Potraty a veľkosť cirkvi Nenecháš zahynúť dieťa potratom ani ho nezabiješ, keď sa narodí

Minimálne v tomto prípade padla táto otázka zo zvedavosti a nie s hnevom. Neviem si predstaviť, ako ľudia, čo kladú takúto otázku, vnímajú cirkev. Myslia si, že je inštitucionálnou verziou postavy Church Lady z programu Saturday Night Live? Alebo sa im azda vybaví puritánsky lovec odmien, ktorý si vedie záznamy o intímnom živote?

Nech je to akokoľvek, nemôžu sa viac mýliť. Vlastne mi to tentokrát došlo: prístup cirkvi k potratom ukazuje jej veľkosť a prejavuje tiež, azda až na slávenie sviatostí, jej najlepšiu stránku.

Cirkev sa ako Kristovo telo dotýka mužov a žien so Synovou spásonosnou láskou. Veľkosť cirkvi možno občas zastierajú hriechy jej členov. Keď však má cirkev do činenia s potratmi, až na pár smutných výnimiek vznešene odráža Otcovu spravodlivosť a jeho milosrdenstvo, dary, ktorých odovzdávanie všetkým národom je základom jej existencie.

Potraty nie sú moderný vynález. Je to hriech starý ako ľudstvo samo. Cirkev od svojich najstarších čias zakazuje potraty na základe piateho prikázania: „Nenecháš zahynúť dieťa potratom ani ho nezabiješ, keď sa narodí,“ čítame v spise Didaché z 1. storočia. Toto večné učenie opakoval modernému svetu posadnutému potratmi ako poistkou pri sexuálnom libertinizme aj pápež sv. Ján Pavol II.: potrat „je vždy vážnym morálnym neporiadkom, lebo je dobrovoľným zabitím nevinnej ľudskej bytosti“ (Evangelium vitae 62).

Prečo však tento zákaz? Odráža hlbšiu pravdu: ľudské bytosti sú korunou Božieho stvorenia. Sme stvorení na jeho obraz a podobu a nielenže vlastníme prirodzenú dôstojnosť, ale sme tiež stvorení nato, aby sme žili s Bohom naveky. A tak veľmi nás miluje, že nás pozval, aby sme sa podieľali na jeho večnom pláne prostredníctvom manželstva a prokreácie. Ľudská láska odráža jeho Božskú lásku a vznik nového ľudského života Božiu lásku maximalizuje. Čo Boh vytvoril, žiadny človek nesmie zničiť.

Toto evanjelium života Katolícka cirkev už celé desaťročia hrdo a nahlas ohlasuje svetu, ktorý si za svoju kultúru vybral smrť. Iné kresťanské skupiny zaváhali. Pár náboženstiev a skupín život obhajuje, no nie tak viditeľne ako cirkev. A vyučuje nielen z dokumentov a kazateľníc. Evanjelium života vzala aj do ulíc a zastáva vedúce miesto pri pochode za život či mnohých iných verejných svedectvách a protestoch. Na všetkých týchto podujatiach sa ustavične vyskytuje jedna vec: katolíci sa modlia ruženec o silu a útechu.

Vyučujúca cirkev je zároveň starostlivou matkou, ktorá otvára ruky a objíma svoje deti. Svojím svetlom svieti do najtmavších kútov sveta a našla nespočetné množstvo žien, ktoré sa skrývajú. Plačú nad svojimi stratenými deťmi a mlčky si vyčítajú svoj hriech. Tieto ženy, ktoré prežívajú úzkosť, cirkev oslovuje s Kristovým nežným súcitom: „Pokoj s tebou. Poď a prijmi Pánovo milosrdenstvo. Za teba vylial svoju krv. Tebe odpúšťa. Poď a vráť sa do kráľovstva, ktoré vytvoril pre teba.“

U Krista nie je spravodlivosť v protiklade k milosrdenstvu. Navzájom sa podporujú. Milosrdenstvo prekračuje hranice spravodlivosti a tak napráva to, čo upadlo do stavu spravodlivosti. Cirkev, podobne ako jej Učiteľ, oboje zjednocuje tak, že zlomené matky navracia do spoločenstva, kde spolu s ostatnými katolíkmi v modlitbe pozdvihujú k Bohu stratené neviniatka.

Encyklika Evangelium vitae od sv. Jána Pavla a popotratová liečebná pastorácia pod názvom Projekt Ráchel dnes predstavujú najvyšší prejav spravodlivosti a milosrdenstva cirkvi, ktoré ponúka v boji proti potratom, najsmrtonosnejšej metle 20. a 21. storočia.

Okrem obrany posvätnosti života cirkev oslovuje svet aj ďalšou vyučovacou iniciatívou. Keď Zlý presadzuje svoju kultúru smrti, jeho hlavným terčom sú ženy. Mnohé z nich oklamal tak, že si myslia, že ich hodnota spočíva v tom, že konajú proti svojej prirodzenosti, a že dieťa v ich lone nie je dar od Boha, ale prekážka v hromadení moci vo svete.

Cirkev pod vedením sv. Jána Pavla vystúpila, aby toto klamstvo vyvrátila. „Dôstojnosť ženy,“ napísal, „sa úzko spája s láskou, ktorú prijíma vzhľadom na samu ženskosť, ako aj s láskou, ktorú ona opätuje.“ (Mulieris dignitatem 30) To znamená, že prijímať lásku, opätovať lásku a počať lásku vo svojom tele je spôsob, akým nachádza naplnenie. „Morálna sila ženy, jej duchovná moc,“ uzatvára pápež, „sa spája s vedomím, že Boh jej osobitným spôsobom zveruje človeka, ľudskú bytosť.“

Jednoducho povedané, potrat je priamo proti podstate ženstva.

Keď sa cirkev zameriava na potraty, je to pre svet požehnaním. Inak by sa s veľkou pravdepodobnosťou zničilo nespočetne viac bábätiek, nespočetne viac žien by stále ticho trpelo a nespočetne viac ľudí by sa topilo v hriechu, keby ich evanjelium života neviedlo k Bohu.

Cirkev bolo vždy ľahké biť – každý jeden jej člen je hriešnik, ktorý si občas zasluhuje výsmech. Keď však uvážime, ako dobre cirkev bojuje s potratmi a napráva škody, ktoré spôsobujú, vidíme veľkosť, ktorou ju obdaroval Kristus.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura Jr. je spisovateľ a jeho najnovšou knihou je 100 Tough Questions for Catholics: Common Obstacles to Faith Today (100 ťažkých otázok pre katolíkov. Obvyklé prekážky vo viere v súčasnosti), pričom preložil aj knihu Jerome’s Tears: Letters to Friends in Mourning (Hieronymove slzy. Listy trúchliacim priateľom). Externe vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku aj na Catholic International University a slúži tiež ako náboženský redaktor knižného časopisu The University Bookman, ktorý v roku 1960 založil Russell Kirk. Jeho osobná webová stránka je tu.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.