Záchranár Viliam Dobiáš Záchrankový tender je politické divadielko pre verejnosť. Ale ľudia ani nevedia, v akom luxuse tu žijú

„Tak ako sa kvalita sanitky pri zmene zo súkromnej na štátnu nijako nezmení, tak ani odvolanie ministra v tomto štádiu nový tender nezlepší,“ hovorí Viliam Dobiáš, odborný garant záchrannej služby Life Star Emergency (LSE), ktorá v zrušenom tendri neuspela, hoci momentálne pokrýva najviac staníc. Dobiáš zrušenie tendra nazýva „divadielkom“ a tvrdí, že aj na druhý pokus to môže dopadnúť rovnako. Na základe čoho si to myslí?

Prečo by podľa neho Agel ani novozniknutá firma EMS vo výsledku pri záchrankách nič nepokazili? Kto ho z politikov sklamal? A v čom vidí problém pri nápade zoštátnenia záchraniek? 

Dobiáš v rozhovore približuje aj vlastné skúsenosti z terénu. „Naši ľudia dnes žijú v luxuse, no nevedia o tom a vôbec si to nevážia. To, s čím si vedeli kedysi sami poradiť, teraz už nevedia. Mám dojem, akoby si už ani nechceli poradiť sami.“ Ako fungovala záchranná služba pred dvadsiatimi rokmi? V čom nám Nemci závidia? A prečo chce robiť záchranára v teréne aj ako 75-ročný? 

Ste odborným garantom záchrannej služby Life Star Emergancy (LSE), ktorá podľa neoficiálnych výsledkov neuspela v záchrankovom tendri. Privítali ste rozhodnutie ministra súťaž zrušiť?

Myslím si, že po tom mediálnom boome a ohlasoch v odbornej aj laickej verejnosti neostávalo ministrovi nič iné, len to nejakým spôsobom zrušiť. Aj keď renomovaní právnici, ktorí sa venujú zdravotníckej legislatíve, hovoria, že sa to tak ľahko spraviť nedá a je veľmi pravdepodobné, že budú nasledovať žaloby.

Je to už piate licencovanie od roku 2004 a vždy tesne pred vyhlásením výsledkov a dva týždne po ňom sú okolo toho veľké ofuky, ale nikto nikdy nič nezmenil. A to tu bolo odvtedy už viac ako šesť vlád. Všetci sú nespokojní len tesne predtým a potom. Aj teraz si myslím, že ten humbuk okolo je len divadielko a môže to aj na druhý pokus dopadnúť rovnako.

Takže ani po sľuboch ministra o stransparentnení procesu sa na výsledkoch úspešných uchádzačov nič nezmení?

Už ikskrát pri evidentných veciach bolo orgánmi činnými v trestnom konaní skonštatované, že skutok sa nestal. Viem si predstaviť, že sa pri vyšetrovaní zrušeného tendra nakoniec nič nenájde. Je to len politické divadlo pre verejnosť. Nakoniec všetko zostane tak, ako sa už raz rozhodlo, a ani výber záchraniek sa po dvadsiatich rokoch nezmení.

Máte s tým aj vlastnú skúsenosť. Pri tendri pred šiestimi rokmi bola vaša záchranka LSE podozrievaná z konfliktu záujmov. Vo výberovej komisii mala väčšina členov väzby na LSE a sedel tam napríklad aj váš bývalý riaditeľ spoločnosti. Vtedajšia ministerka Andrea Kalavská dala preto podnet na Generálnu prokuratúru, no prípad polícia uzavrela s tým, že sa skutok nestal a licencie vám nezobrali.

Áno, aj LSE bola pri poslednom udeľovaní licencií podozrievaná z konfliktu záujmov v komisii, ako je dnes Agel, vyšetrovala to polícia, prokuratúra, aj Európska komisia a nič sa nepotvrdilo. Dnes je už dokázané, že to boli len reči. Aj eurokomisia to nakoniec potvrdila a navrhla drobné zmeny vo výberovom konaní, ktoré doteraz neboli realizované. Preto si myslím, že je možné, že aj teraz to tak dopadne.

No kým pred piatimi rokmi boli pri LSE len podozrenia na osobné ľudské prepojenia, teraz pri novovzniknutej firme Emergency Medical Solutions (EMS) to vyzerá na priame politické prepojenia, to už je „vyššia“ liga. Nazvime to ľudským pokrokom. (Úsmev.) A možno majú takých právnikov, že aj zo zrušeného tendra dokážu ešte niečo vytrieskať. Uvidíme.

Prepojenia firmy EMS na stranu Hlas alebo nákup sanitiek Agelu ešte pred tendrom vás vyrušili?

Nákup sanitiek Agelom vopred, to mi na celom tendri vadí najmenej. Pripravili sa a vedeli, že aj keď nedostanú toľko bodov, koľko majú sanitiek, predajú ich so ziskom päť či desať percent, lebo ich tu po tendri bude treba.

Neviem, aké sú teraz dodacie lehoty, ale my sme ako súkromná firma pred šiestimi rokmi dokázali nakúpiť sto áut aj s vybavením v priebehu troch mesiacov. Aj vtedy to bolo ľuďom podozrivé, ale súkromná firma je schopná nakúpiť veci bez výberového konania, zatiaľ čo štátu by to trvalo aj dva roky. A to bez toho, aby za tým boli nejaké kšefty či korupcia.

Tender na záchrankyŠaško tvrdí, že súťaž zrušili zákonne. Po Hlase sa pri víťazovi ukázali prepojenia aj na Demokratov

Lukáš KekelákMiro Pastorek

Najviac mi na celom tendri prekáža to, že dve úspešné firmy – LSE a ZaMED –, ktoré sú dvadsať rokov na trhu bez akýchkoľvek problémov, fungujú spoľahlivo, progresívne, sú úplne anulované. Toto je pre mňa rovnako zaujímavá otázka, podobne ako to, prečo Agel, EMS či Mcell tie stanice dostali.

Ešte šiesteho augusta ste na svojom blogu sporný záchrankový tender hájili podobnými slovami ako rezort zdravotníctva, že ide o hystériu. A že vždy budú po výberovom konaní spokojní aj nespokojní. Neobrátili sa teraz vaše slová proti vám?

Vyzerá to tak, no stále platí, čo som povedal. Vždy sú po výberovom konaní všetci nespokojní, ale nikto s tým nikdy nič nespravil. To je aj absurdita celého procesu. No aj tak nechápem, ako momentálne najväčšia súkromná záchranka LSE so ZaMED-om, teda firmy, ktoré odborne aj vybavením patria medzi špičku, sú bez škandálov, bez sťažností, dostanú nulu.

Zamestnanci LSE učia pregraduálne aj postgraduálne na troch slovenských univerzitách a sme v tom jediní. Žiadna iná spoločnosť nemá vo svojich radoch toľko univerzitných pedagógov a docentov. Pravidelne sa zúčastňujeme na medzinárodnej súťaži záchranárov, kde sme sa za posledných desať rokov štyrikrát umiestnili na prvom mieste, takže naša kvalita vie konkurovať krajinám celej Európy, Spojeným štátom, Japonsku či Turecku.

Zdokonaľujeme našich ľudí, venujeme sa im, vzdelávame záchranárov pre celé Slovensko a nakoniec táto spoločnosť nedostane ani jednu stanicu, hoci doteraz ich mala vyše sto? Stále si to neviem vysvetliť.

LSE zrejme nesplnilo formálne kritériá tendra, keďže vám bola v posledných rokoch uložená pokuta za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania. Kontrola inšpektorátu práce podľa Ozdravme.sk ukázala aj iné pochybenia, napríklad že vaši zamestnanci pracovali v niektorých prípadoch až 96 hodín bez prestávky. Nebude toto za vaším neúspechom?

Nemyslím si, že toto je argument, ktorý by mal vyšachovať firmu, ktorá pôsobí v zdravotníctve dvadsať rokov. Živnostníci nie sú viazaní dvanásťhodinovou zmenou a počas covidu náhle vypadávala aj pätina posádok denne. Iní poskytovatelia, keď nenastúpil lekár, vyhlásili posádku z RLP (s lekárom pozn. red.) na RZP (bez lekára len so záchranárom, pozn. red.), naši pokračovali v službe.

Ale je pre mňa aspoň zadosťučinením, že sa to už mnohým ľuďom nezdá. A to aj tým, ktorí majú moc to zmeniť.

Nemyslíte si, že aj v novej súťaži Agel či firma EMS, ktoré boli v zrušenom tendri podľa neoficiálnych výsledkov úspešné, znova zabodujú?

Neviem, ale pripadá mi nefér, aby firmy, ktoré vznikli pred polrokom, teraz zlízali smotanu. Záchranárov, ktorých sme dvadsať rokov vychovávali a priviedli ich medzi svetovú špičku, si niekto zo dňa na deň len tak preberie.

Nemali by problém prejsť k novým poskytovateľom?

Záchranári síce budú frflať, ale prispôsobia sa, ako to bolo aj naposledy, keď sa firma Falck, ktorá mala 130 staníc, nakoniec do tendra ani len nezapojila. Záchranári budú chcieť stále ďalej pracovať čo najbližšie k domu a zostanú v systéme bez ohľadu na to, o akého zamestnávateľa pôjde.

Nezmení sa teda nič?

Možno budú záchranári demotivovaní a mesiac budú hundrať, ale zvyknú si, lebo im nič iné nezostane. Pacient si ani nevšimne, že ľudia, ktorí boli včera v LSE, budú mať zajtra logo konkurencie. Niektorí záchranári už takto aj päťkrát vymenili uniformu.

Agel a EMS tak v krátkodobom horizonte nemajú čo pokaziť. Napriek tomu si myslím, že novozniknuté firmy by pri svojom prvom licencovaní mali dostať menší počet staníc. Až keď sa overí, že to robiť vedia, by sa im pri ďalšom licencovaní mohlo pridať. 

Zapojíte sa aj do nového tendra?

Už z princípu sa prihlásime, aj keď hrozí, že opäť dostaneme po papuli.

Napísali ste, že odvolanie ministra zdravotníctva Kamila Šaška za evidentné pochybenie nezvýši transparentnosť ďalšieho tendra. Tvrdíte, nech ostane, napraví, čo sa dá, a potom nech politici diskutujú o jeho odvolaní. Prečo?

Tak ako sa kvalita sanitky pri zmene zo súkromnej na štátnu nijako nezmení, tak ani odvolanie ministra v tomto štádiu nijako nový tender nezlepší. Buď bude musieť ísť tender podľa súčasnej legislatívy, alebo sa bude musieť prijať iná legislatíva, ktorá bez hlasov koalície neprejde. Ale či to stihnú do troch mesiacov, keď sa skončia licencie ďalším sanitkám, to neviem. Právnici z toho budú musieť nejako vykľučkovať. Ale pochybujem, že nová osoba na ministerstve zmení kvalitu ďalšieho tendra.

Mne je úplne jedno, aký je tam minister, a v mojom veku mi to môže byť úplne ukradnuté, keďže o päť minút tu už byť nemusím, ale ak niekto niečo pokazil, nech to najprv opraví, až potom nech ide do hája. Tak by to malo byť, hoci tá posledná tlačovka po ministrovom návrate z dovolenky bol vyslovený trapas. A sklamali ma aj novinári. Bola to prvá tlačovka, ktorú som po piatich rokoch videl.

Nikto z ministerstva či operačného strediska s vami ako s dlhoročným odborníkom a garantom LSE o súťaži nekomunikoval?

Ja sa oficiálnej spolupráci s ministerstvom roky vyhýbam, nechcem s ním mať nič spoločné. Dokonca si myslím, že by nášmu zdravotníctvu najviac pomohlo, keby celé ministerstvo zdravotníctva zrušili. (Úsmev.)

Viliam Dobiáš. Foto: TASR/Michal Svítok

V čase kritiky tendra ste vyjadrili sklamanie nad neznalosťou tých, ktorým ste doteraz verili. Koho ste tým mysleli?

Konkrétne Lekárske odborové združenie. Statusy Petra Visolajského o tom, ako treba zlepšiť kvalitu záchrannej služby na úroveň Česka, ma dvíhali zo stoličky. O záchrankách vie asi len to, že existujú. Ak to mal byť politický prejav, tak v poriadku, môže takto blúzniť, ale fakticky nie je rozdiel v kvalite medzi českými a slovenskými záchrankami.

O čo sa opierate?

Stretávame sa na súťažiach, vieme sa porovnávať navzájom, vieme obstáť lepšie ako najvyspelejšie krajiny aj ako Česi. Vybavenie máme rovnaké, vzdelanie máme rovnaké. Aj počet posádok na počet obyvateľov je rovnaký. Jediný rozdiel je ten, že v Česku to všetko riadia kraje, ale to je organizačný rozdiel, nie kvalitatívny.

Hovoriť o tom, že v Česku sú lepšie záchranky, je proste klamstvo, zavádzanie, hlúposť a neznalosť. A kvalita slovenských záchranárov sa určite nezmení tým, že prejde pod župy. Pacienti to pri záchrankách vôbec nerozlišujú. Ľuďom je to jedno, hlavne nech niekto za nimi príde.

Takiež ste uviedli, že médiá by mali písať s väčšou informovanosťou „bez opakovania bludov z úst koaličných aj opozičných znalcov-neznalcov“, zatiaľ čo pár odborníkov je prehlušených „hulákaním primitívneho davu“. Kto je pre vás odborník?

Napríklad Jana Ježíková, ktorá mala za posledného pol roka v TA3 najkoncíznejší rozhovor k tejto téme. Nič objektívnejšie tu podľa mňa nezaznelo. Bol som milo prekvapený, ako bola Ježíková zorientovaná v problematike. Naopak, s tým, čo som počul od Petra Stachuru, bývalého štátneho tajomníka, o presune záchraniek pod kraje, nesúhlasím.

Čo sa týka Feriho Majerského, ten sa vyzná v problematike. Slúžil som s ním, je s ním radosť pracovať. Keby som si mal vybrať, kto má ku mne prísť, keď mi bude veľmi zle alebo budem umierať, je on určite na prvom mieste, ale jeho vyjadrenia smerom k súkromným záchrankám sa mi nepáčili. Asi bol ovplyvnený Stachurom.

Pokojne môžu byť záchranky pod župami, ale to zdôvodnenie musí byť silnejšie. Zmenou zriaďovateľa sa nič skokovo nezlepší.

Kým KDH chce dať záchrannú službu pod kraje, SNS chce záchranky ako kritickú infraštruktúru štátu zoštátniť a Hlas zas navrhuje, aby štát a verejné organizácie dostali prednostné právo na obsadenie jednotlivých záchranných bodov a až následne by mali priestor súkromníci. Čo si o tom myslíte?

Viem si predstaviť zoštátniť záchranky, v mnohých krajinách to tak je a funguje to. Pokojne môžu byť záchranky ako hasiči pod ministerstvom vnútra, ale pýtam sa, ako takáto úprava zmení odbornú úroveň ľudí, keď napríklad záchranári z LSE prejdú pod štátnu firmu? A ako to zmení starostlivosť o pacienta, ktorá dnes v záchrankách funguje príkladne?

Možno len ja nepoznám odpoveď, ale podľa mňa je to zavádzanie ľudí, keďže všetko budú aj naďalej robiť tí istí ľudia.

Koaličná SNS argumentuje aj finančnou úsporou, keďže v súčasnom nastavení vidí biznis pre súkromné firmy. Nie je to tak?

Či peniaze od zdravotných poisťovní pôjdu cez kraj, nemocnice alebo cez ministerstvo vnútra, nič to nezmení na kvalite toho, čo záchranári robia pre pacientov. Ale všetko je možné.

V Rakúsku prevádzkuje leteckú záchrannú službu automotoklub. Viete si predstaviť, aké by bolo u nás pozdvihnutie, keby súkromný automotoklub prevádzkoval leteckú záchranku? Alebo že RZP, teda záchranárske posádky, v Rakúsku prevádzkujú Samaritáni ako občianske združenie a prevozy medzi nemocnicami zas Rád johanitov? Len si to predstavte!

Tých modelov, ako prevádzkovať záchrannú službu, je viacero, ale len samotná zmena vlastníctva nič nezlepší.

Takže štát by touto zmenou podľa vás neušetril?

Keď Danko povie, že štátne záchranky by boli lepšie, je to zase nezmysel a blúznenie. Tento štát nevie robiť takmer nič lepšie ako súkromníci. Iste, aj medzi súkromníkmi sú lumpi, ale tento štát nevie stavať diaľnice ani riadiť zdravotníctvo. Ako tu môže niekto hovoriť, že štát je automaticky lepší?

Len si spomeňte na nákup štátnych sanitiek. Pre podozrenie z korupcie sa odvolávali riaditelia. Štát  vtedy nakúpil autá trochu nižšej triedy ako my v LSE a jednotková cena za sanitku bola takmer dvakrát vyššia ako naša. Ale štát je dobrý a súkromníci sú fuj. No možno tomu ľudia uveria. Ja nevidím dôvod, prečo by to malo byť lepšie, keď to bude mať štát alebo župy.

Analytici však hovoria, že dnes nastavená marža pre záchranky s lekármi je až okolo 15 percent, čo nie je oproti iným segmentom zdravotníctva vôbec málo. Podľa Finstatu napríklad aj váš zamestnávateľ LSE dosiahol minulý rok čistý zisk po zdanení 8,25 milióna eur, a to po všetkých investíciách firmy do vzdelávania či prístrojov. Je to podľa vás normálne?

Neviem presne, aké sú marže, ale platby pre záchranky určuje ministerstvo financií, čiže štát. Rovnaké platby dostávajú štátne, ako aj súkromné záchranky podľa posádky. Navyše, štátne záchranky dostali autá, ktoré kúpilo ministerstvo z kapitálových výdavkov, pritom štátne záchranky dostávajú také isté peniaze od poisťovní ako súkromné. Je toto fér?

A čo ten miliónový zisk?

Ak niekomu tých osem miliónov kole oči, ide len o prípravu na budúce investície. Pozrite sa, akú sme mali v roku 2019 stratu, keď sme nakúpili sanitky po víťazstve v súťaži. Cena sanitky s výbavou sa začína niekde na 170-tisíc eurách bez DPH. Všetky sanitky sme splatili začiatkom minulého roku a celý rok sme lízingové splátky odkladali, aby sme si v prípade úspechu v tendri vedeli kúpiť nové sanitky. Nekúpili sme si ich dopredu ako Agel, ale máme peniaze na účte, ktoré by sme na ne minuli zo dňa na deň po vydaní licencií.

Sanitky sú však len jednou z položiek, ktoré treba zaplatiť, keď firma dostane licencie. Ak dostanete licencie niekde, kde ste doteraz neboli, treba takisto kúpiť priestory. O tom by vám bratislavská záchranka vedela porozprávať, ako sa im hľadajú priestory v predpísaných lokalitách, kde ich posádka musí byť.

Tých súčasných osem miliónov zisku určite nie sú peniaze, ktoré si konateľ strčí do vrecka alebo si z nich kúpi tryskáč. Ale nie som ekonóm.

Vo svojom blogu ste skritizovali aj nemocničné záchranky, ktoré podľa vás používajú peniaze pre posádky na rekonštrukciu WC na nemocničných oddeleniach, nie na zvyšovanie kvality, vzdelávanie či vybavenie posádok. Na základe čoho to tvrdíte?

Nebudem menovať nemocnicu, ale keď jedna z nich prišla o licenciu, jej riaditeľ sa do médií sťažoval, aké je to hrozné, že prišli o tú posádku, lebo z peňazí na záchranku sa im podarilo zrekonštruovať toalety na internom oddelení. A určite nebol jediný, ktorý tieto peniaze využil práve takto. Nečudo, keď nemocnice sa stále sťažujú, že dostávajú menej peňazí, ako potrebujú.

Keby bolo viac nemocničných záchraniek, vidím riziko, že by si do nemocníc vozili aj pacientov, ktorí by sa dali ošetriť doma.

A to vyvodzujete z čoho?

Podľa analýz máme predsa asi o tridsať percent viac lôžok v nemocniciach, ako reálne potrebujeme, a to aj po prepočte na našu vyššiu chorobnosť. Tak by do nemocnice brali pacientov, ktorých tam netreba, len aby dostali viac peňazí od poisťovní.

Ja osobne sedemdesiat percent pacientov dokážem ošetriť na adrese, maximálne tretinu pacientov veziem do nemocnice. Aj to svedčí o tom, že záchranárom pribúdajú výjazdy, keďže suplujeme obvodných lekárov, špecialistov, ale aj osvetu a svojpomoc.

Ste teda úplne proti tomu, aby mali nemocnice svoje záchranky?

Môžu ich mať, ale ak platí to, že jeden poskytovateľ môže mať maximálne dvadsaťpäť percent z 344 bodov, mal by byť aj minimálny limit na poskytovateľa, napríklad päť percent, teda povedzme desať staníc, aby to bolo životaschopné a bola tam aj možná zastupiteľnosť.

Ak má nemocnica iba jednu či dve posádky, ide často o lekárov z nemocnice. Potom stačí jedna dopravná nehoda či infekčné ochorenie, posádka končí a nemá ju kto nahradiť. Potom sa to láta všelijako a nie celkom legálne, lebo v takom prípade sa to legálne ani nedá urobiť. Malé nemocnice nemajú toľko ľudí. Alebo ak sa nemocnici pokazí auto a má len jedno, tak je to tiež problém. Potom jazdí namiesto normálneho vozidla starý vrak.

Väčší kolektív je vždy lepší, skúsenejší, dostáva viac spätnej väzby a vie si vymieňať skúsenosti. Ak má záchranka len tri posádky, jedna je v službe, druhá po nej a tretia pred službou, tak neviem, ako potom dokážu chodiť na kongresy a zlepšovať sa. To pri väčších poskytovateľoch s desiatkami posádok nie je problém, záchranári sa môžu ľahšie prestriedať.

Viliam Dobiáš. Foto: TASR/Michal Svítok

Ako záchranár pôsobíte na záchranke viac ako štyridsať rokov. Fungovali záchranky pred rokom 2004, keď boli všetky štátne a patrili buď pod ministerstvo, alebo pod nemocnice, lepšie ako dnes?

Nemyslím si to. V roku 2004 pred reformou ministra zdravotníctva Rudolfa Zajaca, proti ktorej protestovalo milión ľudí vrátane záchranárov, bolo na Slovensku 103 posádok záchrannej služby, teda o dvesto menej ako dnes.

V troch až piatich okresoch vtedy záchranka vôbec nebola a vo väčšine tých okresov, kde bola, bola len jedna. Keď odišla k dopravnej nehode, všetky infarkty a porážky mali smolu a museli si hľadať taxík alebo šoféra do nemocnice. Väčšina posádok bola vtedy lekárskych a záchranárske boli najmä v Košiciach a v Bratislave.

Ako vtedy fungovali posádky?

Keďže záchranári v tom čase ako odbor ešte neboli, v rámci už vtedy prefeminizovaného zdravotníctva bola v posádkach jedna doktorka so sestričkou. Potom bol v sanitke ešte muž vodič. Keďže aj vtedy boli ťažkí pacienti a bolo ich treba niesť, jeden chlap to sám nezvládol a ženy mu v tom veľmi nepomohli, v sanitkách bol ešte ošetrovateľ. Dokopy to bola teda štvorčlenná posádka, z ktorej dvaja v nej boli preto, aby to odšoférovali a odniesli.

Len bratislavská záchranka bola v tom čase čisto chlapská záležitosť, ženy tu boli len na operačnom stredisku. Mnohí Bratislave vtedy závideli, lebo sme mali aj nižšie mzdové náklady, keďže nám v posádkach stačilo menej ľudí. A mali sme aj miesto pre pacienta, lebo pri štvorčlennej posádke tam bolo už natesno. Teraz sme na neskonale inej úrovni.

Aj vybavenie vtedy fungovalo dosť nadivoko. Keď bol výjazd, nemocnice začali zháňať personál aj prístroje.

Čo tým myslíte?

Sanitky neboli nachystané tak, ako to vidíme teraz. Často sa to v nemocnici aj polhodinu skladalo. V mnohých nemocniciach boli záchranky pod klinikou anestéziológie a resuscitácie. Ak anestéziológ práve na sále uspával, musela sanitka naňho počkať. Sestru zobrali z ambulancie, kde ju bolo menej treba. Z nemocnice sa bralo aj vybavenie, napríklad 32-kilový monitor z internej JIS-ky s obrazovkou vo veľkosti dvoch poštových známok či defibrilátor z operačky. Nehovorím, že to bolo vždy a všade takto, ale to, ako je to dnes, že posádka čaká na výjazd, vtedy fungovalo asi len v Bratislave.

No hlavne ľudia neboli ešte takí precitlivení a spohodlnení. Nevolali záchranku k manželským problémom či nádcham, ale fakt len vtedy, keď išlo o život. Veď v Bratislave boli kedysi len dve posádky. Jedna posádka s lekárom, druhá záchranárska a stačilo to.

Dnes máme počet záchraniek na obyvateľa a veľkosť zásahového územia posádky porovnateľný s Dánskom či Nemeckom, najbohatšími európskymi krajinami a stále to nestačí. Naši ľudia dnes žijú nielen v tomto smere v luxuse, no nevedia o tom a vôbec si to nevážia. Mám roky praxe, viem to porovnať a ten pokrok je fakt úžasný.

Ak na celú Bratislavu boli kedysi len dve posádky a ľudia neumierali na uliciach, nie je potom hlavný problém v zneužívaní tohto typu starostlivosti?

Je. Pribúda počet výjazdov, ktoré sú zbytočné. Počet kritických výjazdov sa pritom nemení a je stabilne na piatich percentách za posledných 25 rokov. Pribúda starších ľudí, je tak logicky aj vyššia chorobnosť, no dve tretiny akútnych stavov sú len zhoršením často neriešených chronických ťažkostí, ktoré mali pacienti už v minulosti.

Skúste to priblížiť.

Ľudia majú choré srdcia a volajú si záchranku, lebo sa im ťažko dýcha. Často to vyliečim už u nich doma, keď im dám lieky, po ktorých sa im uľaví. Chodíme aj k boľavým chrbtom, ktoré trvajú roky, alebo k nameranému vysokému tlaku. Toto v minulosti nebolo.

Alebo nás rodina zavolá k mame, čerstvej vdove, ktorá smúti nad smrťou manžela a chvíľu sa jej ťažko dýcha. Prídem na adresu a zistím, že sa jej ťažko dýcha pre plač a zovretie hrdla, keď si spomenie na manžela. Rodina namiesto toho, aby mamu upokojila, zavolá záchranku.

Ľudia si s takými vecami vedeli kedysi sami poradiť, teraz už nevedia. Zo žartu hovorím, že o dva roky budem chodiť ľuďom už utierať zadky, lebo to nebudú vedieť. Alebo nebudú chcieť. Mám dojem, akoby si ľudia už ani nechceli poradiť sami.

Nemalo by toto odfiltrovať operačné stredisko, ktoré vás zbytočne posiela aj k takýmto pacientom? 

Operátor si nevie vždy pri opise sťaženého dýchania overiť, či je to akútne. Niekedy má od ľudí problém zistiť aj konkrétne miesto bydliska. Čím viac otázok operátor dá, tým sa kopia sťažnosti ľudí. Takýmito prípadmi sa potom len naťahuje dojazdový čas.

No tiež sa tu sťažujeme trochu zbytočne, že je u nás dojazdový čas okolo 11 minút, zatiaľ čo priemerný dojazdový čas v Európe je 54 minút. Áno, vždy je u nás čo zlepšovať, ale naozaj tu ľudia netušia, v akom luxuse žijú. Dnes fungujú záchranky ako jedna z najlepších častí slovenského zdravotníctva. Naša záchranná služba patrí medzi top päť na svete.

Na základe čoho to tvrdíte? Existujú nejaké kvalitatívne meratele?

Od roku 2006 sa dvadsať rokov zúčastňujem ako hlavný rozhodca na medzinárodnej súťaži, kde sú posádky zo štyroch kontinentov, a tam to vidieť. Medzinárodní rozhodcovia tu objektívne hodnotia posádky z jednotlivých krajín na základe udeľovania bodov pri riešení konkrétnych situácií.

Podľa výsledkov napríklad vieme, že musíme ešte viac pridať v bezpečnosti, keďže naše posádky idú neraz trochu bez rozmýšľania do krízových situácií, pri ktorých môže dôjsť k zraneniu posádky. No napriek tomu sú české a slovenské posádky medzi piatimi top krajinami, ktoré pravidelne vyhrávajú tieto súťaže aj v konkurencii s Američanmi, Kanaďanmi, Európanmi, Japoncami a ďalšími. Nielen Nemci či Rakúšania nám závidia.

Čo nám závidia? Ide predsa o krajiny, kam naši zdravotníci skôr odchádzajú.

Tento tender nám určite nezávidia, ale závidia nám napríklad špecializáciu urgentná medicína, ktorú máme na Slovensku pre lekárov už od roku 2003. V Nemecku je to napríklad len 80-hodinový kurz, zatiaľ čo u nás je to päťročná príprava a boli sme medzi prvými jedenástimi krajinami, ktoré to mali ako základnú špecializáciu.

Rakúšania nám zas závideli, že máme samostatný odbor pre záchranárov, ktorých vzdelávame od roku 2004 na univerzitách ako bakalárov, zatiaľ čo oni mali len dvestohodinový kurz pre sanitára záchranky.

Pred nejakými desiatimi rokmi si dokonca Slovensko v balíku desiatich krajín pozvali na konferenciu o vzdelávaní záchranárov. Po pár mesiacoch sa rozhodli, že budú vzdelávať záchranárov tak ako my a na osemdesiat percent prekopírovali náš model vzdelávania záchranárov.

Dokonca chceli posielať svojich študentov záchranárstva na prax do našich záchraniek. Hoci praxovanie Rakúšanov na Slovensku nakoniec stroskotalo, bol to pre nás veľký kompliment.

Na čom to padlo?  

Na jazykovej bariére, keďže tu už nikto nevie po nemecky, a kto vie, robí už zdravotníka u nich. Ale ako sa zdvihli platy aj nelekárskym pracovníkom za posledných päť rokov, zastabilizovala sa situácia, ľudia sú s platmi spokojní a zo záchraniek neodchádzajú. Napriek tomu má záchranár stále plat ako pokladníčka v Lidli.

To už s príplatkami zrejme nesedí.

Môj syn je záchranár. Pred piatimi rokmi mal 800 v čistom, teraz má 1200. A 1100 je základný nástupný plat pokladníčky. Pritom záchranár má vzdelanie zo zdravotníkov najbližšie k lekárom, preto sa im v zahraničí hovorí aj paramedik.

Predsa záchranár má ako jediný zdravotník okrem lekára v kompetencii vyšetrovať pacienta lekárskym spôsobom a urobiť mu anamnézu. Je to vysoko zodpovedná a intelektuálne náročná práca.

Bolo by zaujímavé zisťovať spokojnosť so záchranármi na Slovensku. Viem si predstaviť, že by popri inštitúciách ako polícia, súdy či parlament dopadli veľmi dobre, asi niekde na úrovni armády. A to aj napriek tomu, že prichádzame do kontaktu s veľmi vystresovanými a nervóznymi pacientmi.

Ak by LSE v novom tendri neuspela, mali by ste problém prejsť do sanitky Agelu či EMS?

Pokiaľ LSE bude mať jednu posádku, ako jej odborný garant budem v nej, ale ak nie, tak nemám problém prejsť k inému prevádzkovateľovi. Autá, lieky, vzdelanie aj pacienti ostanú.

Nemali by ste morálny problém prejsť po takomto tendri napríklad k EMS?

Viete, za tých 42 rokov, čo som prvýkrát sedel v sanitke, som už u šiesteho poskytovateľa. Bol som v štátnych aj v súkromných a stále žijem bez psychických následkov.

Máte 75 rokov a stále robíte záchranára v teréne, čo nie je najľahšia práca. Dokedy chcete takto pracovať?

Pokiaľ budem vedieť nastúpiť a vystúpiť zo sanitky bez cudzej pomoci, pokiaľ si budem pamätať názvy liekov, čísla diagnóz a nezabudnem sa po príchode na adresu pacientovi pozdraviť a opýtať sa na ťažkosti, nevidím dôvod skončiť.

Manželka ma už párkrát zvozila, že som veľmi namyslený a neskromný, ale svätý František mal vyše 80 rokov, popoludní ešte pracoval a až ráno sa nezobudil. Robil na plný úväzok a s plnou vážnosťou pár hodín pred úmrtím a to je iná práca ako doktor na záchranke. Mám 75 rokov, ale nepripadá mi to ako niečo mimoriadne, že ešte pracujem. Najmä voči iným profesiám. Robí mi to dobrú náladu.

Keď človek robí s radosťou, má endorfíny, ktoré sú dobré pre život. Keď má človek prácu ako koníček, baví ho to, prestáva už pracovať a vlastne len pestuje svojho koníčka. A ešte mu za to platia. To je krásny život, nie? (Smiech.)

Keby to viac ľudí takto vnímalo, keby mali radi svoju prácu, určite by sme nemali na Slovensku 56 rokov ako priemerný vek prvej mozgovej príhody, ale bolo by to 70 a viac rokov, ako je to v krajinách na západ od nás. Títo ľudia chorľavejú neskôr ako my, pritom kupujú v obchodoch to isté čo my a robia aj rovnaké práce.

Ľudí neničí práca, ale negativizmus a to, že žijú v strese, pretože neveria nikomu a ničomu. Toto zazlievam všetkým politikom, ktorí sú na očiach, že totálne zdevastovali dôveru mnohých v ľudí aj v inštitúcie.

Nedôvera ľudí trápi, zožiera ich, znižuje to ich imunitu a zvyšuje aj riziko srdcovo-cievnych či nádorových ochorení. Celá atmosféra v našej spoločnosti pôsobí devastujúco na naše zdravie a bráni nám v tom, aby sme sa dožívali vyššieho veku bez závažných ochorení.