Rok bojujúcej demokracie Donald Tusk medzi kontrarevolúciou a kontinuitou

Je večer 5. decembra. Poľský premiér Donald Tusk na sieti X zverejňuje naliehavú výzvu: „Zúčtovanie s PiS je príliš pomalé, pretože nie všetci v koalícii pochopili, že bez zúčtovania nedôjde k obnove republiky.“

Čo také závažné sa malo uskutočniť ďalší deň, že to stálo premiérovi za razantné slová – a za kritiku na adresu vlastných koaličných partnerov? Malo sa hlasovať o zbavení imunity lídra opozície Jarosława Kaczyńského. Pre priestupok zničenia cedule, ktorá obviňovala jeho brata, zosnulého prezidenta Lecha Kaczyńského, z vraždy 95 ľudí, obetí leteckej katastrofy pri Smolensku. A aj pre tri rany päsťou, ktoré starší pán v tlačenici zasadil aktivistovi provokatérovi.

„Celé roky ho opisujete ako démona, ktorý ničí demokraciu, a potom ho po roku vlády obviníte zo zničenia cedule? Nie je to trochu trápne?“ spýtal sa známy politológ Antoni Dudek.

Táto bizarná udalosť prišla takmer presne na výročie prevzatia moci liberálnoľavicovou koalíciou Donalda Tuska. A ukazuje tragikomickosť, do akej sa po tomto roku čoraz hlbšie ponára poľská politická scéna.

Norimberg vo Varšave

Voľby 15. októbra minulého roku priniesli síce v poradí tretie víťazstvo konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť Kaczyńského, ale jedinou reálnou väčšinovou koalíciou bola aliancia liberálov, ľudovcov a ľavice pod vedením ďalšieho dinosaura poľskej politiky – Tuska. Jej úspech bol výsledkom obrovskej mobilizácie voličov – účasť bola najvyššia od volieb v roku 1989.

Keď sa 13. decembra 2023 Tusk ujímal vlády, v jeho premiérskom prejave zaznievali patetické tóny. Voľby neboli len štandardnou výmenou pri kormidle moci, ale víťazstvom dobra nad zlom a momentom národnej obrody. Nie náhodou sa na prvých zasadnutiach Sejmu vážne diskutovalo, či na 15. októbra nestanoviť nový štátny sviatok.

U právnikov spojených s liberálmi prišiel do módy pojem tranzitívna spravodlivosť, ktorým sa v politológii označuje proces nastoľovania právneho poriadku po období totality. Sám Tusk vyhlásil, že pôjde o najväčšiu „očistu štátu“ tohto typu od čias norimberských procesov s nacistami a tribunálu pre vyšetrovanie vojnových zločinov v bývalej Juhoslávii.

Hlavným programom novej vlády sa tak stalo „zúčtovanie s PiS“, ktorého úvodom bolo bleskové prevzatie kontroly nad štátnymi médiami, prokuratúrou a tajnými službami. Nasledovali rozsiahle čistky v štátnej správe a prepojených inštitúciách, stovky auditov a niekoľko vyšetrovacích výborov Sejmu, ktoré mali rozkrývať zločiny predchádzajúcej vlády.

„Žiadny zločinec nezostane bez trestu,“ hlásal spot Občianskej koalície. Premiér Tusk nakrútil vtipné video pred náborovým plagátom Väzenskej služby, ktorú chválil, že sa pripravuje na nával nových odsúdencov.

Obzory možnéhoTusk zaradí súkromné televízie TVN a Polsat do „strategickej infraštruktúry“ štátu. Sloboda spravodajstva bude otázna

Maciej Ruczaj

Demokracia na vojnovom chodníku

„Ak chceme obnoviť ústavný poriadok a základy liberálnej demokracie, musíme fungovať v móde bojujúcej demokracie. Znamená to, že môžeme robiť chyby, môžeme občas konať spôsobom, ktorý podľa niektorých právnikov bude porušovať literu zákona, ale máme povinnosť konať.“ Tieto Tuskove slová sú považované za motto vnútornej politiky jeho vlády. Narážal tak okrem iného na spomínané prevzatie médií a prokuratúry, ktoré sa uskutočnilo so zjavným ohýbaním platnej legislatívy.

„Právny základ ešte hľadáme,“ neopatrne vyhlásil v jednej z káuz minister spravodlivosti Adam Bodnar. Rovnaký minister takisto vysvetlil, že pojem bojujúca demokracia (v českej literatúre častejšie obranyschopná demokracia) použil Tusk v nadväznosti na nemeckého právnika židovského pôvodu Karla Löwensteina. Ten vytvoril – ako reakciu na nástup nacizmu – koncepciu demokracie schopnej razantne zakročiť proti vnútorným nepriateľom aj za cenu obmedzenia práv jednotlivcov. V USA, kam sa uchýlil, sa počas 2. svetovej vojny podieľal na politike internácií Američanov nemeckého a japonského pôvodu, paušálne označených za potencionálne nebezpečenstvo. Tuskov výrok tak vyvolal mnoho zmiešaných reakcií.

„Kto bude rozhodovať, ktoré porušenie zákona v boji za demokraciu je ešte v poriadku a ktoré už cez čiaru?“ ozývali sa otázky. Iní poukazovali na skutočnosť, že Tusk teraz vo svoj prospech vlastne využíva zmeny, ktoré urobila predchádzajúca vláda. PiS v záujme efektivity vládnutia odstránil rad systémových bŕzd a protiváh, čo liberáli ostro kritizovali, teraz však využívajú proti svojim protivníkom.

Napriek ráznym vyhláseniam a dobytiu takmer všetkých inštitúcií štátu „účtovanie s PiS“ zatiaľ prinieslo veľmi obmedzené výsledky. Naopak, pokračuje kríza niektorých orgánov štátu, predovšetkým justície, ktorú sa konzervatívci pokúšali zásadne – a neúspešne – premeniť.

Vláda dnes neuznáva legitimitu sudcov vymenovaných v časoch PiS (zvolených podľa Európskeho súdneho dvora spôsobom, ktorý porušuje princíp nezávislosti). Neuznáva ani Ústavný súd a ignoruje jeho rozhodnutie, rovnako ako rozhodnutie niektorých komôr Najvyššieho súdu. V rozpočte na rok 2025 vláda schválila značné obmedzenie rozpočtov týchto súdnych inštitúcií v položkách týkajúcich sa platov sudcov.

Na obzore je výbušná téma odobratia štátnej dotácie hlavnej opozičnej strane pre nezrovnalosti vo financovaní volebnej kampane. O odobratí dotácie rozhodla Štátna volebná komisia (už ovládnutá vládou), avšak sťažnosť voči rozhodnutiu teraz posudzuje Najvyšší súd (stále väčšinovo obsadený konzervatívcami). Na ďalšie dôsledky týchto prekáračiek, napríklad pre legitimitu blížiacich sa prezidentských volieb, lepšie ani nepomýšľať.

Obrana princípov či spochybnenie voličov?Klince do rakvy demokracie (nielen) v Rumunsku

Maciej Ruczaj

Ideme na neutrál

Okrem ambivalentného hodnotenia stavu poľskej demokracie a posilňovania polarizácie nesie politika „zúčtovania na prvom mieste“ ďalšie problémy. „Máme viac auditov ako investícií,“ zhŕňa politológ Paweł Musiałek. „Čistky sú veci, ktorým premiér venuje najviac času a energie.“

Podľa ľavicového sociológa Przemysława Saduru ide o taktiku: „Ekonomika stagnuje, tak namiesto chleba ponúkneme aspoň hry – permanentné divadlo vyšetrovacích výborov a mediálnych afér.“

„Poľsko nepláva, necháva sa unášať prúdom“, „Štát ide na neutrál“ – to sú len niektoré titulky analýz po roku Tuskovho vládnutia. Zoznam realizovaných predvolebných sľubov je naozaj veľmi krátky, poľská ekonomika sa navyše spomaľuje, opäť sa dvíha inflácia a zhoršili sa aj výsledky mnohých štátnych firiem. Čoraz častejšie sa ozývajú hlasy kritizujúce paralýzu inštitúcií, kde prevažne došlo k prerušeniu kontinuity.

Liberáli sa vyhovárajú na zložitosť vládnej koalície a blokačný potenciál prezidenta Andrzeja Dudu, posledného zástupcu PiS vo vedení štátu. Pritom menší koaliční partneri odporujú Tuskovi len vzácne a prezident počas posledného roku vetoval len štyri zákony, teda menej, ako bol priemer jeho predchodcov.

Politika PiS bez PiS

Donald Tusk je politik s citlivým sluchom na nálady voličov. A tí, dalo by sa povedať, chceli väčšinovo „politiku, akú robilo PiS, ale bez PiS“. Preto cez rétoriku kontrarevolúcie nájdeme po roku vládnutia viac kontinuity ako zmeny.

Tuskova vláda zatiaľ len veľmi opatrne našľapuje okolo sociálnych politík konzervatívcov, ktoré predtým kritizovala ako nezodpovedné plytvanie. Niektoré vlajkové rozvojové projekty ako obrí dopravný hub CPK, kedysi označovaný za prejav megalomanstva, budú po vlne spoločenského odporu pokračovať, aj keď asi v obmedzenej podobe.

Zatiaľ čo pred voľbami liberáli oslavovali úspech filmu Agnieszky Holland o údajných (nepreukázaných) krutostiach poľských pohraničníkov k utečencom dovážaným Ruskom a Bieloruskom na východnú hranicu, teraz Tusk ide ďalej, než si PiS kedy dovolilo, a vyhlasuje časové pozastavenie práva na azyl. Plot, ktorý predchádzajúca vláda v rekordnom tempe stavala na hraniciach s Ruskom a Bieloruskom, sa nielen nebude rušiť, ale, naopak, má získať podobu mohutných opevnení takzvaného Východného štítu.

Kontinuita je výrazná aj v bezpečnostnej a zahraničnej politike. Ruská agresia na Ukrajine zostáva kľúčovou témou, ktorou sa hodnotí všetko ostatné. Zároveň je vláda voči Kyjevu demonštratívne asertívna, či už snahou o vyriešenie sporu o exhumáciu obetí volynského masakra, alebo pokračujúcim embargom na ukrajinské poľnohospodárske produkty.

Poľsko už nebude nemeckou perifériouVaršava a Berlín: medové týždne sa nekonajú

Maciej Ruczaj

Majster Európy

Ihriskom, na ktorom sa nová vláda cíti najistejšie, je Brusel. Donald Tusk sa do vnútropoľskej politiky vrátil s aureolou bývalého šéfa Európskej rady, ktorého – ako sľúbil – „nikto v Európe neporazí“. Na úvod bez toho, aby musel v kritizovanej justičnej reforme zmeniť jedinú čiarku, získal darom odblokovanie poľských prostriedkov z Fondu obnovy.

Deklarované posilnenie pozície Poľska cez reaktiváciu Weimarského trojuholníka s Nemeckom a Francúzskom, ktoré malo nahradiť pravicové sny o regionálnej spolupráci vo V4 a Trojmorí, sa nie celkom podarilo, avšak skôr vplyvom hlbokej krízy, v akej sa potáca tak Paríž, ako Berlín.

Tusk a šéf diplomacie Radek Sikorski na to dokázali pružne reagovať a začali rozvíjať pevnejšie väzby s krajinami baltského regiónu. Oslabenie Nemecka a Francúzska nakoniec môže pozíciu Tuska na európskom ihrisku skôr posilniť, hlavne v perspektíve v novom roku začínajúceho poľského predsedníctva v Rade EÚ. V každom prípade Poľsko už nie je v Bruseli vnímané ako „čierna ovca“.

Portál Politico zaradil Tuska medzi najvplyvnejších európskych politikov a jeho úlohu charakterizoval ako bulwark – „obranný val“. Narážal tým nielen na aktívnu úlohu Poľska v presadzovaní požiadaviek kolektívnej bezpečnosti tvárou v tvár ruskému imperializmu. Nepochybne išlo aj o Tuska – človeka, ktorý „dokázal zatočiť s populistami“ a ukazuje tak spôsoby, ako sa vyrovnať s vlnou odporu proti európskemu mainstreamu vnútri našich spoločností.

„Keď jazdím po Európe, počúvam, že Poľsko je lúč nádeje, ako poraziť populistov,“ komentuje Sadurski. „No Tuskov recept na populizmus je viac populizmu.“ Politológ Marcin Kedzierski opisuje Poľsko ako „laboratórium úspešného boja s alt-right, ktoré teraz všetci so záujmom sledujú“.

Otázkou je, či sa táto laboratórna úloha bude páčiť aj poľským voličom. Po roku má Tuskova vláda v prieskumoch horšie výsledky, než mali v rovnakom čase jej predchodcovia.

V atmosfére zauzleného politického a právneho sporu a rastúcej polarizácie sa čoraz častejšie ozývajú hlasy po nutnosti „ústavného resetu“, ktorý by umožnil začať znova. Ťažko však možno očakávať, že by boli obe hlavné politické sily vôbec ochotné o tom uvažovať. Polarizácia vyhovuje obom a má v poľskej realite stabilné základy.