Koniec európskej stíhačky FCAS Rozdielne predstavy aj ambície zbrojoviek. Čo viedlo ku koncu nemecko-francúzskeho projektu?

Jeden z najväčších európskych zbrojných projektov súčasnosti, vývoj spoločnej francúzsko-nemeckej stíhačky, sa napokon nekoná. Ako oba štáty oznámili začiatkom júna, jej vývoj v rámci projektu Future Combat Air System (spoločný bojový vzdušný systém budúcnosti, FCAS) sa ruší.

Pokračovať má už len vývoj spoločnej combat cloud, teda prepojenia rôznych senzorov a zbraňových systémov.

„Hlavnou príčinou sú nezhody medzi oboma štátmi, a to od samotného konceptu stíhačky až po rozdelenie podielu na výrobe, ako aj medzi leteckým priemyslom v oboch krajinách.

Rozdielne koncepty

Začiatok nešťastného projektu FCAS leží v ére Angely Merkelovej. Ešte v júli 2017 Merkelová a Macron spolu oznámili, že Nemecko a Francúzsko plánujú vyvinúť novú stíhačku, neskôr sa pripojili aj Španieli.

Už od začiatku projekt trápil problém, ktorý už v minulosti viedol k francúzskemu odchodu z vývoja nemecko-britsko-taliansko-španielskej stíhačky Eurofighter: nemecké a francúzske očakávania od novej stíhačky boli diametrálne odlišné.

Zatiaľ čo Francúzi od začiatku chceli stíhačku dostatočne ľahkú na to, aby dokázala vzlietnuť a pristáť na lietadlovej lodi, a zároveň schopnú niesť francúzske jadrové zbrane, pre Nemcov boli takéto schopnosti úplne nepotrebné.

Naopak, Berlín chcel lietadlo, ktoré by dokázalo úspešne pôsobiť na východnom krídle NATO, s dlhým doletom a so schopnosťou niesť veľké množstvo (konvenčnej) výzbroje. To by však znamenalo omnoho väčší a ťažší stroj – úplný opak toho, čo chcel Paríž.

Z pohľadu Francúzov bola schopnosť nasadenia z lietadlovej lode úplne kľúčová a bez nej by spoločný projekt stratil akýkoľvek zmysel. Z pohľadu Berlína sa však zdalo, že Paríž očakáva, že Nemci budú financovať vývoj stíhačky podľa francúzskeho strihu (a vo francúzskych továrňach), ktorej úžitok by bol pre Berlín veľmi obmedzený.

Prekvapivá pripútanosť k AmerikeMerz nechce nemeckú atómovku – a zakazuje o nej čo i len uvažovať

Martin Leidenfrost

Druhým problémom boli nezhody pri rozdelení podielov jednotlivých zbrojoviek. Hoci spočiatku sa počítalo s rovnomerným rozdelením výroby medzi oba štáty, Nemcov v minulom júli šokovala medializovaná informácia, že 80 percent finálneho projektu sa má vyrábať vo Francúzsku, hoci to francúzsky Dassault následne poprel. Pre Nemcov, ale aj pre Španielov to bola úplne neprípustná požiadavka.

Kritici preto už dlhšie očakávali, že koniec projektu je len otázkou času.

Spoločný záujem

Na druhej strane výhody spoločného vývoja boli a aj naďalej sú očividné. Náklady na vývoj sa v prípade najnovších stíhačiek neraz blížia k stovke miliárd dolárov (a často sa dodatočne predražia). Len máloktorý štát dokáže zafinancovať takúto sumu – obzvlášť keď samotný vývoj ani len nezahŕňa sériovú výrobu stíhačky.

Navyše nie všetky spoločné európske projekty boli neúspešné. Nemecko-britsko-talianske stíhacie bombardéry Tornado sa osvedčili vo vojne v zálive v roku 1991, úspechom bol aj francúzsko-nemecký Alpha Jet. A aj z projektu Eurofighter vzišla po odchode Francúzov celkom obstojná stíhačka.

Aj v prípade projektu FCAS jeho zástancovia preto dlho dúfali, že obe strany napokon uprednostnia spoločný záujem.

Ako ďalej?

Aspoň v prípade Nemcov sa zdá samostatný vývoj vlastnej stíhačky takmer nemožný. Od konca druhej svetovej vojny Luftwaffe svoje stíhačky a stíhacie bombardéry kupovala buď od Američanov, alebo zo spoločných európskych projektov, a Nemci nie sú schopní vyvinúť stíhačku šiestej generácie samostatne bez ďalších partnerov.

Nemecku tak zostávajú už len tri možnosti – ako povedal minister obrany Boris Pistorius: pokúsiť sa o vývoj stíhačky „pod nemeckým vedením (...) s ďalšími partnermi“ (zrejme so Švédskom a Španielskom), pripojiť sa k britsko-japonsko-talianskemu projektu Global Combat Air Programme (GCAP) alebo na vývoj úplne rezignovať a nakúpiť viac lietadiel v USA.

Zatiaľ čo druhý variant – pripojenie sa k Britom a Talianom – sa najmä v Ríme stretol s pozitívnou odozvou, problémom je, že GCAP je v pokročilejšom bode, než bol FCAS, a zúčastnené štáty už majú rozdelené podiely na priemyselnej výrobe. Nemci by túto stíhačku mohli síce kúpiť, ale či ešte dostanú rovný podiel na vývoji a výrobe, je viac než otázne.

„Navyše ani v GCAP nie je všetko zlato, čo sa blyští,“ poukazovali nemecké médiá na trojnásobné predraženie časti projektu ešte vo februári.

Iný problém má Francúzsko. Tam si Dassault udržal schopnosť vyvíjať a stavať moderné stíhačky, ale bez zapojenia Nemecka sa môže ambícia udržať krok s USA a Čínou ukázať ako nezaplatiteľne drahá.

Z pohľadu Dassaultu sa preto koniec spomínanej stíhačky nemusí javiť ako veľká strata, väčším problémom je to pre francúzsky rozpočet.

Švédske stíhačky pre UkrajinuPrvé gripeny dorazia už budúci rok, ďalšie chcú Ukrajinci kúpiť

Christian Heitmann

Hrozí koniec európskeho tanku?

Koniec stíhačky v rámci programu FCAS môže so sebou priniesť aj ukončenie ďalšieho európskeho projektu – nemecko-francúzskeho tanku MGCS (Main Ground Combat System), ktorý má od roku 2040 doplniť a neskôr nahradiť nemecké tanky Leopard 2 a francúzske Leclerc.

Ešte vo februári Macron hovoril o možnom konci projektu MGCS, ak neuspeje FCAS, a podobne ako v prípade stíhačky aj pri vývoji tanku obe strany propagujú rôzne konštrukčné riešenia. Zatiaľ čo Nemci napríklad chcú tank s novým nemeckým kanónom kalibru 130 mm, Francúzi požadujú francúzsky kanón kalibru 140 mm.

„Už od základu je otázne, či MGCS, koncipovaný ako systémová sieť alebo ‚systém systémov‘, skutočne prináša očakávané významné výhody. Okrem hlavného bojového tanku alebo lafety dela vyzbrojenej kanónom by mali mať rovnaký podvozok aj podporné vozidlá, ako napríklad raketový tank. V Bundeswehri, ktorý už vlastní širokú škálu rôznych kolesových a pásových platforiem a toto portfólio naďalej rozširuje, podvozok vozidiel v MGCS pravdepodobne ponúkne len zanedbateľné logistické výhody,“ kritizoval projekt nemecký portál o vojenstve Hartpunkt.

Vlastné problémy s projektom hlásia aj Francúzi. Ministerka obrany Catherine Vautrinová vyhlásila, že MGCS je „oneskorený o desať rokov“.

Dokonca aj do projektu zapojené zbrojovky si už zjavne hľadajú plán B, ak MGCS neuspeje. Rheinmetall pred niekoľkými rokmi predstavil prototyp tanku KF-51 Panther, ďalej modernizuje Leopardy 2 a s Leonardom pracuje na vývoji nového tanku pre Talianov, zatiaľ čo francúzska odnož konzorcia KNDS vyvíja nový tank pre Francúzsko.

Ten má oficiálne iba premostiť obdobie do zavedenia MGCS, ale ak bude úspešný, potreba MGCS poklesne natoľko, že projekt sa v Paríži môže zdať zbytočný.

„Hoci Jean-Paul Alary (šéf KNDS) naďalej verí v projekt MGCS, uznáva, že ‚inovácie, schopnosti a odborné znalosti sa niekedy vyvíjajú rýchlejšie, ako sme v prípade MGCS očakávali‘. (...) MGCS, ako bol predstavený v roku 2017, by preto už nebol potrebný,“ špekuluje francúzsky denník Le Monde.

Navyše vývoj nového tanku môže zlyhať na nedostatku finančných prostriedkov, obzvlášť ak Francúzi budú musieť hľadať spôsoby, ako udržať vývoj stíhačky pri živote aj bez Nemcov. „Celkové náklady na tento program sa odhadovali na 100 miliárd eur, rovnako ako SCAF (Future Combat Air System), čo je sotva zlučiteľné so súčasnými verejnými financiami Francúzska,“ píše Le Monde.