Keď štátny orgán dezinformuje Štátna školská inšpekcia si o mizogýnii vymýšľa. Odvoláva sa pritom na sporný prieskum

„Mizogýnia v slovenských školách už nie je okrajový problém,“ uviedla minulý týždeň Štátna školská inšpekcia (ŠŠI) v príspevku na svojej oficiálnej facebookovej stránke. „Toto sú dáta, nie dojmy,“ zdôrazňuje pri fotke, na ktorej sú zjavne prváčikovia prvého stupňa.

V príspevku ďalej uvádza pár číselných údajov, ako napríklad, že 21 percent chlapcov na slovenských školách súhlasí s názorom, že ženy nemajú schopnosti viesť firmu či krajinu, že každý piaty chlapec spochybňuje zmysel vysokoškolského vzdelania pre ženy alebo že 35 percent chlapcov na stredných odborných školách je ochotných riešiť problémy v spoločnosti násilím, ak to „štát nezvládne“.

Screenshot: facebooková stránka Štátnej školskej inšpekcie

Príspevok na inak nevýraznej facebookovej stránke mal stovky zdieľaní a informácie o mizogýnii z neho prebrali mnohé médiá.

Inšpekcia sa pritom odvoláva na dotazníkový prieskum, ktorý v spolupráci so ŠŠI v novembri minulého roka realizovala Zuzana Kusá zo Sociologického ústavu SAV. Na tomto prieskume sa zúčastnilo 15 850 žiakov z rôznych druhov škôl vo veku od 14 do 19 rokov, respektíve ako sa môžeme dočítať v prísne dodržiavanom takzvanom rodovo neutrálnom jazyku, zúčastnilo sa na ňom „5 781 žiactva“ ôsmich ročníkov základných škôl, „1 951 žiactva“ tercií osemročných gymnázií a tak ďalej.

Ako v správe Monitorovanie vzájomných vzťahov v triednom kolektíve a názorov žiactva na školu a spoločenské témy uvádza autorka, cieľom tohto prieskumu „bolo získať reprezentatívny obraz o tom, ako uvedené vekové kategórie žiačok a žiakov slovenských škôl vnímajú svoju situáciu v školskom prostredí, či v ňom prežívajú pohodu, prijatie a povzbudzovanie od spolužiakov a spolužiačok, učiteľov a učiteliek alebo sa stretávajú aj s javmi, ktoré prežívajú ako nespravodlivosť, ponižovanie či izoláciu a spôsobujú im nepohodu a znižujú pocit bezpečia“.

Správa je rozdelená do štyroch kapitol. Prvá sa venuje prežívaniu pohody a bezpečiu v škole, druhá inkluzívnosti a vyhýbaniu sa blízkosti „odlišných“ vrstovníkov, tretia predstavám o nerovných schopnostiach mužov a žien a štvrtá predstavám o podmienkach lepšieho spravovania spoločnosti.

V prvých dvoch kapitolách nie sú žiaci rozdelení podľa pohlaví (v prieskume sa zásadne hovorí o triedení podľa „rodu“). Takto rozdelení sú iba v tretej kapitole, kde boli zisťované ich názory na tri konkrétne tvrdenia, a v prípade štvrtej kapitoly, v ktorej boli zisťované názory žiakov na šesť tvrdení, sa triedenie podľa pohlavia nachádza iba pri jednom z nich.

Práve na základe názorov žiakov na dovedna štyri tvrdenia ŠŠI skonštatovala údajnú mizogýniu na slovenských školách. Na tie sme sa preto pozreli bližšie.

Merané tvrdenia sú nasledujúce: „muži vedia lepšie riadiť firmy ako ženy“, „muži sú lepšími politickými lídrami ako ženy“, „VŠ vzdelanie je dôležitejšie pre chlapca ako pre dievča“ a „ak štát nevie zaistiť poriadok, mali by to urobiť ľudia sami, hoci s použitím násilia“.

Prvé tri z uvedených, ako sa uvádza v úvode tretej kapitoly prieskumu, sú „konzervatívne tvrdenia predpokladajúce nižšie schopnosti žien v oblastiach ako riadenie firmy a politické vedenie a menšiu užitočnosť vysokoškolského vzdelania pre ženy“, s ktorými sa zisťoval súhlas či nesúhlas.

Metóda, ktorú tento prieskum použil, sa nazýva Likertova škála a tá funguje tak, že respondentom sa predložia nejaké tvrdenia – v tomto prípade „konzervatívne“, ako ich zaškatuľkovala Kusá – a tí majú označiť, ako veľmi s tvrdením súhlasia alebo nesúhlasia.

Príznakové vsuvky

Ešte pred uvedením samotných výsledkov si v modrom rámiku môžeme prečítať úvahu autorky v nasledujúcom znení:

„V tejto etape analýzy nie je možné usudzovať, či ide o ustálené presvedčenia chlapcov alebo ide skôr o ad hoc využitie anonymného priestoru dotazníka na chvíľkovú ,vzburu‘ a ventilovanie odporu voči vyžadovanému uznávaniu rodovej rovnosti a rovných schopností mužov a žien. Obe možnosti však naznačujú, že značný podiel žiakov všetkých druhov škôl pociťuje v tejto oblasti určité napätie a uznávanie rovnosti schopností mužov a žien môže prežívať ako druh zneuznania, straty významu a poníženia.“

Poznámka pod čiarou k tejto úvahe odkazuje na výskumy medzi mladými extrémistami a zdôrazňuje, že „prežívané zneuznanie významu mužnosti je jedným z hlavných stimulov ich príklonu k extrémistickým skupinám“. Sú to zvláštne, príznakové vsuvky, ktoré v takomto prieskume pôsobia nepatrične.

Nasledujú tabuľky s výsledkami prieskumu. Keďže výsledky sú rozdelené podľa štyroch druhov škôl a podľa pohlaví, tabuľky sú pomerne veľké, ale je z nich zreteľný rozdiel v odpovediach podľa toho, či odpovedal chlapec alebo dievča.

Napríklad v prípade tvrdenia „Muži vedia lepšie riadiť firmy ako ženy“ neoznačila možnosť „úplne súhlasím“ ani jedna gymnazistka vo veku 17 až 19 rokov, no v prípade chlapcov z tohto druhu škôl túto možnosť označilo takmer dvadsať percent a štyridsať percent sa vyjadrilo, že skôr súhlasí.

Naopak, až takmer 56 percent gymnazistiek uvedeného vekového rozsahu s daným tvrdením vôbec nesúhlasilo a 27 percent skôr nesúhlasilo.

V podobnom duchu sa nesú výsledky aj pri tvrdeniach o tom, že muži vedia lepšie riadiť firmy ako ženy alebo že muži sú lepšími politickými lídrami ako ženy. Dievčatá s týmito tvrdeniami vo všeobecnosti väčšinovo nesúhlasia, zatiaľ čo u chlapcov pri niektorých druhoch škôl vo väčšej alebo menšej miere vyhráva súhlas, no veľké zastúpenie má aj možnosť „neviem“.

Napríklad pri tvrdení o politických lídroch až tridsať percent ôsmakov chlapcov základných škôl označilo túto možnosť. Súhlasilo (keď sčítame úplný súhlas a skôr súhlas) 48,5 percenta chlapcov z týchto škôl a nesúhlasilo 21,5 percenta z nich.

V prípade tvrdenia o tom, že vysokoškolské vzdelanie je dôležitejšie pre chlapca ako pre dievča, vo všetkých kategóriách prevažovali nesúhlasy. Súhlasy sa u dievčat pohybovali na úrovni od 5 do 10 percent, u chlapcov od 10 do 20 percent, pričom nezanedbateľné zastúpenie tu mala aj možnosť „neviem“.

Kusá to interpretuje tak, že „aj chlapci vo väčšej miere zmierňujú alebo opúšťajú konzervatívne postoje“.

V správe sa ani raz nenachádza zmienka o mizogýnii a dokonca okrem jediného výskytu sa tu nespomínajú ani stereotypy. Autorka konzistentne označuje tvrdenia, ktoré žiakom predkladala, ako „konzervatívne“.

Haló efekt

Pozastaviť sa však treba pri tom, že autorka žiakom kládla iba takzvané konzervatívne tvrdenia – teda že muži sú v niečom lepší ako ženy –, ale vôbec im nepredložila tvrdenia v opačnom garde. Teda napríklad, že ženy sú lepšími politickými lídrami ako muži.

Mohlo by sa totiž ukázať, že súhlas dievčat s výrokmi, ktoré favorizujú ženy, je rovnako silný – či dokonca silnejší – ako súhlas chlapcov s výrokmi, ktoré favorizujú mužov.

Alebo by sa to aj neukázalo – problém je, že z tohto prieskumu, kde boli respondentom kladené iba „konzervatívne“ tvrdenia, nevieme vytvoriť záver, či je tu zistená tendencia obojsmerná alebo nie. Teda nevieme, či ide o prejav akejsi spolupatričnosti či súdržnosti s vlastným pohlavím alebo o čosi inšie, napríklad aj o mizogýniu.

Ide o základnú metodologickú chybu, ktorá v značnej miere spochybňuje takto namerané výsledky. Každý študent sociológie sa na bakalárskom stupni učí, že v prípade použitia Likertovej škály treba otázky klásť formulované striedavým spôsobom – teda raz v „pozitívnom“ zmysle, druhý raz v „negatívnom“.

V opačnom prípade hrozí takzvaný haló efekt, ktorý hovorí, že ak respondent na predchádzajúcu otázku odpovedal kladne, má vyššiu tendenciu kladne odpovedať aj na tú nasledujúcu.

Kusá však tieto aspekty iba jednosmerného kladenia otázok vôbec nespomína a nereflektuje, iba interpretuje výsledky kladených otázok. Pri čítaní autorkiných interpretácií pritom vyžaduje veľké úsilie dôverovať v jej nezaujatosť.

Problém kladenia otázok iba jedným smerom je tiež v tom, že keď niekto s takýmto tvrdením nesúhlasí, tak nám to – prinajmenšom v prípade tohto prieskumu – nedáva informáciu, s čím súhlasí.

Inými slovami: ak niekto nesúhlasí s tým, že muži vedia lepšie riadiť firmy ako ženy, môže to znamenať buď to, že podľa neho vedia obe pohlavia firmy riadiť rovnako dobre, alebo to, že ženy sú podľa neho v tejto schopnosti lepšie.

Ak by Kusá chcela zmerať postoje žiakov korektne, mohla sa pýtať napríklad takýmto spôsobom: „Vedia firmy riadiť lepšie ženy alebo muži?“ – a respondent by dostal škálu s možnosťami: „rozhodne ženy“, „skôr ženy“, „rovnako ženy ako muži“, „skôr muži“ a „rozhodne muži“.

Pre úplnú korektnosť by v ďalšej otázke malo byť poradie pohlaví (a teda aj škála) obrátené a tak ďalej na striedačku.

Autorka prieskumu Zuzana Kusá. Foto: TASR/Martin Baumann

Záhadná interpretácia

Z nešpecifikovaného dôvodu sa triedenie podľa pohlaví nachádza z viac ako šesťdesiatich otázok už len v jednej, a to celkom poslednej, ktorá je formulovaná ako nasledujúci výrok: „Ak štát nevie zaistiť poriadok, mali by to urobiť ľudia sami, hoci s použitím násilia.“

Aj údaj, ktorý vznikol z odpovedí na túto otázku, sa dostal do facebookového statusu Štátnej školskej inšpekcie, konkrétne v znení „35 percent chlapcov na stredných odborných školách je ochotných riešiť problémy v spoločnosti násilím, ak to ,štát nezvládne‘“.

Toto číslo je pravdivé (v skutočnosti je nameraný údaj až 37 percent), no status už neuvádza, že dievčatá v tejto istej kategórii s daným výrokom súhlasili v miere takmer 21 percent.

Vo všeobecnosti je z tabuľky očividné, že s týmto hypotetickým výrokom o čosi viac súhlasia chlapci ako dievčatá naprieč všetkými kategóriami, hoci vo všetkých kategóriách majú nesúhlasy väčšinu a značne sú zastúpené aj odpovede „neviem“.

Prečo však Kusá vôbec žiakom zadala takýto výrok? Prezentuje ho ako tvrdenie týkajúce sa „možnosti porušiť monopol štátu na použitie násilia“ a podľa jej slov súhlasné odpovede s daným názorom „možno pokladať za najvýpovednejšie ukazovatele sklonu žiactva podporovať či nepodporovať extrémistické riešenia udržiavania poriadku“.

To je však dosť odvážna a najmä ničím nepodložená interpretácia, vzhľadom na to, ako veľmi hypotetický je predmetný výrok. Čo to znamená, že by štát nevedel zaistiť poriadok?

Ak by nastalo bezprávie a voľakto by ochraňoval svoju rodinu či majetok pred útočníkmi silou, dá sa to chápať ako „zaisťovanie poriadku s použitím násilia“? A ak áno, dá sa takýto postoj vnímať ako extrémistický? To je veľmi špekulatívne.

Apropo, samotná Ústava Slovenskej republiky na takúto hypotetickú situáciu reflektuje v článku 32. Ten znie: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené.“

Opäť sa môžeme pýtať, či „postaviť sa na odpor“ zahŕňa násilie a či pod takéto násilie patrí povedzme fyzické spacifikovanie útočníka. Vzhľadom na to, že samotná Kusá uznáva „monopol štátu na použitie násilia“, podľa všetkého by takéto správanie spĺňalo jej definíciu násilia. Pokračujúc v jej argumentačnej línii, zdá sa, že aj samotný článok 32 ústavy umožňuje „extrémistické riešenie udržiavania poriadku“.

Už vôbec nie je jasné, ako autorka dospela k takýmto intepretáciám zozbieraných dát: „Porovnanie odpovedí žiačok a žiakov jasne indikuje, že podpora občianskych revolt aj s použitím silových riešení je významne vyššia u chlapcov ako u dievčat.“

Ako sa od zaisťovania poriadku v znefunkčnenom štáte Kusá dostala k údajnej podpore občianskych revolt, je úplnou záhadou.

Dezinformácia ŠŠI

Zhrnujúc uvedené, Kusej prieskum má prinajmenšom v častiach, ktoré sme analyzovali, hneď niekoľko problematických miest. Nielenže je prieskum prerývaný pochybnými a ničím nepodloženými úvahami, ale samotná logika a koncepcia prieskumu pôsobí, akoby vznikol s vopred daným ideovým zámerom.

Na obranu autorky prieskumu treba uviesť, že so statusom na Facebooku Štátnej školskej inšpekcie o údajnej mizogýnii azda nemá nič spoločného. Ako sme uviedli, Zuzana Kusá nikde slovo mizogýnia nepoužila, ide preto zrejme o nadinterpretáciu ŠŠI či osoby, ktorá má na starosti jej komunikáciu na sociálnych sieťach.

Mizogýniou sa chápe (chorobný) odpor k ženám a nenávisť k nim – tak hovorí Slovník slovenského jazyka z r. 1968 i Slovník cudzích slov z r. 2005. Slovník súčasného slovenského jazyka (2015) definíciu rozširuje aj o pohŕdanie ženami.

V každom prípade, takýto sentiment z dát Kusej prieskumu nijako nevyplýva. Vzhľadom na to, ako bol jej dotazník koncipovaný, ani v najmenšom netušíme, či rozdiely v odpovediach chlapcov a dievčat na merané výroky sú prejavom takzvaných stereotypov alebo či sú prejavom favorizovania vlastného pohlavia a či nebodaj naozaj ide o nenávisť a odpor voči ženám – alebo pohŕdanie nimi.

Štátna školská inšpekcia si skrátka tvrdenie o mizogýnii vymyslela. Svojvoľne vytvorila fámu – či dezinformáciu –, ktorá si už žije vlastným životom.