Kto mal od stretnutia Trumpa s Putinom veľké očakávania, musí byť sklamaný. Pretože ak dáme bokom všetky interpretácie, prognózy a symbolické gestá typu Lavrovovej mikiny a sústredíme sa len na esenciálnu otázku, teda či sa svet po summite na Aljaške posunul bližšie k mieru, tak musíme konštatovať, že to zatiaľ nevyzerá príliš nádejne.
Hoci platí aj to, že tí, ktorí sa obávali nového Mníchova 1938, teda dohody, ktorá by Ukrajinu hodila úplne cez palubu, si môžu vydýchnuť. K ničomu takému na Aljaške nedošlo.
Rusko však vďaka svojej diplomatickej asertivite pôsobilo dojmom výrazne silnejšieho hráča, akým reálne je.
Začalo sa to už americkým akceptovaním požiadavky Kremľa vyradiť z delegácie Trumpovho osobitného vyslanca generála Keitha Kellogga, ktorého Rusi považujú za príliš nakloneného Ukrajine.
Potom to pokračovalo Trumpovým cúvnutím v otázke prímeria. Ešte pred summitom americký prezident tvrdil, že bez dohody o zastavení paľby nemá zmysel s Putinom vôbec rokovať. Po stretnutí už prímerie nespomínal a európskych spojencov informoval, že ruský prezident ho nechce, ale žiada komplexnú dohodu o zastavení vojny.
Tento pohľad následne prebral aj Trump, keď na svojej sociálnej sieti napísal, že najlepšie je uzavrieť mierovú dohodu, nielen dohodu o prímerí.
Jednoznačným ruským víťazstvom je aj to, že Donald Trump zastavil plán uvaliť takzvané sekundárne sankcie voči krajinám kupujúcim ruskú ropu a plyn. Tie sú považované za jeden z najefektívnejších nástrojov tlaku na Kremeľ. Po Aljaške sú minimálne na nejaký čas mimo hry.
Teraz poďme k tomu, čo vyzerá ako kľúčový bod summitu. Je to Trumpov náznak toho, ako by mohla vyzerať filozofia dohody, o ktorej sa Američania s Rusmi bavia.
Tá by mohla stáť na tom, že Ukrajina by výmenou za súhlas s odstúpením niektorých území Rusku (výmena je len eufemizmus) získala isté bezpečnostné garancie. Tie by, podľa informácií, ktoré prenikli na verejnosť, mohli spočívať v tom, že Ukrajina by sa síce nestala členom NATO, ale získala by niektoré záruky „v duchu“ článku 5 Severoatlantickej zmluvy.
Takýto prístup však má viacero problémov.
Po prvé, je len veľmi ťažko prestaviteľné, že súčasné vedenie Ukrajiny by súhlasilo s odovzdaním napríklad tretiny Donbasu Rusku.
Ani to nemôže urobiť, keďže podľa ukrajinskej ústavy sa štátne hranice môžu meniť len na základe referenda. Bez súhlasu občanov nemôže žiadna ukrajinská vláda odovzdať časť územia Rusku.
Prieskumy verejnej mienky hovoria, že väčšina Ukrajincov striktne odmieta územné ústupky a podpora kompromisov na úkor Donbasu je nízka. Ak by Zelenskyj s niečím takým súhlasil, riskoval by, že v krajine vypukne politická kríza a nestabilita.
Po druhé, je len ťažko predstaviteľné, že by Rusi súhlasili s takými bezpečnostnými garanciami pre Ukrajinu, ktoré by naozaj kopírovali článok 5 NATO. Ak by Ukrajinci takéto garancie dostali, rovnalo by sa to de facto ich členstvu v Aliancii. Pričom práve hrozba vstupu Ukrajiny do NATO je podľa Rusov a ich apologétov tým hlavným dôvodom Putinovej invázie.
Ak sa teda hovorí o ruskom súhlase s garanciami, ako to naznačuje Trump, je pravdepodobné, že pôjde len o slabší odvar článku 5 Severoatlantickej zmluvy. A s tým môžu mať po svojich skúsenostiach s Budapeštianskym memorandom zase problém Ukrajinci.
Zabrať bez boja zvyšok Donbasu a získať pre tento krok medzinárodné požehnanie výmenou za – v realite bezzubé – bezpečnostné garancie by pre Rusov bolo scenárom snov. Len ťažko to však môže byť rýchlou cestou k mieru.
Preto je po Aljaške namieste skôr skepticizmus.





