Nemecko a Rakúsko desať rokov po Refugees Welcome Nič sme nezvládli, takmer nič

Som ten, ktorý v manželských diskusiách zvykne tvrdiť, že kým ja som sa za deväť rokov manželstva vôbec nezmenil, manželka sa zmenila veľmi. Ale pri jednej téme to nie je pravda. 

Zmenil som svoj postoj k masovej migrácii z moslimského sveta.

Išlo to postupne. V horúcom lete 2015 som už síce tušil, že váš vtedajší premiér sa inštinktívne zaslúži o dobro vlasti tým, že odmietol prijať Sýrčanov, teda odmietol povinné kvóty, ale vtedy v tých nahnutých dňoch medzi 27. augustom a 5. septembrom 2015 som ešte odobril Merkelovej rozhodnutie otvoriť nemecké hranice.

Lebo 71 udusených migrantov v hydinovom nákladiaku z ríše Andreja Babiša, no jednoducho tie parndorfské obrazy otriasli aj mnou.

Veď títo ľudia už boli tu.

Kam inam mali ísť?

Názor som zmenil, keď sa z núdzového riešenia stalo organizované sťahovanie národov a keď som si ako reportér vytvoril vlastný obraz o prichádzajúcich „ženách a deťoch“.

Po novembrovom atentáte v parížskom klube Bataclan aj po silvestrovskom pogrome znásilňovania v Kolíne nad Rýnom bolo jasné, že spolu s obeťami blízkovýchodných vojen k nám prišli aj veľmi zlí ľudia.

Rakúsko a Nemecko sa medzitým zmenili rýchlejšie ako ja.

Dovtedy, takže väčšinu svojho života, som bol promigračný.

Dobre si pamätám, ako bolo počuť hádam aj zdvihnutie obočí, keď som dávnejšie vo svojej obľúbenej albánskej kaviarni na svojom obľúbenom slovenskom sídlisku spoznal konzervatívnych slovenských redaktorov, ktorí dnes vedú tento úžasný denník.

Ako na mňa pozerali, keď som im rozprával, že raz za čas volím rakúskych Zelených – pre ich ľudskoprávnu neochvejnosť v migračnej otázke!

Na svoju obhajobu môžem uviesť najmä to, že Rakúsko – paralelne s Nemeckom – sa medzitým zmenilo rýchlejšie ako ja.

V deväťdesiatych rokoch ma odpudzovalo, ako prvá generácia našich voličsky večne úspešných pravicových populistov štvala proti všetkým cudzincom.

Aj proti vám.

Pritom dovtedy nebol známy ani jeden prípad, že by maďarský utečenec z roku 1956, československý utečenec z roku 1968, poľský utečenec z roku 1981, juhoslovanský alebo turecký, či stredoeurópsky gastarbajter spáchal v Rakúsku nejaký teroristický útok.

Bolo pre nás nepredstaviteľné, že človek, ktorého sme prijali a pomáhali mu s podporou daňových poplatníkov, by nás následne mohol chcieť zabiť.

Študoval som vo Viedni v období, keď v rozpadajúcej sa Juhoslávii zúrili vojny a etnické čistky so stotisíc mŕtvymi a miliónmi vysídlených osôb.

Vo Viedni bolo ticho. Dovtedy tam existovali stovky „jugošských“ krčiem, ale tie sa rýchlo rozdelili podľa jednotlivých národností, a tak nebolo počuť ani o krčmových bitkách.

Nevidel som vtedy dôvod nepustiť k nám Bosniakov.

Veď kam mali ísť?

Čo sa týkalo prílivu ľudí z Blízkeho východu a z Afriky, čísla sa mi javili ako pomerne zanedbateľné.

Veľké mestá ako Viedeň sú už – ako sa hovorí v nemčine – gekippt.

Bol som chalan z etnicky jednoliateho vidieka, ktorý si naplno užíval rozmanitosť života vo veľkých mestách.

Na ilustráciu. Keď som na konci sedemdesiatych rokov nastúpil do základnej školy v našej dolnorakúskej dedine, boli sme tam všetci nielenže Rakúšania, ale navyše drvivá väčšina z nás nosila írečité sedliacke priezviská, ktoré sa vyskytujú iba v desaťkilometrovom pásme okolo našej obce.

Jedinú výnimku tvorili potomkovia jedného Francúza, ktorý niekedy v 19. storočí zablúdil do našich končín. Vďaka nemu sa jeden spolužiak volal Faux, čo v preklade znamená „nepravý“ alebo „falošný“.

V triede sme netušili o jeho cudzom pôvode, keďže po francúzsky nevedel ani ceknúť. A ani samotní Fauxovci asi nevedeli veľa o svojom skutočnom pôvode.

Keď môj starší synovec koncom nultých rokov, takže o tridsať rokov neskôr, nastúpil do tej istej základnej školy, bolo to už celkom iné: stretol tam (podľa prísnosti definície) 57 cudzích národností, dokonca aj takú exotiku, akou bol vtedy Armén.

Keď som o ďalšie desaťročie, koncom desiatych rokov, teda štyridsať rokov po svojom zápise do školy, zaparkoval pred svojou starou školou, natrafil som na svojho spolužiaka z gymnázia.

Hej, Martin, čo tu robíš?

Zelenoprogresívny spolužiak práve vyzdvihol syna z mojej dávnej školy.

Býval síce v susednej dedine, ale šesť rokov vozil svoje deti každý deň do našej dediny – lebo škola v ich obci mala už väčšinu žiakov z migrantských rodín.

Deportácie by mohli pripomínať v niektorých mestských štvrtiach občiansku vojnu.

Na rakúskom vidieku je stále dosť škôl, kde dominuje autochtónna kresťanská populácia, ale veľké mestá ako Viedeň sú už – ako sa hovorí v nemčine – gekippt.

Ako to preložiť? Preklopili sa?

Najsilnejšou konfesiou vo viedenských alebo lineckých základných školách je dnes islam.

S tým už nič nespravíme. 

A aj pre túto revolučnú premenu svojej krajiny som sa zmenil.

Dnes som striktný odporca každej ďalšej imigrácie moslimských mužov do Rakúska a už by som sa nevedel nadchnúť pre masové deportácie kriminálnikov a migrantov, ktorí neuznávajú zvrchovanosť nášho práva nad šaríou.

Háčik je iba v tom, že nevidím nikoho, kto by mal na niečo také dosť odvahy.

Ani našim veľkohubým nacionalistom, ktorí majú z nevydarenej migrácie celoživotnú živnosť, v tomto neverím. 

Deportácie tohto druhu by mohli pripomínať v niektorých mestských štvrtiach občiansku vojnu.

Jediným pokrokom je, že násilníci aspoň nekričali Allahu Akbar.

V tieto dni uplynulo desať rokov od povestného Wir schaffen das.

Takže sme to zvládli?

Nie všetko je čierno-biele.

Dobré je, že zamestnanosť utečencov z roku 2015, ktorú hlási Nemecko, je prekvapivo vysoká. Podstatne viac ako polovica týchto prišelcov pracuje.

Zlé je, že vlna násilia páchaného moslimskými nosičmi nožov, ktorá šokovala Nemcov a Rakúšanov pred poslednými voľbami, stále neutíchla.

Už o tom nechcem čítať ani písať, v tomto týždni sa to pritom stalo v mestách Völklingen a Drážďany.

Jediným pokrokom je, že násilníci a ani vrah policajta tento týždeň aspoň nekričali Allahu Akbar.

Minister vnútra Merzovej vlády sa chváli, že od začiatku dočasných kontrol na nemeckých hraniciach v máji bolo vrátených späť už 550 ľudí žiadajúcich o azyl.

Držím mu palce, prílev sa asi na určitý čas obmedzí, ale aj tak je pravdepodobné, že migranti, ktorí u nás už sú, zmenili Nemecko a Rakúsko na nepoznanie.

Pravdepodobne sme stratení.

Daj Boh, aby som sa mýlil.