Regulátor musí byť efektívny Druckerov návrh je dobrý, slobodu škôl neohrozí

Skautské letné tábory a balík školských zákonov ministra Tomáš Druckera spôsobili veľmi užitočné uvažovanie o zmysle štátu a jeho regulácii aktivít ľudí – štát môže siahnuť po regulácii len tam, kde to nefunguje a táto oblasť je dostatočne významná z hľadiska verejného záujmu.

Také užitočné uvažovanie tu už dlho nebolo. A triedenie duchov – uvážliví a pokojní stratégovia verzus rýchlo reagujúci povrchní populisti. Osobitnou kategóriou sú sebci hľadajúci prospech pre seba, hoci mávajú peknými zástavami. 

Nariadenie hygienikov o zabezpečení zdravotníkov na skautských táboroch vyvolalo všeobecný odpor asi všetkých skupín. Štát sa stará, do čoho ho nič, nemá na to dôvod, lebo veci fungujú. Keď štát vstupuje do vecí, kde jeho regulácia nie je potrebná, môže to iba pokaziť. To sa aj stalo, preto hygienici museli ustúpiť. Regulátor musí byť efektívny – a toto efektívne nebolo. 

Nezdá sa to na prvý pohľad, ale to je veľmi dôležitý signál fungujúcej občianskej spoločnosti. Nie apatickej, vykričanej na námestiach, prevalcovanej aktuálnou mocou, ktorá si zdanlivo robí, čo chce.

Balík školských zákonov ministra Druckera je však iná káva. Stovky pripomienok v medzirezortnom pripomienkovom konaní by sa dali zhrnúť tak, že každý pripomienkujúci sledoval len svoj záujem. A rozhodcom je predkladateľ – na ňom ostala ťarcha naplniť záujem verejný. Jeho schopnosť urobiť to dobre je limitovaná tým, že verejný sektor je aj regulátor, ale aj poskytovateľ. 

Štát vzdelávanie poskytovať musí, cirkevné/súkromné subjekty môžu. Povzniesť sa nad rolu poskytovateľa a pozerať sa na návrhy len ako regulátor je veľmi ťažké. 

Zmeny pre cirkevné a súkromné školyČo si myslia o Druckerových ústupkoch a v čom podľa analytikov nehovorí minister pravdu

Adam Takáč

Druckerovci nezačali úplne zle – kto chce plné verejné financovanie, musí sa podriadiť štátu. Ten ako regulátor musí vedieť veci efektívne ovplyvniť, štát ako regulátor musí vedieť štátu ako poskytovateľovi povedať, aké si má pripraviť kapacity a ako tieto kapacity financovať. Hlúpe plánovanie, ale vďaka nemu efektívne vynakladanie verejných financií. 

Je to veľmi jednoduchý princíp. Všetko ostatné sú len nuansy, o ktorých parametroch sa môže a musí viesť debata (veľkosť obvodu, percentuálna výška normatívu pre školu mimo siete atď.).

Nejde len o školy, ale napríklad aj jedálne, stredoškolské internáty a podobne. Každá sídli v nejakej budove, pracujú v nej ľudia. Hlúpy biznis vo verejných službách, ale funguje to presne takto.

Napríklad vzhľadom na demografický vývoj musí štát prispôsobovať sieť škôl a školských zariadení. Dnes  to nefunguje – výsledkom je sieť, ktorá nezodpovedá počtu klientov. Počet škôl počtu žiakov.

Počty budúcich prváčikov hovoria jasne – sieť sa bude musieť zmenšiť. Tá súčasná je neufinancovateľná. V tejto chvíli už analytikov oblial studený pot ako predzvesť večnej frustrácie medzi reálnym (najmä politicky možným) a objektívne (číslami) daným.

V súčasnom systéme je priveľa škôl, obrovský modernizačný dlh, často zle finančne ohodnotení, a preto demotivovaní učitelia.

Rovnostárstvo a nekvalita. Regulátor sa snaží vymýšľať okľuky, ktoré sú často nevkusnou a malou záplatou na veľký problém – napríklad nenávidené čisto administratívne určovanie maximálneho počtu prvákov na jednotlivé odbory a školy župami. 

V súčasnom systéme je priveľa škôl, obrovský modernizačný dlh, často zle finančne ohodnotení, a preto demotivovaní učitelia.

Nastavenie motivácií cez financie funguje najlepšie. Štát musí rešpektovať ústavnú zásadu bezplatného školstva – keď sa rozhodne mať bezplatné všetky školy, musia tak urobiť všetky v rámce siete. Ale je možnosť napríklad dovoliť vyberať poplatky aj verejným – okrem jednej či dvoch v spádovom území, ktoré by bezplatnosť školstva garantovali.

Všetkou je to vecou diskusie – tá bez prvého výstrelu nebola možná. Vďaka Druckerovi zaň!

Najsilnejším argumentom zástancov zvýhodneného financovania verejných škôl (tým neverejným napríklad v prípade už spomínaných jedální určovali obce, mestá a župy ako regulátori podiel na normatíve vo svojich nariadeniach) bol argument poskytovateľa, nie regulátora – my ako mesto alebo župa sa musíme starať aj o neefektívne školy v okrajových častiach a drahé odbory, súkromníci si zoberú len čerešničku na torte – chcú len nízkonákladové gymnáziá vo väčších mestách a ešte aj majú legislatívnu výhodu vyberať školné. To všetko Druckerovým návrhom padá. Pomyselný potlesk je na mieste.

Zmena financovaniaDruckerova dilema pre súkromné školy

Róbert Chovanculiak

Rovnaké financovanie, rovnaké pravidlá v rámci každej skupiny. Je nefér chcieť len výhody oboch skupín (napríklad plný normatív a zároveň možnosť vyberať školné a byť mimo systému). Biológia tomu hovorí parazitizmus.

Aktuálna úprava neohrozuje slobodu – kto neverejnú školu chce a zároveň nechce, aby si plnila povinnosti verejnej (na ktorú má dosah regulátor), nech si ju aj financuje. Opakujem: debata o parametroch je predôležitá, ale princíp je správny. Regulátor musí byť efektívny.

Inak, sloboda nie je lacná – platí to aj v tomto prípade. Naši rodičia sa pre svoju slobodu museli zriecť kariér a celý život pracovať ako kuriči, my tu teraz roníme slzy nad pár stovkami mesačne. Boj je správny, ale zachovanie si dôstojnosti ešte lepšie.
 

Autor má tri deti – dve navštevujú verejnú a jedno cirkevnú školu.