Môj kolega má schizofréniu Ako sa k nemu správať? Nie som platená za to, aby som po ňom upratovala

Pred časom sme napísali o Košičanke Valérii, ktorá ako schizofrenička zažila od svojho nadriadeného nevhodnú reakciu na svoju diagnózu. Opísala, ako ju súdil a mal o jej chorobe zastarané názory a predsudky.

Valéria sa cítila dotknutá. Konštatovala, že ľudia ako ona majú pre svoje duševné ochorenie nálepku a majú to tak v práci veľmi ťažké.

Čitateľka, ktorej meno máme v redakcii a želala si zostať v anonymite, na text zareagovala s tým, že témy týkajúce sa psychického zdravia sú obohacujúce, ale chýba jej pohľad z druhej strany. Rada by si prečítala, ako sa majú so psychickou diagnózou zamestnanca vyrovnať jeho kolegovia.

„O schizofrénii svojho spolupracovníka som sa dozvedela okľukou od inej osoby a ‚akože nič neviem‘. Malo mi to vraj pomôcť lepšie pochopiť niektoré ‚divné situácie‘. Ale pravdou je, že asi by bolo pre mňa lepšie nič nevedieť,“ napísala nám v úvode čitateľka.

Ako hovoriť o duševných problémochPovedať šéfovi v práci o depresii či schizofrénii? Stigma z onálepkovania je stále veľká

Jana Holubčíková

Opísala, že jej kolega má niekedy evidentne horší deň, obdobie či náladu a odráža sa to nielen v kvalite jeho práce, ale aj vo vzájomnej komunikácii.

„Cítim sa ako medzi mlynskými kameňmi – na jednej strane chce mať človek voči nemu pochopenie, na druhej strane mám právo očakávať, že kolega si bude v práci plniť povinnosti riadne. Hlúpo povedané, nie som platená za to, aby som po ňom upratovala či preberala na seba čoraz viac vecí. Potom z toho u mňa vzniká zmes pocitov hnevu na neho i výčitiek svedomia voči sebe, že ho neviem prijať,“ vysvetľuje čitateľka.

Osoba, ktorú opisuje, sa podľa nej často uráža, čo je podľa nej jedným z kameňov úrazu, a bojí sa už na to čokoľvek povedať.

Ako sa teda vhodne správať k človeku či ku kolegovi, o ktorom vieme, že má psychickú diagnózu?

Psychiater Daniel Múdry uznáva, že vynútené a opakované zaskakovanie za kolegu môže viesť k pocitom frustrácie a hnevu. Samotný hnev však opisuje ako dôležitú a potrebnú emóciu.

„Netreba sa jej báť, ale radšej s touto emóciou rozumne naložiť,“ radí s tým, že tí, ktorí v sebe dusia hnev, potom často strácajú radosť v práci, stávajú sa pasívnymi či agresívnymi voči druhým a môžu dokonca trpieť rôznymi somatizáciami – bolesťami hlavy, únavou či poruchami spánku.

Ilustračná snímka. Foto: Unsplash/Kobu agency

Radí preto hnev verbalizovať, a to priamo osobe, ktorej sa týka. Nereagovať však impulzívne, ale najlepšie s odstupom.

„Možno si vo vhodný čas prisadnúť ku kolegovi, povedať mu, že za neho zaskakujem, a spýtať sa ho na dôvody neplnenia úloh. Viem, že takáto konfrontácia nie jednoduchá, ale je potrebná, ak sa chceme posunúť ďalej. Možno to objasní celú situáciu,“ hovorí ďalej psychiater pre Postoj.

Podľa psychiatra je v poriadku, že sa čitateľka v práci potrebuje chrániť, nechce neprekračovať svoje kompetencie, naopak, potrebuje si držať svoje hranice.

Upozorňuje však, že konkrétna diagnóza schizofrénie je ťažké duševné ochorenie a objektívne komplikuje komunikáciu.

Prekážky vytvárajú aj zdraví ľudia

„Podstatné je, či sú moje očakávania v zhode s reálnymi možnosťami môjho kolegu. Aby sme nezažívali situáciu, že Španielovi vysvetľujeme slovensky a čudujeme sa, že nám nerozumie.“

Schizofrénia má podľa neho podstatný vplyv na myslenie, vnímanie a prežívanie. Častým prejavom je podozrievavosť aj vzťahovačnosť. „Títo ľudia sa uzatvárajú do seba, majú problémy v medziľudskej interakcii, ťažkosti s učením, oslabenú vôľu, zhoršenú výkonnosť a chýba im flexibilita. A toto nie sú kvality, ktoré by uľahčovali komunikáciu,“ upozorňuje lekár.

Prekážky voči tejto psychickej diagnóze však vytvárajú často aj zdraví ľudia. Často v nich duševné ochorenie vyvoláva strach a pacientov považujú za nebezpečných.

„Podľa istého prieskumu dokážeme voči depresívnym pacientom prejaviť súcit, ale schizofrénnych sa stránime,“ približuje psychiater.

Pracovný kouč projektu Profesia Lab a špecialista neziskovej organizácie Aptet Stanislav Lőrincz radí správať sa k ľuďom s duševným ochorením predovšetkým normálne, slušne a s rešpektom.

Klinická psychologičkaVzniká pocit, že keď život nejde hladko a nezvládam ho s nadhľadom, hneď potrebujem odborníka

Mária MelicherováKristína Votrubová

Ak sa podľa neho prejavia zmeny v pracovnom výkone kolegu či kolegyne, krátkodobo sa dá ľudsky pomôcť či zaskočiť.

„Ak však ide o pretrvávajúci znížený pracovný výkon, dokonca zhoršujúci sa, neváhajte otvoriť túto tému. Byť nápomocný je úplne v poriadku, ale robiť robotu za niekoho iného dlhodobo nad rámec vlastného pracovného úväzku už v poriadku nie je,“ myslí si pracovný kouč.

Základom je podľa neho slušná a otvorená komunikácia. Ak sa v nej vyskytnú prekážky, radí obrátiť sa na personálne oddelenie alebo priamo na manažérov. „Ak tento problém nie je riešiteľný interne, dokážu pomôcť externí facilitátori, v krajnom prípade mediátori,“ dodáva pre Postoj.

Lőrincz si myslí, že zmienené problémy môžu vychádzať aj z neúplných a svojvoľne interpretovaných informácií, absencie kritického myslenia či ignorovania faktov. Často podľa neho pomáha toho druhého sústredene počúvať.

„Neoháňajme sa diagnózami. Ak chceme pomôcť, rešpektujme hranice, ktoré má človek aktuálne nastavené. Naša prílišná premotivovaná snaha naňho môže pôsobiť stresujúco, čo je presne opakom toho, čo pomáha,“ odporúča ďalej Lőrincz.

Schizofrénia u nej prepukla počas vysokej školyNajhorší atak sa začal v tehotenstve. Manžel sa bál, že zostanem v ústave

Jana Holubčíková

Liga za duševné zdravie upozorňuje, že v oblasti duševného zdravia existuje stále veľa mýtov a nedorozumení. V rámci nich ešte stále rezonuje aj predstava, že ľudia s duševnými ochoreniami sú nebezpeční. Stigma zo psychických ochorení je tak veľká aj napriek tomu, že sa o nich otvorene hovorí.

Liga za duševné zdravie ponúka pre zamestnávateľov program, ktorého cieľom je práve podpora týchto ľudí.

Projektová manažérka Ligy za duševné zdravie Stanislava Knut pre Postoj potvrdila, že sa na nich môžu s otázkami obrátiť aj zamestnanci, ktorí si nevedia poradiť v situácii, v akej sa ocitla aj naša čitateľka.

Psychiater Daniel Múdry zároveň pripomína všeobecné pravidlá, ktoré by mohli čitateľke a ostatným v rovnakej situácii pomôcť.

„Komunikovať vecne a nie osobne. Vyhnúť sa výčitkám. Nebrať kolegovo urážanie osobne, mať premyslenú stratégiu. Na komunikáciu si vyhradiť primeraný čas a vhodné okolnosti, chrániť seba, nepreťažovať sa a nezostávať sám na zložitý problém.“

Radí takisto zainteresovať do problému aspoň jedného kolegu či šéfa. Podľa neho treba emóciu hnevu využiť na zmenu, ale neplytvať energiou na to, čo sa nedá zmeniť.