sa dokonca v kapitole sexuálne zdravie. Tvrdí sa v nej, že ľudia trpia preto, že sú spoločensky v inej role, ako by chceli byť.

Čiže sú to povedzme ženy, ktoré žijú v spoločnosti ženský život, ale cítia sa mužmi a väčšinou chcú mať aj mužskú sexualitu. Preto sa v tejto otázke MKCH 10 a MKCH 11 nedajú porovnávať.

Ako je to v MKCH 10?

V nej je diagnóza F64.0 transsexualizmus: teda ide o človeka, ktorý sa necíti komfortne s pohlavím, ktoré má, a chce ísť do procesu tranzície – medicínskej i sociálnej.

Definícia diagnózy F64.0 transsexualizmus podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb, 10. revízie:

Túžba žiť a byť akceptovaný ako príslušník opačného pohlavia, zvyčajne sprevádzaná pocitom nepohody z vlastného anatomického pohlavia alebo jeho neprimeranosti a želaním chirurgického a hormonálneho liečenia, ktoré by zladilo telo pacienta s preferovaným pohlavím.

Medicínska tranzícia pozostáva na začiatku z diagnostiky a terapie. Na Slovensku sme mali odborné usmernenie, ktoré bolo tak či tak zle spracované a bolo našťastie zrušené, ale teraz nemáme nič. Teda ak teraz nájdete psychiatra, ktorý vám dá potvrdenie, že ste transsexuál, môžete s tým ísť rovno na matriku a mali by vám zmeniť doklady. Tak to aspoň bolo do zmeny ústavy.

Za normálnych okolností by to však malo vyzerať tak, že ak príde pacient do ambulancie s tým, že sa takto cíti, môže sa začať proces tranzície, ktorý pozostáva z pravidelných návštev psychiatra a psychoterapeuta. Buď sa vám tá „výhybka“ prehodí naspäť, teda prijmete svoje pohlavie, a ak nie, idete do procesu tranzície, čiže liečby. Nastaví sa hormonálna liečba a ak chcete, môžete podstúpiť aj chirurgickú zmenu pohlavia.

Psychiater Šomšák o zmene pohlaviaČím liberálnejší proces, tým viac ľudí neprávom označíme za transrodových

Lukáš Kekelák

Pokiaľ chcete?

V Rakúsku, kde pôsobím, operácia nie je povinná a už hormonálna liečba stačí na to, aby ste si mohli zmeniť pohlavie v občianskom preukaze, hoci máte vnútorné aj vonkajšie pohlavné orgány toho pôvodného pohlavia. Na Slovensku však stačí jeden lekársky posudok.

Mení na tomto procese niečo novela ústavy?

Ak by platila definícia pohlavia, ako som ju uviedol na začiatku tohto rozhovoru, rozhodujúce by boli vnútorné a vonkajšie pohlavné znaky a pohlavné hormóny.

Som toho názoru, že v prípade zmeny právnej identity by mala prebehnúť aj chirurgická intervencia. Všetci transsexuáli, ktorých mám v ambulancii, túžia aj vyzerať ako opačné pohlavie, nielen mať jeho hormóny a zmenené meno v dokladoch.

Súčasná prax na Slovensku je podľa vás v súlade s ústavou?

V mojom ponímaní dnes ústava zamedzuje úradnej zmene pohlavia bez chirurgickej operácie. A pokiaľ by niekto povedal, že ako identifikačný znak pohlavia sa budú chápať výlučne chromozómy, tak tomu zabraňuje úplne, keďže chromozómy sú nemenné.

Doterajšia prax u nás umožňuje, že človek, ktorý prešiel úradnou zmenou pohlavia, môže byť naďalej plodný?

Ak žena berie testosterón, počas liečby by nemala byť schopná otehotnieť. Ale ak prejde úradnou tranzíciou bez chirurgickej zmeny pohlavných znakov a testosterón vysadí, môže ďalej rodiť deti – oficiálne ako muž.

Potom nastávajú spoločenské problémy, ktoré sú nedomyslené. Napríklad na ktoré toalety alebo do ktorej šatne má ísť človek, ktorý má na papieri, že je žena, má ženské hormóny, ale pritom má penis? Do dámskej?

Ak sa vrátime k predošlej situácii: máme úradného muža, ktorý je biologicky ženou a môže otehotnieť. Podľa článku 41, odseku 2 ústavy, „matkou dieťaťa je žena a otcom dieťaťa je muž“. Čo to znamená?

Znamená to, že rodí chlap. Ak je to oficiálne muž, tak to papierovo musí byť otec, ale biologicky je to matka.

Je to ťažká téma, mieša sa tu biológia, spoločnosť a právo.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Sú prípady, keď vy ako psychiater odporúčate tranzíciu?

Najprv odbočím – keď niečo nie je v MKCH 11 klasifikované ako duševné ochorenie, potom to nemôže byť liečené, a teda to vonkoncom nemôže platiť verejné zdravotné poistenie. Takže tí, ktorí transsexualizmus depatologizovali – dostali túto poruchu mimo patológie –, týmto ľuďom neurobili nič dobré, keďže by nemali mať nárok na zdravotnú starostlivosť spojenú nielen s procesom tranzície, ale aj s komplikáciami, ktoré s ňou súvisia a môžu nastať aj o niekoľko rokov.

V osemdesiatych rokoch vypadla z MKCH 9 homosexualita, ktorá tam dovtedy bola ako porucha sexuálnej preferencie tak ako pedofília a iné. Veľa ľudí na to zabúda. Týmto istým procesom teraz prechádza transsexualizmus, ktorý sa zmenil na rodovú inkongruenciu a už nie je duševnou poruchou. Čo však potom robí v klasifikácii chorôb?

Aby som sa vrátil k vašej otázke, zatiaľ som neodporučil žiadny proces tranzície, lebo si myslím, že diagnostika je nastavená príliš voľne a výlučne na dobrovoľnej báze. V Rakúsku nie je štátom zaregulované, koľkými sedeniami u psychiatra a u psychoterapeuta musíte prejsť, kým dostanete potvrdenie, s ktorým môžete ísť na matriku.

Kto to však reguluje, je štátna zdravotná poisťovňa, ktorá povie, že zaplatí hormonálnu liečbu a aj nejaké chirurgické zásahy, ale iba za podmienky, že pacient absolvuje konkrétny počet sedení u psychiatra, u psychoterapeuta a na konci vyžaduje dva posudky od iných psychiatrov – nie toho pôvodného –, že dotyčný je skutočne transsexuál. Toto však nie sú podmienky najvyššieho regulátora, teda ministerstva zdravotníctva.

Na Slovensku to nemáme nijako regulované a liečba F64.0 je teda off label.

Čo to znamená?

To, že nie sú Európskou liekovou agentúrou a na Slovensku Štátnym ústavom pre kontrolu liečiv indikované konkrétne lieky v konkrétnych dávkach na špecifické ochorenie. To znamená, že ako lekár idete na „vlastné triko“. Keď teda liečite transsexualizmus off label, predpisujete hormonálne preparáty na liečbu, na ktorú nie sú indikované.

Bude MKCH 11 platiť aj na Slovensku?

Áno, budeme to mať povinné. V Nemecku už platí, v Rakúsku bude platiť o dva roky, no u nás ešte nie je ani preložená.

Pre vás ako psychiatra to bude znamenať, že týchto ľudí už nemôžete liečiť?

Ak najvyšší regulátor v Rakúsku nepovie, že ich máme liečiť napriek tomu, že podľa MKCH 11 sú to zdraví ľudia, a nedostaneme na to nejaké štandardné postupy, tak ich nebudeme môcť liečiť.

Nemôžeme si vymýšľať vlastné diagnostické a terapeutické postupy. Ak sa tým nejaký lekár neriadi, riskuje.

Ako to ovplyvní ľudí, ktorí povedzme v puberte začnú pociťovať, že sú opačného pohlavia, pociťujú diskomfort a chcú sa dať preoperovať?

Nedokážem si predstaviť, ako by sa riešilo niečo, čo treba liečiť, ale zároveň to nie je choroba. Neviem, či v psychiatrii existuje prípad, keď by sme liečili niekoho, kto je na papieri zdravý.

Myslíte si, že transsexuálov je správne liečiť zásahmi do ich tela, aj ak je zdravé?

U transsexuálov, ktorých poznám, došlo k zníženiu diskomfortu až po chirurgických intervenciách. A žijú normálny život, teda určité tlaky to odstránilo. Na druhej strane, sedia u mňa v ambulancii. Ale veď aj transsexuáli môžu mať rôzne úzkosti a depresie aj vzhľadom na to, že hormóny samotné, ktoré berú, môžu spôsobovať rôzne symptómy.

Stojím si za tým, že transsexualita existuje ako ochorenie a netreba sa za ňu hanbiť – teda nie je to žiadna inkongruencia –, ale v podstatne menšej miere, ako sa to prezentuje, pretože jej diagnostika nie je dostatočne presná. A kategoricky odmietam tranzíciu u adolescentov, blokátory puberty a akékoľvek operácie pred osemnástym rokom života aj so súhlasom rodičov.

Sexualita človeka sa vyvíja dlhšie ako psychika a myslím si, že pred približne dvadsiatym prvým rokom by sme o tranzícii a transsexualite vôbec nemali uvažovať. Vec, ktorou by sme sa mali v tomto veku určite zaoberať, je diskomfort ľudí, ktorí sa v oblasti sexuality nedokážu zaradiť.

Osobne poznám riaditeľa najväčšej amsterdamskej kliniky na medicínu v oblasti transsexuality. Oni, samozrejme, majú dáta, že všetko je v poriadku, ale treba kriticky povedať, že veľa pacientov sa po ukončení tranzície stratí z dohľadu a nevie sa, ako vlastne žijú. Nedisponujeme dostatočnými dátami na to, aby sme mohli povedať, že máme vedecky kvalitne pokrytý proces diagnostiky a liečby, iba sa tak tvárime.

Už niekoľko rokov máme po celom svete kliniky, ktoré na rôznych hormonálnych a chirurgických intervenciách cynicky zarábajú peniaze na úkor pacientov. Preto si myslím, že proces tranzície je prinajmenšom u mladistvých neetický.

Aby som sa vrátil k pôvodnej otázke: keď je telo zdravé a problém je v psychike, nemala by sa liečiť psychika?

Nedávno som sa s kolegami rozprával o tom, čo vieme o pedofílii. Boli urobené štúdie, ale o vzniku pedofílie nevieme nič. Čo vieme o vzniku transsexuality? Nič. Takisto o psychopatii, ktorá stojí ľudské životy.

Hovorí sa, že ide o takzvaný bio-psycho-sociálny model. Bio – genetika, psycho – detstvo a sociálny – rodina, spoločnosť, vrstovníci. Keď sa tieto tri zložky stretnú v nesprávnej kombinácii, kvantite alebo kvalite, vznikne nejaké duševné ochorenie.

Skrátka, nevieme nič viac a nikam sme sa v tejto oblasti nepohli. Nedokážeme ovplyvniť, aké máte vzťahy doma, v práci, pričom tieto veci spôsobujú kopec reaktívnych depresií a daným ľuďom nedokážete pomôcť.

Neslúži na toto psychoterapia?

Áno, ale nezmeníte situáciu, iba svoj postoj k nej, prípadne môžete zmeniť prostredie a problém sa vyrieši. Ale na to musíte identifikovať spúšťač.

Svojimi otázkami narážate na niečo, čomu sa hovorí kauzálna a symptomatická terapia. Symptomatická znamená, že ak vás niečo bolí, liečite bolesť, ale nie príčinu. To je tento prípad: liečite telo, to znamená následky, symptómy, ale neliečite príčinu. Prečo? Lebo nevieme, čo to spôsobuje.

Vyzerá to tak, že my psychiatri s tým nedokážeme nič urobiť, ale je to tak. Rozprával som sa s ľuďmi, ktorí robili najväčšiu štúdiu o pedofílii u nedelikventných pedofilov v Európe. Mali tam 501 ľudí, ktorí sa sami dobrovoľne prihlásili.

Pýtal som sa ich, čo im vyšlo z hľadiska etiológie, teda príčin vzniku pedofílie. Povedali mi: nič.

Ale dodajme, že tých 501 ľudí je veľmi malý súbor, keďže pedofilov sú milióny. Možno tak by ste niečo zistili. A čo si myslíte, koľko transsexuálov by prišlo do štúdie, aby zistili, prečo sú takí, akí sú? To oni nechcú, oni sa chcú zmeniť.

Hovoríte, že transsexuálov je v skutočnosti menej, ako sa prezentuje, no veľa je takých, ktorí sa označujú za transgenderových či transrodových a chcú to nejako riešiť. Čo by ste im ako psychiater odporučili?

Neprídu na to, prečo majú taký pocit, hoci to môžu skúsiť v psychoterapii. Ak má niekto takýto diskomfort, mal by si položiť otázku, či ho spôsobuje výlučne jeho pohlavná identita. Ak áno, tak je v oblasti transsexuality.

Ak nie, tak by som mu určite odporučil psychoterapiu a začal na tom pracovať v tom zmysle, či skutočným dôvodom jeho diskomfortu je iba pohlavie, respektíve sexualita, alebo sú tam aj iné faktory, ktoré dokáže ovplyvniť, a tak si pomôcť.