Šéf ÚPN Jerguš Sivoš Určite máme na to, aby sme vybudovali veľké Múzeum totality

Hovorí, prečo je misia Ústavu pamäti národa, ako ju zadefinoval zakladateľ Ján Langoš, stále aktuálna: ústav naďalej spracováva dokumenty z čias komunizmu, ktoré mu postupujú rôzne inštitúcie a súdy, a takisto ho stojí veľa námahy, aby vyvracal rôzne konšpiračné teórie o minulosti.

Jerguš Sivoš, predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa, v rozhovore pre Postoj hovorí, prečo by aj Slovensko podľa vzoru iných postkomunistických štátov malo mať veľké, reprezentatívne múzeum, ktoré by bolo poctou obetiam komunizmu. 

A takisto hovorí, čo je pre takýto projekt nevyhnutné: „V prvom rade na tom musí byť politická zhoda. My si môžeme pripravovať materiály, plánovať, ale bez politickej podpory to nejde.“

Sedemnásty november je pre váš ústav každoročne vyvrcholením roka. Tento rok bol z hľadiska symbolu Novembra asi najhorší, odkedy ste vznikli. Z úst najvyšších predstaviteľov štátu zaznievajú vety, aké sme počúvali pred Novembrom 1989, takmer až sovietske slogany o mieri, Churchill ako ten, ktorý začal stavať železnú oponu, vyzdvihovanie Gustáva Husáka a podobne. ÚPN je tu už vyše 20 rokov, nepripadáte si, akoby sme sa mentálne ocitli niekde na konci 80. rokov? 

To všetko skôr ukazuje, že úloha Ústavu pamäti národa v spoločnosti je stále aktuálna, a je na nás, akými novými formami a metódami dokážeme pred verejnosťou komunikovať o minulosti. 

Je prirodzené, že sa objavujú hlasy, a to nielen z ľavicového, ale aj pravicového prostredia, ktoré vyzdvihujú osobnosti, aké by sme nemali obhajovať ani glorifikovať.

Našou úlohou je, aby mala spoločnosť dostatok informácií a vedela tieto podnety vyhodnotiť.

V tom vidím najväčší problém. Hoci sa tomu venujeme nielen my, ale aj kolegovia z iných inštitúcií či novinári, verejnosť často nevie vyhodnotiť informácie.

Nie je problém aj v tom, že začiatkom 90. rokov neprišiel radikálnejší rez, komunisti sa rýchlo transformovali do nových štruktúr, pred súdom neskončil ani Vasiľ Biľak a vlastne sa zo zločinov komunizmu nikdy nestala veľká téma?

Problém dnešnej doby je v neprehľadnosti, čelíme až záplave informácií. Sociálne siete absolútne narušili spôsob získavania poznatkov, aký bol kedysi cez papierové noviny alebo cez správy, ktoré sa začínali presne o 19.30.

Dnes sa na verejnosť dostáva až príliš veľa informácií, ale čo je horšie, mnohé z nich nevychádzajú z reálnej skutočnosti.

Šíria sa rôzne konšpiračné teórie, stojí nás veľa námahy, aby sme ich vysvetlili. Naša práca sa javí ako sizyfovská, ale prináša výsledky. 

V komunikácii so študentmi vidíme, že majú veľký záujem o dejiny, a vnímame, že aj učitelia majú záujem o to, aby sme poskytli nástroje, ako zaujímavejšie vyučovať dejiny dvadsiateho storočia.

V poslednom období ste niekoľkokrát zasiahli do verejnej debaty. Ostro ste kritizovali uzavretie zmieru s Andrejom Babišom, ktorému štát vystavil potvrdenie, že nebol právoplatne evidovaný ako agent ŠtB, hoci vy osobne a váš ústav ste predložili jasné dôkazy, že to nie je pravda. Nedávno ste kritizovali udelenie štátneho ocenenia Jozefovi Banášovi, takisto agentovi ŠtB, ktorý svojho času podal na ÚPN trestné oznámenie a žiadal odvolanie jeho vedenia. Na vašu kritiku reagoval europoslanec Ľuboš Blaha tým, že navrhol ÚPN celkom zrušiť. Cítili ste pre tieto konflikty nejaké tlaky proti ústavu?

Musím povedať, že sme nečelili žiadnej negatívnej reakcii zo strany štátu.

Úlohou ústavu je zasiahnuť do verejnej debaty v situácii, keď dochádza k dezinterpretácii histórie alebo dokonca k podsúvaniu nepravdivých informácií.

Takže ani počas konsolidácie ste nepocítili, že by vás chceli donútiť k väčšiemu kráteniu rozpočtu?

Komunikácia s ministerstvom financií prebieha na odbornej a serióznej úrovni. Tento rok sme dohodli navýšenie rozpočtu, pretože ústav je dlhodobo finančne poddimenzovaný, tunajšie platy sú stále podpriemerné.

Potom prišla konsolidácia, ktorá sa našťastie zásadným spôsobom nedotkne miezd, keďže máme aj prirodzený odchod zamestnancov. Rozpočet budeme mať krátený najmä na strane prevádzkových nákladov o niekoľko desiatok tisíc eur, čo ústav zasiahne. 

Jerguš Sivoš. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Keď Ján Langoš zakladal ÚPN, jeho hlavnou misiou bolo zverejniť všetky dokumenty tajnej polície aj dokumenty z obdobia slovenského štátu a sprístupniť to bádateľom. Nie je už táto misia naplnená?

Je pravdou, že veľká časť z toho, čo kedysi zadefinoval Ján Langoš, sa už urobila. Zároveň však platí, že na základe vládneho uznesenia naďalej prebieha delimitácia dokumentov, ktoré preberáme. Po vyše dvadsiatich rokoch sme prevzali 4700 zväzkov príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Prevzali sme napríklad fond Ústredne štátnej bezpečnosti a odbočiek, ktoré mala v regiónoch. Takisto sme prevzali napríklad fond Hlinkovej gardy.

Rovnako však prebieha delimitácia dokumentov zo súdov, čo je v gescii ministerstva spravodlivosti. Napríklad v týchto dňoch preberieme rehabilitačné spisy z Okresného súdu v Senici. Tieto materiály musíme odborne spracovať a predložiť verejnosti.

To znamená, že aj v súčasnosti získavame veľa spisov, ktoré treba usporiadať a vytvoriť z nich riadny fond.

Už asi 75 percent materiálu, ktoré ÚPN spravuje, je spracovaných a bádatelia môžu tieto dokumenty skúmať a vyhodnocovať.

Navyše platí, že ak chceme verejnosti sprístupniť všetky dokumenty, mali by byť zdigitalizované. Minulý rok sme zdigitalizovali takmer 370-tisíc strán.

Dá sa však povedať, že hlavná Langošova téma, odkrytie mocenskej štruktúry ŠTB a siete jej agentov, je už kompletne spracovaná?

Samozrejme, zverejnenie dokumentov ŠtB patrilo k dôvodom vzniku Ústavu pamäti národa. Cieľom bolo ich sprístupnenie a korektná interpretácia, aby sa zväzky agentov nestali predmetom politického zneužívania. A to sa podarilo.

Niekomu sa môže zdať, že to už nie je aktuálne, ale zoberme si posledný súboj prezidentských kandidátov, keď sa pred kampaňou objavili falošné dokumenty voči Ivanovi Korčokovi.

Vďaka tomu, že tie dokumenty máme prebádané a naši odborníci ich vedia „čítať“, sme hneď vyhodnotili, že ide o podvod. Napokon, aj to je našou úlohou.

Je to vlastne dvadsať rokov, odkedy sme zverejnili registračné protokoly. Už vtedy ľudia vedeli, na koho bol zväzok evidovaný, o aký typ zväzku išlo, či sa týka spolupracovníka alebo len sledovaných osôb, s tým všetkým sa mohla verejnosť oboznámiť.

Naďalej však robíme na spracovaní štruktúr Štátnej bezpečnosti. Sme jediným ústavom z krajín strednej a východnej Európy, ktorý spracoval kompletnú organizačnú a personálnu rekonštrukciu štruktúr útvarov tajnej polície v období rokov 1969 – 1989. Mám na mysli spravodajské útvary pohraničnej stráže, rozviedku, kontrarozviedku či vojenskú kontrarozviedku.

Poliaci či východní Nemci, ktorí sa tiež podrobne venujú dejinám svojej STASI, to nemajú takto spracované?

Nemajú úplne exaktne spracované všetky spomenuté štruktúry v tomto období. My sa teraz presúvame do skorších rokov, pracujeme na období 50. a 60. rokov. Na zverejnenie pripravujeme aj krycie značky príslušníkov z takzvaného zakladateľského obdobia komunizmu, keď boli najtvrdšie represie voči občanom.

Vďaka tomu si verejnosť bude môcť kryciu značku spojiť s konkrétnym menom. To opäť umožňuje personifikovať systém moci. My totiž nehovoríme o nejakom režime, ktorý tu vládol, ale o ľuďoch, ktorí ho vykonávali. Urobilo sa veľa práce, ale mnohé je stále pred nami. 

Uviedli ste, v čom sme v bádaní popredu oproti okolitým štátom. Kde, naopak, zaostávame?

Je to veľmi individuálne. Najmä si treba uvedomiť, že aj v pomere k počtu obyvateľov sme v porovnaní s inými ústavmi v zahraničí jedným z najmenších ústavov. To platí z hľadiska rozpočtu aj počtu zamestnancov.

Stále potrebujeme lepšie pochopiť vývoj mocenských orgánov. Ako napríklad prechádzal zo slovenského štátu do komunistického režimu, v čom všetkom sa líšil v jednotlivých etapách. Naďalej nám chýba väčšie syntetické dielo, ktoré by opísalo mechanizmy moci a zásahov voči ľuďom naprieč týmto obdobím.

A to nie je námet len pre historikov, ale aj iných bádateľov, politológov, sociológov či psychológov, potrebujeme lepšie zmapovanie dosahov na spoločnosť, v tomto ešte zaostávame.

No zaostávame aj v inej veci. Vo viacerých postkomunistických krajinách fungujú veľké reprezentatívne múzeá, ktoré pre masovú verejnosť atraktívnou formou zobrazujú obdobie totality a zločiny komunizmu. V každej krajine majú tieto inštitúcie svoje špecifiká, zároveň ide v Budapešti, Varšave, Berlíne či Bukurešti o veľmi kvalitné múzeá, ktoré priťahujú veľký záujem verejnosti. Viete si predstaviť, že by sa ÚPN transformovalo na takýto typ muzeálnej inštitúcie, ktorá by súčasne pokračovala aj vo výskume?

Osobne som presvedčený, že vízia takéhoto múzea, ktoré by sa venovalo zločinom totalitarizmu a jeho obetiam, by bola prirodzeným vyústením vývoja našej inštitúcie.

My sa už teraz snažíme pracovať s mladými ľuďmi, učiteľmi, ktorým ponúkame viacero nástrojov, ako by mohli učiť, rôzne webináre, konzultácie. Robíme klasické prednášky, výstavy, v minulom roku sme vydali audioknihu, určenú najmä pre ľudí, ktorí radšej počúvajú, než čítajú, alebo sme pre deti a mladých vytvorili vzdelávaciu hru Cez železnú oponu.

Dotyk s históriou musí byť dnes rôznorodý a uchopiteľný, preto by bolo skvelé, keby sme okrem archívu a knižnice mali aj muzeálne zariadenie.

A smeruje to k tomu?

Zatiaľ riešime projekt muzeálneho zariadenia, pretože to je v našom priamom dosahu. Po jeho vytvorení budeme môcť oficiálne evidovať predmety kultúrnej hodnoty vo vlastníctve Slovenskej republiky a v správe Ústavu pamäti národa. 

Keď totiž robíme akvizičnú činnosť, nedostávame len papiere a dokumenty, ale často spolu s tým aj rôzne vyznamenania, vlajky, obraz alebo povedzme tlačiarenské zariadenie, ktoré pochádza z tajnej tlačiarne samizdatovej literatúry. Tieto predmety už máme zhromaždené a chceme ich postupne ponúknuť verejnosti.

Aký je plán?

Ústav rekonštruuje budovu, ktorú dostal v roku 2021, tam je okrem iného plánované aj spomínané muzeálne zariadenie. Už sa začína pripravovať koncept, ako by malo vyzerať.

To sa však stále bavíme len o niekoľkých miestnostiach, nie?

Ak hovoríme o tejto novej budove, ide o plochu asi 600 štvorcových metrov, na ktorých by sa to múzeum mohlo nachádzať, popri archíve, knižnici a administratívnom zázemí.

Táto nová budova je len vo fáze projektu. Budovu síce máte, ale nemáte financie na rekonštrukciu.

Pracujeme na tom. Nie je to pre nás ľahké, keďže nemáme odborné tímy, ktoré by sa zaoberali prípravou projektovej dokumentácie a riešili verejné obstarávanie. To všetko sme si museli naštudovať, prejsť si jednotlivými krokmi. 

Dočká sa pamäťová inštitúcia vlastných priestorov?Novému sídlu Ústavu pamäti národa má dominovať biely monolit

Jakub Lipták

Tým, že sme prechádzali od rekonštrukcie až po dostavbu, nároky narastali. V priebehu rokov sa zvyšovali ceny práce i materiálu. Dnes sme teda na vyššej sume, ako bolo pôvodne plánované, a posúva sa aj termín.

Dokedy by ste to chceli dokončiť?

Plán je, že by to malo byť hotové v roku 2030. Je na tom strašne veľa práce. Len niekedy v marci-apríli budúceho roku by sme mali mať stavebné povolenie. Potom je tu otázka financií.

Asi by vám pomohlo, keby sa to stalo politickou agendou vlády.

Pozrite sa, ako málo sme v tejto oblasti urobili za tridsať rokov. Vojenské historické múzeum v Piešťanoch stavia novú halu, ktorú momentálne dokončuje. Potom ešte môžeme hovoriť o Múzeu holokaustu v Seredi. Ale nič viac. To je z pohľadu pamäťovej politiky málo. Bola tu ambícia zriadiť Múzeum 20. storočia, ale zostalo to len na papieri.

Keď bola premiérkou Iveta Radičová, tak ponúkla pre potreby Múzea obetí komunizmu novú budovu úradu vlády.

Bola to pekná myšlienka, aj podpora pre takýto projekt z vládnej úrovne bola skvelá vec. Lenže budova nebola úplne vhodná na tento účel. Bola malá, potrebovala rekonštrukciu a bol by problém aj s prístupom verejnosti, keďže ide o súčasť vládneho areálu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Rozumieme, že pre vás je teraz realistickou výzvou dokončiť nové priestory, v ktorých by mohla byť aspoň nejaká muzeálna expozícia. Ale predstavme si, že by tu existovala podpora pre niečo podstatne väčšie. Rozprávajú sa ľudia ako vy o nejakom projekte, ktorý by aspoň v slovenskom meradle pripomínal moderné veľké múzeá, aké môžeme vidieť v Maďarsku alebo v Poľsku? Je to medzi vami téma?

To je ťažká otázka. Historik chce bádať, jemu stačí archív, nejaký historický materiál, z ktorého urobí výstup. Na múzeum potrebujete motivovanú komunitu ľudí, ktorým na tom veľmi záleží.

Dobrou paralelou je Múzeum SNP, ktoré vzniklo vďaka silnej motivácii pripomínať si odpor Slovákov voči fašizmu. Samozrejme, boli tam aj ideologické dôvody, ale nebolo to primárne o nich. Niečo podobné by malo vzniknúť aj o komunizme. Niečo, čo bude mať svoje zázemie, čo bude značkou a čo bude mať svoje dôstojné priestory.

Nedávno som bol vo Varšave, ukazovali nám, aké rôzne priestory má poľský Inštitút pamäti národa. Okrem administratívy a archívu majú výstavné priestory, diskusné priestory, vlastnú predajňu kníh, herňu. A nie sú to žiadne malé kutice. Keď to všetko vidíte, ako sa to rozkladá na viacerých uliciach, tak si poviete, že ide o národ, ktorý na svoju historickú pamäť naozaj dbá.

Kto by mal takýto podobne veľký projekt na Slovensku uskutočniť?

V prvom rade na tom musí byť politická zhoda. My si môžeme pripravovať materiály, plánovať, ale bez politickej podpory to nejde.

Predstavme si, že by sa našla. Mali by sme na to kapacity a vedeli by sme to spraviť tak, aby to bolo naozaj dobré?

Odborné kapacity v osobe historikov, muzeológov, archivárov na to určite máme. Bez problémov by sme vedeli identifikovať zbierkové predmety a sústrediť ich v jednom reprezentatívnom múzeu. Dokázali by sme aj identifikovať témy, cez ktoré by sme obdobie totality vedeli verejnosti priblížiť. 

Dalo by sa takéto reprezentatívne múzeum urobiť pod krídlami ÚPN alebo ho treba vytvoriť ako úplne novú inštitúciu?

Začiatok by sa dal urobiť aj v tých podmienkach, ktoré bude mať ÚPN možno už v roku 2030. Ale ak by sme to chceli urobiť tak, ako sa patrí, aby to bolo dôstojné aj vo vzťahu k obetiam totalitného režimu, určite by to muselo byť nové múzeum v iných priestoroch. 

Bolo by jednak poctou týmto obetiam, ale zároveň by upozorňovalo na to, prečo sú hodnoty ako sloboda, demokracia, pluralita dôležité. Teda významnou súčasťou jeho činnosti by malo byť vzdelávanie. To si zaslúži vlastné priestory, oddelené od archívu.

Myslím si, že takéto múzeum by malo byť pod hlavičkou ÚPN, máme totiž najlepšie vedomosti, ako totalitný režim fungoval, ako pôsobili jeho bezpečnostné a mocenské zložky. Máme tiež kontakty na ľudí, ktorí bolo perzekvovaní.

No je tu aj otázka miest, kde by takéto múzeum malo vzniknúť.

Máte nejaký tip?

Konkrétny tip na takéto múzeum nemám. Určite sú viaceré miesta, ktoré sú spojené s totalitnými režimami. S obdobím fašizmu je spojená budova v Kremnici, v priestoroch, kde sídlilo gestapo a vypočúvalo tam ľudí. Kedysi to bol školský internát, ale dnes je tá budova prázdna a je na predaj.

Ale, samozrejme, veľké reprezentatívne múzeum by malo byť v Bratislave, kde je prirodzené zázemie, prichádzajú tam študenti aj zahraničné návštevy.

Najdôležitejšia je však politická zhoda, aby niečo také vzniklo, malo svoje miesto aj primerané finančné prostriedky. Ostatné už vieme dodať.

O myšlienke vzniku takéhoto múzea ste už hovorili aj v Správnej rade ÚPN?

Správna rada prijala informáciu o krokoch vedúcich k vytvoreniu muzeálneho zariadenia. Som presvedčený, že ak má ÚPN po takmer štyridsiatich rokoch od Novembra 1989 zostať zaujímavý a užitočný, musí ponúkať stále nové formy vzdelávania spoločnosti o období neslobody.