Nedávno prišiel do kín nemecký film 24 týždňov o príbehu ženy, ktorá čaká nevyliečiteľne choré dieťa a rozhoduje sa, či ísť na potrat. Keď si Marta Fülöpová prečítala recenzie, mala pocit, že sa jej pred očami premieta vlastný príbeh. Prežila totiž veľmi podobné chvíle a rovnako ťažkú dilemu. Bráni sa zjednodušeným súdom o matkách, ktoré si takýmito dilemami prešli. Marta Fülöpová má tri dcérky, najmladšia trojmesačná bola aj pri našom rozhovore. 

Čakali ste prvé dieťa a dozvedeli ste sa zdrvujúcu správu, že bude mať Downow syndróm a ešte aj ťažkú srdcovú chybu.

Vydávala som sa po vysokej škole, hneď po svadbe som otehotnela, no v 16. týždni mi na základe triple testov povedali, že niečo nie je v poriadku.

Čo konkrétne?

Dozvedela som sa, že hrozí vysoká pravdepodobnosť Downovho syndrómu. Poslali ma preto na amniocentézu. Ak to mám povedať úprimne, nezvažovala som, či ísť či nejsť. Chcela som to vedieť, lebo je to môj spôsob nazerania na svet.

Niekto sa možno nechce pozrieť pravde do očí, lebo by to bolelo. Ale ja som chcela poznať pravdu, aby som sa mohla pripraviť. Podľa mojej skúsenosti je totiž veľký rozdiel, či čakáte zdravé alebo postihnuté dieťa. Nedokázala by som prekonať tehotenstvo s takou záťažou a s vedomím, že nemám istotu.

Kedy ste sa už s istotou dozvedeli, akú diagnózu má vaše dieťa?

Na Mikuláša pred Vianocami som šla na odber plodovej vody a potom sme čakali, výsledky mali byť až po sviatkoch. Boli to neskutočne ťažké Vianoce. 27. decembra nám volali z genetiky, že výsledky sú zlé, že čakáme chlapčeka s Downovým syndrómom. Samozrejme, hneď nám ponúkli možnosť potratu.

K potratu ma posúval systém

Čo vám pri tejto ponuke behalo hlavou?

To, že určite chcem ísť na ďalšie vyšetrenia a keby sa potvrdila aj nejaká forma srdcovej chyby, čo tieto deti často majú, potom by som túto možnosť zvažovala.

Kto vám ešte hovoril o možnosti potratu ako riešení vašej situácie?

Už na genetike a potom aj viacerí gynekológovia. My sme kresťanská rodina a predtým som potraty neriešila, lebo vôbec neprichádzali do úvahy. Keď sa však zrazu dozviete takúto diagnózu vlastného dieťaťa, je to skutočne ťažké.

27. decembra nám volali z genetiky, že výsledky sú zlé, že čakáme chlapčeka s Downovým syndrómom. Samozrejme, hneď nám ponúkli možnosť potratu. Zdieľať

Začiatkom januára som bola na ultrazvuku srdiečka a gynekológ zistil, že je tam ťažká chyba. Poslal ma do kardiocentra, kde to diagnostikujú presnejšie. A v tej chvíli som si povedala, že keď sa potvrdí chyba, ktorá bude znamenať veľké utrpenie dieťaťa, tak zvažujem potrat. To bolo v dvadsiatom prvom týždni tehotenstva.

Čo vám povedal gynekológ, ktorý diagnostikoval poruchu srdca?

Opýtal sa ma, či zvažujem potrat. Odpovedala som áno. Povedal mi, že v takom prípade sa uvidíme onedlho. Možnosť potratu je na Slovensku do 24. týždňa z dôvodu vážneho poškodenia plodu. Mala som teda ešte 3 týždne čas.

Čo nasledovalo?

S manželom sme ešte išli do detského kardiocentra na ultrazvuk srdiečka. V čase, keď sme tam boli my, sa robili vyšetrenia ženám, u ktorých bolo podozrenie na ťažké diagnózy. Predo mnou vyšla žena v dvadsiatom týždni, ktorá čakala dvojičky, a lekár jej práve oznámil, že jedno jej dieťa odumrelo a uvidia, aký to bude mať vplyv na žijúce bábätko.

Nám kardiológ potvrdil, že náš chlapček nemá vyvinutú pravú srdcovú komoru a k tomu kopu ďalších anomálií. Je to jedno z najvážnejších vrodených vývojových chýb srdca. Znamenalo to, že po narodení by ho čakala séria ťažkých operácií srdca, prvá hneď po narodení, druhá v treťom mesiaci, tretia v treťom roku života. Povedal nám aj to, že synčekovo srdce nikdy nebude zdravé.

Kardiológ vám dal nejaké odporúčanie?

Povedal nám, že keď dieťa zomrie teraz, tak to prekonám. Ale keď zomrie ako trojmesačné alebo trojročné, tak sa z toho pravdepodobne nikdy nedostanem. Lekári hovorili, že sme mladí a môžeme mať ešte zdravé deti. Synova choroba bola náhodná mutácia, mali sme preto takú istú šancu mať zdravé deti ako ostatné páry.

Takže vám odporučil ísť na potrat, lebo to tak bude lepšie pre vašu psychiku. Celý systém vás tak nenápadne posúval do jasného rozhodnutia?

Skôr nápadne než nenápadne. Išlo jednoducho o rutinný štandardný postup.

Inštinkt mi kázal riešiť to útekom

V celom tomto procese ste chodili od jedného lekára k druhému. Bol tam celý čas niekto, kto by vám ponúkol alternatívu alebo pomoc psychológa?

Nie. Boli sme s touto informáciou sami.

Úplne sami?

Našťastie, mali sme a máme skvelú rodinu, ktorá nás podržala a vo všetkom podporovala. Moja mama bola pre mňa veľkou oporou, máme aj kamarátov, ktorí nás ani vtedy neopustili.

Dostali ste kontakt na nejaké občianske združenie alebo kontakt na rodinu, ktorá si niečím podobným prešla a rozhodli sa dieťa donosiť?

Nie.

Ako ste teda postupovali?

Bola som v 21. týždni, mala som teda čas všetko zvážiť a rozhodnúť sa.

Keď nám lekár oznámil diagnózu, bola som tým taká šokovaná, že takmer som tie informácie nevnímala. Neskôr som zobrala papier s diagnózou a lúštila som ju slovo za slovom. Zúfalo som cez internet hľadala rodiny s podobným dieťaťom, aby som videla, či sa tak dá žiť alebo čo to obnáša.

Našli ste ju?

Nenašla som žiadnu rodinu u nás, len dva silné príbehy na maďarskom webe, kde sa dvom rodinám narodili nediagnostikované Downove deti s ťažkou srdcovou poruchou, porovnateľné s tou našou. A obe deti zomreli do veku dvoch rokov, pričom mali za sebou nespočetné operácie. Jedno dieťatko ich prekonalo až sedem, čo bola pre mňa hororová predstava. A tieto dve rodiny trávili tie dva roky v podstate stále v nemocnici a deti nakoniec zomierali na operačnom stole samy.

Zúfalo som cez internet hľadala rodiny s podobným dieťaťom, aby som videla, či sa tak dá žiť alebo čo to obnáša. Zdieľať

Zdalo sa mi, že je za tým enormne veľké utrpenie s vedomím, že deti aj tak zomrú. Vtedy som si povedala, že toto nie, do tohto ja nejdem. Porovnávala som si utrpenie z potratu a utrpenie dieťaťa, keď bude sedemkrát otvorený jeho hrudníček, bude na prístrojoch, bude trpieť a zomierať sám.

Zároveň vďaka týmto príbehom neskôr vo mne dozrelo rozhodnutie, že svoje dieťa nenechám zbytočne trpieť a zomrieť samo, že chcem byť pri ňom, keď ten čas príde.

Mysleli ste aj na seba a život vašej rodiny?

Určite áno. Chcela som z toho uniknúť a nemyslím si, že existuje rodič, ktorý by sa chcel pozerať na smrť svojho dieťaťa. Vedela som, že ma čaká jeho pomalé zomieranie. Na druhej strane, pri potrate by trpelo deň a bol by koniec.

A navyše, ja veľmi ťažko budujem vzťah so svojimi deťmi počas tehotenstva. Pre mňa sa stanú reálnymi, až keď sa narodia. Vtedy to už ide bez problémov. Takže som nad tým vážne uvažovala. A inštinkty mi kázali ujsť, chrániť sa. Bolo to veľmi veľké pokušenie a hrozný zápas.

Ako na túto vašu dilemu reagoval manžel?

Hovoril mi stále, že to bude dobré, že to zvládneme. Ja som oponovala, ako to, že to bude dobré? To je predsa nezmysel, aby toto bolo dobré. Veľmi som sa hnevala, že ma chcel utešiť. Ale on od začiatku veľmi miloval toho chlapčeka. On je jeden z mála mužov, ktorý dokáže mať vzťah k bábätkám. Aj dnes má veľmi silný vzťah s našimi deťmi, ale aj s cudzími.

Keď som ho vtedy videla hrať sa s cudzími malými deťmi, mala som pocit, že to neprežijem. Manžel si však stál od začiatku za tým, že dieťa sa jednoducho musí narodiť, či už je to tak, alebo onak.

Jeho istota vychádzala z viery v Boha?

Určite to bolo prvoradé, ale aj z jeho veľmi racionálneho, realistického prístupu. Ja som asi mala väčšiu fantáziu a vedela som predvídať, čo to bude znamenať, keď si ho necháme. U nás je viera žitá, ani sme neuvažovali, či sa má alebo nemá narodiť. Dieťa sme počali, tak sa narodí. Neriešil to nejako teologicky, skôr takto primárne.

Aj vy ste kresťanka, no predsa sa vo vás otvorila otázka, či ísť na potrat.

Bol to pre mňa taký obrovský šok a inštinkt mi kázal riešiť to útekom. Bol vo mne vnútorný konflikt – toto dieťa sa má narodiť len pre utrpenie a smrť? Pre nič iné, len pre utrpenie a smrť? S tým som sa nevedela vyrovnať. Opakujem, bolo to veľké pokušenie a veľký boj o moju dušu.

V tejto etape rozhodovania ste vyhľadali aj občianske združenie, ktoré sa venuje rodinám s deťmi s Downovým syndrómom. Ako vám to pomohlo?

To, že som ich vyhľadala, bolo samozrejmé, chcela som mať celistvý pohľad. Ale ani oni nemali rodinu, ktorá by mala Downíka s našou diagnózou srdca. Je to zriedkavá anomália, ale takéto deti sa už zrejme ani nenarodia, lebo voľba je už dopredu jasná. Hovorila som s doktorkou Schustrovou, ktorá sama má dieťa s Downovým syndrómom, to bol prvý človek, ktorý bol za to, aby sa náš syn narodil.

Čím vám argumentovala?

Dala nám kontakt na profesora Glasu, uznávaného bioetika, a s ním sme sa rozprávali o probléme z hľadiska etiky. On mi povedal zásadnú vec, že je pravda, že dieťa bude trpieť, keď sa narodí. Ale keby som išla na potrat, tak mu ja sama spôsobím bolesť a utrpenie.

To u mňa zavážilo, argument, že kým je dieťa v maternici, netrpí, je chránené, je bez bolesti, moje telo zaň odvedie celú prácu, ale ono sa má dobre. Keby som išla na potrat, naruším to a sama mu spôsobím bolesť. Zatiaľ čo keď sa narodí, už to nie je môj zásah, už je to jeho život. Takto mi to začalo dávať zmysel.

Modlitba je cenná, ale potrebovala som viac

Je zaujímavé, že ako veriaca ste potrebovali argumenty proti potratu od bioetika, lekára. Na cirkev ste sa neobrátili?

Ale áno. Hľadali sme kňaza, ktorý by nás pochopil s celou tou dilemou. Teda by pochopil, ako uvažujeme. Boli sme za viacerými, ja som v tom období chodila aj námatkovo na spoveď, že azda nájdem niekoho, kto mi bude rozumieť. Boli ochotní so mnou hovoriť, ale vždy sa to skončilo tým, že máte si dieťa nechať a my sa za vás budeme modliť. Ale ja som len s bolesťou opakovala: ja sa budem musieť pozerať na umieranie svojho dieťaťa a vy mi hovoríte, že sa za mňa budete modliť?

Čo by ste vtedy potrebovali počuť?

Modliť sa za niekoho je nesmierne cenné, lenže sú situácie, keď nestačí ponuknúť iba modlitbu. Ale celého človeka, svoju prítomnosť a sprevádzanie. Čakala som nielen usmernenie, ale aj podporu, aby mi niekto povedal, že bude pri nás stáť počas celého toho procesu. Že mi niekto ponúkne, zavolajte mi hocikedy, tu máte moje číslo, keď vás prepadnú pochybnosti. Alebo dokonca, že ja vám budem volať, aj keď to nebudete chcieť a budete trpieť, budem tam, budem pri vás.

Čo vám potom prinieslo viac pokoja?

Nič, do konca tehotenstva som neciítila žiaden pokoj. Rozhodla som sa, že na potrat nepôjdem a myslela som si, že sa mi uľaví. Ale nebolo to tak. Zmenila som však gynekológa, bola som totiž v jednej bratislavskej renomovanej klinike, ktorá rieši neplodné páry, no mala som dojem, že im nezapadám do dokonalých štatistík – dokonalých rodičov s dokonalými deťmi.

Bioetik Glasa mi povedal zásadnú vec, že je pravda, že dieťa bude trpieť, keď sa narodí. Ale keby som išla na potrat, tak mu ja sama spôsobím bolesť a utrpenie. Zdieľať

Dali mi podpísať papier, že rodičia napriek tomu, že boli poučení, potrat odmietajú. Táto formulácia ma vtedy veľmi urazila a zraňovala, pretože ja som sa pre nášho syna rozhodla nie napriek chorobe, ale s chorobou. A to je veľký rozdiel. Pre Matúška som sa rozhodla s plným vedomím a prežívaním.

Ako pokračovalo tehotenstvo?

Stále som riešila, čo nás čaká a čo choroba dieťaťa bude pre nás znamenať. Po množstve internetových stránok o srdcových chorobách som sa dopracovala k slovíčku paliatívny prístup. Ten hovorí o odmietaní úpornej a márnej liečby.

A tak som našla aj detský hospic Plamienok, kam som volala a dostala som okamžite termín. Hovorila so mnou riaditeľka, doktorka Jasenková, vysvetlila mi srdcovú chybu, naše možnosti a tu som konečne počula tie vety, ktoré som tak veľmi potrebovala: že v tom nebudete sama. Že keď budete mať problém, môžete nám zavolať. Keď váš chlapček bude mať bolesti, my prídeme, utíšime ho. To mi veľmi pomohlo.

Plamienok vás sprevádzal po celý čas?

Mali sestričku, ktorá pracovala súčasne v Plamienku a na detskej kardiológii. Išla som sa s ňou teda pozrieť, kam sa dostane synček, keď sa narodí. Boli sme na oddelení kardiológie, kde som na JISke videla maličké babätká s hromadou hadičiek na prístrojoch. Pamätám si, ako sme si sadli a ja som sa na ňu vážne pozrela a povedala, že ja toto nechcem. A vtedy mi povedala, že v tom prípade si môžeme zvoliť prirodzenú cestu, teda pri potvrdení diagnózy nepodstúpiť liečbu.

Dostali ste túto možnosť automaticky alebo vás systém posúval k tomu, aby ste dieťa dali liečiť, operovať?

Tým, že som to všetko vedela už v prenatálnom štádiu a mala som čas pochopiť diagnózu a aká bude liečba, tak som mala vcelku jasnú predstavu, čo pre svojho syna chcem. A teda, že chcem všetky adekvátne postupy, ktoré mu prinesú primerané zlepšenie a úľavu. Ale že nechcem nič, čo je zbytočné alebo rizikové.

Tu pre mňa viera bola asi uchopiteľnejšia v zmysle, že večný život existuje a že keď sa moje dieťa narodí také choré, že nebude môcť žiť, tak ho odovzdám Bohu. Nebudem márne bojovať o jeho život a predlžovať mu bolesť. Povedala som si, že keď som mu už dopriala pokoj v maternici, doprajem mu ho aj po narodení. A hlavne som chcela, aby podľa možnosti netrpel a neumieral sám v nemocnici, ale aby som vtedy mohla byť s ním.

Učila som sa žiť pre prítomnosť

Ako sa Matúš narodil?

Cisárskym rezom v 36. týždni. Toto meno sme mu vybrali preto, že znamená Boží dar. Chcela som tým vyjadriť, že ja tomu síce nerozumiem, ale ty, Bože, pamätaj, že si mi ho dal ako dar. A aby som si to začala uvedomovať, že on je dar akýmsi nepochopiteľným spôsobom.

Dovtedy som sa celé tehotenstvo nevedela modliť, do kostola som chodila len veľmi ťažko. Ale manžela som vždy držala za ruky, keď sa on modlil, len som mu hovorila, že modli sa ty, ja to nedokážem. Robím, ako to odo mňa chce Boh, budem sa modliť svojím konaním, ale slová som nevedela použiť.

Po pôrode som bola veľmi chorá, dostala som otravu krvi, a tak som ho ani hneď nevidela. Hneď po pôrode ho museli operovať, lebo nemal vyvinutý konečník, takže urobili vývod. Srdcová chyba sa potvrdila, ale nemuseli ho operovať, lebo on mal presne také zúženie cievy, ktoré by mu inak potrebovali vyrobiť. Takže srdce mohlo nejako fungovať. Asi šesť týždňov sme boli v nemocnici, kým sa stabilizoval.

Matúš sa narodil cisárskym rezom v 36. týždni. Toto meno sme mu vybrali preto, že znamená Boží dar. Chcela som tým vyjadriť, že ja tomu síce nerozumiem, ale ty, Bože, pamätaj, že si mi ho dal ako dar. Zdieľať

A vtedy sa za nami zastavil primár kardiológie doktor Hrebík a povedal nám, že máme dve možnosti. Buď si zvolíme cestu utrpenia v nemocnici, lebo keby bol operovaný, už sa nedostaneme z toho systému von. Alebo môžeme ísť domov a užívať si čas, ktorý je nám daný v pokoji. Pýtala som sa, či je rozdiel v trvaní. Povedal nám, že to nevedia zaručiť. Rozhodli sme sa ísť domov do starostlivosti Plamienka.

Podarilo sa vám žiť ako normálna rodina?

V podstate áno, fungovali sme relatívne normálne. Bola som ako bežná matka doma s dieťaťom. V máji nás pustili, cez leto Matúško celkom priberal. Z Plamienka chodili každý druhý týždeň ho kontrolovať. Mali sme kyslíkový koncetrátor, lebo nám modrieval, srdce nevládalo okysličovať celé telo. Mali sme veľa problémov s jeho vývodom, zapaľovala sa mu okolo neho pokožka, a keď plakal, strácal vedomie. Tieto stavy som nazývala exkurziami do neba.

To neznie ako relatívne normálny život mamičky...

Ale snažili sme sa o pokoj. Chodila som normálne s kočíkom na prechádzky, na výlety. Navštevovala nás rodina a kamaráti. Ale každému som vravela, že toto dieťatko zomrie. Veľmi mi však neverili – okrem mojej mamy, všetci to podvedome vytesňovali.

Pri Matúškovi som sa učila žiť pre prítomnosť. Nič sa nedalo predvídať či naplánovať. Medzi mnou a budúcnosťou, zdravými deťmi a normálnym životom mala stáť jeho rakvička, s čím som veľmi ťažko zápasila. On a aj veľmi cenní ľudia z Plamienka ma viedli k životu v prítomnosti, nevenovať sa budúcnosti a neriešiť minulosť.

Kedy sa situácia zhoršila?

V septembri sme mali ísť na prvú hospitalizáciu, lebo mu chceli urobiť katetrizáciu, aby zistili, v akom stave je srdiečko. Ponúkali nám možnosť operácie, boli sme stále znova a znova konfrontovaní s voľbou, čo s ním ďalej. Toto rozhodovanie bolo možno ešte ťažšie než to prvé. Lebo v prvom prípade bolo aspoň jasné, čo nám hovorí naša viera.

Pri Matúškovi som sa učila žiť pre prítomnosť. Nič sa nedalo predvídať či naplánovať. Medzi mnou a budúcnosťou, zdravými deťmi a normálnym životom mala stáť jeho rakvička, s čím som veľmi ťažko zápasila. Zdieľať

V tomto prípade to bolo celkom na našom osobnom prístupe a hodnotách. Kamarátka mi vtedy poradila urobiť rozhodnutie, ktoré budem cítiť bližšie k láske. Tak sme opäť povedali, že ideme domov, Matúško ostáva na konzervatívnej liečbe. Vtedy to manžel niesol veľmi ťažko, že odmietame lekárske zásahy a je to definitívne. Ešte na Sviatok všetkých svätých sme s ním boli v kostole, a keď starí ľudia išli na pomazanie chorých, tak som sa s ním ako posledná postavila do radu.

Kedy ste vedeli, že už je zle, že sa z toho Matúško nepozbiera?

Začiatkom novembra mu stúpla teplota, išli sme do nemocnice aspoň na infúzie. Ale už sa nepozbieral. V piatok sa mu stav zhoršil, bolo jasné, že zomiera. Mama mi už tri dni predtým hovorila, že dieťa ti zomiera, ale ja som tomu nechcela veriť, hoci som bola na to viac-menej pripravená.

Ku koncu dostával už iba podpornú liečbu, znížili mu infúzie aj kyslík, dostal morfín na bolesť... Nedali nám ani podpísať, že nechceme resuscitáciu. Tam sa za nás postavil náš primár, aby sme aspoň od tohto gesta boli ošetrení. Dostali sme izbu, kde sme mohli byť spolu. Zastavili sa za ním aj staré mamy a Matúškova krstná mama, aby sa rozlúčili. Keď zomieral, spievala som mu Magnificat a modlili sme sa spolu. Bol to posvätný čas, veľmi blízko nebu. Zomrel v sobotu o štvrtej nadránom v mojom náručí. (Ticho.)

Nechápem to, ale malo to zmysel

Keď ste odvtedy mysleli na svoje rozhodnutie ponechať si dieťaťko, aký pocit vo vás zostal?

Ani 9 rokov po jeho smrti nie je ľahké povedať, že to bolo dobré tak, ako to bolo. Nedokážem úprimne povedať, že chápem, prečo sa môj syn narodil taký chorý a prečo tak trpel. Paradoxne mi pomáha to, že som pri ňom mohla byť pri jeho odchode.

Keď zomieral, bol v ňom totiž veľký pokoj. On nebojoval. Prijímal svoju bolesť odovzdane a naplno. Bolesti sa nevieme vyhnúť, je to cena za život a za lásku. Pri jeho smrti nás však naplnil neskutočný pokoj a pocit veľkého požehnania.

Tento pocit vám zostáva?

Požehnanie či bolesť? Samozrejme, bolesť sa občas vracia. Zakladateľka hospicov v Maďarsku Alaine Polz to prirovnala k zásuvke, v ktorej je všetko to prežité, len je zavretá. Keby som ju otvorila, sú tam všetky moje pocity, celé utrpenie, len ju už viem zatvoriť.

Zápas o ľudskú dušu je zložitý. Nie je to jednoduché, že všetko prijímam hneď a ako to prichádza. Boju sa nedá vyhnúť. Ale rodiny, ktoré sú tomuto vystavené, si zaslúžia celú našu pomoc a podporu, ktoré im vieme poskytnúť.

Dospela som k tomu, že nám neprináleží rozhodovať o živote a smrti. A som presvedčená, že naša duša a naša psychika neunesú to, keď si zvolíme smrť, bez toho, aby sa nepokrivila. Napríklad v románoch o Harrym Potterovi to autorka vyjadrila veľmi výstižne: kto zabíja, tomu sa duša zmrzačí, odtrhne sa z nej kus. A duša sa dá zjednotiť – ľútosťou.

Zápas o ľudskú dušu je zložitý. Nie je to jednoduché, že všetko prijímam hneď a ako to prichádza. Boju sa nedá vyhnúť. Zdieľať

Som človek veľkej vnútornej slobody. Pre moju povahu bol veľmi dôležitý pocit, že som získala možnosť sa rozhodnúť, že som pre Matúška mohla povedať svoje áno a nebola som tým konfrontovaná bez možnosti zaujatia postoja. Spätne to vnímam ako akt veľkej Božej lásky ku mne, ktorý ma rešpektoval a pomaly viedol.

Potom sa vám narodili tri zdravé dievčatká. Pri nich ste odmietli prenatálne testy?

Prenátalna diagnostika je preto veľmi ťažká, lebo privádza matky do situácie, že sa musia rozhodovať medzi životom a smrťou. A to nám neprináleží.

Pri prvej dcére som testy neodmietla, asi som sa veľmi bála. Mala som opäť zlé výsledky krvi, takže som bola na amniocentéze, kde však vyšlo, že je zdravá. Pri ďalších dvoch dcérkach som už nešla, bola som presvedčená, že keby to bola vážna chyba, tak to neskôr na ultrazvuku uvidia a mňa to nijako neovplyvní. A keby niečo, už som mala sieť ľudí, na ktorých sa obrátiť.

Nie som však apriori proti týmto testom, lebo pri prvom dieťati mi to pomohlo na všetko sa pripraviť a zvoliť si postup liečby. A to je presne to, na čo má prenatálna diagnostika slúžiť. Chýbal mi však pritom systém podpory aj zo strany zdravotníkov aj zo strany cirkvi. My sme na to boli sami.

 

Foto – Fero Múčka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo