Rakúsko, Holandsko, Nemecko Migračný obrat všade naráža. Zvlášť zo „zavretia hraníc“, ktoré sľúbil Merz, je šaškáreň

Kto podobne ako autor verí, že víťazný pochod pravicovopopulistických, nacionalistických, proruských až nahnedlých hnutí naprieč Európou sa dá stopnúť iba vtedy, ak sa podarí stopnúť neriadenú masovú migráciu z moslimského sveta, zažíva na začiatku tohto leta pochmúrne dni.

Pesimizmus vyplývajúci z neúspechov „novej“ migračnej politiky troch migráciou silno dotknutých európskych štátov zatiaľ ešte nenapĺňa titulky novín. To sa dá vysvetliť tým, že zopár týždňov nebol zaznamenaný väčší teroristický útok spáchaný azylantom alebo odmietnutým žiadateľom o azyl z krajín ako Sýria alebo Afganistan – a že „sezóna“ migračného prílivu cez Stredozemné more alebo Balkán je v tomto roku podpriemerne slabá.

Ešte ani nemôžeme vyhlásiť, že všetky snahy o zníženie prílivu sú márne.

Zvlášť nemecká vláda pod vedením starého rivala Angely Merkelovej, konzistentného kritika rezignácie na kontrolu hraníc Friedricha Merza, prichádza prakticky každý týždeň s nejakým malým opatrením.

Kabinet malej „veľkej“ koalície napríklad nariadil, že v budúcnosti má vláda rozhodovať o zozname „bezpečných krajín pôvodu“, teda už nie parlament v podobe dvoch komôr Bundestag a Bundesrat. Druhá komora Bundesrat je orgán šestnástich vlád spolkových krajín, a keďže promigračné strany Zelených a postkomunistickej Ľavice sú súčasťou viacerých dôležitých krajinských vlád, v rokoch 2017 a 2019 mohli torpédovať zaradenie Maroka, Tuniska a Alžírska medzi bezpečné krajiny.

Merz teraz musí len dúfať, že jeho zámer nestroskotá už v prvej komore parlamentu, v spolkovom sneme. Kancelár má vo frakcii vlastnej CDU zopár merkeliánskych partizánov, ktorí v nedávnej minulosti dali o sebe vedieť...

Už tri týždne kanceláromMerz nasadil drsnejší tón, mieri však viac na Orbánov zákaz dúhového pochodu ako na Fica

Martin Leidenfrost

V Rakúsku sa o migrácii nedá ani diskutovať

Samé nedobré správy prichádzajú z krajiny, ktorá spolu s Nemeckom čelí najrýchlejšiemu nárastu neeurópskeho a moslimského obyvateľstva. Nový rakúsky kancelár, ľudovec Christian Stocker smelo podpísal list z pera národnokonzervatívnej talianskej a sociálnodemokratickej dánskej premiérky, v ktorom deviati premiéri EÚ žiadali od inštitúcií Rady Európy čiastočne „iný výklad“ Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Keďže európske aj národné súdy majú tendenciu rozhodovať v prospech nelegálnych migrantov na základe tejto takmer 74 rokov starej charty, podľa mnohých leží kľuč k riešeniu práve v inej interpretácie alebo čiastočnej reformulácii dohovoru. Slabota listu nespočívala len v tom, že ho ťažké váhy EÚ Nemecko a Francúzsko nepodpísali, no od Rakúšana Stockera sa dištancovali aj vlastní koaliční partneri.

Najmenšia strana trojkoalície, progresívnoliberálna NEOS, sa nevedela dopracovať k jednotnému stanovisku: 30-ročný predseda frakcie, homosexuál indicko-kórejského pôvodu Yannick Shetty kancelárovi vyčítal, že jeho iniciatíva nebola dohodnutá s koaličnými partnermi, predsedníčka NEOS a ministerka zahraničných vecí Beate Meinlová-Reisingerová však chcela spätne veriť, že kancelár svoj podpis myslel „dobre“.

Odchádzajúci 66-ročný korutánsky hajtman Peter Kaiser, ktorý hral v rozhádanej sociálnodemokratickej SPÖ rolu „zmierovateľa“ medzi promigračným a protimigračným krídlom, zverejnil blog, v ktorom vyzval na diskusiu o dohovore. 

Hajtman, ktorého viditeľne poznačil februárový islamistický útok vo Villachu, napísal: „Nejde o zrušenie EDĽP. Ide o otvorené preskúmanie toho, či jeho formulácie – vytvorené v tom čase z pohľadu povojnového obdobia – dnes stále poskytujú potrebný právny základ na zachovanie rovnováhy medzi slobodou a bezpečnosťou.“

Diskusia, ktorú chcel Kaiser odštartovať, bola krátka: predseda SPÖ, dogmaticky promigračný vicekancelár Andreas Babler využil príležitosť, aby zvýšil svoju nepopularitu – a debatu ukončil v zárodku.

Pod neformálnym vedením bývalého pohraničného policajta a úradujúceho burgenlandského hajtmana Hansa-Petra Doskozila síce mnohí poprední sociálni demokrati dospeli k názoru, že s takou migračnou líniou sa nikdy nedopracujú do blízkosti kancelárskeho úradu, Babler má však napriek svojej očividnej nekompetentnosti vo funkcii ministra kultúry mimoriadne silné postavenie: je prvým predsedom SPÖ, ktorý bol zvolený podľa nových stanov celou členskou základňou.

Ako vicekancelár je v dohľadnej budúcnosti neodvolateľný, a tak sa o Európskom dohovore o ľudských právach v Rakúsku ani nedá diskutovať.

Koaliční partneri si zrejme hovoria, že do ďalších volieb je ešte ďaleko. Štátostrany ÖVP a SPÖ zatiaľ príliš nezaujíma, že v posledných troch prieskumoch verejnej mienky získali len po 20 – 22 percent – a protimigrační populisti z FPÖ až 32 – 36.

Päť mesiacov po voľbáchRakúšania volili napravo a dnes za to získali ľavicovú vládu

Martin Leidenfrost

Geert Wilders vyskočil z kože

Mementom pre všetkých, ktorí veria v možnosť lepšej migračnej politiky, bol pád holandskej vlády minulý týždeň.

Koniec stredopravej štvorkoalície, ktorá vydržala presne jedenásť mesiacov, bol do značnej miery spôsobený neštátnickou povahou Geerta Wildersa, populistu na čele Strany za slobodu, PVV, ktorá s 37 zo 150 mandátov v holandskom parlamente predstavovala s náskokom najsilnejšiu koaličnú stranu. Wilders, ktorý ako jediný člen svojej PVV nepotrebuje svoje kroky s nikým konzultovať, zo dňa na deň vyhlásil: Ik wil dit niet meer. („Ja to už nechcem.“)

Jediná téma, ktorú polovičný Indonézan Wilders dlhé roky obsesívne a úspešne obhospodaruje, viedla aj k pádu jeho „prvej“ vlády. Je ňou migrácia. Presnejšie: odpor voči moslimskému prisťahovalectvu.

Kabinet „neutrálneho moderátora“ Dicka Schoofa v čase pádu ešte nedosiahol nič, čo by stálo za zmienku. Súčasťou koalície bola napríklad strana BBB, ktorá vznikla z roľníckeho povstania proti masovej renaturalizácii poľnohospodárskej pôdy. Keďže ministerka poľnohospodárstva z radov BBB nedostala žiadne financie za sľúbený odklon od „dusíkovej politiky“, protestná strana sa v prieskumoch prepadla do bezvýznamnosti.

Preferencie PVV padli menej prudko, ale Wilders bol nervózny už dlhšie. Zaútočil aj na svojich vlastných ministrov, najmä na Marjolein Faberovú, ministerku pre azyl a migráciu z PVV. Wilders mal pocit, že sľub koalície, že bude presadzovať „najtvrdšiu azylovú politiku všetkých čias“, nebol splnený.

Dôležitú úlohu v tom zohral nenávidený „distribučný zákon“: obciam v celej krajine sa povinne prideľujú žiadatelia o azyl, do 1. júla by museli hlásiť, ako chcú tých ľudí ubytovať. Schoofova vláda chcela tento zákon zrušiť – ale zatiaľ nepodnikla žiadne konkrétne kroky.

Wilders preto vyskočil z kože. Koaličných partnerov ultimatívne žiadal, aby sa všetky azylové centrá zavreli a aby žiadatelia o azyl boli na holandských hraniciach (podľa nemeckého vzoru) odmietnutí, a keď už bol pritom, želal si aj návrat „desiatok tisíc Sýrčanov“ do Sýrie.

Koaliční partneri boli aj ochotní rokovať, ale Wilders už tomu nedal šancu. Výsledkom je, že teraz už aj pravicovoliberálna VVD, strana dlhoročného holandského premiéra a dnes generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho, ďalšiu koalíciu s Wildersom vylučuje. Ten sa tak na dlhší čas znemožnil. 

Zo štyroch koaličných lídrov sa za tých nešťastných jedenásť mesiacov dokázal vyprofilovať len jeden: Dilan Yeşilgözová narodená v Ankare, ale s tvrdým postojom k uceleným komunitám migrantov a islamistickým imámom. Predsedníčka PVV je vnímaná ako pilier rozumu a stability.

Očakáva sa, že Yeşilgözová bude mať pri zostavovaní vlády po predčasných voľbách 29. októbra svoje slovo. Sekulárnu odporkyňu woke politiky spája so zlúčenou zeleno-sociálnodemokratickou stranou, ktorú vedie bývalý klimakomisár EÚ Frans Timmermans, dosť málo, no s návratom Wildersa do splendid isolation svojho dlhoročného cordon sanitaire možno bude potrebovať aj ľavicového koaličného partnera. Yeşilgözová zelenočervených nevylúčila zo spolupráce.

Po spoločnom hlasovaní CDU a AfDSom zlý či pomýlený katolík, keď neschvaľujem promigračný postoj nemeckej cirkvi?

Martin Leidenfrost

„Azyl“ sa vyslovuje až vnútri Nemecka

Nemecko je medzitým už ďalej. Jedným z hlavných predvolebných sľubov Friedricha Merza bolo, že zastaví nelegálnu migráciu do Nemecka napríklad tým, že žiadatelia o azyl budú odmietnutí a vrátení už na nemeckých hraniciach. Odborný výraz v nemčine znie Zurückweisung.

Merzov nový minister vnútra, Bavor z tradične skôr protimigračnej CSU Alexander Dobrindt sa hneď po zložení prísahy pustil do práce a po týždni už dal tlačovku na diaľnici 93 na bavorsko-rakúskych hraniciach. Vyhlásil: „Kontroly fungujú“, je tu „signál“, že nemecká migračná politika sa zmenila. Podľa ministra bolo za prvých sedem dní vrátených 739 ľudí, čo bolo o 45 percent viac ako v predchádzajúcom týždni.

Dobrindt s osobitnou hrdosťou zdôraznil, že medzi 739 Zurückgewiesenen bolo aj 32 z 51 osôb, ktoré požiadali o azyl. Zvyšným devätnástim bol povolený vstup do krajiny. Mali ako „zraniteľné osoby“ (deti, tehotné ženy) výnimku.

Kritici zľava Dobrindtovi a Merzovi vyčítali, že ignorujú právne a humanitárne zásady, na ktorých je založený európsky azylový systém, kritici sprava hovorili o „hraničnom divadle“ a „politike symbolov“.

Očakávalo sa, že striktné opatrenia zaťažia vzťahy Nemecka s jeho susedmi, najmä s Rakúskom a Poľskom, odkiaľ prichádza väčšina nelegálnych migrantov. Ďalej sa očakával dominový efekt: ak by v Rakúsku uviazli desaťtisíce migrantov odmietnutých na nemeckej hranici, Rakúsko by bolo tiež nútené uzavrieť svoje hranice.

No čuduj sa svete, nič také sa nedialo: zatiaľ je potvrdený iba jeden prípad, keď sa nemeckým policajtom nepodarilo vrátiť dvoch migrantov z Afganistanu pre odpor poľských policajtov. Na rakúskej hranici je však ticho, rakúske úrady sa veľmi nesťažujú.

Ak chceme pochopiť, prečo sa veľký tresk na najsilnejšej migračnej trase v strednej Európe neuskutočnil, musíme sa len pozrieť na čísla. Keďže Dobrindt medzitým usporiadal ďalšiu triumfálnu bilančnú tlačovku, máme k dispozícii čísla priamo zo spolkového ministerstva vnútra.

Podľa Dobrindta bolo od 8. mája do 1. júna na nemeckých hraniciach vrátených 2 850 ľudí. Žiadosť o azyl bola podaná v 179 prípadoch, z ktorých 41 osôb patrilo k „zraniteľným skupinám“, v konečnom výsledku bolo 138 žiadateľov o azyl zamietnutých.

To je zanedbateľne nízke číslo. Na porovnanie: v roku 2024 bolo v Nemecku podaných celkovo 250 945 žiadostí o azyl. Ak budeme veľkorysí a extrapolujeme 138 vykonaných Zurückweisungen na celý rok 2025, tak sa ukáže, že takto vrátených na nemeckých hraniciach bude menej ako jedno percento žiadateľov o azyl z predchádzajúceho roka.

To je nič. Smiešne nízku úspešnosť možno vysvetliť rôznymi faktormi: drvivá väčšina odmietnutých sú bežní európski cestujúci, ktorí z rôznych dôvodov nedisponujú platnými cestovnými dokladmi. Prevádzači a nádejní utečenci sa rýchlo naučili, že čarovné slovo „azyl“ po novom už nesmú vyslovovať na hraniciach, ale vnútri Nemecka. No v prvom rade sú hraničné kontroly deravé ako ementál.

Vrátiť sa musia len tí, ktorí to skúsia v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ide naozaj o symbolické, a pritom namáhavé šaškovanie na hraniciach.

Zurückweisung in AbstimmungNemecko od 6. mája už nelegálnych migrantov pravdepodobne nevpustí – ak Merz opäť neustúpi

Martin Leidenfrost

Konečné slovo – súdy?

Akoby to nestačilo, berlínsky správny súd medzitým expresne zrušil Zurückweisung troch Somálčanov, ktorí 9. mája požiadali o azyl na poľsko-nemeckej hranici. Sudcovia, medzi ktorými bol aj údajný člen promigračnej strany Zelených, rozhodli, že Spolková republika Nemecko je podľa dublinského nariadenia EÚ povinná v plnej miere uplatňovať postup stanovený na určenie členského štátu EÚ zodpovedného za azylové konanie.

Sudcovia zároveň uviedli, že spolková republika nemôže tvrdiť, že nemusí uplatňovať dublinské nariadenie vzhľadom na núdzovú situáciu. Konkrétne nemohla zamietnutia opierať o výnimku stanovenú v Zmluve o fungovaní Európskej únie. Podľa berlínskeho súdu chýbali dostatočné dôkazy o ohrození verejnej bezpečnosti alebo verejného poriadku.

Zamietnutie zamietnutia sa zatiaľ týka len troch Somálčanov, ktorí sa už nachádzajú v Berlíne, hlavné konanie však ešte len prebieha. Aj keď nemecká vláda so svojím novým hraničným režimom pokračuje, kancelár Merz pripustil, že rozhodnutie správneho sudu by mohlo „mierne obmedziť“ manévrovací priestor vlády na hraniciach: „Manévrovací priestor však stále existuje. Vieme, že stále môžeme vykonávať zamietnutia.“

Gerald Knaus – vplyvný výskumník v oblasti migrácie, ktorý v roku 2016 pripravil migračnú dohodu medzi nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou a tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom – považuje vládny koncept Zurückweisungen an den Grenzen za neúspešný: „Nemecká vláda prehrá všetky prípady, ktoré sa dostanú na súd, až po Európsky súdny dvor. Jedinou otázkou je, ako dlho to chce ťahať.“

Hlavný aktér šaškárne na nemeckých hraniciach hovorí, že by, samozrejme, akceptoval, ak by mu najvyšší príslušný súd novú prax na hraniciach zakázal. Včera napokon oznámil, že o jeho slabo účinných Zurückweisungen má rozhodnúť Európsky súdny dvor.

Tu môžeme Dobrindtovi priať len jedno: veľa, veľa, veľa šťastia!