Bratislavská aktivistka Barborjak Mesto s Mičurinom naložilo ako z príručky netransparentnosti. Považujem to za hulvátske

Sabina Barborjak je predsedníčka občianskeho združenia Hrad Slavín, ktoré je už dvadsať rokov aktívne v komunálnych záležitostiach pôvodne Starého Mesta, dnes už celej Bratislavy. Barbojak pracuje ako obchodná riaditeľka v súkromnej spoločnosti.

Občianske združenie sa roky venovalo záchrane areálu Mičurin, ktorému hrozil zánik. Pred desiatimi rokmi sa ho podarilo vyhlásiť za národnú kultúrnu pamiatku.

V júni 2026 hlavné mesto bez predchádzajúcej diskusie rozhodlo o prenájme celého areálu Vysokej škole výtvarných umení za jedno euro ročne. Argumentuje tým, že dnes nevyužívaná hlavná budova získa náplň, ako aj grantom na jej rekonštrukciu, ktorý je podmienený prevádzkovaním kultúrnych aktivít.

Ako hovorí Barborjak, je dobrou správou, že sa Mičurin bude rekonštruovať, no „nemáme žiadnu predstavu o tom, čo sa tam bude diať“.

Ako vzniklo občianske združenie Hrad Slavín?

Pôvodne to bolo združenie obyvateľov bratislavského hradného kopca, odtiaľ aj plynie názov. Vzniklo na základe hrozby z roku 2006, že ústav pre mentálne postihnutých na Javorinskej ulici sa presťahuje do Petržalky a na jeho mieste by vznikol de facto hotel.

Vnímali sme to veľmi citlivo, preto sme založili občianske združenie, do ktorého sa prihlásilo vyše päťsto členov, mali sme to výborne zorganizované, rozdávali sme letáky. Dopadlo to tak, že ústav zostal, zrekonštruoval sa a dokonca sa obnovila aj vedľa stojaca škôlka.

Čomu sa vaše združenie venovalo ďalej?

Aktivity klesali, aj v dôsledku toho, že viacerí starousadlíci z hradného kopca sa postupne sťahovali preč. Nie vždy to bola lukratívna časť Bratislavy, ešte v päťdesiatych rokoch, keď sa tam nasťahovali moji starí rodičia, to bola periféria so zlými cestami a žilo sa tam ako na dedine s veľkými záhradami.

No keď dnes niekto nový kúpi starý dom, celý ho zbúra, vyrúbe všetky stromy, zastavia pozemok v maximálnej miere a vysadí tam anglický trávnik. Bojovali sme teda aj proti tomu, že hradný kopec stráca svoju krásu, dávali sme pripomienky k územnému plánu a zapájali sme sa do výrubových konaní.

So získanými skúsenosťami sa na nás obracali obyvatelia z celého Slovenska, ako zachrániť zeleň. Založili sme tiež Alianciu bratislavských občianskych združení, ktoré bojujú za svoje mesto. Hlavnou témou bola záchrana Pečnianskeho lesa.

Najviac sme však začali byť opäť aktívni, keď som sa v roku 2012 dopočula, že sa ide predávať Mičurin.

Hlavná budova od architekta Miloša Chorváta. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Čo je to vlastne Mičurin?

Bol to areál pre deti a mládež s rozlohou 2,3 hektára, ktorý postavili popri Slavíne a priamo susedil s Horským parkom. Pozostával z hlavnej budovy a viacerých malých, kde sa konalo 29 rôznych krúžkov pre deti – technického i prírodovedného zamerania, chovali sa tam včely a rôzne zvieratá, boli tam skleníky, každé dieťa si tam našlo, čo ho zaujímalo.

Napríklad keď som ako malá chodila na základnú školu na Mudroňovej, vždy po vyučovaní sme šli buď do Horského parku, alebo na Mičurin.

Okrem toho tam bol aj veľmi obľúbený bazén.

Aký je súčasný stav Mičurina?

Musíme sa vrátiť do minulosti. V roku 1994 istá pani požiadala o reštitúciu pozemkov v tomto areáli, ktoré komunisti zobrali ľuďom. Lenže tieto pozemky súviseli so športom a výučbou detí a mládeže, preto reštituentom dali náhradné pozemky, až na túto paniu, ktorá pracovala na pozemkovom úrade a podľa mne dostupných informácií bola táto reštitúcia nezákonná.

Zhruba dva hektáre pozemkov pod Mičurinom tak dostala fyzická osoba, pričom momentálne tieto pozemky vlastní Poľská republika a viaceré fyzické osoby. Mestu patrí len zlomok z pôvodnej plochy: pod budovou a tesne okolo, kúpalisko, polovica skleníkov a ešte kúsok.

Kúpalisko Mičurin. Foto: TASR/Pavol Zachar

Fungoval Mičurin v deväťdesiatych rokoch?

Krúžky pre deti tam nejakým spôsobom dobiehali až do roku 2007, keď si areál vzala organizácia IUVENTA a tá hlavnú budovu prestavala na kancelárie a zvnútra ju dosť významne zničila. Mičurin aj s areálom je dnes už národná kultúrna pamiatka, takže by sa to malo uviesť do pôvodného stavu.

V tom čase to však pamiatka ešte nebola, zvyšok areálu značne spustol a v roku 2012 zavreli budovu aj s bazénom. Minister školstva Draxler to vyhlásil za prebytočný majetok a bol predpoklad, že sa to ide predať. Dokonca už existoval aj posudok na Mičurin s tým, že má hodnotu sedem miliónov eur.

Ako ste na to zareagovali?

Spravili sme mediálny tlak, načo minister Draxler ohlásil, že sa to predávať nebude, ale nevedia, čo s tým. Podľa mňa Mičurin zachránil štátny úradník na ministerstve školstva inžinier Verchovodko. Našu petíciu za záchranu Mičurina podpísalo asi dvetisíc ľudí.

Naďalej sme intenzívne tlačili na to, aby sa znovu otvoril aspoň bazén, lebo to bolo posledné miesto, ktoré ľudia na Mičurine navštevovali. V každom prípade, celý areál ostal zavretý.

Legálny vstup na kúpalisko sprevádzajú tabule oznamujúce zákaz vstupu. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Kedy Mičurin prešiel do vlastníctva hlavného mesta a ako to prebiehalo?

Mičurin prešiel do vlastníctva hlavného mesta na základe dohody a rokovaní s ministerstvom školstva a výmenou majetkov v roku 2023.

Ako sa podarilo vyhlásiť Mičurin za pamiatku?

V roku 2015 sme podali podnet na jeho vyhlásenie a nasledujúci rok sa Mičurin aj s areálom stal národnou kultúrnou pamiatkou. Predchádzal tomu veľký boj právnikov a dodnes prebieha v tejto veci súdny spor.

Časť pozemkov, ktoré sa v roku 1994 reštituovali a neboli zastavané, sa dostala po krachu Arca Investments do dražby. Keďže areál už bol pamiatkou, štát mal predkupné právo a mohol pozemky kúpiť. To bolo za pani ministerky kultúry Milanovej. Tá však toto predkupné právo nevyužila a my sme, bohužiaľ, o predaji nevedeli.

Keď sa pristúpilo k dražbe, štát taktiež nezareagoval, i keď sme sa snažili za Mičurin bojovať na najvyšších miestach. Dané pozemky nakoniec vydražila Valéria Haščáková.

Areál v súkromnom vlastníctve je spustnutý. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V akom stave je Mičurin v súčasnosti?

Budova je zavretá, ale ministerstvo školstva do nej investovalo a zvnútra ju opravilo. Vďaka ministrovi školstva Plavčanovi je opäť funkčný aj bazén.

Primátor Bratislavy Matúš Vallo tvrdí, že vyriešil problém hlavnej budovy tým, že získal eurofondy na jej rekonštrukciu, no podmienkou je päťročné plnenie kultúrnej funkcie. Preto vymyslel, že budovu prenajme za jedno euro ročne Vysokej škole výtvarných umení. Dobre to vymyslel?

Nemalo by sa to vymýšľať, mala by tomu predchádzať participácia s obyvateľmi. Mal by sa porozprávať s obyvateľmi, so školami a škôlkami, čo tam chcú mať. Budova bola postavená nato, aby plnila funkciu výučby detí a mládeže vo voľnom čase. A tomu má slúžiť aj do budúcnosti.

My sme sa dlhodobo pýtali mesta, čo bude s budovou. Stále nám hovorili, že sa s ňou nedá nič robiť, kým nebude opravená. Mohli sme si tam premietať filmy, ale do budovy nikto nesmel ísť. Tak sme čakali.

Pred dvomi týždňami mi napadlo, že sa opäť na Mičurin spýtam, zavolala som projektovému manažérovi. Od neho som sa náhodou dozvedela, že sa ide prenajať.

Vy ste sa o tom dozvedeli úplnou náhodou?

Áno, pritom ešte vlani v lete sme mali od mesta informáciu, že zháňajú niekoho, kto vypracuje projektovú dokumentáciu na opravu. Dokonca sme sa snažili nájsť architektov, ktorí by sa na to podujali.

Po tom, čo štrnásť rokov bojujeme o Mičurin, komunikujeme so všetkými organizáciami, ktoré k tomu majú čo povedať, a so všetkými politikmi, náhodou sa dozviem, že už je to rozhodnuté, bude to mať VŠVU a basta.

Nechcem hodnotiť VŠVU, no videli sme problém v tom, že ona je zameraná na dospelých ľudí, nie na deti. Ešte viac mi však prekáža tento postup mesta, že o takejto dôležitej veci sa rozhodne za zatvorenými dverami bez komunikácie s kýmkoľvek. Je to pre mňa frustrujúce.

Obyvatelia hradného kopca nemali o tomto prenájme žiadnu informáciu?

Nie. Ja som sa o tom dozvedela náhodou a deň nato sme to už vedeli oficiálne podľa programu mestského zastupiteľstva, kde bola zverejnená zmluva. Bolo to spravené ako z príručky netransparentnosti a považujem to za hulvátske.

V materiáli predloženom na mestské zastupiteľstvo je žiadosť VŠVU z apríla tohto roka adresovaná mestu, kde uvádza: „plánujeme prevádzkovať vzdelávaciu činnosť, výstavné aktivity a rôzne kultúrne podujatia pre verejnosť, kurzy výtvarnej a environmentálnej výchovy pre deti a mládež, spoluprácu s inštitúciami, ktoré organizujú rôzne typy kultúrnych festivalov“, ako aj že tam plánujú vytvoriť zázemie pre divadlo súčasného tanca PLaST. Čo na to hovoríte?

Z podkladov sme zistili, že je to napísané veľmi všeobecne, ale už sú tam menované nejaké konkrétne organizácie. Zdôrazňujem, že ja žiadnu organizáciu nespochybňujem, ale nepáčilo sa nám, že sa tam vopred niektoré konkretizujú.

Okamžite som dala žiadosť o stretnutie s rektorkou VŠVU a o stretnutie na magistráte.

Sabina Barborjak. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ako to prebiehalo?

Rektorka VŠVU pani Koklesová mi oznámila, že mesto má problém vyhradiť prostriedky na prevádzku Mičurina, pričom ona tie peniaze už má. VŠVU ide prerábať svoje priestory na Drotárskej, preto jej budú chýbať ateliéry a Mičurin takto využije.

Ja som jej oznámila naše stanovisko, že chceme, aby väčšina aktivít bola zameraná na deti, a ona ma ubezpečila, že už robili aj kurzy pre deti, preto si vedia prestaviť, že by ich robili aj na Mičurine. Nič konkrétne však nezaznelo.

Nepôsobí to podľa vás tak, že sa hľadá riešenie pre VŠVU a nie pre Mičurin?

Povedala by som, že sa hľadá riešenie pre VŠVU a pre prevádzku Mičurina, ale deti sú tam iba tak spomenuté, aby sa nepovedalo.

Ako vyzeralo stretnutie na magistráte?

Z mesta tam boli traja ľudia, primátor Vallo neprišiel. Pýtala som sa ich, prečo nás k tomu neprizvali, nič sa nás nespýtali. V podstate nám povedali, že je super, že sme budovu zachránili, ale ďalej už do toho rozprávať nemáme.

Prečo?

Lebo sme sa im z minulých rokovaní zdali konfliktní. Čiže namiesto toho, aby nám odkomunikovali spätnú väzbu, tak sa ako deti nahnevali a prestali sa s nami baviť.

Okrem toho sme im vraveli, že ak tam je spomenutá organizácia PLaST, nech tam dajú aj Daphne, Slovenský zväz ochrancov prírody, My sme les, naše občianske združenie... Povedali nám, že máme spísať požiadavky na mesto, oni to preberú a dajú nám vedieť.

Potom sme sa ich spýtali, či rátajú s nejakou výročnou správou od VŠVU. Na to povedali, že to nie je zlý nápad.

Hlavná budova. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ako sa mesto postavilo k vašim požiadavkám?

Schválili našu požiadavku, aby VŠVU vypracúvalo výročnú správu, a aj zo zmluvy vyhodili organizáciu PLaST. Miesto toho spolupracujúcou organizáciou pri VŠVU budú Mestské lesy Bratislava.

S tým ste spokojní?

Mestské lesy a ich Centrum ekovýchovy na Kamzíku je špičková organizácia, robia to perfektne. S tým sme spokojní. Nepáči sa nám však, že v tej zmluve nie je špecifikované, aký podiel aktivít má slúžiť deťom a mládeži, a je to tam opísané veľmi všeobecne.

Prenájom Mičurina VŠVU je dočasné riešenie, ako by podľa vás malo vyzerať to trvalé?

Mal by tam byť dom detí a mládeže. Mesto aj mestské časti majú skúsenosti s vedením centier voľného času, preto by to podľa nášho názoru mala prevádzkovať samospráva. Hlavné mesto deklarovalo, že to má slúžiť na takýto účel, a pokiaľ to nastane, budeme tomu radi.

Čomu sa budete v občianskom združení venovať v najbližšej budúcnosti?

Budeme kontrolovať, čo sa na Mičurine reálne bude diať. Budeme sa snažiť byť pre mesto a VŠVU férovým partnerom na spoluprácu, ale férovosť by sme potrebovali cítiť aj z opačnej strany voči nám.

Taktiež sa časť predsedníctva veľmi aktívne venuje plánovanej spaľovni Slovnaft, ktorá by spôsobila ďalšie veľké zaťaženie tohto obvodu v Bratislave. To je už teraz extrémne ekologicky zaťažené.

Súsošie Slovenská budujúca mládež od Františka Gibalu a Miloša Chorváta. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Ako si vysvetľujete, že mesto o prenájme Mičurina rozhodlo za zatvorenými dverami?

Medzi riadkami som čítala, že je to preto, aby rýchlo mohlo použiť eurofondy. Ale možno sa iba blížia voľby.

Nemyslíte si, že Vallovi skôr uškodí, keď takýmto spôsobom rieši veci?

Myslím si, že áno. Dalo sa to normálne dopredu odkomunikovať – vysvetliť, aké sú možnosti, prečo sa rozhodli to prenajať VŠVU a aj prečo tam dočasne nemôžu byť krúžky pre deti. Je super, že sa to bude rekonštruovať, na druhej strane nemáme žiadnu predstavu o tom, čo sa tam bude diať.

Za prenájom Mičurina hlasoval aj mestský poslanec Matej Vagač, ktorý je zároveň starostom Starého Mesta. S ním ste sa o tom rozprávali?

Nedávno – ešte predtým, ako som sa o tom prenájme náhodou dozvedela – som sa s ním stretla v lese. Rozprávali sme sa spolu asi štvrť hodiny, nepýtala som sa ho na to, no nikdy by mi nebolo napadlo, že by mi nepovedal, že sa na Mičurine niečo deje.

Potom ste sa s ním o tom už nerozprávali?

Pripadalo mi to zbytočné, keďže patrí do Teamu Bratislava a tam je to tak, že keď sa rozhodnú niečo schváliť, všetci pôjdu ako križiaci za rozhodnutím, ktoré prišlo zhora.

Reliéfy s motívmi detí od Jána Kulicha. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Celý tento príbeh pripomína kauzu planetárium, keď sa tiež verejnosť zrazu dozvedela, že už je o jeho zrušení rozhodnuté, a o pár dní to zastupiteľstvo aj odhlasovalo, bez šance na verejnú diskusiu. Prečo sa podľa vás na magistráte veľké rozhodnutia robia takýmto spôsobom?

Ako si mám vysvetliť základné porušenie demokracie? Že niekto rozhoduje o našom meste svojvoľne a z pozície moci? V Pláne Bratislava sa veľakrát spomína demokracia, participácia, verejná diskusia – to bola najväčšia mantra mesta. Teraz sa však pozeráme, že vážne rozhodnutia o našom meste sa robia proti vôli obyvateľov.

V Bratislave už nemáme kultúrne stánky, na koncerty chodíme do šapitó. V tomto meste sa vytrvalo ničí šport aj kultúra na všetkých úrovniach. Nemáme ani atletický štadión, ale máme nákupné centrá a budeme mať Harbour Park. Tu sľúbime, že vysadíme desaťtisíc stromov, ale tam ich stotisíc vyrúbeme. To, čo sa tu deje, je pre mňa absurdné a proti zásadám demokracie. Hlas ľudu tu už nehrá žiadnu rolu.

Astronomickí nadšenci Volek a BartekMesto zmietlo zo stola osem rokov intenzívnej práce. O planetáriu zavádzalo

Jakub Lipták

Bolo to takto v Bratislave vždy alebo je to niečo, čo prišlo až so súčasným primátorom?

Musím povedať, že vo veci Mičurina bola komunikácia v porovnaní s predchádzajúcimi primátormi najlepšia, aspoň teda do momentu, keď prišlo k lámaniu chleba a mesto začalo držať bobríka mlčania. Napríklad primátor Nesrovnal nám venoval desať minút a poslal nás preč.

Má súčasné vedenie mesta vašu dôveru?

Nemá.