Parazitologička o novej štúdii o pásomnici líščej Ochorieť môžu aj zdraví mladí ľudia. Počet prípadov klesať nebude, pretože s parazitom pri líškach sa nedá nič robiť

Za necelých dvadsaťpäť rokov sme sa podľa novej štúdie, ktorú zverejnil prestížny vedecký časopis Lancet, dostali medzi krajiny, kde je vysoký výskyt závažného ochorenia pečene. Slovensko sa tak zaradilo na čelo krajín, ktoré majú 90 percent všetkých prípadov alveolárnej echinokokózy v Európe.

Na výskume spolupracovala aj parazitologička Daniela Antolová. Slovenská vedkyňa je súčasťou medzinárodnej pracovnej skupiny, ktorá mapuje toto ochorenie. Prvýkrát sme ho na Slovensku zaznamenali v roku 2000.

Ochorenie spôsobuje pásomnica líščia, ktorou sú u nás masívne napadnuté líšky, tie sú jej prenášačmi. Na severe Slovenska je dnes napadnutá takmer každá druhá líška. Človek sa môže nakaziť konzumáciou lesných plodov, byliniek alebo manipuláciou s pôdou.

„Počet prípadov klesať nebude, pretože s parazitom pri líškach sa nedá nič robiť. Nevieme odčerviť líšky, preto sa budú nakazení objavovať stále,“ hovorí Daniela Antolová.

Nedávno vám vyšla štúdia v prestížnom vedeckom časopise Lancet o výskyte alveolárnej echinokokózy, závažného parazitárneho ochorenia ľudí, ktorej pôvodcom je pásomnica líščia. O parazitovi najmä posledné roky počuť čoraz viac. Čo ste konkrétne skúmali?

Táto štúdia vyšla skutočne nedávno, pracoval na nej tím vedcov z celej Európy na čele s Talianmi.

Hlavným cieľom bolo spracovať výskyt alveolárnej echinokokózy, čo je ochorenie spôsobené pásomnicou líščou v Európe za posledných dvadsaťpäť rokov, od roku 1997 do roku 2023. 

Slovensko patrí v rámci Európy spolu s Rakúskom, Francúzskom, Nemeckom, so Švajčiarskom, s Poľskom a Litvou ku krajinám, v ktorých bolo zdokumentovaných až deväťdesiat percent všetkých prípadov tohto ochorenia. Čím to je? 

Žiaľ, sme v top desiatke krajín, v ktorých sa vyskytuje až deväťdesiat percent všetkých prípadov alveolárnej echinokokózy v Európe.

V podstate tie prvé krajiny, ktoré ste spomenuli, teda Rakúsko, Švajčiarsko, Nemecko, Francúzsko, sú takzvané old countries, teda staré endemické krajiny, kde sa echinokokóza vyskytuje už dlhodobo.

Poľsko, Slovensko, Litva sú krajiny, kam sa echinokokóza dostala až zhruba okolo roku 2000. U nás bol prvý potvrdený prípad u človeka práve v roku 2000.

Pri líškach sa na Slovensku zaznamenala pásomnica v roku 1999, to znamená, že niekedy na prelome tisícročia došlo k rozšíreniu alveolárnej echinokokózy a pásomnice líščej na Slovensku.

A za necelých dvadsaťpäť rokov sme sa dostali medzi krajiny, kde je jej výskyt naozaj vysoký.

Je to ochorenie, ktoré je veľmi vážne, môže sa skončiť až smrťou. Do roku 2000 sme chorobu nemali, znamená to teda, že líšky nemali pásomnicu líščiu, alebo je to len tým, že sa začala v tom čase testovať?

Do roku 1999 sme nemali záchyt pásomnice líščej.

Možno sa sem dostala päť rokov predtým, len sme nezachytili pozitívnu líšku. Ale nemôžeme hovoriť, že sme ju mali v osemdesiatych rokoch, pretože vtedy robili naši kolegovia z parazitologického ústavu rozsiahle prieskumy pri líškach a tento parazit nebol zachytený.

Čiže neboli ani pacienti, ktorí boli nakazení touto chorobou?

Neboli. Viem o jednom prípade, ktorý spísal ešte profesor Krčméry v osemdesiatych rokoch. Išlo o pacientku, ktorá zrejme mala alveolárnu echinokokózu.

V každom prípade je ťažké určiť, kde sa nakazila, pretože inkubačná lehota je veľmi dlhá, päť až desať rokov. Prakticky sa nedá zistiť, kde konkrétne sa človek nakazil. Medzi touto a ďalšou nákazou bola pomerne dlhá prestávka, je teda skôr pravdepodobné, že sa mohla nakaziť napríklad v Rakúsku, kde sa echinokokóza vyskytovala už predtým.

Čo sa stalo na prelome tisícročí, že zrazu naše líšky majú masívny výskyt pásomnice líščej?

K šíreniu pásomnice veľmi prispela, nielen u nás, ale aj všeobecne v Európe, vakcinácia proti besnote.

Ako to súvisí?

Dovtedy besnota prirodzeným spôsobom udržiavala populáciu líšok na istej úrovni.

Keďže besnota je naozaj veľmi nebezpečným ochorením, s ohľadom na zdravie ľudí sa začalo s orálnou vakcináciou líšok proti besnote.

Stavy líšok veľmi vzrástli a s tým súvisí nárast výskytu pásomnice líščej pri líškach, nielen u nás, ale aj v iných krajinách Európy.

Čiže báli sme sa besnoty, ale spôsobili sme si iný závažný problém?

Áno. Na druhej strane je alveolárna echinokokóza o trochu menej nebezpečná ako besnota. Pokiaľ sa človek nakazí besnotou, ide prakticky v sto percentách o smrteľné ochorenie.

V akých regiónoch na Slovensku sú líšky najviac nakazené pásomnicou líščou?

Moja kolegyňa doktorka Miterpáková z nášho ústavu robila rozsiahle prieskumy pri líškach práve v roku 2000, keď bol detegovaný prvý prípad.

Do roku 2005 bolo vyšetrených vyše päťtisíc líšok a vyšlo nám, že najviac nakazené sú líšky v severných okresoch Slovenska. Tam je výskyt v priemere tridsať, štyridsať, miestami až šesťdesiat percent.

V podstate každá druhá líška môže mať pásomnicu líščiu.

Prečo práve na severe Slovenska?

Pásomnica líščia je parazit chladnej klímy. Chlad vyhovuje najmä jej vajíčkam, pretože ona sama žije v organizme hostiteľa, v čreve líšky. Vajíčkam, ktoré vylučuje do prostredia cez trus líšky, vyhovujú chladné a vlhké podmienky.

Dokážu v pôde prežiť aj dva roky a sú infekčné. A práve vyššia vlhkosť a nižšia teplota im pomáha prežívať, kým pri vysokých teplotách v prostrediach, kde je sucho, sa vajíčka rýchlejšie devitalizujú a nie je možné sa nimi nakaziť.

V okolí Bratislavy a západného Slovenska i na juhu, kde sú vyššie teploty a je suchšie, bolo menej nakazených líšok, priemerne desať-jedenásť percent.

Preto hovoríme o turistických oblastiach, ako sú aj Vysoké Tatry, Ružomberok, Orava, kde ľudia chodia na dovolenky do lesa. Aj v tomto období tam ľudia zbierajú lesné plody, čučoriedky, huby. To je spôsob, ako sa ochorenie dostane k ľuďom?

Jediný spôsob, akým sa človek nakazí, je konzumácia vajíčka pásomnice líščej. Nemôže sa nakaziť od nakazeného človeka, kontakt s nakazeným človekom teda vôbec nie je nebezpečný.

Vždy je možný prenos iba skonzumovaním vajíčka, ktoré vylučuje do prostredia buď líška, alebo iný nakazený mäsožravec. Nakaziť sa totiž môže vlk aj pes. A keďže vajíčka odchádzajú v truse toho zvieraťa, rizikové je všetko, čo mohlo byť v kontakte s trusom.

Trus sa časom v pôde rozpadne, no vajíčka tam zostávajú. To znamená, že nebezpečnejšie sú lesné plody, ktoré boli v kontakte a mohli byť v kontakte s pôdou.

Najčastejšie sa spomínajú čučoriedky, ale tie sú na kríčkoch, rovnako ako maliny. Trus sa tam tak ľahko nedostane. Skôr ide o plody, ktoré sú viac pri zemi, a, samozrejme, riziková je aj manipulácia s pôdou, keď si človek nemá možnosť umyť ruky, niečo zje alebo keď si dieťa olizne prsty, v týchto prípadoch môže dôjsť k prenosu.

Teda hovoríte o bežnej aktivite, keď rodina ide do lesa a deti tam chytajú veci, zbierajú huby, hrajú sa s pôdou. 

Najlepšou prevenciou je umývať si ruky. Vajíčka nemusia byť len v lese, pretože líšky sa pohybujú aj na poliach, v okolí záhrad, čiže ohrozenou skupinou sú aj ľudia v poľnohospodárstve.

Pokiaľ je to možné, treba si umyť ruky, zeleninu, ovocie.

Je asi bežné, že ľudia, ktorí si donesú lesné čučoriedky alebo ich dokonca nakupujú z Oravy alebo z Liptova, predávajú ich popri cestách, si ich potom následne mrazia bez umytia. Alebo zbierajú huby, ktoré sa vôbec neumývajú.

V prípade húb zničí vajíčka tepelná úprava. Už teplota okolo päťdesiat, šesťdesiat stupňov devitalizuje vajíčka. Podobne je to aj v prípade zavárania alebo nejakých džemov a podobne.

Mrazenie však nestačí. Ostatné ovocie a zeleninu je naozaj dobré si umyť, nejde len o prenos echinokokózy, v pôde môžu byť aj vajíčka škrkaviek, ale aj rôzne baktérie, ktoré môžu spôsobovať tráviace ťažkosti.

Ak dodržiavame hygienu, veľmi významne znižujeme riziko prenosu nielen echinokokózy, ale aj týchto ochorení.

Foto: Adam Rábara/Postoj

Keď sa vrátime k spomínanej štúdii v Lancete, v rebríčku je Slovensko tak vysoko z dôvodu, že máme rozšírenú tradíciu zbierania lesných plodov?

Ťažko povedať, môže to súvisieť so zbieraním plodov, ale aj s vysokým výskytom parazita pri líškach.

Prostredie je totiž naozaj kontaminované. Je viacero štúdií, ktoré sa pokúšajú vyhodnotiť rizikové faktory, ktoré prispievajú k šíreniu echinokokózy.

Boli sme zapojení aj do projektu, kde Francúzi riešili aj to, či zbierame púpavu, lebo oni si robia šaláty z púpavy a aj to testovali ako možný rizikový faktor. Je to ťažké presne zadefinovať.

Chcem však zdôrazniť, že hoci ide o veľmi nebezpečné ochorenie a u nás asi najnebezpečnejšie parazitárne ochorenie, nie je namieste panika.

Naozaj sa netreba plašiť, keď človek zje jednu-dve čučoriedky, pretože nie je primárne vnímavý na pásomnicu líščiu.

Švajčiari testovali v lokalitách, v ktorých majú nakazených až šesťdesiat percent líšok, výskyt ochorenia u ľudí, ten sa držal na nejakých 0,02 až 0,03 prípadu na stotisíc obyvateľov.

Stále sa to považuje za zriedkavé, raritné ochorenie, teda len jeden zo sto ľudí, ktorí zjedia vajíčko pásomnice, sa aj reálne nakazí.

Od čoho závisí, že sa nakazí práve ten jeden?

Nesúvisí to s imunosupresiou, lebo ochorieť môžu aj zdraví mladí ľudia. Ale prečo je to tak, že niekto je vnímavý a niekto nie? To sa nevie.

To znamená, že niekto zje vajíčko napríklad na liste púpavy, ale prejde mu tráviacim traktom a neuchytí sa v tele?

Áno, ale sú opísané aj prípady, že ľudia majú protilátky proti pásomnici líščej.

Keď ich otestujeme, vyplynie z toho, že síce boli v kontakte s parazitom, ale zmeny na pečeni a cysty sa u nich nikdy nevyvinuli, prípadne sa nájdu len nejaké skalcifikované, zvápenatené ložiská, ktoré svedčia o tom, že sa tam nejaký proces začal, ale organizmus sa s tým dokázal vyrovnať.

Naozaj nie je pravidlom, že keď som raz zjedol vajíčko, budem mať echinokokózu.

Ako sa prejavuje ochorenie v praxi? Hovorili ste, že pokiaľ ide o parazity, je to u nás jedno z najnebezpečnejších ochorení.

Keď človek skonzumuje vajíčko pásomnice, vnútri je taká kvázi larvička, ktorá sa pôsobením tráviacich štiav uvoľní, prechádza cez stenu čreva a dostáva sa do krvného obehu. A keďže krvný obeh z čriev a z tráviaceho traktu primárne smeruje do pečene, kde sa ďalej spracováva, pečeň je v deväťdesiatich ôsmich percentách prípadov najčastejšie postihnutý orgán, lebo tam sa zachytí a tam začína rásť.

Na pečeni sa vytvorí útvar, ktorý sa nazýva larvocysta, čo je súbor drobných cystičiek prepojených väzivovým tkanivom. Je to také škaredé tkanivo, ktoré pripomína nádor.

Hepatológ Marek RácNikde v Európe nezomiera na cirhózu pečene toľko ľudí do 50 rokov ako u nás. Problém nie je len alkohol

Zuzana Hanusová

Práve preto je alveolárna echinokokóza taká nebezpečná, má totiž charakteristiky, ktoré pripomínajú nádorové ochorenie, a rastie proliferatívne. To znamená, že sa šíri tkanivom pečene a nie je ohraničená. Prerastá a má schopnosť metastázovať.

Pokiaľ sa bunka dostane do krvnej alebo lymfatickej cievy, tak ju vie zaniesť inam a napríklad v pľúcach sa potom zvyknú tvoriť metastázy. Je nebezpečná tým, že keď poškodí veľkú časť pečene alebo sa dostane do pľúc, nebodaj do mozgu, spôsobuje tam vážne zmeny.

A je to podmienené aj tým, že vývoj tej cysty je väčšinou veľmi pomalý. Človek si nič nevšimne, mnohé prípady sú zachytené náhodne, takže v čase, keď ochorenie už začne spôsobovať problémy, bolesti brucha, zväčšenie pečene, žltačku, zvykne byť postihnutie také veľké, že je ho už naozaj ťažké zvládnuť a liečiť.

Človek to možno má roky a nemusí nič zistiť?

Nie, dlho nemusí mať žiaden príznak. Pečeň je orgán, ktorý sa vie veľmi dobre regenerovať, to znamená, že ona funguje. Ale už keď to zasiahne do žlčových ciest alebo do cievneho systému pečene, potom sú tie problémy výraznejšie.

A aké majú ľudia problémy v pokročilejšom štádiu?

Väčšinou sú to nešpecifické problémy, nie je to tak, že zistím nejaký príznak, a tak viem, že mám echinokokózu.

Je to bolesť brucha v nadbrušku, väčšinou na pravej strane tam, kde je pečeň. Môže to byť zväčšené brucho v oblasti pečene, môže sa objaviť žltačka, nejaké poruchy trávenia.

V prípadoch, ktoré sú na Slovensku zmapované, to ľudia zistili tak, že išli na sono brucha alebo z nejakého iného dôvodu išli na vyšetrenie pečene a tam sa našiel nejaký útvar, cysta, ktorú sa potom snažia lekári dodiagnostikovať.

A jedným z dôvodov môže byť aj pásomnica líščia.

Každý v detstve niečo zjedol v lese alebo sa nakŕmil čučoriedkami, malinami bez umytia. Niekto by sa mohol opýtať: máme chodiť na preventívne vyšetrenia, či to náhodou nemáme?

Určite by som to takto nebrala. Sú ľudia, ktorí sa nám naozaj niekedy ozývajú s tým, že sa považujú za rizikových, keďže trávia veľa času v lese a konzumovali veľa lesného ovocia.

Poľovníci veľmi často nevedia dodržať hygienu.

V takom prípade, pokiaľ sa človek naozaj cíti ohrozený, môže si dať stanoviť protilátky relatívne jednoduchým vyšetrením z krvi.

Je to síce nepriamy dôkaz, ale je to prvý ukazovateľ. Potom je dobré ísť na sono brucha, či tam je alebo nie je nejaký nález na pečeni.

Ako som spomínala, je veľa ľudí, ktorí majú protilátky, ale sú to práve tí odolní a ochorenie sa u nich nikdy nevyvinie.

Takéto vyšetrenie si človek môže pýtať v rámci preventívnej prehliadky u svojho všeobecného lekára?

Nie, lebo naozaj tých prípadov nie je tak veľa, aby bolo potrebné robiť paniku.

Ale aj u nás v ústave, aj v niektorých komerčných laboratóriách je možné dať si vyšetriť protilátky ako samoplatca.

Ak má niekto podozrenie na parazitárne ochorenie, nielen na alveolárnu echinokokózu, spadá to u nás pod infektológiu.

Foto: Adam Rábara/Postoj

Vy ste sa stali súčasťou pracovnej skupiny, ktorá rieši toto ochorenie a funguje na európskej úrovni. Nerozmýšľali ste, či by sa dal urobiť nejaký skríning, aby sme prípadne vedeli, koľko Slovákov môže mať potenciálne tento problém?

Tým, že ochorenie je raritné a vyskytuje sa málo, z finančného hľadiska sú skríningy náročné, pre autority to nie je zaujímavé.

V našom ústave sme napríklad vyšetrili s mojou doktorandkou takmer dvetisíc ľudí a nezachytili sme ani jeden prípad. A to sme mali vo vzorke aj poľovníkov, poľnohospodárov, teda rizikové skupiny.

V takej Číne je echinokokózy naozaj veľa, a tak tam zvyknú robiť v tých vidieckych oblastiach, kde je rozšírená pásomnica líščia, skríningy pomocou ultrasonografického vyšetrenia.

Majú prenosné sono a lekári robia skríning na celých dedinách, čo vyjde o čosi lacnejšie ako robiť plošne sérológie.

Prečo je ochorenie smrteľné? Zlyhajú orgány, ktoré sú napadnuté touto pásomnicou?

Dochádza k takému výraznému poškodeniu – najčastejšie pečene –, že orgán zlyháva.

Potom sa k tomu často pridružia aj nejaké sekundárne komplikácie. Teda môže sa infikovať cysta v pečeni a je tam nejaká sekundárna bakteriálna kontaminácia, tvoria sa hnisavé ložiská, abscesy.

Zároveň tým, že pásomnica líščia dokáže metastázovať, môžu byť poškodené pľúca a ďalšie orgány.

Koľko ľudí zomrelo u nás na toto ochorenie?

Tieto dáta nemáme presné, keďže to nepodlieha systému hlásenia. Viem o tom, že boli takéto prípady.

Prežívanosť u týchto pacientov je čoraz lepšia, lebo už aj lekári na Slovensku vedia o tomto ochorení. Po roku 2000 trvalo aj dva-tri roky, kým sa stanovila diagnóza, pretože lekári ani netušili, že niečo také môže existovať.

Teraz už o tom vedia, dávajú pacientov vyšetriť už pri náleze nejakých menších útvarov na pečeni. Pacienti sú ešte operovateľní, a pokiaľ je to ochorenie zachytené včas, ten stav sa dá udržiavať veľmi dobre aj s vysokou kvalitou života.

A máme počty nakazených?

Ani presné počty nakazených nemáme. Snažíme sa evidovať a zachytávať pacientov, komunikujeme aj s lekármi, s laboratóriami. Ja viem zhruba o dvesto prípadoch, ale to je naozaj od toho roku 2000.

Samozrejme, je ich určite viac, takže aj keby sme to zdvojnásobili, išlo by o štyristo prípadov za dvadsaťpäť rokov, čo naozaj nie je až také alarmujúce číslo.

Počet prípadov však klesať nebude, pretože s parazitom pri líškach sa nedá nič robiť, lebo líšky nevieme odčerviť. Preto sa budú nakazení objavovať stále.

Nárast počtu prípadov súvisí aj s tým, že naozaj je povedomie aj u ľudí, aj u lekárov lepšie.

Kedysi sa hovorilo, že sa to týka najmä ľudí, ktorí sú starší, ale vy hovoríte, že na Slovensku sú už nakazené aj deti. Prečo je to tak?

Stáva sa to, že sú nakazení aj mladí ľudia okolo dvadsať rokov, mladší než dvadsať rokov.

Vo všeobecnosti sa výskyt ochorenia u ľudí do dvadsať rokov pohybuje celosvetovo zhruba do dvoch percent. My sa pohybujeme okolo šesť až osem percent.

Nevieme, prečo je to u nás tak. Je ťažké povedať, či je u nás vyššia vnímavosť na toto ochorenie v porovnaní s krajinami západnej Európy alebo je to tým, že je naozaj tých líšok nakazených veľa a že infekčný tlak prostredia je väčší ako povedzme v Česku alebo v iných krajinách.

Ako prebieha liečba? Vy ste spomínali operáciu, teda nejaká časť postihnutého orgánu sa vyreže ako v prípade nádoru a potom sa dúfa, že to nebude metastázovať. Alebo sú na to aj lieky?

Čo sa týka liečby liekmi, podávajú sa prípravky na báze benzimidazolov, ktoré, žiaľ, nie sú schopné toho parazita u ľudí zabiť. Majú len parazitostatický účinok, to znamená, že spomaľujú rast alebo zastavujú rast tej parazitárnej masy. Nie sú schopné ju zabiť.

Pokiaľ je to čo len trochu možné, vždy sa volí chirurgická terapia. Je snaha odstrániť celý ten parazitárny útvar tak, aby tam nič nezostalo.

To zase závisí od množstva faktorov, ako je to lokalizované. Ale pokiaľ je to čo len trochu možné, tak sa volí práve ten chirurgický prístup a minimálne dva roky po chirurgickom zákroku pacient ešte má dostávať liečbu.

Parazitologička KočišováMáme tu komára, ktorého som predtým videla len na obrázku. Narušili sme biodiverzitu, parazitov bude ešte viac

Jana Holubčíková

A, samozrejme, títo pacienti potom majú ostať v sledovaní. V niektorých prípadoch prakticky doživotne chodia na kontroly, kde sa sleduje protilátková odpoveď aj nejaké zmeny na pečeni.

V prípade, že nie je možná chirurgická terapia, podávanie benzimidazolových prípravkov je prakticky doživotné. Nie všetci pacienti to dobre tolerujú, ale je to vlastne nevyhnutné.

Nedávno som čítala, že pokiaľ pacient dobre toleruje liečbu benzimidazolmi a je sledovaný, tak v priemere prežívanosť alebo dĺžka života sa u takého pacienta môže v porovnaní s priemerom populácie skrátiť o nejaké tri roky, čo nie je až také hrozné číslo.

Líšky sa nakazia tým, že zožerú hlodavce, ktoré prenášajú vajíčka tejto pásomnice. A tu asi každému napadne, že aj mačky domáce alebo psy žerú takéto hlodavce. Nehrozí ľuďom, ktorí majú doma mačku alebo psa, takéto ochorenie?

Môže sa to stať. Vnímavé na pásomnicu líščiu sú aj psy, mačky menej, hoci tie paradoxne žerú hlodavce.

Ale mačky sú málo vnímavé na pásomnicu líščiu a v prípade, že sú nakazené, vylučujú minimálne počty vajíčok. Mačky sú považované za taký slepý koniec, sú menej dôležité v tom vývojovom cykle.

Pes je na tom podobne ako líška, to znamená, že sa môže nakaziť. Vždy je to viazané na skonzumovanie nakazeného hlodavca. Pes sa nenakazí vajíčkami, tými, ktorými sa nakazí človek.

Pri psovi je to ako pri líške, zje hlodavca, v čreve sa vyvinú dospelé pásomnice a môže vylučovať vajíčka do prostredia. Za rizikového môžeme považovať psa, ktorý loví a konzumuje hlodavce, aj to skôr niekde v prírode.

V každom prípade, ak má človek psa, ktorý má tendenciu loviť a konzumovať hlodavce, treba ho odčervovať pravidelne.

Pri psovi alebo pri mäsožravcoch sú prípravky na báze prazikvantelu stopercentne účinné, prakticky všetky tie širokospektrálne antiparazitiká, ktoré podá zvieraťu veterinár alebo sa dajú kúpiť v lekárni, pokiaľ obsahujú prazikvantel, sú účinné.

Ten je stopercentne účinný na dospelé štádiá pásomnice, ktoré sú v čreve mäsožravca.

Zdôrazňujem to preto, lebo som sa stretla s názormi, prečo teda ľudí neliečime prazikvantelom. Bohužiaľ, je účinný iba na tie dospelé štádiá. Na larválne štádiá v pečeni neúčinkuje.

Preventívne odčervovanie ľudí by teda nemalo význam?

Ja nie som za. Preventívne odčervovanie, pri zvieratách alebo aj u ľudí, je účinné v danom momente.

To znamená, ak mám parazita a odčervím sa, je to super, zbavil som sa ho.

Ak sa odčervím dnes, neznamená to, že sa nenakazím zajtra.

Tým, že hygiena za posledné desiatky rokov je naozaj na vysokej úrovni, výskyt parazitov nie je v zdravej bežnej populácii vysoký a z môjho pohľadu nemá význam sa odčervovať preventívne.

Samozrejme, keď je nákaza, je to bez debaty.

Má význam si dať urobiť rozbor stolice a následne sa dať odčerviť?

V prípade podozrenia, že mám nejaké parazity, mrle, škrkavky, pásomnice, tie sa vyšetrujú a stanovuje sa ich prítomnosť vyšetrením stolice.

To sa dá riešiť cez obvodného lekára, infektológa, cez detského lekára. Viem, že aj mnohé komerčné laboratóriá robia vyšetrenia pre samoplatcov.

Potom sú tu takzvané tkanivové parazity – práve pásomnica líščia sa považuje za tkanivového parazita –, no tie sa nedajú jednoducho stanoviť. Preto sa väčšinou stanovuje prítomnosť protilátok. 

Foto: Adam Rábara/Postoj

Poďme ešte k ďalšiemu ochoreniu, ktoré vyvoláva isté obavy v rodinách s deťmi, a to je toxoplazmóza. Čoraz viac ľudí má doma domáce zvieratá. Keď si niekto zadováži mačku a napríklad sú doma dievčatá, hovorí sa o tom, že ak sa dievča nakazí, bude mať veľké problémy v tehotenstve. Vy tvrdíte, že okolo toxoplazmózy je veľa mýtov, je aj toto mýtus?

Toxoplasma gondii je z môjho pohľadu fascinujúci parazit, pretože má úplne dokonalý vývojový cyklus, a preto sa jej nedá zbaviť. Nevieme ju zlikvidovať, pretože na toxoplazmu sú vnímavé všetky teplokrvné živočíchy.

Každé zviera a človek sa môže nakaziť toxoplazmou. Mačky sa dostali do hľadáčika, pretože ony sú tými definitívnymi hostiteľmi.

Jedine pri mačkách a mačkovitých šelmách prebieha takzvané pohlavné rozmnožovanie toxoplazmy, v ich čreve dochádza k produkcii akoby vajíčok, ktoré mačka vylučuje trusom, a tie zostávajú v prostredí.

Je to podobne ako pri pásomnici líščej, týmito vajíčkami sa môže nakaziť človek, ale aj akékoľvek iné zviera.

Druhá fáza rozmnožovania prebieha v tkanivách hostiteľa. Keď sa nakazí, toxoplazma sa dostane do čreva.

Tam premigruje cez stenu čreva do krvného obehu a je zanášaná do svalov, do mozgu a zostáva tam vo forme takzvaných bradyzoitov, takých drobulinkých cystičiek, počas celého života živočícha.

Druhý spôsob prenosu toxoplazmy je zo surového mäsa, nedostatočne tepelne upraveného mäsa zvieraťa, ktoré prekonalo toxoplazmózu.

Koľko percent ľudí na Slovensku je nakazených?

Robili sme prieskumy, v priemere sme vyšetrili okolo dvaapoltisíc ľudí a zistili sme, že priemer je asi dvadsať percent.

Poľovníci dosahovali pozitivitu až cez tridsať percent, keďže práve oni manipulujú s mäsom zveriny. Veľmi často nemajú možnosť, aby si v lese niekde umyli ruky.

Svojho času profesor Ondriska robil prieskum v mäsopriemysle, tam bolo nakazených až päťdesiat percent zamestnancov otestovaných na toxoplazmu.

U mladých ľudí, študentov to bolo nejakých desať-jedenásť percent.

A tu by som podotkla, že ak sa raz človek nakazí, tak vlastne ostáva nakazený po celý svoj život.

To je vysoké číslo. Čo z neho vyplýva? Je to naozaj tak, že ak má žena v detstve mačku, môže mať problém v tehotenstve?

Keď sa človek nakazí toxoplazmou, v absolútnej väčšine prípadov buď o tom ani nevie, alebo sa ochorenie prejaví ako mierna chrípka, nejaké bolesti hlavy, zvýšené teploty, prípadne zvyknú byť zdurené uzliny.

Ochorenie potom prechádza do chronického štádia, keď už sú toxoplazmy kvázi v organizme, vo svaloch a človek o tom nevie vôbec. Proste tam nie sú žiadne zmeny.

V prípade tehotných žien je riziko práve nakazenie sa počas gravidity, nie predtým, pretože v tom období sú už tie toxoplazmy niekde v organizme.

V podstate ženy, ktoré majú pred graviditou prekonanú toxoplazmózu, sú mimo nebezpečenstva, lebo nakaziť sa človek nemôže dvakrát.

Vo väčšom riziku sú teda ženy, ktoré nikdy neprekonali toxoplazmózu a nakazia sa počas gravidity. V tom období totiž toxoplazma migruje tkanivami organizmu, dokáže sa dostať aj do plodu, do vyvíjajúceho sa dieťatka, a poškodiť ho.

Ale závisí to aj od toho, v ktorom štádiu sa žena nakazí. V ranom štádiu, keď v plode prebieha vývoj orgánov, tie postihnutia bývajú oveľa výraznejšie, ako keby sa nakazila v deviatom mesiaci.

Ďalšiu rizikovú skupinu tvoria pacienti s imunosupresiou, napríklad HIV pozitívni pacienti, ktorí nie sú dobre nastavení v liečbe. Ale v prípade, že počet lymfocytov, najmä u tých HIV pozitívnych, veľmi klesne, je tam riziko reaktivácie toxoplazmy. Alebo ak by sa v tom čase nakazil, priebeh ochorenia môže byť veľmi vážny.

Rovnako je to vážne u pacientov, ktorí sú po transplantáciách a ktorým sa podávajú lieky, ktoré tlmia imunitu.

Aby sme teda zobrali to bremeno z mačiek, dá sa povedať, že oveľa väčší problém je, keď ľudia narábajú so surovým mäsom a nedodržiavajú hygienu? 

Rizikové sú skôr tie zvieratá, ktoré sú z drobnochovu alebo z fariem, kde majú možnosť byť v kontakte s vonkajším prostredím.

Pretože ak je napríklad kurča držané v hale, kde je kontakt s vonkajším prostredím minimálny, tak ani nemajú možnosť nakaziť sa.

Ale keď je to sliepka, ktorú máme niekde na dvore, kde si hrabká, zobká čokoľvek, čo jej príde, tam je riziko, že sa nakazí, väčšie.

Väčšia pravdepodobnosť je pri väčších zvieratách, ako sú ovce, kozy, hovädzí dobytok. Tým, že sú vlastne na pastve a konzumujú veľké množstvá trávy, sena a podobne, nakazenie je pri nich pravdepodobnejšie. Ovce, kozy sú oveľa vnímavejšie ako hovädzí dobytok.

Keď sa mačka nakazí toxoplazmou, tak tá fáza, keď vylučuje vajíčka do prostredia v truse, trvá dva až tri týždne počas jej života. V podstate nakazená mačka je infekčná dva až tri týždne za celý svoj život. Potom aj ona prechádza do chronického štádia, keď nemôže nikoho nakaziť.

Keď sme robili prieskum s kolegyňami zo Štátneho veterinárneho potravinového ústavu v Bratislave, kde bolo vyšetrených za tri roky takmer tritisíc mačiek, tak len jedno percento mačiek z nich v danom čase, keď boli vyšetrované, vylučovalo oocysty toxoplazmy.

Teda možno povedať, že keď tu budem mať sto mačiek, len jedna z nich bude teraz pravdepodobne vylučovať oocysty. Mačky teda naozaj nie sú také nebezpečné, ako sa hovorí.

A ďalšia dôležitá vec je, že tie vylúčené oocysty sa stávajú infekčnými až o dva až tri dni.

Ak máme teda doma mačku, ktorá chodí na WC do debničky, kde má ten piesok, a pravidelne to čistíme, oocysty ani nemajú možnosť dozrieť. Pokiaľ dodržiavame základné hygienické opatrenia, riziko je malé.