Týždenný výber Evy Čobejovej | Zmena v domácej politike príde možno rýchlo, sme na ňu všetci pripravení?

Presne v tejto póze sa cíti dobre. Dáva najavo svoju hrdosť: robím svoju politiku, idem proti prúdu, nezaujíma ma Brusel, chcem chodiť do Číny, do Brazílie, do Ruska.

Fica nezaujíma, či ho za cestu do Moskvy bude kritizovať Brusel, progresívci, médiá či slovenská opozícia. Chce budiť pozornosť a vôbec mu nevadí, keď budí morálne rozhorčenie. Na tom sa už skôr zabáva.

Jedna z najzaujímavejších otázok, ktorá tohto roku visela vo vzduchu, bola, ako atentát zmení premiéra Fica.

Nebola to primitívna politická záležitosť ani banalita či malichernosť. Je to predsa len existenciálna skúsenosť a tá dokáže človeka aj radikálne zmeniť.

Niekto dúfal, že z premiéra bude pokojnejší, pokornejší, empatickejší človek, politik.

To sa celkom nestalo. Ale nedá sa povedať, že ho to vôbec nezmenilo.

Zmenili sa premiérove ambície. Presiahli slovenský horizont, chce byť politikom európskeho či svetového rangu. Pokojne aj nenávideným politikom, ale vplyvným a rešpektovaným.

Trochu to poznačilo aj domácu politiku.

Vráťme sa k najakútnejšej kríze, ktorá tu bola po prijatí konsolidačného balíčka a ktorá vrcholila v adventnom období – hromadné výpovede lekárov.

Nebolo to prvýkrát, čo lekári podávali hromadné výpovede.

Na tvrdú hru lekárskych odborárov sme aj trochu zvyknutí, lebo oni majú jednoducho v rukách silné karty.

Ale aj tak je to vždy téma, ktorá voličov – nehľadiac na ich hodnotové či volebné preferencie – mierne rozhádže. Objednané operácie na január či február môžu mať aj voliči Smeru, Hlasu, SNS alebo ich rodičia či starí rodičia.

No bolo zjavné, že táto vec premiéra Fica vôbec nezaujímala. Nemal najmenšiu chuť sa v tom angažovať.

To je už iný Robert Fico ako kedysi, keď bol veľmi vnímavý na sociálne témy, a zdravotníctvo je aj sociálna téma. Lebo bohatí ľudia si už aj dnes lekárov môžu platiť za vlastné alebo ísť na operáciu do Viedne či Prahy.

Samozrejme, premiér chcel, aby sa to dajako prijateľne vyriešilo, ale pokojne to nechal v rukách politicky slabého ministra, navyše takmer neznámej postavy.

Pri ostrieľanom odborárskom predákovi Visolajskom nemal minister Šaško veľa šancí. Hoci dával najavo, že bojuje urputne.

Teda nie Heger, nie Radičová, nie Ódor, ale jednoznačné: „Bola to naša chyba.“

Ale on bol len veľmi odhodlaný mediátor. A preto lekárski odborári aj uspeli. S drobným kompromisom, ktorý bol aj pre nich prijateľný.

Spoločnosť si mohla vydýchnuť, nemocnice nebudú po Novom roku kolabovať.

Lekári vybojovali isto aj veci, ktoré môžu byť zdravotníctvu na úžitok. No zároveň ostáva na jazyku aj pachuť. Najmä z toho, že lekárski odborári nemajú žiadneho silného oponenta, a tak si trúfajú hovoriť aj do vecí, o ktorých by mali rozhodovať iné autority, nie odbory.

Ale akosi tu tie iné autority nie sú. Posledné roky bol pri moci najmä Smer a ten si so zdravotníctvom nevedel dať rady.

Úprimne to pre Postoj povedal lekár Vladimír Baláž, člen Smeru a šéf parlamentného zdravotníckeho výboru. „V Smere sme sa mali viac zamyslieť nad tým, ako chceme, aby vyzeralo zdravotníctvo. Tí, čo mali vtedy v strane zdravotníctvo na starosti, nepochopili, ako má zdravotníctvo vyzerať, aké má výzvy. To bola naša chyba... Áno, priznávam, zacyklili sme sa v tom, čo bolo. Robili sa iba čiastkové zmeny, hoci bolo treba robiť podstatne väčšie. Bohužiaľ, neurobili sme z toho moderné zdravotníctvo, čo sa Čechom podarilo. Oni pochopili, že má fungovať inak, čo my sme nevedeli ani pomenovať.“

Bolo celkom užitočné vidieť medzi členmi Smeru takúto sebareflexiu. Teda nie Heger, nie Radičová, nie Ódor, ale jednoznačné: „Bola to naša chyba.“

A teraz je už na to, aby sa Smer začal v zdravotníctve výraznejšie angažovať, jednoducho neskoro.

Jednak vláda Smeru a spol. už zrejme nebude mať dlhé trvanie. To nie je zbožné želanie, ktoré sa má premeniť na skutok, ale faktické konštatovanie, že parlamentná väčšina koalície je krehučká.

A vidíme aj veľkú osobnostnú zmenu u Roberta Fica: nebaví ho slovenská politika.

Chce, aby sa o ňom písalo vo svetovej tlači, rád by sa asi zapísal do dejín ako štátnik, ktorý videl dopredu, že EÚ nemá budúcnosť, možno ani NATO, a že Ukrajina nemá šancu vyhrať svoju vojnu s Ruskom.

Na poslednom summite v Bruseli vzbudil pozornosť tým, že sa ostro vyhranil voči prezidentovi Ukrajiny Zelenskému kvôli preprave plynu cez Ukrajinu na Slovensko. Dokonca obvinil Ukrajincov, že ho chceli podplatiť, ak bude hlasovať za členstvo Ukrajiny v NATO.

Áno, vzbudil pozornosť, kamery svetových médií si ho všimli. Chce byť enfant terrible EÚ ako Viktor Orbán, táto pozícia sa mu páči.

Fico sa chce predviesť vo svete, lebo tam môže ísť sám za seba, žiadny Huliak či Migaľ mu to tam nekomplikuje.

Otázne je, či má na to dostatočnú autoritu. Nejde len o to, že Slovensko je malou krajinou. Ide o to, že ani vo vlastnej krajine už Robert Fico nie je silnou postavou.

Dokázal sa síce obdivuhodne vrátiť k moci, porobiť rýchle zmeny v polícii či v trestnom poriadku, ale nemá už dostatok kapacity, ľudí, schopnosti či trpezlivosti, aby dobre spravoval vlastnú krajinu.

Jeho politická budúcnosť však nezávisí od Orbána, od Zelenského ani od čínskeho či brazílskeho prezidenta, dokonca ani od Donalda Trumpa či Vladimira Putina. Jeho budúcnosť závisí od Huliaka, Migaľa či Šalitroša.

To je tá smola.

A ešte pár slov k lekárom. Možno povedať, že vďaka húževnatosti svojich odborárskych predákov dosiahli veľmi veľa. Hovoriť, že v prípade LOZ-u ide o odbory, je už trochu eufemizmus.

Slovenskí odborári združení v Konfederácii odborových zväzov boli vždy pomerne silným hráčom na scéne, ale teraz musia len blednúť závisťou, akú pozíciu má LOZ.

Už vidno, že napríklad učitelia začínajú byť nespokojní so svojimi pokornými a jednoduchými odborárskymi bosmi. Aj oni by boli radi, keby mali podobne húževnatých a neodbytných predákov, ako je skupinka okolo doktora Visolajského.

Ale v nemocniciach budú teraz pacienti ešte náročnejší a kritickejší k tým, ktorí ich ošetrujú a liečia.

„Problémom sveta som ja,“ odvetila múdro učiteľka cirkvi.

Autorka tohto textu strávila posledné týždne veľa času v rôznych čakárňach či ambulanciách a počula veľa rozhovorov pacientov.

Je evidentné, že ľudia už veľmi neveria, že slovenské zdravotníctvo môže normálne fungovať. Tej dôvery je už málo.

Pacienti si vymieňali skúsenosti v tom duchu, že v podstate máte dve možnosti: buď máte peniaze a kupujete si už súkromne väčšinu zdravotníckych služieb. Alebo máte v nemocniciach dostatok známostí a váš známy lekár, najlepšie primár, vás dostane včas a zadarmo na potrebné vyšetrenia či operáciu.

Ak nemáte peniaze na súkromné kliniky a ani nemáte známych nemocničných lekárov, ste na tom dosť zle.

Zažila som viackrát v posledných týždňoch, že rozčúlení pacienti sa zdravotníkom vyhrážali, že si nezaslúžia tie obrovské platy a že keby zarábali aj desaťkrát viac, nič sa tu nezmení. Lebo sú neochotní, drzí, leniví... A ide im len o peniaze.

To je veľká výzva najmä pre nemocničných lekárov, aby pacientov presvedčili, že zmena je možná. Ak je teda vôbec možná.

Netreba však vidieť pred Vianocami všetko tragicky. Nepatrí sa to v tomto čase.

Jedno je už teraz viditeľné: vládnucej koalícii to vládnutie veľmi nejde. Zmena príde.

Ak si však chceme nahovárať, že za všetko v tejto krajine môže Fico, Danko či Šimkovičová, žijeme v obrovskej ilúzii.

Aká bola odpoveď Kataríny Sienskej, keď sa jej pýtali, ako človek môže bojovať s problémami sveta?

„Problémom sveta som ja,“ odvetila múdro učiteľka cirkvi.

Nezaškodí, keď si človek spomenie na tie slová pri zdobení vianočného stromčeka či pri sviatočnej večeri.