Keď pro-lifer odchádza z kina bledý

Poznámka: Článok prezrádza dej filmu.

Film 24 týždňov láka, ako len môže: dráma s prvkami dokumentu. Dilema, či ísť na potrat z dôvodu prognózy Downovho syndrómu a vážneho poškodenia srdca. Úspech na nedávnom festivale Berlinale. Poviete si, taký film musí byť celkom iste prínosom do debaty o ťažkej téme. 

Astrid (Julia Jentsch) je úspešná stand-up komička, ktorá cestuje po Nemecku s partnerom Markusom (Bjarne Mädel). Majú peknú deväťročnú dcéru a takmer ideálny život. Keď im lekári oznámia, že čaká dieťa s Downovým syndrómom, nasleduje šok. Astrid najprv vybuchne priamo v ambulancii, neskôr je zmätená, ale nie zničená.

Spolu s Markusom sa s tým snažia zmieriť. A celkom im to ide. Opatrovateľka dcérky od nich síce odíde, ale Astridina matka súhlasí, že sa k nim nasťahuje. Už to vyzerá, že sa dokážu nad celú vec povzniesť, dokonca žartujú. Navštívia tiež vystúpenie detí s Downovým syndrómom, večer sa s nimi zabávajú na diskotéke.

Príbeh však vchádza do druhého levelu. Zlom prichádza so správou, že chlapec má vážne choré srdce a krátko po pôrode by ho čakala náročná operácia, potom možno ďalšia.

Astrid začína pochybovať. Pri predstave, že porodí downíka so srdcovou poruchou, sa jej rúca svet a hlavne rozbehnutá kariéra. Markus je však skalopevne presvedčený, že dieťa chcú a o potrate nechce ani počuť.

O aborte začne nahlas hovoriť až matka Astrid. „Dnes nie je povinné si takéto dieťa nechať,“ vraví páru pri spoločnej večeri. Začína sa kľúčový zápas. Markus vysloví jasné stanovisko, že by to nemali robiť. „Nezdá sa mi správne, že my máme rozhodovať o tom, či sa niekto narodí alebo nie.“ Astrid mu však oponuje, že dieťa sa rozhodnúť nemôže. „Musíme to urobiť za neho,“ vraví. Zároveň sa partnerovi vysmieva, že u neho nikdy nepočula kresťanský postoj. Nato Markus reaguje, že nad tým nerozmýšľa v kresťanskom zmysle a otvorí tému možných výčitiek.

Astrid mení svoj postoj kontinuálne, počas celého deja. Krátky opis potratu vo vysokom štádiu tehotenstva ju síce spočiatku vyplaší, ale semeno je už zasiate. Tlačená matkou a strachom si čoraz viac začína hovoriť, že na to nemá.

Zdá sa, že partnerov jasný postoj a slová ubezpečenia, že to zvládnu a spoločné dieťa predsa chcú, ju časom prestávajú podporovať, ba dokonca sa zdá, že ju dráždia. Emočne jej nepomôže ani návšteva oddelenia prepredčasne narodených bábätiek. Odchádza podráždená.

Nemecká legislatíva umožňuje v prípade vážnych poškodení plodu interrupciu až do narodenia. Astrid je v 24. týždni, keď rozhodnutie dozreje.

Po technickej a umeleckej stránke filmu niet čo vyčítať, až na bezúčelné sexuálne scény. Kompozícia aj strih sú na vysokej úrovni, ide o akýsi mix dokumentu a filmovej drámy, čím sa režisérka Anne Zohra Berrached veľmi hrdí. Naozaj, obsadenie reálnych profesií nehercov do postáv lekárov či zdravotníckeho personálu je silnou stránkou snímky. Tvorcovia experimentovali na vaicerých miestach a niektoré zábery a repliky sú improvizované.

Napriek tomu sa rozhodne nedá povedať, že ide o pekný film. Jeho jediný prínos spočíva v tom, že diváka prinúti pozrieť sa na interrupciu v šiestom mesiaci, čím mu minimálne na emočnej úrovni dokáže, že ide o nechutné zabitie.

Potiaľto by sme ešte mohli uznať dokumentaristickú výpoveď, ktorá skonštatuje realitu. Chýba však dovetok, ktorý by naznačil, že ide o kontroverzné rozhodnutie. Preto zo záveru mrazí dvojnásobne. Najprv zo samotného potratu a potom aj z nenápadného posolstva relativizmu. „Neviem, či som urobila dobre alebo zle,“ prizná Astrid.

Z príbehu vyjde ako silná žena, ktorá sa nespoľahla na pomoc muža, má predsa v rukách svoje telo. A aby to pochopil aj jednoduchší divák, pred psychologičkou Markusovi otvorene povie, že dieťa nie je spoločné, ale jej. „Braček je chorý, príroda niekedy takéto veci robí. Myslím, že by nemal pekný život,“ oznámi zase dcére pri odchode na potratovú kliniku.

Či už to bol zámer, alebo sa to režisérke podarilo nechtiac, partner Markus pripomína v poldruha hodinovom filme dnešných pro-liferov. Menšinu, ktorá bojuje, robí, čo môže, ale konečné rozhodnutie má vo svojich rukách niekto iný.