„Odolával som, ale už po viacerých razoch, keď mi bolo povedané, že som zostal skoro posledný a moje miesto môže byť ohrozené, som výpoveď celkom nepremyslene stiahol,“ hovorí lekár, ktorý pracuje v bratislavskej univerzitnej nemocnici už takmer desať rokov. Po schválení vládnej novely, ktorá má prinútiť pracovať lekárov aj vo výpovediach, svoje rozhodnutie ľutuje.
Tvrdí, že viacerí lekári stiahli svoje výpovede po tom, čo im vedenie prestalo podpisovať súhlas na účasť na kongresoch, bránilo im v cirkuláciách, ktoré potrebujú na atestačnú skúšku, a na niektorých oddeleniach doktorom vo výpovediach zakázali aj operovať. Zároveň však priznáva, že väčšina lekárov výpovede nemyslí vážne a pridáva sa hlavne z kolegiality.
„Jediní, kto tu má nejakú energiu veci meniť, sú lekárski odborári. Zvyšok sa snaží v týchto podmienkach hlavne prežiť.“ Aké výhrady má voči lekárskym odborárom, kde všade sa v nemocniciach strácajú peniaze a prečo nakoniec odmietol publikovať rozhovor pod vlastným menom?
Ja sa nebojím, no veľa mojich blízkych ľudí, ktorí takisto pracujú v zdravotníctve, by to mohlo ovplyvniť. Zvažoval som to, ale keby sa ich to negatívne dotklo, veľmi by som si to vyčítal. Mne by nevadilo, ak by ma aj za to vyhodili, určite by som si v súkromnom sektore našiel niečo iné, ale nechcem tým uškodiť svojim najbližším.
Vedenie nemocnice by to určite prekvapilo. Vzťahy medzi mnou a vedením už nie sú najlepšie. Hoci som pri sťahovaní výpovede nezažil veľký nátlak, bol tam silný záujem, aby ma zlomili. Povedať svoj názor či oponovať vyššie postaveným je stále zriedkavé. Ľudia sa stále boja hierarchie a už vôbec s ňou nechcú bojovať.
Keď sa na oddelení podávajú výpovede, nikto nechce vyzerať, že je proti alebo ten zlý. Keď kolega vytlačil papiere, nastane niečo ako davová psychóza, podpíše to jeden, pridá sa druhý aj tretí, ide to veľmi rýchlo a potom už len málokto chce vytŕčať. Keď to všetci podpisujú, atmosféra je iná. Tiež to chcete podpísať, aby ste nevyzerali neznalý pomerov alebo nekolegiálny.
Často si mnohí ani neuvedomujú, čo to vo finále znamená, a mnohí si to dostatočne nepremyslia, čo sa potom ukazuje aj pri sťahovaní výpovedí.
To si dovolí spraviť len ten, kto má vážny dôvod, kto nechce niečo riskovať alebo vyslovene s touto formou protestu nesúhlasí. Nie je veľa takých silných charakterov, ktorí povedia, že by to spravili len vtedy, keby boli o tom naozaj presvedčení.
Nie, od nich som nezaznamenal žiaden tlak. Skôr sa vás pýtajú aktívnejší kolegovia z iných oddelení, či ste to už podpísali. Viete, po rokoch došlo k dohode, spísalo sa memorandum, kde sa stanovili body, ktoré sa majú plniť, aby zdravotníctvo lepšie fungovalo, a odrazu to vláda porušila.
Asi áno. V podstate jediná zmena, ktorú som po výpovediach v roku 2022 pocítil, bol práve rast platov a zrušenie nepeňažného plnenia po kongresoch. Ostatné veci ako transparentné platby nemocniciam či fungujúce DRG v realite nevidím.
No ja som si to teda na našom oddelení nevšimol. Stále ideme na redukovaný počet lôžok práve pre nedostatok sestier. Stále sa menej operuje práve preto, že chýbajú sestry a nemá kto robiť výkony. A takto funguje v Bratislave veľa oddelení. Tým najviac trpia pacienti, lebo musia čakať doma, nemôžu byť liečení, donekonečna sa odkladá ich príjem a je to extrémne frustrujúce.
To je otázka na mieste. Napriek tomu si myslím, že aj posledné navýšenie platov sestier pomohlo a štátny sektor sa stal konkurencieschopnejším voči súkromnému.
Napríklad v Bratislave veľa sestier odišlo do Borov, ale mnoho sa ich po krátkom čase vrátilo naspäť, keďže tam plat závisí aj od výkonu. Nie každý, kto pracoval predtým v štátnom zdravotníctve, je pripravený na podobné podmienky. Kým u nás často robíme všetko pre to, len aby sme niekoho neoperovali, u súkromníka sa často operuje aj to, čo by sa nemuselo.
-(1).jpg)
Myslím si, že len málokto by preto podával výpoveď. Ja som ani nevedel, o koľko menej to malo byť, a pochybujem, že by niekomu na tých 63 eurách v čistom tak veľmi záležalo. Nikto toto na našom oddelení ako dôvod ani len nespomenul. Panoval tam hnev a šok z toho, že sa nielenže porušilo memorandum, ale ono sa ani neplnilo, pritom malo byť zárukou zmeny.
Viackrát mi bolo odporúčané, aby som výpoveď stiahol. Najskôr som ju stiahnuť nechcel, odolával som, ale už po viacerých razoch, keď mi bolo povedané, že som zostal skoro posledný a moje miesto môže byť ohrozené, som to celkom nepremyslene stiahol aj ja. Povedal som si, že stále je výpovedí vyše 3300, tak sám nebudem robiť veľké vlny.
Nie, spravil som to pár dní predtým. Keby to boli spravili, keď som sa rozhodoval, tak to určite nestiahnem. Ale bolo už neskoro.
Každého prípad je individuálny. Prijatie tohto zákona však nebolo rozhodujúcim faktorom. Vo väčšom sa začali sťahovať výpovede už predtým.
Viacerým kolegom vo výpovediach prestalo vedenie napríklad podpisovať súhlas na účasť na kongrese či konferencii.
Čiastočne súhlasím. Potom sa však začalo diať to, že ďalším, ktorí mali začať atestovať, riaditeľstvo nepodpísalo cirkulácie, ktoré potrebujú stihnúť do atestácie. Aj to mnohých presvedčilo, aby výpoveď stiahli. Mnohí, ktorí majú rodiny, hypotéky, to takisto prehodnotili, lebo predtým si to dostatočne nepremysleli.
Boli však aj takí, ktorí sa obávali, či ich po takejto výpovedi ešte v inej štátnej nemocnici zoberú. A všetkých, ktorí chceli výpoveď stiahnuť, vedenie v tomto kroku podporovalo.
Toto boli skôr menšie veci. Na iných oddeleniach lekárom vo výpovediach zakázali operovať, čo je pomerne veľký zásah do života operatéra. Títo kolegovia potom výpovede stiahli a v takejto atmosfére sa k nim viacerí pridali.
Áno, aj. Dlhšie sa v nemocniciach v Bratislave hovorí o krátení úväzkov, lebo na niektorých oddeleniach je relatívne veľa lekárov na počet sestier a v závere aj na počet hospitalizovaných pacientov. Toto na mnohých tiež zabralo, keďže viacerí výpoveď nemysleli celkom vážne.
V prípade svojich kolegov som sa s tým nestretol, ale podobné využívanie emócií nie je celkom raritné. Na čele niektorých kliník stále stoja ľudia, ktorí vedia iným spraviť problémy a postarať sa, aby ich už nikde v blízkom okolí nezobrali.
Keď to spravíte, veľmi sa o tom nerozpráva, nechválite sa tým. Ak to spravia na oddelení viacerí, tak sa to ani nerieši.

Asi v súkromnej ambulancii. Človek si tam oproti nemocnici aj oddýchne, je tam pomalšie tempo, neriešia sa tam až také vážne veci, často skôr chronické a určite tam máte menej zodpovednosti. Hlavne tam netrávite tak veľa času a ani nemáte päť služieb do mesiaca.
Ale možno by som sa poobzeral aj po Rakúsku. Hoci nepatrím k tým ambicióznym lekárom, v poslednom čase rozmýšľam, že sa doučím nemčinu. Stačí odísť len kúsok za hranice a hneď to tam vyzerá inak. Ale tých ponúk po atestácii dostane lekár veľmi veľa aj tu v Bratislave, na niektoré som ani neodpovedal. Súkromných zariadení je tu veľa.
Áno, po práci v nemocnici.
Ten, kto robí aj mimo nemocnice, tam míňa svoj vlastný čas a energiu. Je to jeho šikovnosť. Ale rozumiem, na čo narážate. Sú prípady, keď lekár rieši pacienta na dvoch miestach a to, za čo pacient nechcel platiť u súkromníka, mu ten istý lekár vybaví v štátnej nemocnici. Alebo ak chcel skoršie vyšetrenie, tak si ho posunul do svojej súkromnej ambulancie, kde si zaň musel zaplatiť. To je problém a nemalo by sa to diať, ale to nie je môj prípad.
Je však hrozné, že keď má človek naozaj ťažkosti, nevie dostať vyšetrenie včas a musí často čakať v bežných ambulanciách aj pol roka alebo viac.
Keď vidím, že ten pacient má naozaj veľké ťažkosti, zavoláme ho a vyšetríme aj po ordinačných hodinách na oddelení. Ale sú to akútne prípady, ktoré by nemohli čakať pol roka na oficiálny termín, ktorý dostanú v ambulancii.
Napriek všetkému som tu spokojný, aj s platom, nepotrpím si ani na to, aby nemocnica vyzerala na pohľad úplne výborne. Kým dokážem robiť medicínu, ktorú chcem, a viem pomôcť pacientom, ktorí to potrebujú, nemám dôvod odchádzať.
Jasné, že vidím, čo by sa dalo zmeniť aj na strane odborov, ale vidím, že doktorovi Visolajskému ide o dosiahnutie cieľa, na ktoré používa aj prostriedky, s ktorými sa nie vždy musím stotožňovať. Ale väčšinu toho, čo robí, schvaľujem. Je to jeden z mála ľudí, ktorý chce, aby zdravotníctvo ako celok fungovalo, nejde mu len o seba, jeho ambulanciu či jeho nemocnicu. Má víziu. Lekárske odbory sú jedna z mála inštancií, ktorým na zmene systému naozaj záleží.
S politikmi sa dá asi súperiť len politickými nástrojmi, ale zatiaľ nič z toho, čo spravil, ma v zásade nevyrušilo.
Hneď sa určite toho veľa nezmení, ale je to základný kameň. Na ňom možno stavať ďalšie zmeny, ak budú na daných postoch ľudia, ktorým na tých veciach bude záležať. Ak ani toto platiť nebude a stále sa bude dať všetko len tak zrušiť a prepísať, nikam sa nepohneme.
Určite. Mali by aj mohli by, ale nemám pocit, že majú na to energiu a že naozaj chcú. Jediní, kto tu má nejakú energiu, sú lekárski odborári. Zvyšok sa snaží v týchto podmienkach hlavne prežiť. Už len do toho, aby boli ich pacienti správne liečení, ide dosť veľa energie. Potom sa už spoliehate na systém, či vás podporí alebo stlačí dole.

Keď tu chce niekto prekvapiť systém, napríklad že chce ešte popoludní operovať, tak to mnohých rozhodí, hoci sú lekárske špecializácie, ktoré robia čísla aj večer. No je veľa lekárov, ktorí nevedia fungovať sami, len v kolektíve, bez neho by boli stratení. Ak sa chce však šetriť, treba začať inde.
Každý deň vidím, ako sa vyhadzujú v nemocnici peniaze. Sú kolegovia, ktorí sa boja, tak dajú pre istotu pacientovi spraviť aj také vyšetrenia, ktoré mu ani netreba, len pre istotu, na čom hneď stráca nemocnica, lebo jej to všetko neuhradia.
Rovnako hospitalizácie. Niekto tu namiesto štyroch dní leží štrnásť len preto, že je to niečí známy. Zbytočne tak platíte a míňate energiu lekára či sestry pri pacientovi, ktorý to ani nepotrebuje. A to nehovorím o strave, liekoch či dezinfekcii. Keď sa ozvete a máte záujem veci meniť, obráti sa to proti vám, tak potom to už neriešite, lebo plat budete mať aj tak na začiatku aj na konci mesiaca ten istý.
Áno, ale to musí urobiť manažment.