Študentskí lídri Novembra ’89 | Čím viac je režim autoritársky, tým viac sa obáva študentov. Mládež vždy zrkadlila pomery v krajine (anketa)

Hoci za spúšťač Nežnej revolúcie, ktorá viedla k pádu československého komunizmu, sa považuje brutálne potlačenie demonštrácie 17. novembra v Prahe, protirežimový študentský protest sa začal už deň predtým v Bratislave, vo štvrtok o 17.00 na vtedajšom Mierovom námestí. Zhruba 200 študentov prišlo na námestie, kde ich už čakali policajné autá, odtiaľ sa išlo ulicami Bratislavy, študenti žiadali slobodu a demokraciu. Následne vzniklo štrajkové študentské hnutie na Univerzite Komenského v Bratislave.

Viacerých študentských lídrov revolúcie v roku 1989 sme sa opýtali na minulosť i súčasnosť:

Boli ste medzi organizátormi študentských protestov už v čase, keď nebolo isté, ako to celé dopadne. Rátali ste aj s tým, že vás vyhodia zo školy, uväznia, alebo ste už od začiatku verili, že pád komunizmu je nezadržateľný a študentské protesty ho len urýchlia?
Ocenený bratislavský študent Simon Omaník začiatkom roka pre nesúhlas odmietol podať ruku prezidentovi Petrovi Pellegrinimu. Ďalší študent popradského gymnázia pred diskusiou s Robertom Ficom napísal pred školou kriedou nápisy proti premiérovi. Ako hodnotíte súčasné podoby študentského protestu?
Za čo, prípadne proti čomu by ste ako študent protestovali dnes vy?

V ankete odpovedá Filip Vagač, Boris Strečanský, Radoslav Števčík a Anton Popovič.

Filip Vagač

Bývalý splnomocnenec vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti

1. Nikto z nás netušil, či padne režim, a ani nezvažoval, či práve tieto udalosti povedú k jeho zmene. Vyjadrenie osobného postoja na verejnosti vždy nieslo so sebou riziko následkov, v tomto bol komunistický režim nemilosrdný. V tých úplných začiatkoch to bolo rozhodnutie, či ešte zostať ticho a v úzadí alebo či prijať riziko perzekúcie, lebo to, čo sa udialo v Prahe, je už neakceptovateľné.

Ja osobne som toto rozhodnutie musel urobiť dávno predtým, keď som išiel podporiť aktivistov podzemnej cirkvi na súdne procesy alebo som sa zúčastnil na sviečkovej manifestácii. Tesne pred Nežnou revolúciou sme rozbehli u nás na prírodovedeckej fakulte podpisovú akciu „Prečo nie SZM“ a už len táto aktivita mala smerovať k vylúčeniu zo školy. Nakoniec k nemu neprišlo, ale keď sme do toho išli, nikto z nás nevedel odhadnúť, ako to dopadne.

2. Čím viac je režim autoritársky, tým viac sa obáva študentov. Mladí ľudia sú slobodní a nezávislí a to im dáva príležitosť zaujať radikálnejšie postoje. Je to v poriadku, tak to má byť, je to krása tohto obdobia v živote. Podstatné je, ako sa moc postaví k takýmto postojom, či ich vníma ako svoje ohrozenie, alebo to prijme ako obohatenie, ktoré nás posúva dopredu.

Politici, ktorí nie sú schopní nadhľadu, ktorí nevedia prijať humor a mladícky radikalizmus, ktorí nie sú schopní vnímať protest vlastných občanov ako pozvánku do otvorenej diskusie, skoro vždy prehrajú zápas o moc v krajine. Niekedy to môže trvať dlhšie, ale na konci to vždy vedie do slepej uličky.

3. Ten zoznam by bol veľmi dlhý, mrzí ma, že stále musíme chodiť protestovať proti základnému smerovaniu krajiny. Ako keby sme stále túžili po „plných hrncoch“ v Egypte a zabúdali na neslobodu, ktorá bola s nimi spojená. Hľadanie cesty do zasľúbenej zeme je veľmi náročný, každodenný boj a chiméra pohodlného života príliš lákavá.

Počas predošlého režimu nám do hláv vtĺkali, že revolúcie menia svet a zabezpečujú pohyb dopredu. Už vtedy som tomu neveril a neverím tomu dodnes. Najdôležitejšie zmeny trvajú oveľa dlhšie a vyžadujú drobné kroky. Protesty majú zmysel, ale rovnako dôležitá je hodnotová zmena, o ktorú práve teraz zápasíme.

Boris Strečanský

Spoluzakladateľ Centra pre filantropiu

1. Skôr to druhé. Vôbec som nad možnými dôsledkami neuvažoval, respektíve nehrali v mojom rozhodovaní sa o tom, či tam budem a ako sa budem prejavovať, nejakú rolu. Režim už bol tak či tak prehnitý zvnútra. Istá miera idealizmu však bola nevyhnutná.

2. Myslím, že sú prirodzenými, primeranými a kultivovanými prejavmi mladej generácie, ktorá citlivo vníma vulgarizáciu verejného priestoru rôznymi politikmi, niektorých opozičných nevynímajúc, ale koaličnými obzvlášť, ako aj úpadok a únos našej krajiny od európskych hodnôt smerom k barbarstvu stelesnenému putinským Ruskom, a to pod vedením tejto vládnej garnitúry.

3. Presne proti tomu, proti čomu protestovali aj títo dvaja spomenutí študenti: pokrytectvo, kupecká morálka, oslava zbabelosti, ponižovanie a výsmech ukrajinským obetiam ruskej agresie a vlastizradný únos našej krajiny do komunity darebáckych krajín s Ruskom na čele.

Líder študentských protestov Milan NovotnýNaši rodičia mali strach, že nás vyhodia zo školy a pošlú k lopate

Martin Hanus Adam Takáč

Radoslav Števčík

Tajomník Filozofickej fakulty UK v Bratislave, bývalý starosta Starého Mesta

1. Spočiatku sme nepočítali so žiadnym postihom, keď sme však videli večer 16. novembra reportáž z nášho pochodu v televíznych Aktualitách a tam sme spoznali svoje tváre, začali sme rátať aj s alternatívou, že nedoštudujeme. V piatok 17. novembra už vedenie fakulty riešilo, ktorí študenti boli na proteste, s tým, že v pondelok nás chceli disciplinárne postihnúť. Neskôr sme sa dozvedeli, že nás mali vyhodiť zo školy, našťastie sa udalosti vyvinuli inak.

V piatok došlo k brutálnemu zásahu polície na Národní třídě v Prahe a my sme ešte cez víkend napísali protestný list vtedajšiemu predsedovi federálnej vlády Adamcovi. V pondelok ráno sme ho o 9.00 h prečítali vo foyer Univerzity Komenského a o 10.00 h sme už v aule vyhlásili študentský štrajk.

Dovtedy sme si mysleli, že celý život prežijeme budovaním komunizmu. Veď komunisti tu boli pri moci vyše 40 rokov. Keď sme však videli, že komunistické režimy v okolitých krajinách sa rúcajú, začínali sme veriť, že to raz musí prísť aj u nás. Možno sme vysokoškolským protestom 16. novembra 1989 a svojimi postojmi v nasledujúcich dňoch urobili krok k zmene režimu. Potom sme už nemali čo stratiť, nakoniec sme, naopak, získali slobodu a demokraciu.

2. Treba povedať, že už 36 rokov máme slobodu, demokraciu a slobodne si volíme svojich reprezentantov na všetkých úrovniach riadenia krajiny. Na rozdiel od komunistov, ktorí sa dostali k moci prevratom a akúkoľvek opozíciu cieľavedome likvidovali, posledné tri dekády sa u nás striedajú politické strany pri moci, raz sú vo vláde, inokedy v opozícii. Vždy však na základe slobodných volieb.

Je každého slobodným rozhodnutím, či pôjde voliť a koho bude voliť. Rovnako sa každý slobodne môže rozhodnúť, či prijme alebo neprijme ocenenie od ministra či prezidenta. Každý má právo protestovať spôsobom, ako uzná za vhodné. Je to jeho právo.

Aj o nás pred 36 rokmi hovorili boľševici, že sme mladí a hlúpi, že nevieme, čo robíme, že sme zmanipulovaní. Nebolo to tak vtedy a verím, že to tak nie je ani dnes. Mladí majú právo a povinnosť povedať svoj názor, pretože raz budú túto krajinu viesť práve oni. Dnes, našťastie, študentom za ich protesty nehrozia žiadne postihy – nehrozí im vylúčenie zo štúdia ani vylúčenie na okraj spoločnosti, ako to bolo za komunistov.

3. Ako študent, ale dnes aj ako otec študenta budem vždy protestovať, ak bude ohrozená moja osobná sloboda, ale aj sloboda tých, ktorí majú iný názor, ak bude ohrozená demokracia, ak by hrozilo, že dôjde k demontáži ústavného zriadenia. Stále však máme slobodu a demokraciu.

To, že si niekedy zvolíme nesprávnych reprezentantov a máme vládu, ktorá sa nám nepáči, nie je vina nikoho iného, len naša. Vždy máme takú vládu, akú zvolí väčšina. Taká je demokracia, taká je vláda ľudu. Toto by sme mali rešpektovať a naučiť sa žiť s tým, že nie všetko musí byť vždy podľa našich predstáv.

Každú takúto chybu môžeme navyše o štyri roky napraviť. Aby sme však o tú slobodu a demokraciu neprišli, musíme za ne bojovať každý deň.

Anton Popovič

Producent, hudobník a občiansky aktivista, bývalý riaditeľ SOZA

1. Osobne som bol presvedčený, že komunistický režim padne. A nebol som sám. Svedčí o tom aj to, ako rýchlo sme sa medzi študentmi zomkli a začali konať. Bolo úžasné, že už v prvých dňoch sme sa „našli“ s ľuďmi, s ktorými nás spájala spoločná reč a neuveriteľná akcieschopnosť.

Súčasne som si uvedomoval, že zapojiť sa do odporu voči komunistickému režimu nebývalo bez vážnych následkov. Z rozprávania som poznal osudy ľudí, ktorí končili v uránových baniach či vo väzení v krutých 50. rokoch, počul som svedectvá o týraní, vypočúvaní, príbehy z práce vyhodených ľudí počas normalizácie. Prvé dni revolúcie som sa často obzeral, kedy a odkiaľ to príde, kedy a kam nás zoberú. Dvadsiateho prvého novembra 1989, keď sme sa ako zástupcovia fakúlt zúčastnili na rokovaní vlády, čakala nás dvojitá kontrola.

Prvá sa odohrala pri hlavnej bráne, kde si naše mená zapisovali páni v kožených kabátoch až teatrálne typických pre postavy tajnej polície, druhý zoznam mien sa spisoval po vstupe do budovy. Malo to svoj psychologický efekt.

Pamätám si aj strach v očiach zamestnankýň úradu vlády, ktoré nás potom viedli na rokovanie s predstaviteľmi slovenskej vlády. Boli totálne vydesené. A ja som si uvedomoval, že ide do tuhého a ideme rokovať s ľuďmi, ktorí svoju moc vedia bez problémov použiť. V tej situácii som si prvýkrát povedal, či som už neprestrelil, či nedopadnem ako tí ľudia, ktorí sa pre svoje postoje ocitli vo väzbe.

Strach sa v nás premenil na odvahu a odhodlanie. Myslel som však aj na to, či svojou aktivitou neohrozujem svojich blízkych. Až keď bol v socialistickej ústave 29. novembra zrušený článok 4 o vedúcej úlohe komunistickej strany, som uveril, že komunisti nepoužijú násilie.

2. Mladí ľudia, ktorí na vlastnej koži nezažívajú ešte svet nekonečných kompromisov, intenzívne veria vo svoje ideály a majú na podobu života v spoločnosti vysoké nároky. To spôsobuje aj väčší sklon reagovať slobodne, nebojácne a svojsky na stav spoločnosti.

Komu sa to nepáči, mal by si uvedomiť, že mládež vždy zrkadlila pomery v krajine, jej činy sú odrazom stavu spoločnosti. Ak by sme mali to šťastie žiť v nepolarizovanom, kooperatívnom a efektívne spravovanom štáte, v ktorom by mladí ľudia cítili perspektívu uplatnenia svojho potenciálu, schopností a talentu – asi by bolo tých prejavov nespokojnosti s konaním našich zvolených zástupcov pomenej.

3. Proti privlastňovaniu moci a za väčšiu účasť verejnosti na správe vecí verejných prostredníctvom participácie na základe diskusie a dialógu. T. G. Masaryk charakterizoval podstatu demokracie slovami: „Demokracie – toť diskuse.“ Politici sú správcovia štátu na určité obdobie, politika má v prvom rade predstavovať prácu pre spoločenské dobro. Diskusia a dialóg sú rodným listom demokracie. Bez týchto vstupov verejnosti do správy vecí verejných je demokracia znefunkčňovaná a upadá do patológie.

Štátna moc pochádza od občanov, nemá byť cieľom osobného uplatnenia ctižiadostivých jedincov. Nemá byť nejakým súkromným kariérnym úspechom, ale nástrojom na zlepšovanie života občanov, nástrojom rozvoja spoločnosti. Elementárnym zmyslom uplatňovania politickej moci má byť služba verejnosti.

Podľa zákona č. 575 § 38 (3) orgány štátnej správy využívajú poznatky verejných inštitúcií, vedeckých inštitúcií, výskumných pracovísk a stavovských a profesijných organizácií; zapájajú ich najmä do práce na riešení otázok koncepčnej a legislatívnej povahy. Deje sa tak?

Efektívna správa vecí verejných vzniká spoluprácou a zapojením verejnosti do riešenia kľúčových problémov a výziev súčasnosti. Komplexné verejné politiky majú vznikať v dialógu so zainteresovanými aktérmi a s participáciou občanov. Návrat k seriózne vedenému dialógu, ku konštruktívnym formám diskusie a k hľadaniu konsenzu je najrýchlejšou cestou k ozdraveniu spoločnosti.