Duch, nie litera Ešte raz o kauze poslankyne Marcinkovej a skaze gramatického výkladu zákona

Veľkou skazou našej spoločnosti je gramatický výklad zákona. Jeho ukážkou je aj článok Poslankyňa Marcinková propaguje módne značky. Výbor prešľap nevidí, právnici áno.

Časti konzervatívneho tábora sa to nemusí páčiť, ale je fakt, že západná civilizácia stojí na myšlienkach klasických liberálov 17. a 18. storočia. Áno, osvietenstvo. V praxi to potom v Európe vyústilo do Deklarácie práv človeka a občana (v Amerike do jej ústavnej listiny). Áno, Veľká francúzska revolúcia. Dokument z roku 1789 nemôžeme čítať očami z roku 2022. Lebo sa môže stať, že v ňom nájdeme práva, ktoré tam nie sú a nikdy neboli.

Každý zákon obsahuje dôvodovú správu. Slúži pre tých, ktorí nedokážu čítať s porozumením. Pripomína ducha pri zákone, ktorý je veľmi starý alebo sa používa len veľmi zriedka. Hovorí, čo jednotlivými ustanoveniami chcel zákonodarca povedať. Dobrá dôvodová správa bráni „sudcovskému aktivizmu“ – hľadaniu výkladov, ktoré tam zákonodarca nikdy nechcel dať.

Žiaľ, slovenská prax často spočíva v gramatickom výklade zákonov. Právnici potom vedú spory o napísané čiarky a spojky miesto výkladu ducha právnej normy. A na týchto svojich sporoch potom dokážu postaviť celé teórie. Vidieť to aj na spomínanom článku. Zákon, ktorý politikom zakazuje účasť v reklame, sa volá „o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov“.

Je z roku 2004, a teda je už dosť starý, ale nie natoľko, aby nežilo veľa ľudí, ktorí ho na Slovensko priniesli a v prvých rokoch jeho používania aj doformovali. Cieľom tohto ústavného (!) zákona je zabezpečiť, aby verejný funkcionár pri výkone svojej funkcie presadzoval a chránil verejný záujem a neuprednostňoval pred ním svoj osobný záujem.

Následne vymenúva všetky obmedzenia pre verejných funkcionárov – o. i. aj zákaz používať svoju osobu, svoje meno a priezvisko, svoju podobizeň, obrazovú snímku, záznam svojho hlasu alebo svoj podpis na reklamu.

Čiže poslankyňa Marcinková nesmie vystupovať v reklame nie preto, lebo za to niečo získa (peniaze, priestor na publicitu, profi fotky – alebo akúkoľvek kombináciu týchto troch ziskov), ale preto, lebo jej rozhodovanie ako verejnej funkcionárky môže byť v budúcnosti ovplyvnené záujmami vydavateľa časopisu alebo promovaných módnych značiek. O tom sú aj lobistické registre a registrácie, regulácia lobingu všeobecne.

V USA dokonca pred pár rokmi prebehla vážna debata, či majú verejní funkcionári povolené oblievať sa vedrom s ľadovou vodou (Ice Bucket Challenge). Zdanlivo neškodná aktivita, charitatívny neziskový cieľ. Mnohí považujú túto diskusiu už trochu cez čiaru, ale určite bola bližšia k duchu zákona ako gramatický výklad našich ústavných právnikov (a praktická aplikácia poslankyňou Marcinkovou).

Debata o tom, čo je reklama a čo už nie je reklama, je trochu scestná a pripomína hľadanie škáročiek, ktorými sa poslankyňa snaží zákonu vyhnúť. To príslovečné slovičkárenie, ktoré znedôveryhodňuje politikov (o právnikoch alebo sudcoch, ktorí v odvolacom konaní vracajú prípady nižším súdom z procesných, nie meritórnych dôvodov, ani nehovoriac).

Duch zákona káže v tomto prípade čo najvoľnejší výklad reklamy, lebo reklama je iba príkladom. Príkladom, ktorý použil zákonodarca, lebo do konkrétností nevedel inak (presnejšie) vtesnať ducha zákona – ochranu verejného záujmu pred iným.

Ak právo okrešeme na gramatický výklad jednotlivých ustanovení, význam stratia preambuly zákonov a ústav. Bude totiž úplne jedno, čo v nich bude napísané. Inak, v rozhodnutí amerického Najvyššieho súdu, ktorým pozmenil rozhodnutie v kauze Roe vs. Wade, zazneli tieto slová: „Právomoc regulovať umelé prerušenie tehotenstva sa vracia ľuďom a ich voleným zástupcom.“ Čo iné ako návrat k princípom našej civilizácie to znamená?