Po spoločnom hlasovaní CDU a AfD Som zlý či pomýlený katolík, keď neschvaľujem promigračný postoj nemeckej cirkvi?

Som v bývalej španielskej kolónii, ktorú už takmer päťdesiat rokov okupuje a kolonizuje Maroko. Dachla je príšerné mesto.

Vidím tu ešte pôvodných obyvateľov, ktorým dlhé, umne zakrivené závoje na tvári dodávajú tajomný šmrnc, je to však smutný pohľad, lebo táto malá národnosť (Sahrawi) svoj boj o nezávislý štát prehrala.

Sahrawčania sa stali vo svojej vlastnej krajine menšinou. Okolo nich sú húfy mladých marockých prisťahovalcov, ktorí deň čo deň so špinavými nohami v ošarpaných sandáloch vysedávajú v kaviarňach a pozerajú európsku futbalovú ligu.

Dachlu si môžete predstaviť tak, že sa tu Sahara vo svojej najčistejšej a najvyprahnutejšej podobe bez akéhokoľvek prechodu stretáva s Atlantikom.

Plochá žltá púšť sa vlieva do oceánu, to je všetko.

Marocká vláda sa tu snaží rozbehnúť celoročný turizmus, kitesurferi si všimli túto lokalitu, ale hlavný bulvár Mohameda Piateho je tak škaredo rozkopaný, že človek netuší, či ho len zabudli dokončiť alebo ho už začali búrať.

Som na obratníku Raka, ale more je studené a takmer nepretržite fúka búrlivý studený nárazový vietor s priemernou rýchlosťou 55 kilometrov za hodinu.

Je tu piesok, piesok, piesok.

Von chodím už iba s kapucňou a so slnečnými okuliarmi. Plávanie v divokom oceáne som vzdal. Drobný piesok, ktorý mi vietor na pláži fúkal na bosé nohy, vyvolával pocit, ako keby ma pichali stovky ihličiek.

Vydržím tu iba vďaka tomu, že som si našiel oázu – nenápadný kostol zo španielskych čias. 

Marocká armáda ho už pred dvadsiatimi rokmi začala búrať, zadný múr už padol, keď jeden hrdý Sahrawčan, postihnutý muž po detskej obrne, založil hnutie za zachovanie kostola.

Chromý moslim s prezývkou Bouh zachránil budovu kostola a migranti zo subsaharskej Afriky potom aj náboženský život v ňom.

Kresťanstvo nespasili ani Maročania, ani Európania.

Vďaka migrantom sú v tomto moslimskom oceáne opäť katolícke omše.

Návštevnosť omší a adorácií je cez týždeň slabá, ale na nedeľnú omšu prichádza 40-50 veriacich, 80 percent z nich tvoria katolíci z Pobrežia Slonoviny, ktorí tu pracujú v továrňach na spracovanie rýb, „v chladničke“, dostanú 12 eur za 12-hodinovú nočnú šichtu.

Mnohí z nich si tam zarábajú na cestu do Európy.

Je to zaujímavé, kresťanstvo v Západnej Sahare rozhodne nespasili Maročania.

Práve naopak, marocký kráľ – podľa vlastného vnímania potomok Mohameda, zakladateľa náboženstva – nesie titul „vodca veriacich“. A platí tu striktný zákaz presviedčať miestnych moslimov na inú vieru. Marocká polícia patroluje pred kostolom, aby žiadny poddaný kráľa ani náhodou neodpadol od islamu.

Kresťanstvo nespasili ani Európania.

Aj tých je v okolí Dachly veľa. Sú to európski karavanisti, prevažne schudobnení dôchodcovia francúzskeho alebo talianskeho pôvodu, ktorí tu za lacný peniaz každú zimu hibernujú.

Keď ich traja katolícki kňazi – jeden Talian, jeden Španiel a jeden Afričan – navštívili s dobrou zvesťou, že aj v tejto moslimskej púšti je postarané o ich kresťanskú spásu, karavanisti ich ani nevpustili do svojej kolónie.

Farári počuli vo svojom rodnom jazyku: „Vypadnite odtiaľto preč, ale rýchlo!“

Keď toto dopíšem, pôjdem zase do tohto kostola, ktorý nemá kríž na veži.

Spoznal som tam dvoch úplne jednoduchých afrických chalanov v obnosených teplákoch, o ktorých by som si v živote nepomyslel, že sú to katolícki kňazi.

Človek si to všimne až vtedy, keď sa začne s otcom Jeanom-Marim a s otcom Christophom baviť o viere.

Pôjdem sa porozprávať s Bouhom, ktorý si každý deň o piatej sadne do svojej kancelárie na fare. 

O siedmej pôjdem na omšu, a keďže sa tu stmieva až o ôsmej, chcem ešte pohľadať jediný nemoslimský cintorín v Dachle.

Friedricha Merza najviac skritizovala nemecká cirkev.

Nie je to španielsky cintorín, po Španielsku nezostali prakticky žiadne stopy, po príchode marockej armády vykopali dokonca aj pozostatky španielskych prostitútok a previezli ich na Fuerteventuru.

Nie, chcem sa ísť modliť na nový cintorín.

Tí, čo o ňom počuli, ho nazývajú „Cintorín písmen“.

Sledujem teda zo Sahary, že kresťanskodemokratická CDU pod vedením Friedricha Merza tento týždeň porušila tabu a spolu s protimigračnou, čiastočne extrémistickou AfD hlasovala za radikálny obrat v nemeckej migračnej politike. 

Presadzuje zavretie nemeckých hraníc pre nelegálnych migrantov, aj keď žiadajú o azyl, a uväznenie migrantov, ktorí majú povinnosť opustiť Nemecko.

Ja považujem tento obrat za správny.

Drvivá väčšina CDU sleduje pozorne Merzov nový kurz. Akurát kancelárka CDU Angela Merkelová, ktorá svojou „vítacou“ politikou v roku 2015 oživila už takmer mŕtvu AfD, vrazila Merzovi nôž do chrbta.

No a najviac ho skritizovala nemecká cirkev.

V utorok večer vydalo vedenie katolíckej aj evanjelickej cirkvi Nemecka spoločné vyhlásenie, v ktorom sa píše: „Načasovanie a tón súčasnej diskusie považujeme za veľmi znepokojujúce.“

Cirkvi označili návrhy Friedricha Merza za „nezákonné a protiústavné“. Napadli najmä návrh ukončiť zlučovanie rodín pre osoby s nárokom na doplnkovú ochranu, lebo „rodina je veľmi vzácnou hodnotou“.

Ďalej sa píše: „Podľa názoru cirkví návrh zákona nie je vhodný na to, aby pomohol vyriešiť otvorené otázky migračnej politiky.“

„Dve hlavné cirkvi týmto zdôrazňujú, že na základe súčasných poznatkov by navrhované zmeny zákona nezabránili žiadnemu z útokov.“

Predsedníčka Ústredného výboru nemeckých katolíkov Irme Stetterová-Karpová vyčítala kresťanským demokratom v ďalšom vyhlásení, že ich návrhy „sa riadia stereotypmi, ktoré živí AfD a podľa ktorých všetky problémy Nemecka spôsobujú migranti“.

Zase jeden, čo sa pokúša preplávať divokým Atlantikom.

Tejto línii verejne protirečil iba regensburský biskup, známy vnútrocirkevný disident Rudolf Voderholzer.

Na priznanie ostatných cirkevných hodnostárov, že sú spoluzodpovední za dlhodobo nefunkčný, nespravodlivo arbitrárny a v konečnom dôsledku aj nehumánny migračný režim, som čakal márne.

Zneisťuje a zarmucuje ma to, ale musím si priznať, že sa so svojím protimigračným postojom nachádzam na okraji nemeckej aj rakúskej cirkvi.

Na „Cintoríne písmen“ tu v Dachle sú pochovaní migranti, ktorých vyplavil oceán. Kresťania, moslimovia, pohania, to sa často nevie a často sa ani nevie, ako sa mŕtvi volajú.

Preto tie hroby majú často iba písmená.

Viem od otca Jeana-Mariho, že pravidelne prichádza africký kresťan do kostola a prosí ho: „Otče, prosím, požehnaj ma!“

Farár vie, čo to znamená: zase jeden, čo sa pokúša preplávať divokým Atlantikom na 700 kilometrov vzdialené Kanárske ostrovy a ktorý sa možno vráti ako nerozpoznateľná mŕtvola zožratá rybami.

Dachlovskí farári sa migrantov nevypytujú, dajú im to požehnanie.

Je to celé zložité. Ja osobne by som týchto afrických kresťanov aj pustil k nám, ale takto to žiaľ nefunguje.

Vždy sa nájde silný argument v prospech toho, aby tá či ona skupina bola prijatá v Európe.

Tak sa stalo, že v Nemecku žije miliónová sýrska komunita a že malé Rakúsko dostalo štvrtú najväčšiu afganskú komunitu na svete.

A je z toho u nás nezvládnuteľný problém, ktorý ohrozuje demokraciu a právny štát.

Kým existuje iba minimálna nádej, že nebezpečná plavba do Európy sa môže podariť, mnohí sa o to pokúsia a tisíce sa utopia.

Preto si na rozdiel od svojej cirkvi myslím, že iba hermetické uzavretie európskych hraníc zachráni životy.