Z pamätí futbalového ocka Góóól, góóól, góóól, góóól, góóól, góóól, ja sa zbláznim!

Moja premena z absolútneho futbalového ignoranta na revúceho člena ultras prebiehala v približne piatich fázach.

Prvá fáza bola s odstupom najdlhšia, trvala takmer päťdesiat rokov a obmedzovala sa na sledovanie zopár zápasov v televízii každé dva roky počas majstrovstiev sveta a Európy. Hráč som nebol nijaký: keď nás telocvikár na gympli nechal hrať futbal, bol som súčasťou úderky provokatérov, ktorí stáli uprostred ihriska, nehybne sledovali, ako lopta beží okolo, a znázorňovali pritom kávičkovanie.

My Rakúšania sme národ lyžiarsky, ktorý sa medzi rokom 1998 a 2026 ani raz nekvalifikoval na MS vo futbale, do análov národných dejín sa zapísal iba zápas na MS 1978 v argentínskej Córdobe: ako obvykle sme už boli vyradení, no museli sme ešte hrať proti svetovej veľmoci, ktorá sa k futbalu správa ako k najvyššej vede – Nemecku.

Keď náš Hans Krankl dal víťazný gól, legendárny komentátor Edi Finger ml. zopár mesiacov pred svojím prvým infarktom začal ako zmyslov zbavený kričať: Schuss… Tooor, Tooor, Tooor, Tooor, Tooor, Tooor! I wer’ narrisch! („Góóóll! Ja sa zbláznim!“)

Historický význam Fingerovho výkriku vo viedenskom dialekte sa dá porovnať len s výkrikom, ktorý v roku 1955 predniesol Leopold Figl, keď z balkóna paláca Belvedér ukázal jasajúcemu davu Štátnu zmluvu, ktorá zaručovala odchod sovietskych okupačných vojsk: Österreich ist frei! („Rakúsko je slobodné.“)

Nie je to ako Pokémon

Za druhú fázu – rovnako ako fázy č. 3 až 5 – vďačím len a len svojim deťom. Obe šport nejaký čas testovali a skúšali. Robili to tak nenápadne, že spočiatku som si vôbec neuvedomil, akú zmenu ten futbal prinesie do rodinného života: dvakrát do týždňa tréning a potom ešte toľko plánovaných a neplánovaných turnajov, že si futbalová rodinka minimálne v mesiacoch apríl, máj, jún, september a október nemusí robiť žiaden víkendový program.

V tichosti som sa čudoval, že moja sčítaná krehká dcéra vôbec začala hrať, odrazu naozaj bez vysvetlenia hrať prestala. O dva roky mladší syn nikdy neprestal. Syn sa od začiatku vystatoval, aký je úžasný futbalista, hoci na trávniku nebolo vidieť, na základe čoho dospel k tomuto záveru.

Čakal som, že ide o módu, ktorá príde a zmizne ako mnohé iné, trebárs ako Pokémon. Nový koníček som podporoval neiniciatívne, ale ešte som svoj život futbalu nepodriadil. Zmeškal som napríklad niekoľko detských turnajov, lebo som bol služobne odcestovaný. To je niečo, čo si dnes už neviem predstaviť.

V prvej fáze som ocenil najmä dve veci: vianočné večierky dorastu nášho dedinského klubu vo vinárstve nášho televízneho vinára, ktorý prednáša svoj prejav prostredníctvom videostreamu z nejakého štukového sídla v Južnej Afrike, každý rok s novou plastikou tváre. K tomu ešte fakt, že tie turnaje ma ako prišelca zaviedli do burgenlandských dedín, do ktorých by som inak nikdy nevkročil.

Projekt nulová spotreba naftyChcel som sa len vyhnúť maďarskej diaľnici a nechtiac som objavil elyzejské klenoty

Martin Leidenfrost

Moje deti v prvých dvoch rokoch nedali veľa gólov. Keď výnimočne jeden strelili, prebudil sa vo mne nebohý Edi Finger ml. a od radosti som zareval: „Tooor! I wer‘ narrisch!“ Zvláštne na týchto situáciách bolo, že okrem mňa sa nezbláznil nikto. Keď iné dieťa z našej dediny dalo gól, rodičia zostali sedieť ticho ako zdochliny. Niektorí sa ani len viditeľne neusmiali.

Keď som sa pýtal na dôvody tohto pre mňa neprirodzeného správania, naše moderné mamičky mi vysvetlili: „Tu nejde o to, aby vyhrali, mali by sa len baviť.“ Aha, ok, povedal som, no v skutočnosti som tomu prístupu nerozumel. Čo hráča baví viac ako streliť gól?

Tretia fáza bola prechodná. Príležitostne som s deťmi hral na dvore. Som mizerný hráč, neraz ani netrafím loptu, ale minimálne trojnásobná prevaha v hmotnosti mala svoj účinok a dokázal som ešte vyhrať.

Z dcéry bola domasedka, už nechcela chodiť na žiadne krúžky, ale k futbalu sa – opäť bez vysvetlenia – vrátila. Mohol byť za tým lesk trofejí a medailí, ktoré malý brat priniesol takmer každý víkend domov, no určite za to mohla aj nová trénerka: staručká exfutbalistka s krátkymi sivými vlasmi, ktorá s hranatými pohybmi rúk poťahuje jednu cigu za druhou. Deti ju majú rady a rodičia tiež.

Vytvorila sa partia otcov, ktorí rešpektujú moje postavenie jediného dedinského ultras na detských turnajoch a svedomito sa starajú o to, aby mal každý vždy zabezpečený čerstvý biely strik. 

Skoro sme zavreli krám

Náš dorast sa napriek tomu ocitol v existenčnej kríze.

Prvý problém je demografický: spomedzi dedín, ktoré sa zúčastňujú na detských turnajoch, máme najmenej obyvateľov. Aj väčšie dediny ako naša preto tvoria spoločné tímy z dvoch dedín, ktorým dávajú záhadné až mýtické názvy ako Young Veganis alebo Litavské nivy.

Potom musíme ešte konkurovať okresnému mestu, kde sa o tímy A, B, C a občas dokonca D v každej vekovej skupine stará celý trénerský štáb, a burgenlandskej monsterdedine, ktorú pre tamojší outlet pozná každá Slovenka. Parndorf si postavil taký obrovský štadión, že si ľahšie nájdem cestu von z rímskych katakomb než z podzemných parndorfských šatní.

V našej dedinke máme vlastne príliš málo detí na to, aby sme mohli hrať turnaje. Nemáme rezervy, každý výpadok nás potenciálne zloží.

Druhým problémom bola kvalita: veľmi dobre si pamätám turnaj, na ktorom môj syn – asi pre prítomnosť slovenskej babičky – hral lepšie ako kedykoľvek predtým, ale v momente, keď sedel „na lavičke“, robil blbosti so škôlkarským šašom, ktorému pre veľký počet dvojhlások v mene hovorím Au-au.

Šaškovali do takej miery, že až rušili zápas vlastného manšaftu. Vedel som sa vcítiť do ambiciózneho nového trénera, ktorého to nahnevalo. Následne nás zastihla najväčšia zrada od Judáša Iškariotského: tréner nielen prestal trénovať našich najmenších, ale ešte k tomu svoju veľmi talentovanú dcéru preložil do okresného mesta.

V tom čase sme stratili ešte aj našu vtedajšiu hviezdu, šikovného moslimského chlapca. Ten sa totiž vyhrážal, že dobodá spoluhráča a zastrelí jeho mamu.

Zdalo sa, že existuje iba jedno prirodzené riešenie: celý krám zavrieť, aspoň do lepších čias. Paradoxne by ma to bolo zarmútilo. Náš futbalový dorast mi prirástol k srdcu.

Miništrantská úderka valcuje

Štvrtá fáza sa začala ako posledný zúfalý pokus, nečakane sa však premenila na triumfálny sprievod. Ostatní hráči začali byť na jeseň dobrí. Odrazu som zažil zápasy, v ktorých dcéra vynikala sofistikovaným driblingom a presnými strelami a syn za dve minúty dal tri góly a zabránil protigólu. Za necelý polrok sa dedinský fracek premenil na stopercentne sústredeného bojovníka.

Ukázalo sa, že v našej malosti je sila: spolu hrajú bratia, sestry, bratranci a najlepší kamaráti. Sú perfektne zohratí. Po tréningu pokračujú v hre ďalšie dve hodiny a testujú si sily v zápasoch proti starším. Večer melú z posledného – a na druhý deň hrajú ďalej.

Ďalší svadobný fejtónikČo som sa dozvedel „na voľnom obrade“ svojej sesternice o postkresťanskej láske

Martin Leidenfrost

Šťastnou náhodou je, že jadro nášho dorastu tvoria miništranti a miništrantky. Spolu sme mohli celkom úspešne tlačiť na to, aby v nedeľu počas omše boli turnaje iba výnimočne.

Z futbalu sa stal náš životný štýl. Počas turnajových víkendov nemusíme diskutovať, čo si dáme na obed. Klasickou stravou na dedinských štadiónoch je Schnitzelsemmel – bravčový rezeň v žemličke. To si dáme všetci.

Piatu a súčasnú fázu možno opísať už iba ako zotrvanie na Olympe. Deti si v každej voľnej chvíli kopú, všetko ostatné išlo bokom. Sám s nimi už nechcem hrať, je príliš trápne prehrať s osemročným dievčatkom.

Naša miništrantská úderka z piatich-šiestich rodín valcuje turnaje. Úlohy sú perfektne rozdelené: starší tichý brat strieľa jeden gurmánsky gól za druhým. Mladší brat je ako ťažký diabetik pomalší, pritom tento obor so spotenou červenou hlavou slúži ako naša odstrašujúca zbraň. Počul som, ako slovenská mamička z pohraničnej dediny povzbudila svojho ustráchaného maličkého syna: „Neboj sa, Adamko, on je veľký, ale nič nerobí!“

Naši v tejto jarnej sezóne zdolali aj tímy z okresného mesta. Keď s nami prehral Parndorf A aj Parndorf B, trenéri z outletovej megadediny sa pokúsili zachrániť neštandardným trikom: spontánne si vytvorili All Stars Team a len takto vedeli s odretými ušami remizovať.

Dedinský futbal nám zmenil život, ale jedna vec sa nezmenila: stále u nás nepočujem žiadne oslavy gólov.

Keď som spomínanej babičke bez komentára esemeskoval celkové skóre, ktoré jej vnuk dosiahol na svojom najlepšom turnaji – 40 : 0 –, odpísala mi: „Je milé, keď ich tréner učí, že pri futbale nejde o víťazstvo. Nech žije neagresívny futbal.“

Nerozumel som, čo mi chcela povedať. Veď naši miništranti vôbec nehrajú agresívne, hrajú len dobre. Aj naše moderné mamičky sa na góly stále pozerajú s čudesnou skepsou. Akoby športový úspech bol niečo neslušné.

Nerozumiem mamičkám. To však nie je dôvod, prečo už len zriedka kričím I wer‘ narrisch! Keď tvoje deti dávajú dvadsať gólov po sebe, znelo by to stereotypne. Teraz sa zbláznim už len z folklóru.